Nestačí

 

Prednedávnom ma oslovili, aby som napísala text o nejakom hriechu. A kým som si z tých siedmich hlavných stihla vybrať, zvýšila na mňa iba závisť. Hohó, jasnačka, žuvina! Vzápätí som však „svoju“ závisť chcela vyhandlovať za iný hriech… trebárs za pýchu, obžerstvo, lenivosť, tie mi zavše idú veľmi dobre. Dobre lebo nebárs. Nik však so mnou handlovať nechcel, kto by sa už priznával k závisti, a tak som o nej napísala, no a odvtedy na tú svoju chuderu závisť – napísanú aj nenapísanú myslievam.

Po prvé aj druhé aj tretie, ja chcem vždy všetko! Šaty, rúže, voňavky aj koláče! Co nikoliv, to také, a najlepšie hneď. Keď vidím, že niekto má prsteň, tašku, šaty, chcem aj ja, nie väčší, krajšie či viac, taký istý a nie ten jeho. Podobne keď niekomu horí pod kotlom lepšie, snažím sa aj ja a prikladám, alebo keď plávam na plavárni, súťažím s každým, kto tam je. Moja závisť nie je smutná, nežičlivá, naopak, nech majú všetci všetko, ale trebárs aj ja…

Ale potrebujem všetko?

Kedysi dávno som mužovi na vojnu písala, že pssst, nebudeme mať nič, ale pssst, nikomu to nevrav, aby nám ľudia nezávideli… Závisť poznám dobre aj z opačnej strany. Trebárs ako dievča, ktorého tatuško bol slávny spisovateľ a neskôr aj samé začalo písať. Aj o takej som mohla napísať, len som nechcela ťahať tigra za fúzy.

„Chladná, rozľahlá krajina pre jedného“ je táto závisť so vznešeným latinským menom Invidia, ale aj všetky jej sestry v zbroji. Na čele kamarily kráča pýcha – superbia, tuším jednovaječné dvojča invidie, ale aj všetkých ostatných. A smutný je to sprievod, presmutný – lakomstvo (avaritia), hnev (ira), smilstvo (luxuria), obžerstvo (gula), lenivosť (acedia) a v akých pekných šatách, skoro až závidíme, skoro by sme ich všetci chceli, ba takmer všetci si ich z času na čas oblečieme a pridáme sa…

Dámy obyčajne neprichodia po jednej, naopak, takmer vždy sú sprevádzané najstaršou sestrou… Ona kráča na čele tohto smutného sprievodu vždy prvá, smutná, depkuje, nie je to duša rozjarená, ale rozjatrená, hej, takmer vždy zraniteľná a osamelá, ako jej prenešťastné sestry, ktoré sa medzi sebou s vervou hašteria od svitu do mrku.

Závisť je takmer vždy sprevádzaná niektorou zo sestier. Sama akoby si nevedela, chudatenko žlté, poradiť. Ale veľké samotárky nie sú ani ostatné, akoby sa báli chodiť samé, niektoré vodí iba pýcha za ručičku. Vo dvojici sa im tuším ľahšie kráča, ale mne sa žiada povedať, že špeciálne našu slečnu závisť vždy (!) sprevádza niektorá z jej starších alebo mladších sestier. Hovoria všetkými jazykmi, tieto dámy, vyznajú sa aj vo zvyklostiach, tieto dámy, majú sa navzájom rady, tieto dámy, a jedna druhej drukuje, tieto dámy, poznajú cestičky, cestice, cesty aj necesty, tieto dámy, ženíchov aj nevesty, tieto dámy, inak vospolok čertove nevesty, a výzor si vedia zmeniť tak, že ani vlastný pucypajtáš ich nespozná. Tieto dámy!

Ej, veru, majú ony nielen oči oslepujúce šperky, ale aj vybíjané zbrane, trblietavými drahokamami vykladané jatagány a dýky, ale aj iné dobré vecičky, med, cukor aj poživeň, no samé dobroty majú, aj riadne sudy vína, dobré topky, šik šatinky z mušelínu či organzy, len to tak povieva.

A tak som písala o závisti a predstavovala si, ako niekomu môže zostať ťažko a smutno, lebo by rád videl vo vlastnom zrkadle kohosi iného, alebo mu to zrkadlo ako na potvoru odpovedá, kto že je najkrajší na svete a nevolá ho po mene.

Závisť či žiarlivosť, my baby, dobre poznáme všetky. Nie zožierajúcu spaľujúcu, ale čosi, čo nás poštengruje, keď stretneme kamošku.

Závidia aj zvieratá, ale tam hovoríme o oddanosti či obdive, o veľkej láske. Hocikedy priviniem dcéru a náš pes sa tisne do záberu, a keď nepomôže, ide niečo dcére vziať a roztrhá to. Podobne si moje deti závideli maškrty. Vždy museli dostať všetko rovnaké. Ich som však v tom texte nespomenula. Len sa mi žiadalo doložiť k tomu, čo som napísala, že chcieť všetko alebo aspoň niečo z toho, čo má ktosi iný, niekedy nie je závisť, ak vás z toho neprekacuje zo stoličky, a ešte čosi, že na svete to niekedy nie je spravodlivé…

– Čo povieš, keď ti niekto dá cukríky? – pýtala som sa raz syna.

– Že stačí, odpovedal mi!

Je apríl, bláznivý mesiac, počasie sa vrhá z neba a do neba, prší a slnko myká žltými fúzmi. Chcite všetko, nové jarníky, šaty, blúzky, topánky, rúže, kabelôčky, nehovorte, že stačí, dobrého nikdy nie je dosť, choďte na dáku dlhú prechádzku so psíkom, pošuškajte mu, že je najkrajší na svete, a nech to okrem zrkadla pošepne aj ktosi vám, to vám všetkým želá Vaša Veve.

 

 

Veronika Šikulová