Nie skapandre, skafandre!!!

 

Toť mi kdesi v novinách položili otázku, že čo by som si vzala do vesmíru okrem skafandru. Napadlo mi, že onedlho, možno už o pár rokov, bude táto otázka aktuálna…

Keď som bola malá, na hodinách výtvarnej výchovy sme často kreslili svet v roku 2000 – autá vo vzduchu, tabletky namiesto obeda, ľudí v skafandroch, prípadne s tykadlami… Mimochodom, na tieto obrázky som si spomenula minule v bratislavskej električke, jednotke, ktorá šla z hlavnej stanice dolu na Námestie SNP. Po prvé, rozosmial ma ženský hlas v mikrofóne, ktorý zvestoval cestujúcim, že sa blíži Námestie SNP a vzápätí pekne všetko preložil do angličtiny a oznámil to aj cudzincom, ktorí v električke neboli. A po druhé, tí čo v tej električke boli, všetci šúchali prstami po displejoch a mobilovali, no a ešte počúvali hudbu zo slúchadiel.

Nie tykadlá, slúchadlá, pomyslela som si! Na oknách nápis, aby ste ich neotvárali, lebo dopravný prostriedok je klimatizovaný. Aj v angličtine.

Vystúpila som a osral ma vták. Našťastie. Vo vzduchu žiadne autá, „zatím je to dobrý…“

Tak čo by som si namiesto toho skafandru??? Nuž, ja asi ani ten. A ani keby sa ma to týkalo. Nenosievam nohavice, v kasni mám len pyžamové a ozaj, ešte jedny čierne, zvané háremky, široké ako sukňa, na doma a do záhrady, ale ani tie som si nekúpila a od kohosi ich dostala… Keď môjmu synovi chýbal v mančafte brankár, „bránila“ som v sukni, v sukni som chodievala na branné cvičenie a privádzala telocvikárov do šialenstva, v sukni či v šatách som pochodovala lesom, plazila sa, v sukni či v šatách som športovala, opekala, randila, chodila do školy aj práce, do kaviarní, do záhrady, na bylinky, na stromy aj do kajaku, na cesty, dokonca mám jedny obstarožné pohodlné šaty, ktoré mi bolo ľúto vyhodiť, tak v nich spávam, a pretože sú čierne, zavše sa cítim ako madam Adamsová! Psst, nedávam moc ani pyžamovým nohaviciam, môj obor sú nočné košele. Rôznej dĺžky, vzorov, proveniencie!

Poďme k tým skafandrom. Keby sa začali povinne nosiť skafandre (len dúfam, že tu už nebudem, keď sa tak stane), ja budem protestovať! To, čomu sa hovorí futuristická móda, je pre mňa v mojej vekovej kategórii našťastie out.

Zavše čítajúc názvy umelých vlákien, s dojatím spomínam na babičku a jej, vlastne tiež v tom čase dosť komplikované názvy látok, z ktorých mala šaty – šantung, barchet, šifón, buret, krepdešín, žoržet… Tie mali cveng! Počujete ho? Ten cveng som myslela.

Syntetické vlákna sú ako vlas dlhé, tenučké nite, ktoré používame na výrobu látok. Existujú tri druhy – jeden je vyrobený z látky známej pod názvom celulóza, ktorá sa nachádza v rastlinách, druhý sa vyrába hlavne z ropy a tretí z minerálnych látok. Joj, mamo, človečiny niet! Ale teraz si zakryte oči a slabšie nátury aj uši – terylén, acetát, triacetát, polyméry a z nich látky s názvami ako dáke zaklínadlá – akryl, elastan, kashmilon, latex, lycra, modal, nylon, polyamid, polyester, polypropylén, viskóza… Dobré čo? Zvykáme si.

Mimochodom, v máji stále pršalo, chcelo by to tuším na jeseň nový balónový plášť.

– Trenchcoat…

– Teší ma, Veronika! (Na miestach, kde sa vraj oblečenie produkuje, vedia kraľujúcu farbu budúcej sezóny odhadnúť podľa toho, akú farbu má ich rieka. Aj takýto je dnes svet. Mimochodom, ešte stále najlepšie miesto, kam sa narodiť.)

V nedeľu som – v sukni!!! – bola na bazových kvetoch. U nás sa zbiera kvet, na šťavu či sirup, ale na jeseň aj bobule, na sirup či do vína ako farbivo. To je ten lepší prípad. Myslím, s vínom. Tu, v Modre sa baze hovorí hular.

Zbierali sme tie kvety do košíka, ktorý si pamätá ešte moju babičku Jolanku, varili ho podľa rodinného receptu, nalievali do sklených pohárov a nepridávali žiadne kyseliny a stabilizátory! Za modranskými humnami sme stretli dvoch nádherných bažantov a jedného naradovaného zajaca, počuli kukať kukučky, jódlovať vlhy a spievať slávika, kontrovali im z čerešne drozdy a škorce, a voňali agáty, bazový kvet, a kvitli šípové ruže, no a dolu v Modre nám zvonili zvony, že teraz, práve teraz sa v kostole modlia májové litánie, a ja som si predstavila po jednom všetkých, čo na ne chodia, všetkých po mene a predstavila som si ich miesta v kostolných laviciach, ich baloniaky a svetre, tak dobre sa tu my niektorí poznáme! Dokonca by som vedela opísať zlaté náušničky viacerých dám, ktoré sedávajú predo mnou v kostolných laviciach, poznám vône ich pepitových či trenčkotových kabátov, od naftalínu až po parfumy…

Ale! Minule som doma vysávala a našla pod stolom v obývačke akési slúchadlá, hovorím dcére, odnes ich synovi a ona ich vezme, poobzerá si ich a hovorí, to nie sú jeho, on má iné a nie sú ani moje, moje sú tu, a ukáže mi navlas rovnaké biele slúchadlá. V duchu sa usmejem. Detail is all! Podrobnosť je všetko. Na detailoch stojí svet! Svet prírodných aj umelých vlákien, šiat aj slúchadiel na počúvanie hudby.

V budúcnosti to tak možno bude aj s detailmi vašich skafandrov. Ja si skafander nikdy neoblečiem dobrovoľne, iba v ohrození života prírodnou katastrofou. Mimochodom, švagrova babička nevravela skafander, ale skapander, a ozaj, vegetariánom vravievala veterány! Už nežije, ale dodnes sa na tom celá rodina zabáva.

Ja vám, mladším, želám svet plný vtákov, stromov, zvierat a riek, aby ste si nikdy nemuseli obliecť žiadne skapandre a skafandre iba vtedy, keď pôjdete na dajakú space promenade, prechádzku vesmírom kdesi na Mars na zmrzlinu… Dúfam, že sa z nás, milovníkov šiat, raz nestanú veterány. Ja totiž navždy dávam prednosť šatám. Jedny dlhé modré voálové mám práve vyhliadnuté.

Voňavý jún v dajakých nových šatách vám želá vaša Veve.

 

 

Veronika Šikulová