Novinári na stope zločinu

 

Mohli by sedieť v kancelárii a písať o bežných veciach. Keď však natrafili na neprávosť, jednoducho pred ňou nedokázali zatvárať oči. Na celé mesiace odsunuli na vedľajšiu koľaj svoje súkromie, rodinu aj záľuby a odvážne sa pustili do rozmotávania pavučiny zla, aby napokon ukázali prstom na vinníka. Investigatívni novinári, ktorí zmenili svet.

 

 

Carmelo Abbate (47)

 

Prípad, ktorý ho preslávil: Sex vo Vatikáne. Homosexuálne orgie, ale aj dlhodobé vzťahy so ženami u mužov, ktorí by mali dodržiavať prísny celibát

 

Cesta k siedmej veľmoci

Carmelo Abbate sa narodil 5. augusta 1971 v mestečku Castelbuono na severe Sicílie. Na univerzite v Palerme sa venoval štúdiu politických vied, ktoré v roku 1999 ukončil diplomovou prácou o praní peňazí. Už na univerzite článkami o aktuálnych témach prispieval do viacerých médií. Žurnalistike sa venoval aj po jej skončení. Od roku 1999 pôsobí ako redaktor celonárodného týždenníka Panorama. Napísal päť kníh, najväčšiu pozornosť si vyslúžila tá z apríla 2011 s názvom „Sex a Vatikán, tajná cesta do ríše cudnosti“.

 

Pavučina zla

Ako potvrdzujú historické dokumenty, počas prvých troch či štyroch storočí bola sexuálna zdržanlivosť kňazov, diakonov či biskupov dobrovoľná a oficiálne im duchovnú ani fyzickú lásku nič a nikto nezakazoval. Druhý lateránsky koncil v roku 1139 však písomne  ustanovil celibát, teda zrieknutie sa akejkoľvek sexuálnej aktivity, a ten platí pre kňazov katolíckej cirkvi dodnes. Aspoň oficiálne. Klebety o milenkách, potomkoch a neviazaných orgiách sprevádzali aj najvyššie postavených cirkevných hodnostárov už odnepamäti. Carmelo Abbate objavil v centre katolíckej cirkvi jej vlastnú podobu Sodomy a Gomory.

 

Slová, ktoré zmenili svet

V roku 2009 mal za sebou dve knihy a pracoval na dokončení tretej s názvom Babylon (2010). Niekedy v tom období mu povedal jeden kamarát, že sa v homosexuálmi obľúbenej saune zoznámil s istým francúzskym kňazom a vyspal sa s ním. To Abbateho zaujalo natoľko, že zamieril do rímskej homosexuálnej komunity. Zoznámil sa s kňazom, ktorý ho pozval na žúr, kde bude „aj veľa iných duchovných. Objednali sme aj dve eskorty z Turína, ktoré nás prídu zabávať. Ak chcete, ste pozvaní,“ spomína Abbate, ktorý sa na žúr vybral s kamarátom a skrytou kamerou. Oko kamery zachytilo všetko. Po príchode do klubu mužov privítal francúzsky kňaz s dvomi platenými spoločníkmi. Asi polovica hostí boli duchovní, ktorí sa tým nijako netajili a pokojne sa predstavovali ako kňazi. „Žúr skončil u môjho kamaráta doma, kam sme všetci šli. On a francúzsky kňaz sa zamkli v spálni,“ opisuje situáciu Abbate, ktorý všetko naďalej nakrúcal. „Potom prišiel moment, ktorý ma šokoval zo všetkého najviac. Ten kňaz po celú noc súložil a potom si obliekol rúcho a začal celebrovať omšu.“

Abbate strávil s touto „vyberanou spoločnosťou“ dvadsať dní, zúčastňoval sa divokých žúrov aj dôstojných bohoslužieb, pátral na internete, sledoval sociálne siete… a v júli 2010 zverejnil, čo videl, počul a nakrútil. Na titulke Panoramy sa objavila fotografia zopätých mužských rúk s krikľavo ružovým lakom na nechtoch, držiacich ruženec a nápisom Le notti brave dei preti gay (Divoké noci homosexuálnych kňazov) a po prečítaní článku sa šokovaní čitatelia dozvedeli o mužoch, ktorí cez deň slúžia omše a v noci navštevujú gay bary a kluby, kde sa zoznamujú s cudzincami a majú s nimi sex. Ničím výnimočným nie sú ani platení spoločníci, predvádzanie sa v sutane či orgie priamo v cirkevnej budove. Abbate presný počet spomínaných kňazov neuviedol, hovoril len o „početných prípadoch“. Fotografie a videá zverejnené na webe Panoramy však usvedčovali troch (dvoch Talianov a Francúza) vo veku od 35 do 50 rokov. Článok vyvolal škandál, no cirkev kňazov označila za „ojedinelé prípady“. Abbate sa preto ponoril do problému ešte hlbšie a výsledkom jeho niekoľkomesačnej práce bola kniha Sex a Vatikán. V nej opisuje dvojitý život kňazov a tvrdí, že celé tisícky z nich majú intímny vzťah s inými duchovnými, laikmi a aj so ženami. Ešte šokujúcejšie sú jeho odhalenia o tom, že takýto pomer neraz nezostane bez následkov, a tie sa kňazi snažia za každú cenu utajiť. Viaceré tehotné milenky kňazov novinárovi priznali, že ich nútili podstúpiť interrupciu alebo dať svoje dieťa na adopciu. Mnohí farári podľa Abbateho platia svojim bývalým veľké peniaze, aby zostalo ich tajomstvo naďalej ukryté.

 

 

Ben Bradlee (1921 – 2014)

 

Prípad, ktorý ho preslávil: Pentagon Papers. Vládne dokumenty dokazujúce, že všetci štyria americkí prezidenti zavádzali verejnosť v súvislosti s vojnou vo Vietname.

 

Cesta k siedmej veľmoci

Benjamin Crowninshield Bradlee sa narodil 26. augusta 1921 v Bostone do rodiny s mnohými významnými predkami. Dostalo sa mu klasického vzdelania, po ukončení bakalárskeho štúdia na Harvarde ho však v roku 1942 povolali k námorníctvu. Po skončení vojny sa stal reportérom nedeľných novín New Hampshire Sunday News a s výnimkou dvojročného pôsobenia na tlačovom oddelení americkej ambasády v Paríži zostal až do smrti v médiách. Krátko pracoval pre Newsweek, v podstate celú profesionálnu kariéru ale strávil vo Washington Post. V roku 1960 sprevádzal počas prezidentskej kampane Johna F. Kennedyho aj Richarda Nixona. Kým prvému sa stal blízkym priateľom, s druhým ho spája aféra Pentagon Papers.

 

Pavučina zla

V roku 1967 vstúpila vojna vo Vietname do svojho tretieho roka a jej koniec bol stále v nedohľadne. Minister obrany Robert McNamara preto zriadil pracovnú skupinu, ktorá celých 18 mesiacov analyzovala jednotlivé aspekty americko-vietnamského konfliktu. Medzi 36 analytikmi bol aj Daniel Ellsberg, bývalý expert na nukleárne zbrane a zamestnanec Pentagonu. Ten sa však po návrate z Vietnamu zaradil k odporcom násilia a hlboko zasiahnutý hrôzami vojny sa rozhodol tajné dokumenty zverejniť. Na sklonku roka 1969 niekoľko týždňov kopíroval takmer všetkých 47 zväzkov tajnej správy s 3.000 stranami analýz a 4.000 stranami pôvodných vládnych dokumentov. Tie dokazovali mnohé klamstvá, ktorými v rokoch 1945 – 1967 všetci štyria americkí prezidenti zavádzali verejnosť. Štúdia napríklad odhalila, že Spojené štáty rozšírili bez súhlasu Senátu vojnu aj do Kambodže a Laosu, že administratíva Johna F. Kennedyho mala v úmysle zvrhnúť juhovietnamského vodcu Ngo Ninh Diema a tiež fakt, že prezident Johnson sa rozhodol vojnu rozšíriť, hoci v kampani hlásal opak. K tým najšokujúcejším však patril dokument, ktorý potvrdzoval, že prezidenti Kennedy a Johnson od začiatku vypuknutia vojny vo Vietname vedeli, že ju Američania nemôžu vyhrať, napriek tomu však do boja posielali ďalších a ďalších mužov. Ellsberg bol presvedčený, že by verejnosť mala byť o týchto skutočnostiach informovaná. Najskôr oslovil niekoľkých politikov, aby obsah dokumentov zverejnili v Senáte. Keď to odmietli, obrátil sa na médiá. Ako prvé zverejnili 13. júna 1971 článok o Pentagon Papers noviny The New York Times. Reakcia bola okamžitá, generálny prokurátor vydavateľa požiadal, aby z bezpečnostných dôvodov prestal dokumenty zverejňovať a keď to odmietol, vláda redakciu zažalovala. Súd si vyžiadal na preštudovanie dokumentov 15 dní, počas ktorých nesmeli noviny nič z tajných správ zverejniť. A vtedy do hry vstúpil Ben Bradlee.

 

Slová, ktoré zmenili svet

Spočiatku sa novinári vo Washington Post domnievali, že vo svojich článkoch k afére desaťročia budú musieť vo všetkom citovať konkurenciu. Keď však New York Times dostal povinnú pauzu, usmialo sa na nich šťastie – Ellsberg poslal 4.000 strán dokumentov práve im. Šéfredaktor Ben Bradlee sa okamžite chopil šance a vo svojom dome v Georgetowne založil 17. júna 1971 tajnú redakciu. Vyhradil pre ňu dve miestnosti – v jednej debatovali právnici a zástupcovia majiteľa, v druhej začali novinári, zopár asistentov a jeden či dvaja editori Pentagon Papers stránku po stránke študovať. Na mravčiu prácu dostali len osem hodín, už večer chcel Bradlee zverejniť nové odhalenia. „Šlo o princíp, ktorý je základom slobodnej tlače. Musíme byť schopní vydať to, čo chceme a až potom byť potrestaní, ak sme spravili chybu,“ argumentoval. Nešlo však len o spravodajské ideály, Bradlee chcel vďaka téme Pentagon Papers dostať Washington Post medzi veľkých mediálnych hráčov. Hrozilo však reálne riziko, že ich veľmi rýchlo umlčia a ak prehrajú spor s americkou vládou, celé noviny pôjdu ku dnu. Právni zástupcovia denníka so zverejnením dokumentov nesúhlasili, no Bradley zatelefonoval vydavateľke Katharine Graham a povedal jej: „Máš minútu na rozhodnutie. Všetci vedia, že tie papiere máme, musíme sa poponáhľať.“ Neváhala ani chvíľku. A situácia sa opakovala – Bradleemu krátko po zverejnení prvého článku opäť telefonoval sekretár generálneho prokurátora so žiadosťou, aby noviny prestali vydávať ďalšie informácie k téme vietnamskej vojny. Šéfredaktor to odmietol, a tak aj Washington Post musel čeliť súdnemu procesu. 30. júna 1971 však Najvyšší súd rozhodol, že oba denníky v súlade s prvým dodatkom ústavy majú právo uverejňovať aj tajné správy vlády.

 

 

Gordon Blackstock

 

Prípad, ktorý ho preslávil: Smyllum Park. Sirotinec, ktorého múry ukrývali obrovské utrpenie detí. Jeho 402 chovancov odpočívalo bez mena a pozornosti celé desaťročia v masovom hrobe.

 

Cesta k siedmej veľmoci

Gordon Blackstock pochádza zo škótskeho Motherwellu a žurnalistike sa venuje celý život. Verný zostáva jediným novinám Sunday Post, pre ktoré začal písať po skončení univerzitného štúdia v roku 2005 ako praktikant. Spočiatku sa venoval najmä škótskym témam, neskôr sa začal profilovať ako investigatívny novinár. Najväčšie vášne vyvolali jeho články o ISIS, o daňových rajoch známych ľudí aj o zverstvách istého Škóta, ktorý na Kréte mučil, znásilňoval a väznil viacero miestnych detí. Blackstock na gréckom ostrove hovoril so svedkami, kontaktoval príbuzných, zúčastňoval sa súdnych procesov… Všetko to však bola len akási príprava na prípad Smyllum.

 

Pavučina zla

Malo to byť miesto, kde bude o deti z chudobných rodín dobre postarané, v skutočnosti ich tam však čakalo len utrpenie, ktoré neraz končilo smrťou. Sirotinec Smyllum Park v mestečku Lanark asi 50 km od Glasgowa založili v roku 1864 a až do ukončenia činnosti v roku 1981 prešlo jeho bránami 11.601 detí. Mnohé z nich o hrôzach za múrmi budovy rozprávali celé roky, ich slovám o pravidelných krutých bitkách, ponižovaní a sexuálnom zneužívaní však nik nevenoval pozornosť. Úspešní neboli ani bývalí chovanci Frank Docherty a Jim Kane, ktorí v roku 2003 objavili na cintoríne St. Mary v Lanarku trávou zarastený hrob. Podľa mníšok z rádu Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, ktoré sirotinec viedli, v ňom malo byť pochovaných 120 detí. Muži sa však domnievali, že pod zemou leží omnoho viac tiel. Potvrdenie ich podozrenia prinieslo až stretnutie s Gordonom Blackstockom.

 

Slová, ktoré zmenili svet

Docherty ma oslovil s tým, že spomínaných 120 detí na záznamoch je podľa neho len vrcholom ľadovca. Povedal, že získať odpovede je ako ísť hlavou proti múru a že existujú rodiny, ktorým nikto nikdy nepovedal, kde sú ich blízki pochovaní. Úplne ma to ohromilo. Pomyslel som si, že pri troche trpezlivosti by sme mohli nejaké odpovede získať – spomína novinár. Vedel, že bude potrebné preskúmať obrovské množstvo materiálov, preto oslovil na spoluprácu bývalého kolegu Bena Robinsona a v marci 2017 začali pracovať na prípade. Robinsonov aktuálny zamestnávateľ BBC im na asistenciu poskytol aj vzácne služby genealogičky Janet Bishopovej. Dcéry kresťanskej lásky však pre ich pátranie pochopenie nemali a svoje interné záznamy poskytnúť odmietli. Trojica preto musela preštudovať 15.000 úmrtných listov detí do 18 rokov, hľadajúc v kolónke „miesto úmrtia“ alebo „bydlisko“ názov Smyllum. Odhalenia v Sunday Post 10. septembra 2017 boli šokujúce. „400 detí, ktoré zomreli v sirotinci pod vedením mníšok, bolo pochovaných v jedinom neoznačenom hrobe,“ píše Blackstock. Podľa jeho zistení bola v Smyllume trojnásobne vyššia úmrtnosť ako vtedajší priemer a v sirotinci zomrelo dieťa každé tri mesiace, pričom až tretina z nich mala menej ako šesť rokov. A čo sa v tomto sídle zla dialo? Odpovede dávajú preživší svedkovia, ktorých sa Blackstockovi podarilo vypátrať. Ich výpovede sa čítajú veľmi ťažko a ešte ťažšie sa akiste písali. Bývalý chovanec David, napríklad vypovedal, že ho mníšky v Smyllum Park ako 10-ročného fyzicky aj sexuálne zneužívali. Viditeľne zničený muž prehovoril aj o smrti svojho najlepšieho kamaráta, šesťročného Sammyho, ktorý zomrel pár dní po tom, ako ho rozzúrená mníška pred jeho očami dokopala do bezvedomia. Policajné vyšetrovanie potvrdilo, že Sammy zomrel na krvácanie do mozgu, mníšky však jeho rodinu informovali, že chlapcovu smrť spôsobila hra s mŕtvym potkanom. Ďalší bývalý obyvateľ Smyllum Parku hovoril o svojom dlhodobom zneužívaní a dosvedčil tiež, že počul, ako v júli 1955 jedna z mníšok silno fackovala štvorročného chovanca. Ten sa na druhý deň neukázal a o niečo neskôr zomrel…

 

 

Roberto Saviano (39)

 

Prípad, ktorý ho preslávil: Camorra. Talianska mafiánska organizácia, ktorá ovláda väčšinu obchodu v južnom Taliansku a neštíti sa žiadnych zločinov.

 

Cesta k siedmej veľmoci

Vyštudovaný filozof Roberto Saviano je azda najznámejším talianskym novinárom. Pochádza z mestečka Casal di Principe neďaleko Neapola na juhu krajiny, kde sa narodil v roku 1979 lekárovi Luigimu a učiteľke Miriam. Jeho súčasnú adresu však pozná len zopár ľudí. Svojmu poslaniu totiž obetoval veľkú časť slobody a po vyhrážkach smrťou žije od roku 2006 pod policajnou ochranou. Naďalej však píše pre známe talianske, ale aj americké, britské, nemecké či španielske denníky o téme, ktorej sa venuje celý život: odhaľovaniu organizovaného zločinu.

 

Pavučina zla

Pavučina zla obklopovala Saviana prakticky od narodenia. V Neapole už celé desaťročia operuje zločinecká organizácia Camorra, ktorá svojimi aktivitami pripomína Cosu Nostru. Jej chápadlá presahujú hranice regiónu, ba i krajiny. Hoci bola Camorra už viackrát prakticky rozobratá, keď jej šéfovia a desiatky členov putovali na dlhé roky za mreže, vždy dokázala ako bájny Fénix povstať z popola a vrátiť sa späť. Aj v súčasnosti má údajne vyše 6.700 členov, ktorí sú zoskupení v 111 navzájom znepriatelených klanoch. Majú rozdelené jednotlivé geografické územia aj sféry vplyvu a pri vybavovaní účtov sa neštítia ničoho. „V systéme Camorry je vražda nevyhnutnosťou. Je to ako uložiť si peniaze do banky,“ vraví Saviano. K hlavným činnostiam Camorry patrí obchod so zbraňami, cigaretami a drogami (najmä heroínom z Turecka a kokaínom z Južnej Ameriky). Nie je jej cudzia ani úžera, organizovaná prostitúcia, falšovanie luxusného tovaru či výpalné. Podľa odhadov im za „ochranu“ platí až 80 % neapolských obchodníkov. V rukách Camorry končí aj veľká časť dotácií Európskej únie. „Nie je priemysel, v ktorom by táto organizácia nemala prsty,“ tvrdí Saviano. Nemalým zdrojom príjmov je aj ilegálne spracovanie odpadu. Camorra si zaň účtuje nižšie poplatky ako konkurencia; ťažké kovy, industriálny odpad aj domáce smeti však končia na čiernych skládkach a na poliach, kde ich často zmiešajú a pália. To vedie k silnému znečisteniu pôdy a vzduchu, v dôsledku čoho bol v Neapole a jeho okolí zaznamenaný výrazne zvýšený výskyt vrodených vývojových vád a zhubných nádorov.

 

Slová, ktoré zmenili svet

„Mal som 13, keď som po prvýkrát videl mŕtvolu,“ vraví Saviano, ktorý rýchlo pochopil, že nebola tou poslednou. Raz našli na ulici postreleného muža, ku ktorému Robertov otec zavolal sanitku. Za to ho brutálne dobili a „dlho vôbec nechcel ukázať svoju tvár na verejnosti“ – spomína novinár na trpkú lekciu s jediným odkazom. Ak nájdete zraneného človeka, nevšímajte si ho a nechajte zabijakov dokončiť si prácu. Práve rezignácia je podľa neho najväčším problémom južného Talianska. Súbežne tam totiž jestvuje bežný civilizovaný život a aj ten, ktorý ovládajú zločinci – oba sú dvomi stranami rovnakej mince, ktorá už miestnych ani veľmi nevzrušuje. Saviano si spomína na istého suseda, milého pána, ktorý ho pozval na svoju svadbu a inému známemu zaplatil štúdium v zahraničí. „Je ťažké si predstaviť, že tento múdry príjemný muž by jedného dňa mohol zabiť človeka tak, že ho prinúti zjesť piesok. Len preto, že flirtoval s jeho neterou…“ U mafiánov to však nebolo až také neobvyklé. Saviano pred týmito paradoxmi odmietol zatvárať oči. Rozhodol sa na paralelný svet južného Talianska upozorniť širokú verejnosť, a tak sa na dlhé mesiace ponoril do sveta Camorry. Počas niekoľkých pracovných brigád sa dostal do kontaktu s nižšie postavenými zločincami, ktorí predávali drogy alebo dávali pozor na ostatné klany. Pracoval na stavbe patriacej klanu, obsluhoval pri stoloch na mafiánskej svadbe. Hodiny a hodiny študoval policajné a súdne záznamy. A po dlhých piatich rokoch vydal v marci 2006 svoju knihu. Bestseller Gomora je cestou do ríše neapolského organizovaného zločinu, cestou do sveta Camorry a miest, kde sa organizácia zrodila a kde žije. Saviano v nej odhaľuje brutálne praktiky organizovaného zločinu, vykresľuje portréty jeho šéfov, opisuje podvody, lži, úplatky, zneužívanie aj vraždy… Rozpráva o prepychových vilách, ktoré patria mafiánskym bossom, o vidieckych oblastiach plných toxického odpadu z polovice Európy, o detských šéfoch, ktorí sú presvedčení, že jediný spôsob, ako zomrieť statočne, je nechať sa zabiť…

 

 

Michael Rezendes

 

Prípad, ktorý ho preslávil: Bostonský kňaz John Geoghan a ďalší zvrhlíci v sutanách. Celé desaťročia zneužívali deti s vedomím a krytím cirkevných hodnostárov.

 

Cesta k siedmej veľmoci

Michael „Mike“ Rezendes pochádza z portugalsko-americkej rodiny, študoval na bostonskej univerzite aj na Americkom filmovom inštitúte v Los Angeles a svoju novinársku kariéru zahájil v roku 1979. Prešiel niekoľkými redakciami, aby v roku 1989 napokon zakotvil v Boston Globe, kde sa venoval najmä politike. V roku 2000 sa stal súčasťou investigatívneho tímu Spotlight a o dva roky sa ako hlavný reportér a autor úvodného článku podpísal pod odhalenie zneužívania detí katolíckymi kňazmi.

 

Pavučina zla

Mal to byť človek, ktorému môžu absolútne dôverovať. Sobášil ich, krstil ich bábätká a pri pohreboch sprevádzal ich blízkych na poslednej ceste. Po omši matky vyobjímal, otcom potriasol rukou a deti pohladil po vlasoch. Nik netušil, že za maskou prívetivého, láskavého muža sa skrýva netvor, ktorý zničí životy ich synov. Otec John Geoghan počas troch desaťročí sexuálne obťažoval a znásilnil minimálne stotridsať chlapcov, najmladší z nich mal len štyri roky. Postupne si vytvoril premyslený systém, väčšinou sa zameral na deti bez otca s hlboko veriacimi matkami, u ktorých predpokladal, že aj v prípade odhalenia nebudú chcieť vyvolať škandál a poškodiť katolícku cirkev. Kňaz sa spriatelil s rodinou a predstieral, že jej pomáha. Chlapca brával na zmrzlinu, učil sa s ním a večer mu pred spaním čítal rozprávky… Ak aj padli nejaké obvinenia, komunita im odmietala uveriť a úrady ich vždy rýchlo zmietli zo stola.

 

Slová, ktoré zmenili svet

V roku 2001 nastúpil do redakcie Boston Globe nový editor Marty Baron, ktorý nariadil, aby sa tím zvaný Spotlight obvineniam bostonského kňaza Johna Geoghana zo sexuálneho zneužívania venoval podrobnejšie. Novinári vedeli o existencii cca 10.000-stranového cirkevného dokumentu s 84 rôznymi žalobami proti otcovi Geoghanovi. Keďže však bol označený ako „tajný“, nemohli doň nahliadnuť. Obrátili sa preto na súd, kde sa strhol boj o to, či má cirkev právo na dôvernosť svojich záznamov, alebo má verejnosť (a najmä obete) nárok vedieť, čo sa v nich píše. Kým sa čakalo na výsledok súdu, reportéri sa v utajení pustili do podrobného skúmania kňazovej 30-ročnej kariéry. Veľmi rýchlo našli v jeho správaní istý vzorec. Geoghan v porovnaní s inými kňazmi pôsobil na jednom mieste omnoho kratšie a po dvoch či troch rokoch ho vždy presunuli do inej diecézy. Rezendes s kolegami vypátrali, že Geoghan nebol zďaleka jediný. Podobne často menilo svoje pôsobisko sto ďalších bostonských kňazov. Novinári sa teda pustili do nekonečnej mravčej práce, pri ktorej vypisovali žiadosti, celé hodiny čítali staré správy, tlačili na policajtov, prokurátorov a obhajcov, kontaktovali kňazov aj právnikov zastupujúcich obete, psychológov a psychoterapeutov, ktorí študovali sexuálne správanie mužov v sutanách.

Najťažšie však boli rozhovory s obeťami. Väčšina z nich pochádzala z rozvrátených rodín a priazeň kňaza pre nich znamenala veľmi veľa. Keď ich dôveru sklamal, stratili vieru, a to bol rovnako veľký problém ako fyzické zneužitie. Z mnohých obetí sa stali alkoholici a narkomani, mnohí si siahli na život. Tí, čo prežili, stále žili s poznatkom, že im nik na svete neverí.

Ako Rezendes s kolegami postupne zistil, neskôr už ani nešlo o to, či boli slová chlapcov pravdivé, alebo nie. Dôležitejšie bolo za každú cenu zachovať nepoškvrnený obraz katolíckej cirkvi. Novinári odhalili, že právnici cirkvi vždy dosiahli mimosúdnu dohodu za zavretými dverami a obetiam vyplatili určitý finančný obnos výmenou za ich mlčanie. Súčasťou dohody býval aj prísľub, že daný kňaz už nebude pracovať s deťmi, v skutočnosti však jeho odvolanie nik nekontroloval. „Prečo trvalo trom kardinálom a mnohým biskupom celých 34 rokov, kým dostali deti z Geoghanovho dosahu?“ pýtal sa Rezendes a predložil množstvo dôkazov, že o zneužívaní detí vedel aj samotný kardinál. Vždy však postupoval rovnako – keď sa situácia stala neúnosnou, zhýralého kňaza jednoducho nechal preradiť do inej diecézy. Ako vplyvná osobnosť bostonskej spoločnosti vždy dokázal zabezpečiť, aby sa v záujme zachovania pozitívneho obrazu o cirkvi nič z obvinení nedostalo na verejnosť. „Videl som jeho kalendár, viem, s kým sa stýkal. Kardinál Law presne vedel, čo ktorí kňazi urobili a aj tak dirigoval  ututlanie ich zločinov. Kardinál Law bol hlavným ochrancom kňazov, hoci to boli sérioví pedofili. Toto je muž, ktorý si myslel, že bude prvým americkým pápežom. Ťažko sa mi verí, že dokáže v noci spať,“ povedal Rezendes.

 

 

Alexandra Kochová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2018.)