Och… nefér život Sandry Oh

 

Keď sa na ňu pozriete, nemusíte si byť celkom istí, čo vlastne vidíte: krásne exotické rysy, ktoré si právom zaslúžia miesto v päťdesiatke najkrajších ľudí sveta podľa magazínu People? Alebo, ako to povedať… mozaiku očí, líc, úst, svalov a kože, ktoré dokopy tvoria – veľkoryso povedané – „zaujímavé“ črty? Ona sama v tom má úplne jasno: „Než vôbec otvorím ústa, než čokoľvek poviem, presne viete, kto som. Aziatka. Moja tvár je moja identita. A vďaka nej viem, že život nie je fér.“

 

Život nie je fér… Fúha! Toto hovorí žena, o ktorej sa v poslednom čase hovorí, že rok 2018 bol „jej“ rokom? Ktorá prepísala históriu Zlatých glóbusov, keď sa ako žena a zároveň aziatka ocitla na pódiu ako moderátorka podujatia, ktoré s takmer železnou pravidelnosťou sprevádza niekto biely a „trošku mužnejší“? Navyše počas moderovania musela odcupitať do zákulisia, aby sa stihla prezliecť do druhej róby – veď hádam nebude cenu pre najlepšiu herečku za seriál Na muške preberať v tých istých handrách?! Skrátka, tohtoročné Zlaté glóbusy vďaka nej zažili historické momenty. Sandra Oh sa stala doslova moderátorskou priekopníčkou („Toto je reálne. Je to zmena. A teším sa, že po mne prídu ďalšie.“) a viacnásobnou pôvodom ázijskou držiteľkou tohto prestížneho ocenenia, čo sa ešte žiadnej herečke pred ňou nepodarilo. A keď pri preberaní ocenenia pohnutým hlasom v kórejčine ďakovala rodičom v sále, ani jedno oko, vrátane ockovho a mamičkinho, neostalo suché. Nuž, dievča chmatlo svoj veľký deň za pačesy a vyžmýkalo z neho, čo to dalo. Veď aj bolo načase. Sandra Oh na takéto uznanie – od režisérov, novinárov aj vlastnej rodiny – čakala tridsať rokov.

 

Keď jablko padne ďaleko od stromu 

Mali by ste vidieť môj dom. Je to druh výbuchu, ako keby tam žila šialená osoba! – ubezpečila minulý rok Sandra jednu novinárku, ktorá trochu zdráhavo vkročila do jej hereckého prívesu, že všetko je v úplnom poriadku. Rozhádzané šaty, knihy, nezavesené fotografie, nádobky s výživovými doplnkami… Štáb seriálu Na muške si na to musel zvyknúť, podobne ako jej priatelia, ktorí vedia, že v jej aute sa odvezú iba v prípade, ak kdesi pod nánosmi scenárov a šiat nájdu sedadlá. Sandre je poriadkumilovnosť vonkoncom ukradnutá, čo jej rodičia dodnes nechápu. Vychovávali ju totiž presne tak, ako je v ázijskej kultúre zvykom: poriadok, pravidlá, zásady. „Moji rodičia boli tvrdo orientovaní na úspech a od svojich detí nič iné neočakávali.“ Ekonóm Joon Soo a biochemička Young Nam patrili v 60. rokoch k prvej vlne migrantov, ktorí do Kanady prišli ako študenti po kórejskej vojne. Malé mesto Nepean pri Ottawe sa stalo domovom pre asi desať rodín. Maličká komunita, no poriadok musel byť. „Kdekoľvek Kórejci prídu, postavia kostol. Prežila som v ňom celé detstvo, dokonca aj letné tábory. Neverila som, že iné deti chodia do kempov mimo domova, že tam môžu prežívať čosi ako prvé lásky!“ vyznala sa Sandra v spomienkach na detstvo, ktoré vždy popisuje ako typické kórejské vyrastanie. Rodičia u svojich troch detí kládli dôraz na vzdelanie a úspech. Malá Sandra bola trošku „šmatlavá“, takže už v štyroch rokoch začala chodiť na balet, aby sa naučila správnu chôdzu a držanie tela. Milovala to. Ale keď v desiatich rokoch nastal čas skúsiť baletnú školu, mala už toľko rozumu, že túto možnosť odmietla. Nebol to detský rozmar, celkom prosto videla, že v porovnaní s inými dievčatami nebola dosť talentovaná. „Pochopila som to zreteľne, ak nemám byť výborná baletka, radšej nebudem žiadna.“

Jej staršia sestra Grace videla v sestričke umelkyňu – herečku. Čo je dosť na počudovanie, pretože v ich rodine sa nič na spôsob komediantstva nepestovalo. Grace je prokurátorka a brat Ray má doktorát z genetiky, čo bolo podľa gusta cieľavedomých rodičov. Sandru si vedeli predstaviť napríklad ako političku, mala totiž výborné vyjadrovacie schopnosti. Ona to však poňala inak: školské predstavenia či účasť v obľúbenej kanadskej improvizačnej súťaži dávali tušiť, akým smerom to mladé dievča ťahá. Už v pätnástich mala agenta a účinkovala napríklad vo vzdelávacom videu „ako sa neotráviť salmonelou“. Rodičia to všetko brali s rezervou, až zrazu bum: dcéra sa rozhodla vstúpiť do národnej divadelnej školy! A to bolo skutočne ťažké sústo. „Obaja rodičia sú vysokoškolsky vzdelaní. Obaja súrodenci sú vysokoškolsky vzdelaní. Vôbec nerozumeli tomu, že hranie je práca.“ Mama bola zmätená. „Často sa ma pýtala ´prečo chceš hrať´? Čo prospešného to prinesie komunite? Budeš vďaka tomu lepšia kresťanka?“ K pochybnostiam veľkou mierou prispela aj skutočnosť, že počas štúdia dostávala Sandra len herecké „šteky“, zvyčajne za pekné slovo, takže bola permanentne švorc. Jej kamarátka z tých čas Margo Purcell to vystihla stručne a jasne: „Sandra sa rozhodla, že nechce robiť nič iné ako hrať – aj keď bude na mizine.“ Pred suchými kôrkami ju nakoniec zachránila šťastná náhoda: vyhrala päť tisíc dolárov na stieracom žrebe. Poplatila účty a uvažovala, čo ďalej.

 

Prišla, ľahla si, zvíťazila

Dvadsaťjeden rokov je krásny vek – svet vám leží pri nohách a vy ho idete dobyť. Aspoň tak nejako si to v rozpuku mladosti a energie mnohí predstavujú. Sandra však už začínala byť celkom otrávená: jej mladosť, to bolo stále akési neurčité ponevieranie sa medzi hercami na štartovej čiare. Veci musela do rúk zobrať sestra Grace. Vedela totiž o pomerne intenzívnej „pátračke“ po predstaviteľke hlavnej úlohy do pripravovaného filmu, a to dievča mala byť Aziatka! Vystrnadila teda Sandru na autobus do Toronta. Hrkotala sa v ňom sedem hodín, prespala na autobusovej stanici a ráno si v parku urobila dychové cvičenia. Keď dorazila na miesto kastingu do filmu Denník Evelyn Lau, slušne počkala, až príde na rad a potom na scéne, ako by sa nechumelilo, oznámila: „Neviem, aké sú pravidlá, ale teraz si musím ľahnúť.“ Režisérka Sturla Gunnarsson, zvyknutá na herecké čudáctva, ani okom nemihla, nečakala však Sandrin perfekcionizmus: „Poprosila o minútku, aby sa mohla koncentrovať. Keď na pódiu ležala bez pohnutia päť minút, chcelo ju už zopár ľudí vyhodiť von. Bolo pozoruhodné, kde vôbec vzala odvahu urobiť to.“ S trochou nadsázky by sa dalo povedať, že Sandra si úlohu „vyležala“. Keď sa totiž konečne po desiatich minútach koncentrovania v polohe ležmo postavila do stoja vzpriameného, podala výkon, ktorý rozhodol. Pre Sturlu bola tá neznáma študentka herectva jej Evelyn Lau. Sandra za sebou nechala tisíc ďalších adeptiek a za stvárnenie mladej drogovo závislej prostitútky, z ktorej sa stane úspešná poetka a novelistka, získala  cenu Gemini, kanadskú obdobu Emmy. Sturlu to vôbec neprekvapilo: „Videla som od prvého momentu, čo je v nej. Už vtedy mala to, čo dnes – obrovskú emočnú schopnosť a nezlomné vnútorné jadro. A potom divadelný tréning: pantomímu, improvizáciu, precíznosť. Vynikala od začiatku.“

Práca na Evelyn Lau priniesla Sandre okrem prvej skúsenosti s hlavnou filmovou úlohou aj ďalšie umelecké partnerstvo. Zoznámila sa s pomocnou režisérkou Minou Shum a vykľulo sa z toho dlhoročné filmové priateľstvo. Od začiatku si mali čo povedať. Mina, podobne ako Sandra, je dcéra prisťahovalcov – v jej prípade utečencov z maoistickej Číny. Vzhľadom na podobné osudy ich rodín sa v spoločných filmoch stále dokola rýpali v najrôznejších otázkach svojej identity. Napríklad vo viackrát ocenenej snímke Double Happiness sa Sandra ako Jade Li, mladá kanadsko-čínska žena s hereckými ambíciami, usiluje nájsť nezávislosť od svojej prisťahovaleckej rodiny. Pre Sandrinu mamu to bola voda na mlyn. „Stále sa ma vtedy vypytovala: tiež to tak cítiš? Chceš sa od nás odstrihnúť? Pripadala som si ako na ustavičnom výsluchu.“ Neskôr si skúsila aj uvoľnenejšiu podobu Mininho filmového majstrovstva: vo filme Long Life, Happiness and Prosperity sa stala „obeťou“ taoistickej mágie svojej dvanásťročnej dcéry, ktorá jej takto chcela zabezpečiť život ako v rozprávke.

 

Rasizmus á la Hollywood I.

Život v príjemnej krajine, kde aj ako herec môžete žiť normálny život, bez prenasledovania médiami… Práca s príjemnou nezávislou režisérkou, ktorá tak dobre rozumie ázijskej duši… čo viac si dievča s kórejskou krvou v Kanade môže želať? Veď práve, že môže… V polovici 90. rokov si 24-ročná Sandra povedala, že motkania sa na kanadsko-ázijskom filmovom piesočku už hádam stačilo a zamierila do mekky filmového priemyslu. Až takú ľadovú sprchu hneď na začiatku však nečakala. „Prišla som na prvé stretnutie s filmovou agentkou. Obzrela si ma a bez okolkov mi povedala: Ľudia vám možno budú klamať, ale ja nie. Nemám pre vás nič. Niekto ako vy tu nedostane poriadnu prácu. Najlepšie, čo vám môžem odporučiť, je – vráťte sa domov a tam sa pokúste o slávu.“ Sandra sa horko-ťažko dovliekla k telefónnej búdke a režisérke Sturle Gunnarsson plakala do telefónu. Dodnes sa jej o tom ťažko hovorí: „Zrazilo ma to na kolená.“ … „Rasizmus. Existuje. Nechápem, ako môže niekto tvrdiť opak.“ Agentka Sandre z mosta doprosta tiež vyklopila, že ženská krása v Hollywoode vyzerá inak, že by nezaškodilo obzrieť sa aj po plastickom chirurgovi… Sandra nie je padnutá na hlavu a vie, že ku kráse jej čo-to chýba: „Nešlo iba o to, že som Aziatka. Nemám skrátka ani to správne delikátno-étericko-submisívno-zenové ázijské vyžarovanie.“ Napriek tomu nehodila flintu do žita. Prežívala na úlohách, ktoré si len matne vybavíte. Typickým príkladom je postava kurátorky múzea vo filme Mr. Bean – Najväčšia filmová katastrofa. Ak by sa tam ako Bernice Schimmel nezjavila, film by tým nijako neutrpel. Najhoršie na tom všetkom je, že to celé vôbec nebolo o Sandriných hereckých (ne)schopnostiach. Sandra hrať vie, to bez debaty. Pravidlá hry v Hollywoode sú ale neúprosné: „Príslušníci minorít nevyhrávajú hlavné úlohy. Nemôžu, pretože ich ani nepozvú na konkurz. Ak predsa, nikto ich neberie ako serióznych kandidátov, jedine ak úloha vyslovene vyžaduje Aziata, Hispánca, Aborigéna alebo Afroameričana.“ Nad vodou ju v tom čase držal sitcom Arliss, v ktorom hrala asistentku prezidenta športového klubu a prejavila aj svoju komediálnu podobu. Svetlom na konci tunela sa pre ňu stal film Bokovka, milá snímka o chlapíkoch, ktorí počas týždňového lúčenia so slobodou ochutnávajú vína aj ženy… Režisér Alexander Payne, vtedy už jej zákonitý manžel, jej doprial bravúrnu scénu, v ktorej mala zo seba vyžmýkať „všetko kórejské besnenie“. A splnila to na jednotku. Na moment, keď jednému z dvojice chlapov trieska o hlavu cyklistickú helmu, sa jej ľudia dodnes pýtajú. Pre ňu to bolo zároveň zábavné aj uvoľňujúce: „Tak trochu som si vybila zlosť za všetky tie roky čakania na normálnu úlohu.“ Bokovka bola jeden z jej lepších filmov – a na obzore sa začalo črtať to najlepšie…

 

Pobyt na Klinike

Sandra Oh vkročila do dverí a navždy sa zapísala do Kliniky svojím brilantným nuansovitým stvárnením doktorky Cristiny – takto jednoducho autorka Shonda Rhimes zhodnotila Sandrino herecké stvárnenie jednej z hlavných úloh v seriáli Klinika Grace, ambicióznej doktorky Cristiny Yang. Pre Sandru tento mimoriadne úspešný seriál znamenal profesionálne vykúpenie. Žiadne recepčné, nepodstatné kamošky hlavných hrdiniek či milé susedy so psom. Nie. Plnokrvná úloha, so všetkými starosťami, zápletkami, rozvodmi, potratmi, ambíciami byť perfektnou doktorkou. Svoju rodáčku spoznali aj v Kórei a Sandra na vlastnej koži konečne pocítila, čo znamená život bez existenčných starostí. Klinika Grace sa jej chlebodarcom stala na dlhých desať rokov. A nešlo len o dajaké omrvinky: po čase si za každú epizódu prilepšila o 350.000 dolárov. Sympatické prírastky na účtoch však boli tvrdo vykúpené. Práca na seriáli trvala vždy desať mesiacov, bežne aj sedemnásť hodín denne. A môžete trikrát hádať, kto mal povesť najväčšieho „makača“. „Takú svedomitosť málokedy vidíte. Sandra vždy ovláda texty, v živote nemeškala a jej scenár polepený papierikmi s poznámkami je povestný,“ dozvedeli sa novinári počas jedného „dňa otvorených dverí“ priamo na pľaci od štábu. Á propos, médiá. „Mávali sme fotografov sediacich pred dverami nášho malého štúdia a keď niekto z hercov vyšiel von, prenasledovali ho až do auta. Bolo to šialené,“ spomínala kastingová riaditeľka Linda Lowy. Epizódnym hercom sa to náramne pozdávalo, ale ako to už býva – čím väčšia hviezda, tým viac táto nechcená pozornosť išla na nervy. Linda to pozorovala hlavne na Sandre. „Skutočne neviem, ako to zvládala. Možno vždy utekala domov a tam sa schovala, pretože je taká. Nestojí o to – žiť až tak vo svetle rámp.“ Osadenstvo Kliniky Grace sa v každom prípade stalo okamžitou senzáciou a Sandra sa pre ľudí stala jednoducho Cristinou. Mala päť nepremenených nominácií na Emmy, zato Zlatý glóbus sa jej podarilo získať. Po desiatich rokoch seriálového medicínskeho života si povedala: dosť. „Cítila som, že som už Cristine dala úplne všetko.“ Fanúšikovia seriálu neniesli jej odchod ľahko a dodnes novinári podchvíľou sondujú, či by sa na Kliniku nevrátila. Pre ňu je to uzavretá kapitola, hoci vie minimálne o dvoch ľuďoch, ktorí by to privítali. „Moji rodičia Kliniku Grace milovali. Ich dcéra tam bola lekárka – konečne poriadne povolanie!“

 

 

Ivana Ilgová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2019)