Oľga Belešová – Vek je len číslo? To je sebaklam!

 

Kedysi sme na ňu chodili do divadla GUnaGU, kde pôsobila dvadsať rokov a zahrala si množstvo postáv v divadelných hrách Viliama Klimáčka i niekoľkých vlastných. Aktuálne po Slovensku cestuje s hrou Baby na palube a vidieť ju môžeme tiež v Divadle v podpalubí v komédiách Zoznamka a Rita, na ktorých sa podieľala aj ako autorka, scenáristka a režisérka. Oľga Belešová je nielen herečka, ale aj moderátorka, na RTVS už štvrtý rok moderuje reláciu Generácia – zlaté roky života. A niekoľko dní sa už v našich kinách premieta dvojka úspešného animovaného filmu Websterovci, v ktorom prepožičala svoj hlas Eme, jednej z hrdiniek podarenej pavúčej rodinky.     

 

  1. Ako bývalá novinárka sledujete svojich dnešných kolegov – novinárov a ich úsilie odhaľovať pravdu?

Denne čítam slovenskú tlač, vrátane bulváru. Sledujem debaty, tlačové konferencie, spravodajstvo. Čítam o tom, čo spravili so svojimi (a, žiaľ, aj našimi) životmi niektorí moji rovesníci, konškoláci. Takého Paľka Ruska, toho si pamätám z čias, keď nás, uchádzačov o štúdium žurnalistiky, ako budúci štvrták, funkcionár Socialistického zväzu mládeže (SZM) preveroval na prijímačkách na Filozofickú fakultu UK. Pamätám si ho veľmi dobre, aj redaktorky módnej polície by zo mňa mali radosť, mal v ten deň oblečený červený sveter so zipsom a na ňom zlatožltou bavlnkou vyšitý nápis Ferari… Tento rok, keď som 1. augusta oberala v mojej záhradke uhorky, uvedomila som si, že je to práve 31 rokov odo dňa, čo som po škole nastúpila ako redaktorka do dnes už neexistujúceho odborárskeho denníka Práca. A rok na to, v novembri 1989, som už s notesom a ceruzkou v ruke zapisovala pod dáždnikom dianie na tribúnach na Námestí SNP v Bratislave, aby som potom utekala do redakcie, naťukala to na písacom stroji a stihla uzávierku, aj prečítať obťah v tlačiarni… Inak sa robili noviny, inak sa písalo, inak sa získavali a overovali fakty. Jedna moja kamarátka, sedemdesiatnička, mi vždy hovorí: Oli, pravda je len otázka času. Takže pozorujem úsilie súčasných kolegov novinárov odhaľovať pravdu. Sú statoční. Stavovsky a mentálne som na ich strane a zdieľam ich boj za pravdu a spravodlivosť, ale viac ma to už celé desaťročia ťahá inde. Do divadla.

 

  1. „Svadby, rozchody, recepty aj nové hity, to všetko sa dozviete z našej RITY“, tak znie motto lajfstajlového časopisu, ktorému šéfujete – teda aspoň vo vašej divadelnej hre Rita. Kde ako autorka čerpáte inšpiráciu?

Najdôležitejší je dobrý nápad. Tak vznikli kedysi hry Poradňa krásy Šereď, Baby na palube aj Zoznamka. To sú všetko moje komédie v spoluautorstve s kolegami hercami, ktorých mám ľudsky rada, sú inšpiratívni a spoločná tvorba nám spôsobuje potešenie. Nápad oživiť na javisku nablýskaný časopis vyplynul z mojej pôvodnej novinárskej profesie. Spolu s Romanom Pomajbom a Števom Martinovičom odhaľujeme, ako fungujú vzťahy v redakcii, odtajňujeme spôsob práce súčasných bulvárnych novinárov a zároveň hráme obsah článkov a rubrík, aké taký lajfstajlový časopis musí mať. Najlepšou inšpiráciou je život sám.

 

  1. Neláka vás fenomén stand-up comedy? Postaviť sa len s mikrofónom pred publikum a robiť si srandu zo seba, z druhých, zo sveta okolo?

Na internete sa dá nájsť môj stand up Inšpektorka spred asi pätnástich rokov z českého programu Na stojáka. Myslím, že som bola jediná Slovenka, ktorá si to v tom programe vyskúšala, a hoci sa to divákom páčilo, ja som si len potvrdila, že to nie je moja cesta. Nepociťujem potrebu ku všetkému sa vyjadrovať, glosovať, to som mohla ostať pri písaní. Som divadelná improvizátorka, herečka, mám rada divadelnú akciu, žiada sa mi napĺňať väčší priestor.

 

  1. Svetom sa šíri projekt FuckUp Nights, ktorý vznikol ako reakcia na fakt, že dnešná doba glorifikuje len úspech. FuckUp je jeho opak, ľudia tam otvorene hovoria o svojich neúspechoch, zlyhaniach a porážkach…

Kedysi som čítala, že človek nemá upozorňovať na svoje nedostatky a chyby, nemá sa vŕtať v minulosti a umárať sa neúspechmi a vecami, ktoré už nemôže zmeniť. Od istého času sa tým riadim a funguje to. Neobzerám sa späť, s nikým sa neporovnávam, žijem svoj život. Niekedy ma pobaví, ako tridsaťročné influencerky rozdávajú nevyžiadané rady, čo si mám o čom myslieť – veď ja som už rok na Instagrame! Na druhej strane, je pre mňa zaujímavé čítať názory iných a rozmýšľať o tých svojich.

 

  1. Keby ste si, povedzme, na nejaký „príkaz zhora“ museli založiť youtubový kanál, na čom by ste fičali?

Mám stále dosť nápadov, ale menej energie. Prišlo to s vekom a skúsenosťou. Vek a skúsenosti – to sú príkazy zhora, ktoré rešpektujem. Minule som natrafila na vyznanie istého mladého českého youtubera, ktorý s produkovaním takých videí práve končí, lebo sa cíti vyhorený. Preto dám moje nápady radšej do ďalšej divadelnej hry.

 

  1. Dnes je v móde minimalizmus, vy ale vraj vášnivo rada zbierate rôzne „blbosti“. K vašim najväčším trofejám patrí plyšová jelenia hlava v životnej veľkosti…

Za celý život sa človeku v domácnosti nahromadí množstvo vecí, a väčšinu z nich vôbec nepotrebuje, niektoré má aj trojmo. Ja mám napríklad päť podnosov na tortu. Takýchto vecí sa postupne zbavujem, vždy niekoho potešia. Rovnako je to s oblečením. Dedím a posúvam ďalej. Do obchodov chodím ako do múzea. Nakupujem iba potraviny a inšpiratívne nezmysly – rekvizity, ktoré používame v predstaveniach. Pokiaľ ide o šetrenie planéty, nosím so sebou tri látkové skladacie taštičky, aby som nekupovala igelitky. Hnusí sa mi, ako sú tie plastové vrecúška všade, v konároch stromov, v zemi, popri cestách, v mori. Pijem vodu z vodovodu a jednu plastovú fľašu si nosím so sebou a stále si ju dopĺňam. Triedime doma plasty do plastových vriec a tie uskladňujeme v plastovom kontajneri. Stále to, žiaľ, nemá konca-kraja…

 

  1. Minimalistický šatník či minimalizmus v hlave… čo vám viac vyhovuje?

Počúvam, že vek je len číslo. No nie je. To je sebaklam! Od tridsiatky po päťdesiatku prešlo dvadsať rokov, počas ktorých človek nadobúda (okrem iného aj tie tortové podnosy), pechorí sa, naháňa sa, realizuje sa, niekedy stráca viac, než získava. Od päťdesiatky po sedemdesiatku prejde rovnakých dvadsať rokov, a predsa úplne iných. A to nesmieme vytesňovať, ale pripraviť sa. Ja som po päťdesiatke vedome spomalila tempo, vytriedila som aktivity, aj priateľstvá. Každý deň vnímam naplno, som intenzívne s rodinou a bežné veci preciťujem dôkladnejšie. Viac si obzerám kvety, stromy, v noci nebo, radujem sa zo všednosti. A chodím na preventívne zdravotné prehliadky. Keď sa ma niekto spýta, čo mám nového, teším sa, keď môžem odpovedať: „Nič.“

 

  1. Predsa však, ste z generácie, pre ktorú hromadiť statky znamenalo byť zabezpečená, mať istotu, zázemie…

Robiť si plány do budúcnosti, myslieť na zadné vrátka, mať strechu nad hlavou a byť ekonomicky nezávislá, áno, to je pre mňa dôležité. A nepreceňovať svoje sily, naložiť si na plecia iba toľko, koľko dokážem sama zvládnuť. Tak ma to naučili rodičia. Môj manžel je rovnaký.

 

  1. Na aké čisto japonské maniere vášho manžela ste si museli zvykať?

Žiadne čisto japonské maniere môj muž nemá, ale jedno je podstatné: je to čestný človek. Dodržuje pravidlá, predpisy, príkazy, zákazy… Nie vždy sa s takýmto prístupom k životu stretáva na Slovensku s pochopením. Je skromný, je veľmi rozhľadený, pritom zábavný, vie milión vecí, o ktorých mi rozpráva a ja ho rada počúvam. Je milovníkom príjemnej domácej atmosféry, relaxu, je mojím dobrým radcom. Na zásadné veci máme rovnaký názor.

 

  1. Napriek tomu, že ste vydatá za Japonca, za odborníčku na Japonsko sa nepovažujete…

Bola som tam za osemnásť rokov len šesťkrát po dva týždne. Ale aj tak poznám Japonsko inak, než bežný turista spoza okienka autobusu. Viem, ako tam funguje rodina, viem, čo si ľudia naozaj myslia, viem, akí naozaj sú, som s tým denne konfrontovaná. Iná kultúra je pre mňa stále veľmi zaujímavá a obohacujúca. Japonsko je iné, veľmi iné, ale ja ho nehodnotím, som voči nemu otvorená, prijímam ho také, aké je. Začínam mu rozumieť.

 

 

Simonetta Zalová

foto Michaela Machánová

 

Druhú časť rozhovoru si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2019)