Oľga Ivinská – Lara, môj život, môj anjel

 

Lara skutočne existuje, hovorieval a myslel tým na ňu, na svoju Oľjušu. Naša láska je z iného sveta, nadpozemská, čo tam po niečom takom obyčajnom, ako je manželstvo, utešoval ju, keď opäť a zas odmietal zobrať si ju za manželku. Keby tak urobil, ochránil by ju pred gulagom, do ktorého ju poslali iba kvôli nemu… Koho príbeh lásky je dojemnejší a smutnejší? Doktora Jurija Živaga a mladej zdravotnej sestry Lary, alebo muža, ktorý Živaga stvoril a jeho milenky Oľgy Ivinskej, ktorá bola pripravená pre neho aj zomrieť?

 

Básnik Boris Pasternak bol v Moskve hviezda. Mal tisíce fanúšikov, ktorí sa šli pretrhnúť, aby svoj idol uvideli na vlastné oči. Vystupoval na verejných čítačkách, v aulách, rozľahlých sálach či posluchárňach a keď tento príťažlivý muž s plnými zmyselnými perami a olivovou pleťou začal recitovať, publikum v slastnom opojení vstrebávalo do svojich žíl verš po verši… To bolo v časoch, keď v Rusku básnické zbierky vychádzali v stotisícových nákladoch, lebo viac než čokoľvek iné, práve poézia sýtila širokú ruskú dušu. A bolo jedno, či táto duša prebývala v tele proletára alebo univerzitného profesora, jednoducho, básne čítal v matičke Rusi každý. Pasternak patril k najobľúbenejším poetom, lebo do vienka dostal schopnosť „hovoriť hlasom mrakov, vetra a hviezd“.

 

Krása nežnej obeti

Oľga ho po prvý raz videla štrnásť rokov pred ich osudovým stretnutím. Študovala v Moskve literatúru a Pasternak mal na jej fakulte recitovať svoju slávnu báseň Marburg. Keď v tichu, ktoré sa dalo doslova krájať, zamrel posledný verš, dav vo vytržení ovládol pódium, bijúc sa o kúsky poetovej vreckovky, ktorá mu náhodou vypadla z vrecka. Oľga neskôr napísala, že Pasternak pri prednese pôsobil „ako v ohni“. Stala sa jeho oddanou fanúšičkou a bola ňou aj o 14 rokov neskôr, keď jej kolegyňa v redakcii časopisu Novyj Mir predstavila básnika Borisa Pasternaka. Bolo to v októbri 1946 a vonku už riadne prituhlo. Oľga sa práve chystala na obed, ale pri stretnutí so svojím „poetickým hrdinom“ zostala ako prikovaná. Pasternak sa na ňu usmieval, džentlmensky jej pobozkal ruku a ona cítila, že ňou „otriasol osud“. Bol fešák, ženy na neho vždy leteli a on ich zbožňoval. Nebol však žiadny donchuan, ženy miloval pre ich vypätú emocionalitu, v tom sa podľa neho ženská duša podobala tej básnickej… Oľga v náhlom vnuknutí pocítila, že tento muž jej patril už dávno, len o tom nevedela. Od vekov a naveky vekov. „Bol to skutočný zázrak.“ V čase ich zoznámenia mala už 34 rokov, za sebou dve manželstvá, z ktorých sa zrodili dve deti, dcéra Irina a syn Dmitrij. Päťdesiatšesťročný Pasternak bol ženatý, s manželkou Zinaidou mal syna Leonida. Starší Jevgenij pochádzal z prvého manželstva a žil s matkou v cudzine.

Oľga vyzerala tak trochu ako anjel, s jemne zvlnenými blond vlasmi, modrými očami a priezračnou pleťou. Jej dcéra v knihe spomienok výstižne opísala matkin druh krásy, ktorý básnika tak mocne priťahoval: „Pôsobila tak trochu unavene. Nie ako víťazka oslňujúca šarmom a úchvatnou tvárou. Bola v nej skôr krása obeti. Krása utrpenia.“ V podobnom duchu sa nesú aj prvé dojmy Jurija Živaga, keď stretáva svoju lásku Laru: „Nie je na nej nič koketného. Nesnaží sa zapáčiť, ani pôsobiť pôvabne. Pohŕda touto stránkou ženského života, akoby sa trestala za to, že je taká pôvabná. A práve toto hrdé seba popieranie ju robí ešte príťažlivejšou.“

Pasternak sa vôbec netajil, že ho Oľga celkom opantala. Každý deň popoludní za ňou prichádzal do redakcie a potom ju odprevádzal domov. Túlali sa po rozľahlých moskovských bulvároch, ich láska sa odohrávala vonku, veď obaja bývali so svojimi rodinami, Oľga dokonca ešte s matkou a jej manželom. Keď jej Boris vyznal lásku, ona mu napísala list. O sebe. Nezatajila nič.

 

Dve strany mince

Oľga Vsevolodovna Ivinská sa narodila 16. júna 1912 v meste Tambov v strednom Rusku, ale ako trojročná sa s rodičmi (otec pôsobil ako učiteľ) presťahovala do Moskvy. O detstve sa príliš nerozpisovala, prešla rovno na svoje dve manželstvá. Obe skončili tragicky, obaja manželia boli mŕtvi. Ivan Jemeljanov, za ktorého sa vydala, keď mala 24 rokov, sa po troch rokoch manželstva obesil – údajne kvôli jej nevere s istým Alexandrom Vinogradovom. Ten sa stal Oľginým druhým manželom, ale štyri roky po svadbe zomrel na zápal pľúc. Bol to trest za to, čo spôsobil rodine? Vinogradov vraj udal Oľginu matku, že v rozhovore s ním očiernila Stalina. Prečo to urobil, dá sa len špekulovať, v hre je aj vysvetlenie, že sa takýmto ohavným spôsobom snažil svokru dostať z maličkého preplneného bytu. Oľginu matku odsúdili na tri roky nútených prác v trestaneckom tábore. Bolo to v čase vojny a keď sa Oľga dozvedela, že gulag bombardujú Nemci, podujala sa na hrdinský čin – vybrala sa po svoju matku. Cestovala bez „bumašky“, skrývala sa v dobytčích vagónoch, pod lavicami vlaku, kde ju vojaci zahádzali svojimi batohmi. Matku sa jej podarilo z tábora dostať, hoci viac mŕtvu, než živú. Vinogradov zomrel, mladá žena sa stala po druhý raz vdovou. Ako napísala Pasternakovi: „Prežila som mnoho milostných afér a mnohokrát som sa v láske sklamala.“

Básnika jej úprimné vyznanie nijako nevyviedlo z miery, práve naopak. „Ako zlaté slnko mi ožiarila život,“ napísal, „a ja som šťastný. Neskonale šťastný. Nikdy by mi nenapadlo, že ešte zažijem takú radosť.“ Každá minca má však dve strany. Pasternak sa ocitol v priesečníku dvoch svetov. Jednému velila Zinaida, v druhom kraľovala Oľga. Trápili ho výčitky svedomia, cítil sa rozpoltený a zahanbený, že nie je schopný šťastného manželstva, aké prežili jeho rodičia. To, ako priznával, bola jedna z najväčších chýb jeho života…

 

Žena najlepšieho priateľa

Pocit viny ho zožieral, už keď opustil svoju prvú ženu. Rodina maliarky Jevgeniji Luriovej patrila medzi intelektuálnu špičku petrohradskej smotánky. Mala umelecké ambície, ale ako píše Anna Pasternaková v knihe Lara, mala tiež „podobne nevyrovnanú umeleckú povahu a zrážka dvoch eg manželskej harmónii rozhodne neprispievala.“ Narodil sa im syn Jevgenij, ale s manželstvom to šlo beztak dolu kopcom. Pasternak o svojej žene bez okolkov napísal, že je to „prudké stvorenie, žiarlivé, podozrievavé a neznášanlivé“. Definitívny koniec ich vzťahu prišiel, keď sa zamiloval do manželky svojho priateľa Zinaidy Neigausovej. Heinrich Neigaus bol uznávaný klavirista a Boris, ktorý v mladosti uvažoval o hudobnej kariére, ho nesmierne obdivoval. Zinaida mala s Neigausom dvoch synov. Na rozdiel od manžela, umelca s hlavou v oblakoch, to bola mimoriadne praktická žena, ktorá domácnosť viedla s priam vojenskou rozhodnosťou. Obe rodiny sa navštevovali, trávili spolu prázdniny a keď raz prišli z letnej dače domov, Boris sa zveril manželke, že miluje Zinaidu. A potom to oznámil aj Neigausovi. Muži plakali, Zinaida váhala, či má opustiť manžela. Ale Pasternak bol neodbytný. Raz, keď už nemohol zniesť jej nerozhodnosť, v (chabom) pokuse o samovraždu vypil fľaštičku jódu. Keď sa to dozvedel Neigaus, vynadal manželke za to, čo spôsobila svojmu nápadníkovi a jeho drahému priateľovi! Potom vyprázdnil pole…

Zinaida dokázala do bodky naplniť každodenné Borisove potreby. Obdivovala jeho literárnu tvorbu, ale už menej chápala jeho potrebu umeleckej slobody a hlboké presvedčenie, že básnik má byť svedomím národa. A Pasternak bral na seba toto ťažké bremeno čoraz častejšie. V jeho básňach čoraz viac rezonovala nespokojnosť nad pomermi v matičke Rusi. Ako mnohí iní umelci, aj on spočiatku veril v boľševickú revolúciu, v oslobodenie proletariátu. Avšak Stalinova kolektivizácia – keď štát brutálnym spôsobom zaberal roľníkom pôdu a tých, ktorí sa vzopreli, bezohľadne likvidoval – zničila životy miliónom ľudí. Nastalo obdobie teroru, tajných popráv, vykonštruovaných politických procesov, všeobecného strachu, pretvárky a lživej propagandy. V Doktori Živagovi neskôr napísal: „Ľudia boli všetkými mysliteľnými prostriedkami zastrašovania nútení, aby zabudli samostatne myslieť a tvoriť si vlastný úsudok. Nútili ich vidieť, čo v skutočnosti neexistovalo a veriť v opak toho, čo im hovoril vlastný zrak.“ A hlásnou trúbou stalinistickej diktatúry a propagandy sa mali stať umelci…

 

S hlavou v oblakoch

Zinaida za každú cenu usilovala, aby v jej dome vládol pokoj a mier. Pasternakovi vybudovala bezpečný prístav, útočisko pred vonkajším svetom, kde mohol nerušene tvoriť a pracovať. Zúrivo bojovala proti všetkému (a všetkým), čo by mohlo narušiť pohodlie jej domácnosti. Desili ju Pasternakove kritické básne či protisocialisticky ladené názory. Bála sa, aby mužove verše nepopudili Stalinových aparátčikov, raz mu vyčítala, že sa nezúčastňuje oficiálnych stretnutí sovietskych spisovateľov, inokedy zatvárala dvere ich domu pred rôznymi „podozrivými živlami“, ktoré sledovala tajná polícia. Obviňovala ho, že nemyslí na rodinu a jej bezpečie. Čakala dieťa, chcela svoju rodinu ochrániť stoj čo stoj.

Hoci básnik o tom nevedel, Stalin držal nad ním ochrannú ruku. Jeho tajní mali rozkaz, že Borisovi Pasternakovi sa nesmie skriviť ani vlas na hlave. Rodeného Gruzínca, Josifa Vissarionoviča Stalina, muža, ktorý mal na svedomí smrť miliónov ľudí, totiž z celého srdca dojímali Pasternakove preklady gruzínskej poézie. Na básnikovu adresu údajne povedal: „Nechajte ho na pokoji, ten človek žije v oblakoch.“ Ostatní literáti však toľko šťastia nemali. Zatýkanie umelcov v období tzv. Veľkej čistky bolo na dennom poriadku, obvinení z protisovietskej agitácie, často len za pár veršov či kdesi neopatrne vyslovenú vetu mizli v gulagoch alebo odvisli na šibenici. Pasternakov priateľ, básnik Osip Mandelštam bol za svoju „kontrarevolučnú činnosť“ odsúdený do vyhnanstva a zomrel cestou na Sibír. Borisa Pilňaka a Isaaka Babela po zmanipulovaných procesoch popravili, poetka Marina Cvetajevová, ktorej muža zastrelili a dcéru poslali do gulagu, sa v zúfalstve obesila. V týchto „hrozných, krvou poškvrnených dobách“ napísal Pasternak: „potrebujeme niekoho, kto by prejavil smútok, kto by sa nehanbil trúchliť, reagovať na skutočnú tragédiu – niekoho, kto by zdvihol prápor a vyrazil s ním do ulíc“. V tom čase už uvažoval o románe. Hodlal v ňom podať „historický obraz Ruska“, od revolúcie v roku 1905 cez boľševickú revolúciu až po druhú svetovú vojnu. A na pozadí tohto „ťaživého a smutného“ obdobia vyrozprávať veľký príbeh lásky mladého lekára Jurija Živaga. Najprv však musel nájsť Laru. Svoju spriaznenú dušu. Tú „pôvabnú, smutnú, pokornú, úprimnú a nadovšetko milovanú ženu“.

 

Plavovlasá zvodkyňa

Keď Oľga predstavila Borisa svojim deťom, vzťah medzi ním a Oľginou staršou dcérou Irinou rokmi prerástol do hlbokého puta. Boris Irinu miloval, akoby bola jeho vlastné dieťa. Mala deväť a za tých šestnásť rokov dospela v mladú ženu, ktorú matkina milostná aféra poznačila na celý život. Neskôr v Paríži napísala knihu Príbehy z Potapovovej ulice, v ktorej odhalila, ako Pasternak trpel svojím dvojitým životom. Peklom výčitiek čelil každý deň, keď odchádzal od Oľgy k Zinaide, od Zinaidy k Oľge. Oľga o jeho útrapách vedela a hoci nepochybovala o hĺbke milencovho citu, stále viac ju zožierali pochybnosti, či sa „Borjovi“ niekedy podarí opustiť Zinaidu. Viackrát jej to sľúbil, že odíde od manželky a ožení sa s ňou, ale viackrát sa tiež pokúsil s Oľgou rozísť.

Zinaide, ktorá sa o Oľge dozvedela z „náhodne“ zabudnutého milostného listu na manželovom stole, postupne došlo, že plavovlasá „zvodkyňa“ pre ňu predstavuje reálne nebezpečenstvo. Aj Oľga bola čoraz netrpezlivejšia: „Prečo teda neodíde od ženy, keď ťa tak veľmi miluje?“ bombardovala ju otázkami matka. Divoké hádky dcéry s matkou, po ktorých Oľga preplakala celé noci, striedali prudké hádky milencov. Oľga podrobila svojej láske všetko: „Vstúpil mi do života a úplne sa ho zmocnil, zabral ho do posledného miestečka.“ Pasternak mal prednosť pred všetkými, dokonca i pred jej vlastnými deťmi, aj keď vzťahom s ním ohrozovala celú rodinu. Napokon sa psychicky zrútila, údajne sa pokúsila aj zabiť. Kým pobývala v nemocnici, Pasternak manželku uistil, že s milenkou skončil. Akokoľvek silno veril svojmu (v danej chvíli bezcitnému a zbabelému) sľubu, len čo sa Oľga vrátila z nemocnice, obaja si padli do náručia a ich životy sa opäť spojili. Navzdory rozorvanej duši, ako píše vo svojej knihe Irina, „matka mala veľmi optimistickú povahu. Neustále ho (Pasternaka) povzbudzovala a utešovala. Veľmi si jej podporu cenil a veľmi ju potreboval. Stala sa nenahraditeľnou súčasťou jeho práce i života. Zárukou jeho šťastia.“ V tom čase už pracoval na Živagovi. Mnoho jeho priateľov čítalo knihu alebo jej časti v rukopise, konali sa aj neoficiálne čítačky v kruhu spisovateľových priaznivcov. Tajná polícia všetko sledovala. A vymyslela plán, ako Pasternaka zastrašiť. Keďže jeho sa nesmeli dotknúť, pykať mala Oľga.

 

Vyhnaná z raja

V októbri 1949 vpadli k Oľge domov niekoľkí muži v dlhých kožených kabátoch. Keď jej prehľadali byt a zabavili knihy a listy od Pasternaka, zatkli ju za „protisovietsku agitáciu s cieľom rozvrátiť socialistické zriadenie“. Odviezli ju do Lubjanky a strčili na samotku. Lubjanka bol hovorový názov pre budovu, v ktorej sídlila sovietska tajná služba. Kolovali o nej rôzne cynické vtipy, napríklad aj ten, že je to najvyššia budova v celom ZSSR, „lebo aj zo suterénu je vidieť až na Sibír“. Na tretí deň po zatknutí si Oľga odtrhla lem sukne a pokúsila sa zaškrtiť. Tak ju strčili do väčšej cely, kde sa už tiesnilo 14 žien. Od rána do noci tam revalo rádio a svietili silné stropné lampy. Výsluchy prebiehali v noci, ale cez deň zmorené väzenkyne nesmeli ani oka zažmúriť. Oľga dokola dostávala tie isté otázky: Je básnik Pasternak proti socialistickému zriadeniu? O čom pojednáva jeho protištátna kniha? Chcela Oľga s Pasternakom ujsť z Ruska? Väzenkyňa všetko poprela a tak to šlo každú noc. Našťastie ju nemučili a keď o pár týždňov zistila, že je tehotná, pridali jej na strave a dokonca sa mohla ísť na dvor na pár minút poprechádzať. Jednu noc ju odviezli, údajne na stretnutie s Pasternakom, namiesto toho však skončila v ľadovej márnici. O pár dní potratila… Oľga v Lubjanke nepovedala nič, čo by vyšetrovatelia mohli použiť proti Pasternakovi, do svojich výpovedí nezaplietla nikoho z jeho priateľov, tajná polícia sa od nej nedozvedela nič relevantné. Napriek tomu ju po deviatich mesiacoch výsluchov odsúdili na päť rokov nútených prác. V nápravnom tábore v Potme, 500 km od Moskvy.

V tábore pracovala do úmoru. Nevedela, čo bolo horšie, či tamojšie arktické zimy, alebo letné spaľujúce horúčavy. Trinásť hodín denne ťala motykou do suchej prašivej zeme. Dlane mala plné pľuzgierov, tvár spálenú od slnka, niekedy sa nevládala ani zdvihnúť z postele. Keď nabrala trochu síl, organizovala tajné literárne večery, na ktorých recitovala Pasternakove básne. V noci myslela na Borisa, dva roky od neho nemala žiadnu správu, trýznila sa, či je vôbec nažive… Pasternak jej v skutočnosti písal list za listom, ale väzenkyne mohli dostávať poštu iba od blízkej rodiny. Tak sa začal podpisovať ako Oľgina matka a svoje city šifroval do láskyplných „materských“ vyznaní typu: „Oľga, môj anjel, moje malé dievčatko…“

Oľgina matka sa napokon zmierila s dcériným ženatým milencom, Pasternak ich pravidelne navštevoval a finančne podporoval po celý čas, čo boli samy. „Oľgu vsadili do väzenia kvôli mne,“ vyznal sa spisovateľ neskôr. „Tajná polícia ju považovala za človeka, ktorý mi je zo všetkých najbližší… Za svoj život a za to, že ma v tých rokoch nechali na pokoji, vďačím len jej statočnosti a odolnosti.“

 

Veľká a malá dača

Za tri a pol roka Oľginho vyhnanstva Boris Pasternak prekonal dva infarkty. Zinaida sa o neho dojemne starala: „Zinaida Nikolajevna ma zachránila. Vďačím jej za svoj život,“ zveril sa (celkom nevhodne) Oľginej matke. Irine, ktorá v tom čase mala už 16 rokov, zasa povedal, že jej mamu miluje a bude milovať až do smrti, ale ich vzťah nemôže pokračovať a nech ju na to pripraví, keď sa vráti domov. Lebo on musí obetovať svoju lásku k Oľge v prospech vďačnosti k Zinaide. Irina však matke nič nepovedala. A bolo, ako predpokladala. Láska medzi nimi opäť vzbĺkla mohutnou silou. Pasternak, ako poznamenala Oľga vo svojich spomienkach, „bol kvôli mne pripravený ‘pohnúť zemou’“. Po návrate jeho milovanej z gulagu posledných desať kapitol knihy napísal za dvanásť mesiacov, pričom na prvej časti Živaga pracoval osem rokov. To znovu nájdená Lara mu vliala život do žíl! Áno, Oľga sa cítila vyvolená, ale stále nebola Borisovou ženou. Zákonitou manželkou, na ktorú by ľudia hľadeli s úctou, ktorá by sa mohla zaštítiť jeho menom. Mala 42 rokov, keď opäť otehotnela, porodila však predčasne a dieťa sa narodilo mŕtve… Keď sa vystrábila, aby Boris nemusel za ňou denne dochádzať do Moskvy z Peredelkina, kde mal v spisovateľskej kolónii svoju daču, prenajala si aj ona malý domček neďaleko jeho sídla. Tak sa začal Pasternakov povestný život na striedačku vo Veľkom a Malom dome. Spisovateľ za Oľgou prichádzal dvakrát denne, ráno spolu pracovali na prekladoch zahraničných autorov, večer jej prinášal nové ukážky z rozpísaného románu. Ba poveril ju aj spravovaním svojich literárnych záležitostí: „Robí toho za mňa strašne veľa,“ napísal sestre. „Zbavuje ma otravných stretnutí s úradmi, prijíma rany týchto konfliktov na seba…“ Samozrejme, Zinaida sa o Oľginej dači dozvedela veľmi rýchlo. Ale pochopila, že nemôže na muža dorážať a robiť mu scény, na to bol starnúci básnik stále krehkejší. Možno cítila, že by nezvládol odolávať neznesiteľnému tlaku okolností ešte aj doma a riešil by to tým najtragickejším spôsobom. Tak mlčala.

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2018)