Ondřej Brzobohatý – Hudbe nikdy nepoviem: Promiň, miláčku!

 

Jeden z najúspešnejších hudobníkov našich susedov (vďaka slovenskej maminke si naň ale tak trochu nárokujeme aj my) Ondřej Brzobohatý Gregor je stará škola a gentleman, načisto zbláznený do hudby. Nehanbí sa používať slová ako úcta, vďačnosť alebo láska, no najkrajšie z jeho úst aj tak znie zamilované „Taťánka“.

 

 

Vyhlásili ste kedysi: „Aké so sebou sláva prináša úskalia, viem od otca. Som na to zvyknutý od najranejšieho detstva…“

Ako dieťa som si však celkom neuvedomoval, čo všetko sláva so sebou prináša a že môže byť pre život mnohokrát aj otravná. Že človeka vystavuje pozorovaniu cudzích ľudí, ktorí bez toho, aby niekoho hlbšie poznali, rovno súdia a hodnotia. Ako chlapec som nad tým nepremýšľal, skôr som si robil žarty, že sa ľudia za otcom otáčajú a aj on sám si z toho dokázal robiť srandu.

 

Dochádzalo vám vtedy, že mama a otec majú iné povolanie, ako rodičia spolužiakov?

To vám dôjde až vo chvíli, keď si na vás z nejakého zvláštneho dôvodu zasadne učiteľka a vy neviete, prečo. Často som dostával „vyžrať“, že som synom Brzobohatého, ale nejako som tým prechádzal bez mindrákov a bez ujmy. Jednoducho som to časom prijal a nesťažoval som sa, keď mali učiteľky potrebu sa ku mne vyjadrovať. Bol som pyšný na to, že je môj otec dobrý a slávny herec. Boli však aj situácie, ktoré som vnímal citlivejšie: pamätám si, keď som ako šiestak mal ísť do školy v prírode a učiteľka vtedy poznamenala: No áno, vy na to máte! Alebo keď som sa predbiehal v školskej jedálni rovnako ako ostatní, no ja som si to „zlízol“, práve preto, že som Brzobohatý.

 

Správali sa k vám podobne aj vaši rovesníci?  

Keď to tak bolo, boli to deti nainfikované svojimi rodičmi, na deti by som to nezvádzal. Aj keď by sa mohlo zdať, že som takto neustále riešil pozornosť ľudí, na druhej strane je to ale krásne sito na charaktery ľudí. Jasný semafor, akými ľuďmi sa obklopiť a akými nie. Keď žijete v istej anonymite, keď vás nik nepozná, ľudia si na vás vytvoria názor maximálne podľa toho, ako ste oblečení, a tým pádom máte jednoduchšiu pozíciu. Keď si však vytvoria nezmyselný názor podľa toho, čo o vás napíše bulvár… Často som nad tým premýšľal a vracal sa do detstva, považujem totiž za veľmi dôležité „zrovnať“ si isté krivdy, ktoré sa napríklad v detstve stali, pretože tie sa v dospelosti môžu vrátiť, ani neviete odkiaľ a ako. Až odrazu zistíte, že žijete život, ktorý nie je váš.

 

Máte všetky krivdy z minulosti už za sebou?  

Neviem. Je to asi dlhá cesta, ale nechcem, aby to vyznelo, že som mal zlé detstvo. Krivdy sa v rodinách jednoducho dejú, väčšina z nás si tým prešla, podstatné je, ako sme s tým schopní pracovať, ako to dokážeme analyzovať a prijať. Mnohí z nás si totiž ani nedokážu pripustiť fakt, že ak sa im v súčasnosti deje niečo zlé, možno to súvisí s tým, že nemajú vyriešené dávne krivdy a stále ich nosia v sebe.. Veď ľudia veľakrát riešia všetko okolo seba, namiesto toho, aby si uvedomili, že je to iba odraz toho, čo sa deje v ich vnútri. Že sú zacyklení v niečom, čo odovzdávajú ďalej z generácie na generáciu, že žijú podobný život ako ľudia, ktorí na nich mali silný vplyv. Stretol som sa s tým mnohokrát.

 

Prežili ste ako tínedžer obdobie vzdoru – že nechcete byť ako vaši rodičia?

Nie, nikdy som nepociťoval potrebu s nimi súťažiť, práve naopak – otca som vždy obdivoval za to, čo vie a fascinovalo ma, aký bol svalnatý, páčilo sa mi, keď som sa ako malý hojdal na jeho bicepse (smiech). Otca som si vždy vážil aj za jeho herecké umenie, vedel som a viem, že nikdy v živote nedosiahnem to, čo on. A ani to vo mne nie je, mňa to herectvo až tak nebaví. Na oplátku mi otec dávno vravieval, že by nikdy nedokázal hrať ako ja, cítiť tak muziku, a pritom po nej vždy túžil, ale nevenoval sa jej. S otcom sme vždy boli veľkí parťáci. Nezažil som z jeho strany názory alebo postoje k životu, ktoré by mi nesedeli alebo ktoré by boli alibistické.

 

Na ktorého z rodičov ste sa podali viac?

Často sa vravieva, že sme „po niekom“, po mame alebo po otcovi, ale to je hlúposť. Dedíme fyziognómiu, ale nie povahové vlastnosti, je to mýtus, alibi, divná legenda. Byť „celý po niekom“ je predsa hrozné, ktosi vás hodí do nejakej škatule, na ktorej je napísané „to je po mne, to nám zvýšilo“ a vašu individualitu zatlačí kamsi do úzadia. V detstve prijímame správanie rodičov, a tak sa potom správame aj my, učíme sa od nich, ale záleží na každom z nás, či chceme žiť ako naši rodičia alebo žiť po svojom. A ja som si vybral to druhé, nech si o tom každý myslí, čo chce. Som sám sebou, nie som po nikom…

 

Otec však trochu rozhodol aj za vás, keď vám ako štvorročnému vnútil husličky…

Obrovskou mierou mi tým pomohol, pretože som vždy bol lajdák a som ním dodnes (smiech). Svojím spôsobom na sebe to lajdáctvo aj zbožňujem, pretože mi je v ňom veľmi príjemne. Predstava, že najskôr tvrdo makám, pracujem, píšem a musím niečo stihnúť a potom, keď to dopíšem a odrazu nič nemusím, len tak v tom svojom svete existujem – tak to je niečo nádherné! Trochu sa obávam, že ak by ma otec nenakopol, cestu k hudbe by som hľadal asi dlhšie, hoci tuším, že by som ju napokon asi našiel. Len vďaka otcovej vôli a výdrži každý deň so mnou cvičiť bolo všetko oveľa ľahšie a priamejšie. Nenútil ma, vždy ma dokázal skvele motivovať, a keď som videl to nadšenie v jeho očiach, o to radšej som cvičil…

 

Kedy vám rodičia prišli na to, že podvádzate a že kým cvičíte za sestru na jej pianíno, ona si zatiaľ maľuje nechty?

Mal som jedenásť a sestra šestnásť. Rodičia z úplnej naivity kúpili sestre pianíno s predstavou, že bude hrať, ale ona práve prežívala ťažkú pubertu a vôbec ju to nebavilo. A potom vymyslela skvelý trik: ona si bude lakovať nechty a robiť tie svoje dievčenské veci a ja za ňu budem v izbičke cvičiť. Lenže keď potom prišla na doučovanie pani profesorka, zistila, že Rola vôbec nič nevie. Mama sa čudovala, to snáď nie je možné, veď ona toľko cvičí! A tak sme sa radšej priznali (smiech). Odvtedy som ostal pri klavíri, je to pre mňa jednoduchší nástroj, ako husle, ktoré mi v rukách vždy nejako vŕzgali. Sám som sa nemohol počúvať!

 

Bolo už vtedy rozhodnuté, že hudba bude vaším životom?

Ale kdeže, vôbec nie, veď ja som chcel byť kuchárom. Otec občas vtipne poznamenal, že na herectvo sa nehodím, lebo je to ťažké povolanie. Akoby sa muzika robila „s prstom v nose“ (smiech). Odmala ma fascinovalo varenie, bol som ním posadnutý, nakoniec mi ale pani učiteľka Lída Nopová, ktorá ma pripravovala aj na prijímačky na konzervatórium, povedala, že by som mal radšej robiť muziku a kuchárčinu mať ako koníček. Tak som ju poslúchol, ale  varenia som sa nezbavil, stále ho mám rád.

 

Vyštudovali ste konzervatórium, ale na výšku vás nevzali. Vravíte, že našťastie…

Nevzali a mám tušenie, že ak by ma aj vzali, tak by som tam dlho neostal. Verím, že akademické vzdelanie je v hudbe veľmi dôležité, keď sa chce človek venovať sólovému nástroju, dirigovaniu alebo niečomu podobnému, ale vyštudovať akadémiu na to, aby som bol skladateľom? To sa mi zdá trochu zbytočné. Čo sa tým zmení, keď som dostal základ znalostí na konzervatóriu a na akadémii sú jasne stanovené osnovy, podľa ktorých učia? Ja by som sa ale na vysokej škole chcel učiť to, po čom túžim. Vybrať si tak, ako to funguje vo svete, kde sa profesori pýtajú študentov: Čo chceš ešte vedieť? Čo chceš poznať? Keď som na hudobnej akadémii povedal, že by som rád študoval filmovú hudbu, odbili ma, že to u nás nemá žiadne korene. To ale môže povedať iba úplný ignorant! Asi by som sa v takomto prostredí cítil veľmi nepohodlne…

 

Napokon ste pri filmovej hudbe skončili. Ako sa váš život preplietol so životom hudobného skladateľa Milana Kymličku?

Milan ma naučil úplne všetko, čo dodnes vo filmovej hudbe používam. On bol môj učiteľ. Kymlička emigroval v 60. rokoch do Británie, potom do Kanady a keď sa v deväťdesiatom prvom vrátil, urobil hudbu k rozprávke Viktora Polesnýho O ztracené lásce. Hrala tam moja mama a s Viktorom mali debatu, že sa vrátil skladateľ, ktorý pracoval pre veľké filmové spoločnosti v Amerike, pričom mama dobre vedela, že prostredie filmovej hudby milujem. A tak mi dohodla, že sa môžem ísť pozrieť na nahrávanie jeho hudby, kde sedemdesiatčlenný orchester dirigoval pán Leoš Svárovský. Okamžite som vedel, že toto je pre mňa jediná cesta, ktorou chcem ísť.

 

Čím vám filmová hudba učarovala?

Miloval som filmy, zbožňoval som Hviezdne vojny, Terminátora, kde známy zvuk taram tam taram – taram tam taram jednoznačne znamenal, že sa blíži Terminátor, a to ma fascinovalo. Že hudba môže byť pre filmovú postavu až taká príznačná, že charakterizuje celý pocit z filmu. Keď som počúval klasickú hudbu, stávalo sa, že som si v určitých pasážach predstavoval filmy a filmové scény, napríklad k ouvertúre Egmont od Beethovena som odrazu videl veľké fantasy scény (smiech). Bavilo ma prepojenie všetkých elementov – vizuálnej stránky filmu s hudbou – a bol som šťastný, že som nakoniec mohol byť v blízkosti Milana Kymličku, cestovať za ním a vidieť, ako robí filmovú hudbu on. Keď mal v pražskej Štátnej opere aranžovať lyrikál Kudykam (dielo zložené z viac ako dvetisíc veršov Michala Horáčka, niektoré zhudobnil Petr Hapka) a mňa si so sebou vzal ako spolu aranžéra, bolo to osudové a veľmi krásne. Milan nakoniec ochorel a keďže viac nemohol pracovať, celé som to dokončil ja.

 

Pán Horáček vás vraj aj povzbudzoval, aby ste písali vlastné texty k hudbe, na čo ste dovtedy nemali veľa guráže…

Nemal. Ale nedá sa povedať, že ma povzbudil, skôr ma motivoval, aby som s textami neustále pracoval. S tými jeho je to práca nádherná, pretože Horáček je brilantný textár. Poéziu som mal rád odmala, učil som sa naspamäť všemožné básne, no odrazu som mal pocit, že to môžem skúsiť aj ja sám. V hlave mi naskakovali vlastné verše a odvtedy, čo som pracoval s Horáčkom, ešte viac. Tak som začal písať.

 

Ako blízko má k filmovej muzike hranie v kapele?

Kapela Bůhví bola pre mňa pekná skúsenosť, veľmi ma bavila. Nakoniec som však nadobudol pocit, že to nikam nevedie a opustil som ju, bolo prirodzenejšie posunúť sa niekam inam, možno sa viac venovať práve filmovej hudbe. A tiež  som začal písať vlastné pesničky. Teda, najprv som ich ponúkal iným interpretom, mnohé z tých, ktoré som pripravoval na svoj prvý sólový album, som najskôr posunul Ondrovi Rumlovi, ale neotextované. A keď som potom začal písať texty, volal som mu, či si môžem tie piesne vziať späť (smiech). Najväčším spúšťačom písania textov však bolo moje stretnutie s Tatianou.

 

 

Gabina Weissová

foto Jozef Barinka, Benedikt Renč

 

 

Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2017)