Peter Velits – Žili sme v nebezpečnej bubline

 

Deväť rokov sedel Peter Velits v sedle profi bicykla a šliapal do pedálov. Bolo by zaujímavé zistiť, koľko kilometrov za ten čas prešiel, koľko kopcov vystúpal a koľkých kolegov cyklistov nechal v dôležitých závodoch za sebou. Zdá sa však, že je to už dnes jedno. Peter je šťastný, že mohol zažiť milovanú Tour de France a že bublina, v ktorej žil, pomerne rýchlo a bezbolestne spľasla. Od cyklistiky však celkom neušiel, bratia Velitsovci rozbehli vlastnú značku pohodlného oblečenia pre cyklistických nadšencov Isadore Apparel a založili si rodiny. A tak ako počas celej kariéry ťahali jeden vedľa druhého, aj dnes sú si Peter a jeho dvojča Martin stále na blízku.

 

Ako ste sa vy, rodení Bratislavčania, ocitli v Púchove?

Do štrnástich rokov sme bývali spolu s rodičmi v Bratislave, ale potom prišlo sťahovanie, pretože v okolí Púchova boli oveľa lepšie a bezpečnejšie cesty na bicyklovanie. Náš otec tu mal vďaka starým rodičom priestor, kde mohol rozbehnúť svoj cyklistický obchod, vždy to bol jeho veľký sen, sám bol totiž kedysi cyklistom, dokonca členom národného tímu. Športové gény však máme aj po mame, tá zasa hrala hádzanú a my s bratom sme vyskúšali veľa športov, až sme jedného dňa okúsili cyklistické závody. A vtedy sa to v nás definitívne zlomilo.

 

Mali ste talent?

To sa nedá povedať, možno sme boli fyzicky stavaní tak, že nám to jednoducho šlo a skôr sme ako deti zažívali na bicykli adrenalínové dobrodružstvo. Mali sme výhodu, že nás otec a strýko mohli viesť, učiť a trénovať. Po dvoch – troch rokoch však už bolo jasné, že cyklistika bude náš svet a že sa jej budeme venovať, darilo sa nám ako žiakom, úspešní sme boli aj v juniorskej kategórii, od nikoho však neprichádzala žiadna ponuka na zmluvu, doslova po nás ani pes neštekol. V tom čase to fungovalo tak, že napríklad nemecký tím uprednostňoval cyklistov z Nemecka, taliansky tím zasa mladých Talianov, bolo to všetko jednoduchšie, keď mal človek „správnu národnosť“.

 

Ako ste si teda našli cestu do sveta veľkej cyklistiky?

Naša cesta sa nevyvíjala celkom priamočiaro, ale mladíkom ako my sa nakoniec ani nemohlo nič lepšie stať. Ozval sa nám istý dánsky novinár, ktorý sledoval našu kariéru od prvých úspechov a vďaka nemu sme sa dostali do tímu tretej mužskej divízie, ktorý pôsobil v Juhoafrickej republike. Nemali sme čo stratiť, rozlúčili sme sa s mamou a otcom a sadli sme do lietadla, pričom sme vôbec netušili, čo nás čaká a v akej krajine sa nakoniec ocitneme. Žili sme v baraku s ostatnými chalanmi nášho veku, museli sme používať jazyk a starať sa sami o seba, videli a zažili sme celkom inú mentalitu a iný svet. A z tohto tímu viedli potom naše kroky ďalej a ďalej, až do tých najlepších cyklistických tímov…

 

Tešilo vás, že máte v takých chvíľach pri sebe vašu dvojičku, brata Martina?

Bol som rád nielen ja, ale i naši, keby sme sa do sveta vydali osamote, bolo by to pre každého z nás oveľa ťažšie. Vždy to totiž s nami bolo tak, že sme sa športovo i osobnostne dokázali kedykoľvek podržať. Martin je môj brat, moja najbližšia osoba a ja som nikdy nepotreboval iného parťáka, či už na bicykel, alebo teraz do biznisu. Dokonca sa musím priznať, že počas športovej kariéry sme my dvaja boli takí introverti, že sme si väčšinou vystačili sami a nevyhľadávali sme spoločnosť iných ľudí.

 

A snívali ste o tom, že raz pôjdete na legendárnu Tour de France. Čo je na „starej dáme“ také výnimočné?

Niektorí ťažko pochopia, prečo sú pre mňa olympiáda alebo majstrovstvá sveta až na druhom mieste. Kto zažije Tour de France, ten vie, že sa jej nič iné nevyrovná. Samozrejme, je to len malý dielik skladačky, ktorú musí cyklista počas roka poskladať, normálne sme jazdili aj 90 pretekov v roku, ale pre mňa boli všetky okrem Tour len „slabší odvar“. Na Tour de France sa schádzajú skvelí ľudia, cítiť tam obrovský záujem fanúšikov i médií a atmosféra pri bariérach je priam magická. Na druhej strane, viem, že niektorí cyklisti práve tento závod neobľubujú; pre obrovský tlak, stres a humbug, ktorý ho sprevádza. Za seba však môžem povedať, že ak by som nejazdil na Tour de France, celá moja kariéra by bola vlastne o ničom.

 

Jazdilo sa vám lepšie, keď bol niekde v pelotóne aj Martin?

Mať medzi jazdcami niekoho takého blízkeho je dvojsečná zbraň. Na jednej strane ma upokojovalo, že ideme spolu, že sa môžeme porozprávať a že nám čas vďaka tomu rýchlejšie ubieha. Ale na druhej strane som vždy tŕpol, keď sa v pelotóne za mnou objavili pády. Nútilo ma to otáčať sa, hľadať brata, či je v poriadku, či sa do pádu nezaplietol a ak áno, či ho náhodou nevezú dolámaného do nemocnice. Našťastie, nikdy to s ním ani so mnou až také vážne nebolo, nikdy nás nebrala sanitka, aj keď nejaké pády, zlomeniny a odreniny sme si, samozrejme, zažili.

 

Aká panuje atmosféra medzi cyklistami z rôznych tímov?

Prostredie, v ktorom sa pohybujú cyklisti, je skôr konkurenčné. Cyklisti nie sú futbalisti, nemajú isté zázemie, ako napríklad hráči FC Barcelony, čo je vlastne veľkoklub, ktorému vďaka financiám nič nehrozí. V cyklistike sa rozpadajú aj tie najväčšie tímy: jednu sezónu fungujú, na druhú nezoženú sponzora a bum! Odrazu je po všetkom. Cyklisti si potom musia hľadať angažmán v novom tíme, idú si navzájom „po krku“, ale ak sa pozrieme na vzorku ľudí v pelotóne, je veľmi podobná, ako kdekoľvek v biznise. Sú tam jednotlivci, ktorí si navzájom rozumejú, rešpektujú sa a nepodrážajú si nohy, lebo im vyhovuje radšej hľadať spoločné riešenie. Sú tam aj takí, ktorí sa navzájom akceptujú, aj takí, s ktorými väčšina nechce mať nič spoločné a napokon i toxické typy, z ktorých sa ostatným dvíha žalúdok.

 

Nebudeme ohovárať tých nenávidených, spomeňme radšej vaše dobré kamarátstva…

Najlepším predpokladom, aby medzi cyklistami vzniklo priateľstvo, je členstvo v jednom tíme. Ak teda nespomeniem brata, dobrým kamarátom mi bol Čech Franta Raboň, s ktorým sme strávili v jednom tíme dlhé roky. Ísť s ním na preteky bola pre mňa vždy veľká radosť a ak sme sa zišli všetci traja, teda Franta, Martin aj ja, považovali sme to za najlepšie preteky sezóny a najväčšiu srandu (smiech). Sme s ním stále v kontakte a ak má cestu z Čiech do Tatier, neraz sa za nami v Púchove zastaví. Mám aj ďalšieho kamaráta, Adama Hansena, Austrálčana žijúceho v Čechách, len pár desiatok kilometrov od nás. Ten u nás dokonca svojho času strávil aj Vianoce.

 

Keď po kolízii s Cavendishom v roku 2017 vylúčili Petra Sagana z Tour de France, britského šprintéra odsudzovalo celé Slovensko. Ale vy ste sa ho zastali…

Bol som znechutený, ako Slovensko túto situáciu vnímalo. Fanúšikovia Tour ju odrazu chceli bojkotovať, plakali, ako nám bolo ublížené a Cavendishovi odkazovali samé hrozné veci, že sa mal dolámať, alebo tam dokonca „skapať“. Bol som s Markom v jednom tíme a viem, aký je to človek. Má doma rodinu, tri deti, vlastne to bol on, kto spadol a dolámal sa. A potom na základe nesprávneho posúdenia rozhodcovia vylúčili Petra. Ale jemu sa vlastne nič nestalo. Navyše, ako ho poznám, o týždeň už nad Tour de France vôbec nepremýšľal a pripravoval sa na ďalšie podujatia. Komentáre ľudí si určite nevšímal a ani ich nečítal. Cyklistika je šport, takéto situácie sa jednoducho stávajú a aj hodnotenie rozhodcov je, tak ako vo futbale alebo v hokeji, subjektívnou záležitosťou.

 

Tour de France trvá tri týždne, cyklista musí absolvovať množstvo etáp a tisícky kilometrov. Na čo vtedy myslí?

Úplne vypnúť, len ísť a nad ničím nerozmýšľať, to je ťažké. Počas pretekov veľakrát nastanú situácie, keď treba byť maximálne sústredený, začiatok etapy po štarte je „o závod“, potom sa etapa rozbíja a zasa na doraz sa ide v jej závere. Sú tam aj pokojnejšie chvíle, vtedy sa cyklisti môžu dokonca porozprávať, ale na záver Tour, keď šliapete do pedálov už tretí týždeň, človeku veľmi do rečí nebýva. Väčšinou je už so svojimi myšlienkami sám a rozmýšľa nad rodinou, nad ďalšími pretekmi, nad zmluvou, nad tým, čo bude robiť po Tour… Žil som si vo svojej bubline a nič iné som neriešil. Ani to, čo budem robiť, až s cyklistikou skončím.

 

O tej bubline hovoríte trošku s iróniou. Vidíte to už dnes inak?

Obaja s bratom sme si tým prešli, boli sme premotivovaní mladí chalani, ktorí prišli do veľkej cyklistiky a každý nový závod vnímali ako nový zážitok. Časom som dosiahol najlepšie výsledky, dotkol sa osobného maxima a začal pomaličky klesať dole, ale tá divná bublina, v ktorej som žil, praskla až celkom na záver mojej kariéry. Martin, na rozdiel odo mňa, bol v tomto smere uvedomelejší. Dávnejšie túžil robiť aj niečo iné, čím by sme sa bavili a nebola by to iba cyklistika. Mal svoju ucelenú ideu. Mňa zasa bavili financie a biznis, fascinovalo ma, ako sa dá z ničoho vyrobiť niečo a ešte to aj dobre predať. Bol som ten akčnejší. V jednom momente sme však obaja pochopili, že tá bublina, v ktorej už niekoľko rokov žijeme, je veľmi nebezpečná.

 

Čo tým myslíte?  

Cyklistický život je super a my sme boli spokojní. Žili sme si naozaj dobre a dokonca sme si celý ten kolotoč užívali. Nebezpečné je to vtedy, keď si mladý chalan neuvedomí, že nemá školy, lebo odmala bicykloval, nemá až toľko peňazí, lebo nie je ako špičkový futbalista, nemá ako zabezpečiť rodinu a deti, lebo mu skončila zmluva a keď zavesí na klinec športovú kariéru, odrazu netuší, čo by mal v živote robiť. Vlastne nemá žiadne skúsenosti, nevie vôbec nič, iba sa bicyklovať.

 

Vy ste však mysleli na zadné vrátka skôr, ako vaša bublina stihla prasknúť…

Mal som pred sebou tri roky cyklistiky a Maťo o jeden viac, keď sme si povedali, že ideme budovať čosi vlastné. Dali sme si záväzok, že biznis nikdy nezasiahne našu športovú kariéru a priorita bude stále bicykel, ale úprimne – nie celkom sa nám to darilo. Všetok voľný čas a chvíle, určené na regeneráciu organizmu, sme venovali biznisu. Martin neskôr priznal, že mu podnikanie paradoxne pomohlo vyčistiť si dôkladne hlavu a vydržať pri cyklistike o jeden rok dlhšie (smiech).

 

Nebýva vám za cyklistikou smutno?

Ani na jediný moment. Veľmi rád si pozriem v telke, ako chalani závodia a rád prijímam pozvanie komentovať zápolenie na Tour de France, ale vôbec mi nechýba ten pocit, keď som stál na štarte, povedzme, osemnástej etapy a vedel, čo všetko mám ešte pred sebou. Nechýba mi ani bicyklovanie v každom počasí, v zime, mraze alebo daždi. A dokonca mi nechýba ani tlačenica, negatívny stres a lakte divákov pri niektorých závodoch, kde cyklista netuší, či ho nezhodia a či tam niekde nepadne z bicykla a nedoláme sa. Na zlé veci som už zabudol, pamätám si len tie dobré.

 

Je cyklistika čistý šport, alebo sa v nej slovo doping ešte stále skloňuje?

Žiaľ, vravieť, že cyklistika je najčistejší šport na svete, je klamstvo. Nečestní ľudia sú všade a takí budú vždy podvádzať a hľadať si ľahšie cesty. Cyklistika sa však zmenila v tom, že doping už nie je tímová záležitosť ako kedysi. Keď pred pár rokmi človek prichádzal do tímu, kde sa dopovalo, musel robiť to, čo ostatní, alebo ho vyhodili. Potom prišiel veľký rachot s Armstrongom a Ullrichom, cyklistika bola odrazu zlá, špinavá a mnohé tímy na to doplatili rozpadom, ale ovzdušie sa veľmi rýchlo vyčistilo. Dva roky po Armstrongovi bol doping medzi cyklistami také tabu, že to slovo zo strachu nik ani len nevyslovoval.

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2019)