Podfu(c)kári

 

Mnohokrát ich označili za najväčších podvodníkov, či už vo svojom obore alebo dokonca v histórii vôbec. Svoje kriminálne činy mali premyslené do najmenšieho detailu a pri ich realizácii museli prejaviť toľko vynaliezavosti, dôvtipu a inteligencie, že ich človek chtiac-nechtiac musí obdivovať. A to je aj dôvod, prečo o každom z nich aj nakrútili film. Prečo sa dali služieb zločinu, keď mohli so svojimi super schopnosťami a výnimočným talentom uspieť aj tak? Ak poznáte odpoveď, sem s ňou!   

 

Bernard Madoff (79)

 

Zločin: Spreneveril svojim klientom cca 65 miliárd dolárov v najväčšej pyramídovej hre v histórii.

A trest: Keď ho v roku 2009 súd odsúdil na 150 rokov väzenia, všetky americké TV stanice kvôli tejto správe prerušili vysielanie. Na slobodu by mal vyjsť 14. novembra 2139.

Film o ňom: Čarodejník z krajiny lží (The Wizard of Lies), televízny film HBO, 2017. V hlavných úlohách Robert De Niro a Michelle Pfeifer.

 

Zrod podvodníka

Aký úžasný pracovitý a cieľavedomý mladý muž, pomyslel by si každý, keď by mu mladý plavčík na verejnom kúpalisku v New Yorku povedal, že si takto chce našetriť malý kapitál a pustiť sa do podnikania. Židovský chlapec Bernie Madoff končil na newyorskej Hofstra University s bakalárskym diplomom, potom rok študoval právo na Brooklyn Law School a v dvadsiatich dvoch rokoch už stál na vlastných nohách. S počiatočným kapitálom 5.000 dolárov začal podnikať s cennými papiermi a keď založil firmu Bernard L. Madoff Investment Securities pomohol mu s veľkorysou pôžičkou jeho novopečený svokor. Prvé ovečky nalákané do košiara vábivo vysokých výnosov (vyše 10 %) patrili k Madoffovej rodine, neskôr sa pridali priatelia a známi a známi známych, zväčša z newyorskej židovskej komunity a Berniemu šli jeho finančné transakcie tak dobre, že o pár rokov chcel svoje financie v jeho spoločnosti zhodnotiť každý. Bodaj by aj nie, keď výnosy Madoffových fondov sa zázračne držali stále na rovnako vysokých percentách bez ohľadu na to, akými výkyvmi prechádzala burza na Wall Street. Kto investoval u Bernieho Madoffa, ten mohol len získať. Celoživotné úspory mu zverili nielen obyčajní ľudia, ale čím viac jeho povesť finančného mága rástla, tým viac bohatých biznismenov, priemyselníkov či umelcov (Steven Spielberg, Larry King…) do jeho spoločnosti vstupovalo. A neostalo iba pri súkromných vkladoch, v 90. rokoch, keď sa Madoffova firma stala kľúčovým hráčom na americkom finančnom trhu, mu svoje aktíva zverili aj európske banky a investičné spoločnosti (Royal Bank of Scotland, HSBC či AXA).

 

Život na vrchole

Na vrchole kariéry sa Madoff stal šéfom NASDAQ, najväčšieho elektronického trhu s cennými papiermi v USA, sedel v dozorných radách rôznych mimovládnych organizácií, bol uznávaným, vysoko rešpektovaným filantropom. Jeho firma robila najväčšie objemy obchodov, zamestnávala stovky maklérov, finančných analytikov a obchodníkov. Bernie svojim klientom dával pocítiť, že patria k vyvoleným, a tak sa k nim aj správal. Bol neskutočný sympaťák, miláčik médií, každý, kto s ním prišiel do styku, podľahol jeho šarmu a vystavil mu vrelé odporúčanie. Áno, bol rozprávkovo bohatý, ale nikdy sa so svojimi miliónmi neproducíroval, mal usporiadané súkromie, stále tú istú manželku, tínedžerskú lásku zo študentských čias a dvoch synov, ktorí tiež viedli príkladný život. O svojom zázračnom podnikateľskom know-how veľa nehovoril, ani pred vlastnými synmi. Kto sa ho snažil kopírovať, ten pohorel. Bernie vo svete financií bol jednoducho absolútna jednotka. Ako to ten starý lišiak robil?

Bola to prachobyčajná pyramída, ale prepracovaná do najmenších detailov. Madoffove investičné operácie vychádzali z tzv. Ponziho schémy, ktorá funguje na podvodnom princípe, keď investorov zlákajú vysoké výnosy (v krátkom čase), ktoré však nevytvárajú reálne finančné operácie, ale sú im vyplácané z vkladov neskorších investorov. Celé to bol jeden veľký bluf, ktorý Bernie kočíroval sám, iba s pomocou svojho dlhoročného komplica, účtovníka Franka DiPascaliho a čiastočne zainteresovaného mladšieho brata. Isteže, úspech jeho firmy bol podozrivý. V priebehu rokov sa objavili pochybnosti, či len neblufuje. Poukazovali na to viacerí finanční analytici, ktorí žiadali preveriť jeho finančné špekulácie, veď na to v USA fungovali rôzne kontrolné a regulačné úrady, napríklad Komisia pre cenné papiere (SEC) či Spoločnosť na ochranu investorov (SIPC). V priebehu 90. rokov tieto orgány aj zaregistrovali niekoľko podnetov, ktoré naznačovali, že by mohlo ísť o pyramídu. Avšak ak sa aj pustili do vyšetrovania, buď nenašli nič relevantné, alebo jednoducho zanedbali obvinenia informátorov. Tak sa stalo i v prípade investičného analytika Harryho Markopolosa, ktorý už v roku 1999 poukazoval na fakt, že ani z matematického hľadiska nemožno dosahovať zisky, ktoré Madoff kontinuálne vykazoval. Podozrievaví boli aj samotní investori, snažiaci sa získať audit výkonnosti jeho fondu. Ako napríklad istý newyorský hedžový fond, ktorý sa chystal u Bernieho investovať peniaze klientov z Perzského zálivu. Audit im však Madoffova firma zamietla z dôvodu ochrany investičnej stratégie. Napriek tomuto (ne)auditu jej potom zverili sumu 200 miliónov dolárov. Pochybnosti sem, pochybnosti tam, najdôležitejšie je, že to sype a že Bernard Madoff klientom pravidelne vypláca sľúbené výnosy.

 

 

Frank W. Abagnale (70)

 

Zločin: Jeden z najprefíkanejších falšovateľov a bankových podvodníkov Ameriky. „Bol som švindliar a pozér omračujúcich schopností,“ zhodnotil sám seba. Celkovo podal falošné šeky v hodnote viac ako 2,5 miliónov dolárov.

A trest: Vo francúzskom väzení takmer umrel, v Amerike si namiesto 12 rokov odsedel 4 a niečo. Nakoniec sa stal spolupracovníkom FBI.

Film o ňom: Chyť ma, ak to dokážeš (Catch Me If You Can), 2002, réžia Steven Spielberg, v hlavných úlohách Leonardo DiCaprio a Tom Hanks.

 

Zrod podvodníka

Frankie boy sa narodil sa v Bronxville na predmestí New Yorku a rýchlo z neho vyrástol pohľadný, predčasne vyspelý chlapec – už v pätnástich meral 180 cm, vážil 80 kg a mal neukojiteľnú chuť na sex. Nepil, nefajčil, ženy boli jeho jediná neresť: „Vychutnával som si ich plnými dúškami. Nemohol som sa ich nabažiť.“

Prvý, koho podviedol, bol jeho vlastný otec. Keď mu Frank Abagnale starší zveril kreditnú kartu na benzín, obratom vymyslel spôsob, ako z karty vytrieskať hotovosť: zaplatil ňou sadu pneumatík za 160 dolárov, ale nezobral si ich a s pumpárom sa dohodol, že mu danú sumu za slušnú províziu vyplatí. Takto na desiatkach púmp v okolí skúpil niekoľko desiatok sád pneumatík a batérií. V škole pre problémových chlapcov si odkrútil rok, oslávil svoje 16. narodeniny a vydal sa do sveta. S nikým sa nerozlúčil. Prosto zmizol. Ako prvé sfalšoval svoj vodičák, pridal si na ňom o desať rokov viac. „Mohol som byť kýmkoľvek sa mi zachcelo,“ prezradil neskôr. Tak sa stal pilotom. Sériou rôznych podvodov si zadovážil uniformu, pilotné odznaky, vyrobil si preukaz i pilotnú licenciu, a to všetko podľa predlôh, ktoré v živote nevidel a najprv ich musel získať. A aj získal – vďaka svojej omračujúcej šikovnosti, vynachádzavosti a drzosti. Z knihy spomienok akéhosi pilota si urobil rámcový obraz o tejto profesii a našprtal čo-to z leteckej terminológie. Pridal k tomu niekoľko telefonátov do airoliniek PanAm ako mladík, čo píše do študentského časopisu článok o pilotoch, mal more všetečných otázok. Keď sa odvážil do hangáru letiska, sedával vedľa pilotov a nasával slangové frázy a letecký žargón, ktorý poctivo trénoval aj v posteli s letuškami, až „čoskoro som hovoril aerolinštinou ako rodený pilot“. Po pár týždňoch, keď usúdil, že je už vzdelaný dosť, nastúpil do lietadla… Preboha, nie! Nikdy sa nechystal toho veľkého oceľového vtáka kérovať, sám povedal, že by neudržal vo vzduchu ani papierového draka. Ale ako pilot, ktorého náhle povolala do služby jeho letecká spoločnosť, mohol na základe džentlmenskej dohody medzi aerolinkami nastúpiť do akéhokoľvek najbližšieho lietadla a zviezť sa zadarmo – na sklápacej sedačke v kokpite. Spoločnosť PanAm neskôr odhadla, že počas dvoch rokov svojej „kariéry“ druhého pilota Frank W. Abagnale takto absolvoval asi 250 letov a nalietal viac ako milión a pol kilometrov. Lietanie miloval! Uniforma pilota mu zaručovala rešpekt a dôstojnosť, ba čo viac, každá spoločnosť si považovala za česť fešnému letcovi preplatiť šek. Či presnejšie jeho dokonalú kópiu. Samozrejme, na falošné meno pilota Franka Williamsa.

 

Život na vrchole

V osemnástich sa stal lekárom. Usadil sa v Atlante v luxusnej štvrti, plnej nádherných žien, kde sa bývalo ako v raji. Susedom sa predstavoval ako pediater (v dome nebývali žiadne rodiny s deťmi) na ročnej dovolenke. Ale čo čert nechcel, zakrátko spoznal mladého pediatra, svojho nového, až príliš družného suseda, a tak trávil hodiny šprtaním v atlantskej knižnici, až bol taký dobrý, že dokázal „o pediatrii nenútené konverzovať“. Zakrátko ho kolega lekár poprosil, či by na pár dní nezastúpil na nočných službách chýbajúceho kolegu. Frank po krátkom zaváhaní prikývol. Nočné služby a kŕdeľ roztomilých sestričiek, taká ponuka sa neodmieta! Desať dní záskoku sa predĺžilo na jedenásť mesiacov. A v čom spočívalo tajomstvo úspechu falošného pána doktora? V noci sa toho veľa nedialo a ak ho predsa privolali k chorému pacientovi, prenechal voľné pole praktikantom, nech sa predvedú. On bude len stáť v pozadí a hodnotiť, ako im to ide. Mladí medici ho za to milovali!

Na to, aby sa stal právnikom, potreboval sfalšovať rôzne dokumenty z Harvardu, ale, ups, aj „naostro“ zložiť dodatočné právnické skúšky pre štát Louisiana. Spravil ich až na tretíkrát, ale aj tak – to, čo sa iní drvili štyri roky, on zvládol za tri mesiace. Jeho nadriadený v štábe generálneho prokurátora bol natoľko namyslený a neprajný, že ho nepripustil k žiadnemu prípadu a svojho asistenta využíval akurát tak na nosenie kávy. „Nepochybne som patril k najlepšie plateným poslíčkom v štáte,“ konštatoval neskôr Frank. Rovnako tak si užíval ako vysokoškolský profesor, keď na univerzite v Utahu odučil podľa skrípt letný semester v posluchárni plnej príťažlivých adeptiek sociologických vied.

Po dobrodružstvách s rôznymi zamestnaniami sa rozhodol naplno venovať falšovaniu šekov, ale aby sa z neho stal najlepší „tapetár“ v Spojených štátoch,  musel na sebe makať a makať: „V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch som študoval šekové transakcie a bankové procedúry tak starostlivo, ako každý investor študuje dostupné trhy. Lebo neustále sebavzdelávanie je to, čo oddeľuje obyčajného kriminálnika od podvodníka najvyššej triedy.“ Pozýval na rande účtovníčky a pokladníčky, spriadal rozhovory s bankovými úradníkmi, sledoval finančné správy. A súbežne s tým vymýšľal desiatky spôsobov, ako podviesť banky. Jeden príklad za všetky: na prázdne vkladové formuláre vytlačil číslo svojho účtu (túto kolónku, ako si všimol, nikto nevypĺňal, lebo vklad sa väčšinou realizoval na základe mena a adresy) a potom takto upravené formuláre vrátil na kôpku do banky. Mašinka, do ktorej putovali, však prečítala ako prvé ono číslo účtu. Takže všetky vklady z takto upravených formulárov putovali na jeho účet! Často vďaka tomu, že si všimol zdanlivo nepodstatný detail, vyvinul novú stratégiu svojich podvodných trikov. „Všímavosť,“ zdôrazňoval, „je jedna z najprospešnejších vlastností podvodníka.“ Treba však pripomenúť, že Frank W. Abagnale vykonával svoje podvodné machinácie koncom 60. rokov, keď zabezpečenie bánk či letísk bolo ešte v plienkach. FBI pásla po ňom už dávno, avšak odhliadnuc od jeho supertalentu, pátranie sťažovala aj skutočnosť, že menil identity a pracoval výhradne sám. Podsvetie, kde mali agenti svojich donášačov, o ňom nevedelo ani mäkké f. Kým ho zatkli, stihol vyparatiť ešte jeden husársky kúsok: s dvanástimi dievčatami, akože budúcimi letuškami, podnikol v uniforme pilota a člena školiaceho strediska leteckej spoločnosti PanAm výlet do Londýna, Paríža, Ríma, Atén, Kodane, Viedne a ďalších európskych metropol. A všade tam rozhodil zopár falošných šekov, veď o dievčatá by sa mal slušne postarať! Ale už mal 21 rokov (!) a potreboval si oddýchnuť. Rodina jeho mamy pochádzala z francúzskeho Montpellieru a tam aj zamierili jeho kroky. Plánoval zločineckú kariéru zavesiť na klinec, chcel sa zapísať na univerzitu a začať normálne pracovať…

 

 

James Arthur Hogue (60)

 

Zločin: Votrel sa do radov elitných študentov na jednej z najrenomovanejších univerzít sveta. Ani najbrilantnejšie akademické mozgy neprišli na to, že klame a podvádza.

A trest: Ovláda kvantovú fyziku a kradne bicykle. Chvíľu behá po slobode, vzápätí sedí v chládku – aj teraz, keď čítate tieto riadky.

Film o ňom: Dokument Con Man (Podvodník), 2003, nakrútil režisér Jesse Moss. Film si možno pozrieť na filmovom kanáli HBO GO.

 

Zrod podvodníka

Nikto nevedel, odkiaľ sa vzal. Jay Huntsman bol tak pre svojich spolužiakov, ako i profesorov na kalifornskej strednej škole Palo Alto High School jedna veľká záhada. Ale behal ako malý boh, takže sa ho hneď ujal školský tréner a Jay sa zakrátko predviedol v plnej paráde: poľahky vyhral najväčšie stredoškolské preteky. Behávať vraj začal, keď žil v roľníckej komúne v Nevade, vyštartoval do lesov po práci na poli alebo keď mal všetko porobené okolo koní. Podľa historky, ktorú vyklopil zo seba pár vetami, nikdy nechodil do školy, v komúne sa naučil čítať a písať, niečo z matematiky a histórie, ale inak sa vzdelával sám. Bol sirota, rodičia mu umreli v Bolívii, tvrdil, že má švédskych predkov. V skutočnosti sa narodil v Kansas City, jeho matka sa tešila dobrému zdraviu a rovnako aj sestra. K rodine sa však takmer nehlásil, odišiel z domu, ozval sa raz, dvakrát do roka, hovoril ticho a úsečne, áno som nažive, majte sa… Odhalenie však na seba nenechalo dlho čakať. Miestnemu novinárovi Jasonovi Coleovi sa podarilo vypátrať rodný list Jaya Huntsmana. Chlapček s týmto menom zomrel dva dni po pôrode 21. januára 1969. Podľa rodného listu bábätka vek zázračného atléta z Palo Alto sedel, v skutočnosti však mladík, ktorého pravé meno znelo James Arthur Hogue, mal o desať rokov viac, teda nie šestnásť, ale dvadsaťšesť. Samozrejme, zo školy dostal okamžitý vyhadzov. To mu však nebránilo začať spriadať ďalší, oveľa ambicióznejší plán…

 

Život na vrchole

Harvard, Stanford, Yale, Princeton University. Posledná z nich sa tento rok umiestnila na prvej priečke v rebríčku najlepších amerických univerzít a Princeton trvalo hviezdi medzi najlepšími univerzitami nielen v Spojených štátoch, ale aj celého sveta. Starobylá vzdelávacia inštitúcia, na ktorej po úteku pred Hitlerom prednášal aj Albert Einstein, už desaťročia vychováva elity amerického národa. Prijímacia komisia si starostlivo vyberá študentov z rôznych prostredí, hľadá talenty a silné individuality, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú a koľko bankových účtov ich rodina vlastní. Devätnásťročný Alexi Indris-Santana princetonské autority vážne zaujal. „Nemám formálne vzdelanie, ale nepovažujem sa preto za znevýhodneného,“ napísal vo svojej prihláške. Pokračoval vysvetlením, že roky žil v Mohavskej púšti ako pastier, spával pod holým nebom a za svitu hviezd čítal svetových filozofov. Mal precestovanú celú Európu, jeho postrehy boli brilantné, zoznam literatúry pozoruhodný, minulosť mysteriózna. Prijímaciu komisiu Princetonu jeho príbeh nadchol, nehovoriac o mladíkových bežeckých úspechoch! Santana bude iste prínosom elitnej Brečtanovej ligy a jej univerzitného klubu Tigers… Prijali ho, dostal veľkorysé štipendium, ale on sa ospravedlnil a poprosil o ročný odklad. Vraj musí odcestovať za matkou, sochárkou, ktorá vo Švajčiarsku umiera na leukémiu. V skutočnosti nemohol do školy nastúpiť, lebo sedel vo väzení v Utahu. Za krádeže cyklistických rámov dostal deväť mesiacov…

Na Princeton teda prišiel na jeseň 1988. Zapísal sa na viac kurzov, ako bolo zvykom a vo všetkých exceloval. Patril medzi najlepších študentov univerzity, knihy typu Teória kvantového poľa čítal ako iní detektívky od Agathy Christie. Profesori mu predpovedali skvelú kariéru, akademickú aj atletickú. Dostal sa do elitného Ivy Clubu, kde sa pri spoločných obedoch a následných klubových debatách v stretávali najlepší študenti Princetonu. Takto si užíval dva roky. Potom ho na medziuniverzitných bežeckých pretekoch spoznala spolužiačka zo strednej. Áno, z Palo Alto, odkiaľ ho vyhodili za trestný čin krádeže identity. Vtáčik bol lapený. Klamanie je v Princetone neakceptovateľné. Hogue škaredo podviedol jednu z najstarších vzdelávacích inštitúcii v Amerike. Podviedol jej profesorov, znesvätil akademickú pôdu, spreneveril štipendium v hodnote 22.000 dolárov. Musel preč. Vedenie univerzity prehlásilo jeho prijatie za neplatné, vymazali ho zo všetkých záznamov. Pre Princeton nikdy neexistoval.

Prečo potreboval klamať, falšovať doklady a vydávať sa za niekoho iného, keď to z hľadiska svojej nadpriemernej inteligencie vôbec nepotreboval, sám nevie. „Ľudia si o sebe stále vymýšľajú,“ hovorí v dokumente The Con Man, „chcú veriť vlastným predstavám. Jediná skutočná realita je ale tá, ktorú máte vo vnútri v sebe.“

 

 

Christian Karl Gerhartsreiter (57)

 

Zločin: Vyše 15 rokov sa vydával za potomka rodiny Rockefellerovcov. Okrem Clarka Rockefellera sa vydával aj za Christophera Crowea (anglický lord), Chrisa Chichestera (obchodník so starožitnosťami) či Rolanda Mountbattena (škótsky šľachtic).

A trest: Až taká srandovná hra na Rockefellera to nebola, keďže ho odsúdili za vraždu a naparili mu 27 rokov za mrežami.

Film o ňom: Kto je Clark Rockefeller (Who is Clark Rockefeller), 2010. Pre televíziu nakrútil Mike Salomom, v hlavnej úlohe – Eric McCormacko Minulý rok sa objavila správa, že hochštaplera Rockefellera si zahrá Benedict Cumberbatch vo filme The Man in Rockefeller Suit (Muž prevlečený za Rockefellera) podľa knihy reportéra Marka Seala.

 

Zrod podvodníka

Bohvie, ako sa musela cítiť jeho matka, keď sa z tlače dozvedela, že Christian Karl pri svojom zatknutí tvrdil, že je synom americkej herečky Ann Carter. V skutočnosti sa narodil krajčírke Irmgard Gerhartsreiterovej (jej manžel bol maliar izieb) v malom bavorskom mestečku Siegsdorf na hraniciach s Rakúskom. Už v tínedžerskom veku bol všetkými masťami mazaný. V sedemnástich odišiel do Ameriky, keď sa predtým v Nemecku votrel do priazne americkej manželskej dvojice, ktorú presvedčil, aby ho nechala u seba bývať. Študoval na univerzite vo Wisconsine a už ako dvadsaťročný sa oženil; mal naponáhlo, potreboval „vyženiť“ zelenú kartu, aby mohol v Amerike zostať aj po škole. Jeho vyvolená, Amy Duhnke z bohatej rodiny neskôr povedala, že ju celkom uchvátil. Karl nebol žiaden krásavec, ale mal vybrané spôsoby ako anglický džentlmen. S rodinou Amy sa dohodol, že to bude svadba len naoko, aby nemusel ísť po návrate do Nemecka bojovať do studenej vojny (!) na ruský front. Deň po svadbe novomanželku opustil, ale ak podá o rozvod, vyhrážal sa jej, udá ju, že súhlasila s fingovanou svadbou. Tak ich manželstvo na papieri trvalo dlhých jedenásť rokov. Bohvie, čo na ňom videli, ale Christian ženy priťahoval. On sám nebol prieberčivý, mladá či staršia, slobodná, rozvedená, vdova, hlavne, že mala peniaze. Spal s nimi, okradol ich a zmizol. Istý čas sa vydával za filmového producenta a dokonca sa aj zamestnal. Brokerská firma ho vyhodila, keď vyšlo najavo, že jeho číslo sociálneho zabezpečenia patrí sériovému vrahovi Davidovi Berkowitzovi. Trochu drsný vtip, čo poviete?

 

 Život na vrchole

Jeho druhá manželka Sandra Boss tiež bola bohatá biznismanka, absolventka Stanfordu a Harvardu, ktorá pracovala na vysokej pozícii v prestížnej konzultačnej firme McKinsey. V súčasnosti pôsobí ako členka predstavenstva v londýnskej Bank of England, a keď sa jej na pojednávaní sudca spýtal, ako mohla taká inteligentná žena naletieť podvodníkovi, Sandra odpovedala, že bola šťastná, lebo našla muža, ktorého nezastrašil jej intelekt, a vôbec, nemala dôvod neveriť všetkému, čo jej nakukal, vraj bol taký presvedčivý… Dalo sa s ním debatovať o všetkom, od umenia cez situáciu na burze až po najnovšie trendy vo výžive, mal prehľad o všetkom! Gerhartsreiter sa Sandre predstavil ako Clark Rockefeller, člen miliardárskeho klanu, ale ona sa nikdy s nikým z jeho rodiny nestretla, lebo Clark bol so všetkými svojimi príbuznými na nože a ako prehlasoval, do smrti nechce žiadneho Rockefellera vidieť! Kvôli rodinnej roztržke mu vraj banka zadržiavala  dedičstvo 50 miliónov dolárov a hoci svojej žene tvrdil, že pracuje v oblasti financií, bola to ona, kto živil rodinu a vypisoval manželovi šeky bez jedinej otázky, na čo peniaze potrebuje. Gerhartsreiter žil na vysokej nohe, prevážal sa v luxusných športových autách, chodil prvotriedne oblečený, stal sa členom prestížnych pánskych klubov, jeho meno mu otváralo dvere do tej najvyberanejšej spoločnosti – stačilo vysloviť Rockefeller… Roky prežité v tejto maškaráde ho však zmenili. Namiesto lichôtok a vtipov začal byť násilnícky, manželku kontroloval na každom kroku a priam maniacky dbal o svoju bezpečnosť. Vedená zopár indíciami Sandra nasadila na svojho muža súkromného detektíva. Ten za krátky čas zistil, že Mr. Rockefeller nie je ten, za koho sa vydáva, vypukol škandál, Sandra požiadala o rozvod, v rámci ktorého Gerhartsreiter súhlasil, že ich sedemročná dcéra zostane s matkou. A potom sa zo strešteného podfukára vykľul obyčajný vrah.

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2018)