Poetky

 

Povedali sme si, že nájdeme tie, ktoré nemajú viac ako tridsaťpäť rokov a vydali aspoň jednu knižku poézie. Svoj výber sme v duchu tejto rubriky obmedzili len na ženy. A hľa, nebolo to vôbec ťažké – zdá sa, že poézia na Slovensku je večne živá!  

 

Jana Varcholová (32)

Čím sa živí: Angličtinou, podľa toho, čo práve treba.

Básnické zbierky: V roku 2016 debutovala básnickou zbierkou Tanečnica na špičke.

Má rada: Keby ste sa na to opýtali jej priateľov, všetci by vám povedali: jedlo a spánok… Ale možno by sa ešte čosi našlo – pocit, keď z čili plače do taniera; pocit, keď sa preberie po zlom sne a uvedomí si, že všetko je v poriadku; svojho psa s plochými emóciami; ilustrácie Barbory Idesovej (uvedená fotka spája jej dve obľúbené veci).

 

Prečo práve poézia: Nikdy som si nekládla otázku, prečo poézia. Našla som doma zápisník s textami, ktoré som písala, keď som mala tak 13 až 15 rokov a pozerajúc sa späť, ten tematický rozsah ma prekvapil. Je tam všetko od uboleného srdca cez pocity samoty, európske hodnoty (naozaj!), básne o svedomí, o duši až po strach zo starnutia. Paradoxne, o 15 rokov neskôr ma starnutie netrápi vôbec. Mojou literárnou láskou v tínedžerských dobách bol Oscar Wilde, o ktorom sa dala nájsť v školskej učebnici literatúry asi jedna veta. Dokonca som v spomínanom zápisníku našla epitaf akváriovej rybke Oscar, ktorú sme so spolužiačkou pomenovali po Wildeovi a ktorá predčasne umrela, keď upratovačka v učebni biológie vypla na sviatky kúrenie. Najviac ma podporovali rodičia tým, že ma stále zásobovali dobrými knihami. Dedo nám v detstve rozprával rozprávky (v dome bez múch, to bolo posvätné miesto,  pretože v ňom bežne nikto nebýval a my, deti, sme si mysleli, že je naozaj len na rozprávanie), otec si zasa vymýšľal svoje vlastné bizarné príbehy. Literatúre som sa v podstate nemala ako vyhnúť.

Próza života a poézia: Keď som bola malá, chcela som byť krotiteľkou delfínov, potom veterinárkou a nakoniec učiteľkou. Pre niektorých to bolo nepochopiteľné, prečo si niekto dobrovoľne vyberie učiteľské povolanie, často sa mi stávalo, že sa ma niekto opýtal – a ty stále učíš? Akoby to malo byť len niečo, čo vás po čase prejde. Vybrala som si literatúru a jazyky. Veľa mojich študentov bolo striktne technického alebo finančného zamerania a mala som pocit, že mi trochu chýba literárny svet. Potom som si odskočila na literárnu vedeckú konferenciu, kde sa 30 dospelých ľudí hodinu bavilo napríklad o stvárnení času v jednej poviedke a povedala som si, že to je riadny úlet a že som vďačná, že mám trochu z oboch svetov. Dnes ešte veľa času popri práci venujem svojmu psovi Hviezdoslavovi.

Muky či zábava: Niektoré moje prehistorické básne boli humorné, ale často aj sarkastické, zamierené na konkrétneho človeka. Dnes mám, myslím si, viac pokory, takže nemám ani potrebu takto písať, viem sa do ľudí viac vžiť a menej im vyčítať. Moje básne sú dosť osobné, melancholické, ale nenazvala by som ich depresívnymi. V poslednej dobe píšem skôr prózu a práve tam som našla priestor pre humor. Pri písaní prózy sa bavím i ja sama, pri poézii je to inak. Ak to môžem povedať zjednodušene, je pre mňa intímnejšia, vychádza viac zvnútra.

Bezbrehý svet poézie: Zastávam názor, že vybrať si akúkoľvek tému je základné právo autora. Nič by nemalo byť tabu, potom je už potrebné len zvoliť vhodnú formu. V mojej poézii je len zopár vulgarizmov, nebránim sa im, ale je to otázka funkčnosti. Osobne sa vyhýbam v básňach politike, nie kvôli zásadám, je to iba preferencia. Mám pocit, že je mnoho iných spôsobov, ako môžem vyjadriť svoj občiansky názor. A ešte sa vyhýbam rýmom a zdrobneninám.

Čo číta poetka: V poslednej dobe sa mi páčili knihy od Yuvala Noaha Harariho, má jedinečný prístup k písaniu o dejinách, o spoločnosti, má skvelý zmysel pre súvislosti. Pred mnohými rokmi som v poľskom antikvariáte vyhrabala knihu Olgy Tokarczuk, dnes je držiteľkou Nobelovej ceny. Zamilovala som sa, Hra na mnohých bubienkoch je jedna z mála kníh, pri ktorých som plakala. Zo slovenskej poézie som rada čítala Miroslava Válka, Evu Luku. Rada sa vraciam k starej japonskej lyrike, fascinuje ma, aká je jednoduchá, ale zďaleka nie plochá.

Prečo čítať poéziu: Mohli by sme sa baviť o slovnej zásobe, o rozvíjaní interpretačných schopností, porozumení textu, ale najkrajšie je, ak si k nej vytvoríte taký vzťah, že si vôbec nepotrebujete klásť túto otázku a čítate pre radosť.

Hlas poézie: Je super, že tých zdrojov dnes existuje toľko. Neodsudzovala by som žiaden z nich. Existujú čítačky instagramovej tvorby (v Bratislave napríklad Od slova/do slova). Autorov je síce mnoho, ale práve živé vystúpenie ukáže, nakoľko text obstojí pred cudzím publikom. Nemám rada vzlykanie nad tým, koľko priemerných vecí vychádza. Počet čitateľov neodráža kvalitu textu a kvalita si napokon nájde spôsob, ako pretrvať. Záleží aj na tom, aké sú prvé skúsenosti s čítaním poézie, ak začnem zrozumiteľnejšími, súčasnejšími vecami, ktoré mladého človeka zaujmú, napríklad beatnikmi, nadchne sa a bude chcieť ísť hlbšie. Poézii, jednoducho, treba spraviť dobré PR.

 

 

Veronika Dianišková (34)

Čím sa živí: Je na voľnej nohe, najviac spolupracuje so Slovenským rozhlasom ako redaktorka. Okrem poézie sa venuje aj publicistike a práve vychádza jej prvá prozaická knižka pre deti Pirátske rozprávky. 

Zbierky poézie: Je autorkou básnických zbierok Labyrint okolo rúk, Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh a Správy z nedomovov, ktorej básne čerpajú z obdobia, keď pracovala v neziskových organizáciách venujúcich sa ľuďom bez domova.

Má rada: Jane Austen, Agathu Christie, neúnavný sneh a plávanie v každom ročnom období.

 

Prečo práve poézia: Začala som od malička. Ako som sa naučila písať, už som aj písala. Bársčo. Básničky, príbehy. Denník. Neskôr poviedky, len tak, pre seba, zavše som ich voľakomu prečítala. Dobrodružné príbehy. Cestopisy. Nikto mi nehovoril, že by som mala písať alebo že by som nemala. Skrátka som písala, vždy, lebo som musela. Neskôr ma začala podporovať učiteľka Monika Sitárová na gymnáziu a moja pani učiteľka Enka Kucharíková z literárno-dramatického odboru na ZUŠ-ke. Vďaka ich vplyvu som sa odvážila ísť na prijímačky na dramaturgiu na VŠMU – a potom to už šlo samo. Čítala som všetko, čo sa mi dostalo pod ruku.

Próza života a poézia: Nie sú to dva svety, je to jeden svet. Písanie nie je oddeliteľné od života. Treba platiť účty, ale písať tiež treba, hoci aj len pre seba, aspoň u mňa to tak je. Čiže či už píšem básne, eseje, publicistické texty alebo aj rozprávky… Jednoducho, píšem stále, aj sa tým živím, aj písať musím, lebo to inak nejde. V každej práci bolo písanie jej dôležitou súčasťou a každá moja práca bola pre mňa zároveň poslaním. Nie je to samozrejmosť, ale som rada, že to tak vyšlo. Zatiaľ.

Muky či zábava: No, ja celkovo seba neriešim až tak veľmi. Neviem, čo by som ešte o sebe napísala, čo by mohlo byť literatúrou. Aj by som sa hanbila, trochu. Skôr pozerám do sveta, že čo nové, o čom sa ľudia rozprávajú, aké majú pocity. Zranení, zradení a krehkí sme všetci, to nie je nič nové pod slnkom, takže, samozrejme, že to sa mi v textoch objavuje stále – nie všetky však publikujem. V skutočnosti publikujem tak jednu desatinu toho, čo napíšem. A či sa bavím, keď píšem? Bavím, nebavím… Čo ja viem. Píšem, lebo musím. Keď som pracovala s ľuďmi bez domova a počúvala som ich a písala aj o nich, tak občas to bolo, napodiv, aj zábavné. Humor sa dokáže ukázať v tých „najzapeklitejších“ situáciách. Ukazuje nám ľudskú vitalitu a nezdolnosť.

Bezbrehý svet poézie: Nemám žiadne tabu, keď píšem – tabu je potom v tom, čo dám ďalej na uverejnenie, napríklad, tam už sa cenzurujem, jednak s ohľadom na blízkych, jednak v službách textu. Ale nie je niečo, čo by som ad hoc považovala za nepoužiteľné, ide skôr o to, ako o tom autor píše, v akom kontexte.

Čo číta poetka: Čítam veľa literatúry pre deti, pretože to súvisí s mojou rozhlasovou prácou. Naposledy som v rukách držala úžasnú knižku Jeleňatý a Kravatý od Evy Urbanovej. Hneď som si ju prečítala aj dvakrát. Tvorba pre deti a mládež celkovo má na Slovensku v súčasnosti veľmi vysokú úroveň. Inak čítam, čo mi príde pod ruku, veľa klasiky: Kláru Jarunkovú, Elenu Maróthy-Šoltésovú, Terku Vansovú (najmilovanejšiu poviedku Vlčia tma) alebo aj Dunajskú kráľovnú Márie Ďuríčkovej. Z prózy pozorne sledujem tvorbu Eleny Ferrante. Vždy sa tiež vraciam k Dostojevskému, neustále môžem čítať Čechovove poviedky, napríklad tie, ktoré vyšli pod súborným názvom Medzi mužom a ženou, ale aj iné… Mojich päť najobľúbenejších kníh, ak by som už mohla takto povedať, sú román Na východ od raja od Johna Steinbecka, Medzerový plod od Veroniky Šikulovej (a jeho posledná veta: Som na svete cudzinka.), Dvanásť príbehov z cudziny od Gabriela Garcíu Márqueza, Zima na ruky od Dušana Dušeka a uchvacujúci román Veľká pustatina od brazílskeho autora Joaoa Guimaraesa Rosu. Ale čítam odušu aj literárne periodiká ako Glosolália alebo Vertigo či Fragment.

Prečo čítať poéziu: Raz som sa to spýtala môjho švagra ako prototyp otázky, ktorú snáď žiadny básnik nechce dostať počas rozhovoru. A môj múdry švagor na to mávnutím ruky odpovedal, že veď poézia nám je na to, aby sme žili. Viac k tomu povedať neviem. (Ale musí to byť, samozrejme, dobrá poézia. Shakespeara napríklad nikdy nie je dosť, ale trebárs ani Ivana Laučíka, Anny Ondrejkovej či Dominiky Moravčíkovej.)

Hlas poézie: Ja som človek mierne staromódny, takže k tomuto sa neviem celkom vyjadriť. Existujú už aj literárnovedné štúdie o insta poézii – ale treba dodať, že instagramová poézia vo svete je čosi celkom iné ako tá na Slovensku, kde sú jej zástupcami skôr motivačné básničky Šimona Ondruša alebo autora či autorky skrývajúcej sa pod pseudonymom Čistá duša. Vo svete nájdeme aj angažovanú, výrazne aktivistickú a veľmi kvalitnú poéziu na sociálnych sieťach ako výraz občianskej neposlušnosti a novosti výrazu. U nás obvykle máme len nejaké tie milé, ľúbivé básničky. Tak neviem. Možno sa mýlim.

 

 

Mirka Ábelová (35)

Čím sa živí: Kým neodišla na materskú, pôsobila ako hovorkyňa Greenpeace Slovensko. Na Rádiu_FM moderuje poetickú desaťminútovku Nedeľná chvíľka poézie_FM.

Básnické zbierky: Vydala zatiaľ štyri: Striptíz, Na!, Básničky pre domáce paničky a Večný pocit nedele. Minulý rok vyšli jej preklady knižiek indicko-kanadskej poetky a spisovateľky Rupi Kaur Mlieko a med a Slnko a jeho kvety. V marci vychádza ďalší jej preklad bestselleru amerického básnika Jasona Reynoldsa Dlhá cesta nadol. Autorsky sa podpísala pod texty speváka Davida Kollera (album ČeskosLOVEnsko), za ktorý získali sošku českej akadémie Anděla.

Má rada: Svoju rodinu a priateľov, slnko, more, víno, básne Diane di Prima, jazz, závan jari vo vzduchu, čerstvo napadaný sneh, slané vlasy z morskej vody, galérie a múzeá, tiramisu, „žabky”, červený rúž a svoj parfum od Diora. 

 

Prečo práve poézia: „Vážnejšie” písať poéziu som začala okolo svojich trinástich-štrnástich rokov, keď som sa, ako sa to už v takom veku stáva, nešťastne zaľúbila. Zároveň som v tom čase objavila knihy mojich dnes už obľúbených autorov – beat generation, prekliatych básnikov, Charlesa Bukowskeho a iných. K pokusom napísať vlastné básne ma asi inšpiroval otec, ktorého zbierka básní bola v knižnici tiež. Chcela som sa asi pridať k tým pre mňa romantickým, nešťastným, strateným dušiam, ktoré trpia a ktoré (podľa mňa) trpeli vznešene aj prostredníctvom toho, že písali básne.

Próza života a poézia: V podstate sa dá povedať, že ma živí slovo. Svet básní a svet práce sa preto často prelínajú. Či už práca redaktorky v rozhlase, alebo textárky, alebo práca hovorkyne, z ktorej som odchádzala na materskú, slovo je moja zbraň, môj nástroj, môj kamarát, pomocník a občas aj nepriateľ.

Muky či zábava: Kedysi som podobný názor na básnikov a poetky mala i ja (že aby tvorili, musia trpieť) a silou-mocou som sa snažila ho naplniť – byť v depke, bez peňazí, bez cieľa, piť v nadmernom množstve alkohol, poškodzovať sa v akejkoľvek možnej forme, neustále som riešila svoje nešťastné vzťahy, problémy (ktoré som si sama asi často aj zámerne spôsobovala), ľutovala som sa a tak… Dnes sa nad tým celým už len usmievam. Prestala som sa báť byť šťastná a byť sama sebou, či v textoch, alebo vo svojom živote, lebo viem, že to zo mňa horšiu, alebo lepšiu poetku neurobí a paradoxne ma to veľmi oslobodilo aj v písaní. Najbližšie tomuto klišé pohľadu je asi moja prvá zbierka básní Striptíz – dosť som sa v nej ľutovala, všetko som brala vtedy fatálne, je to tam poriadne cítiť. Naproti tomu moja ostatná zbierka Básničky pre domáce paničky je plná humoru, nadhľadu, sebairónie.

Bezbrehý svet poézie: Pre mňa je poézia absolútna sloboda – vyjadrovania, tém, používania slova, jazyka, spôsobu spracovania, čiže žiadne tabu v nej neexistuje. Všetko sa dá použiť, dôležitý je autorský zámer, to, čo chcem textom spôsobiť.

Čo číta poetka: Naposledy som na chvíľu prestala vnímať svet pri Požieračoch neba od Paola Giordana. Stále čítam denne, akurát sa jemne zmenilo to, čo čítam. Každý deň čítam rozprávkové knižky svojmu synovi Vilkovi, sú to pekné spoločné chvíle, kedy sme si skutočne blízko a kedy mu prostredníctvom príbehov môžem odovzdať cenné veci: spoločne strávený čas, rozkvet fantázie, zábavu, radosť či pekný vizuálny zážitok. Momentálne má najradšej Rozprávky o psíčkovi a mačičke, ale aj albatrosácke príbehy o Medvedíkovi, sú to interaktívne knižky, fascinujú ho. Syna odmala vedieme ku knižkám, moja mamina žartuje, že ich má v izbičke viac ako priemerná slovenská rodina. Pokiaľ ide o moje vlastné čítanie, čítam, samozrejme, o dosť menej, ako som si mohla dovoliť, keď som nemala dieťa. Navyše, čítavam viac titulov naraz: knihy o výchove či rodičovstve, umeleckú literatúru, poéziu. Rada čítam v našom farebnom kresle v obývačke pred krbom, keď môj muž pozerá telku. Ale vďačná som za akýkoľvek moment s knihou, ktorý si viem ukradnúť.

Prečo čítať poéziu: Kedysi, keď som začala písať básne, som hlásala: Poéziu pre všetkých! Teda písať tak a o takých veciach, ktoré by zaujali aj ľudí, ktorí poéziu nemajú radi, alebo ju nečítajú. Mala som vtedy sen „nanútiť” ľuďom poéziu kdekoľvek v bežnom priestore – robiť prepadové čítačky v nonstopoch, keď ľudia v sobotu večer čakajú na neskoré fastfoodové jedlo, alebo v autobusoch, kdekoľvek. Dnes som trochu svoju ideu pozmenila – stále si myslím, že poézia môže obohatiť verejný priestor či zaujať aj ľudí, ktorí voči nej majú predsudky, som však presvedčená, že vnútiť sa ju ľuďom nedá. Asi by som sa ani nejako extra nesnažila inšpirovať mladých ľudí, aby začali čítať či písať poéziu. Je fajn mať prehľad a nejaké aspoň základné vzdelanie, ale ak ku poézii nemáte vzťah, akákoľvek „násilná“ aktivita to len zhorší. Určite by však pomohlo, ak by poézia, ktorou by sme chceli nakaziť mladých ľudí, bola zrozumiteľná, zaujímavá, autentická, súčasná v témach. Poézia, s ktorou sa v niečom stotožnia, ktorej rozumejú, ktorá rieši im blízke veci. To sa vlastne stalo mnohým nám, keď sme v puberte objavili „svoje“ obľúbené básnické knižky.

Hlas poézie: Poézia má silný hlas, ak ste ochotní ho počuť a počúvať. Myslím, že vo verejnom priestore je jej čoraz viac, či už sa bavíme o čítačkách, o guerilla poetringu, o písaní básní na želanie na rôznych eventoch či festivaloch, či o textoch piesní, alebo o poézii na rôznych umeleckých happeningoch a podobne. Ja som asi už v mnohých smeroch stará, lebo Instagram aj Youtube ma v mnohých prípadoch iritujú a v spojení s poéziou ma štvú ešte viac, preto nie som zástankyňou nejakej „instapoézie“ či „youtuberskej“ poézie – možno to súvisí s obsahom a určitou plytkosťou, ktorú to podľa mňa prináša. Môj svet je rádio, kde sa snažím nakaziť ľudí poéziou aj veľmi neformálnym spôsobom. Poézia si vždy nájde cestu k ľuďom, ktorí ju „majú“ nájsť, je asi jedno, či príde cez Youtube, cez výstrižok nalepený na stĺpe semafora pri prechode pre chodcov, alebo prostredníctvom zbierky vyhrabanej kdesi v zapadnutej poličke v knižnici.

 

 

Ivona Pekárková (31)

Živí sa ako: Editorka na webe spravodajskej televízie.

Zbierky: S manželom, básnikom Vladom Šimekom, vydali spoločnú Manželskú poéziu a tak isto sa volá aj ich facebookový básnický profil. Lepšia verzia seba je Ivonina sólo zbierka, vyšla minulý rok.

Má rada: Sobotné nákupy na trhovisku, víno v meste, pokoj doma v povysávanom byte, pochvaly a sarkazmus.  

 

Prečo práve poézia: Vždy som chcela písať prózu, predstavovala som si, že napíšem zbierku poviedok alebo román. A skúšala som to a zúfalo mi to nešlo. K poézii som mala skôr antipatiu, pocit trápnosti z toho, že človek píše, aby si vylial srdce. Ale na výške som mala priateľov, ktorí mali radi poéziu, ktorá vyzerala úplne inak. A tak som sa o ňu začala viac zaujímať. Kupovala som si knižky, požičiavala z knižnice, hlavne súčasných domácich autorov. Nemám konkrétny vzor, páčia sa mi umelci, ktorí sa neboja ísť do extrému a nesnažia sa ulahodiť publiku.

Próza života a poézia: Poetkou na plný úväzok by som určite nechcela a nevedela byť a našťastie sa to tu ani veľmi nedá. Kedysi som chcela robiť niečo, čo súvisí s umením alebo písaním. Vyštudovala som žurnalistiku a pracujem ako webová editorka. Vyhovuje mi delenie času na prácu a voľný čas. A písanie je dobré na ozvláštnenie a aj na spracovanie toho všetkého.

Muky či zábava: Poézia, ktorú mám rada a o ktorú sa pokúšam, je o tom, že človek síce na začiatku rieši seba, ale hotové texty sa „rozbalia“ a už nie sú o mne a o mojom rozpoložení, ukazujú širší svet, univerzálnejšie problémy, a vlastne len ja viem, od čoho sa odpichli. Kým čitateľ si moje texty rozšifruje podľa seba a svojich vlastných asociácií. Takže písanie môže vychádzať z toho, že človek „je ubolený“, ale nesmie to byť pointa textu, to nestačí.
Povedala by som, že písanie si viem užiť. Spolu s manželom Vladom Šimekom sme napísali knižku, ktorej písanie bola čistá zábava. Zábava a podpichovanie. Volá sa Manželská poézia. Pri písaní textov, ktoré sú v mojom sólovom debute, to bolo skôr o pocite uspokojenia z toho procesu, keď sa snažím čo najlepšie zachytiť, opísať, čo chcem povedať. Veľmi ma baví poloha textov, keď sú zároveň vtipné aj tragické. Keď sa smejeme a zároveň sa z toho smiechu cítime previnilo. To, čo v živote zažívame, je často smiešne aj smutné zároveň. Vážnosť v poézii sa dá dobre vyvažovať aj zámernou infantilitou. A okrem toho mám veľmi rada čo najnekorektnejšie vtipy a čierny humor. Keď na žarty potrebujeme odvahu a riskujeme, že si ostatní pomyslia, že sme ozaj zlí ľudia!

Bezbrehý svet poézie: Podľa mňa je v písaní totálna sloboda. Alebo v umení celkovo. Všetko záleží od autora, ktorý môže vymýšľať svety, páchať zločiny, opisovať krásu. Každá téma môže byť spracovaná zaujímavo. Problémom skôr môže byť forma, ktorá zasa môže pokaziť každú tému. Dobre sa dá pracovať s klišé aj so vzletnými metaforami, ak s nimi pracujeme zámerne a vieme o nich. Paradoxne, hoci vulgarizmy pri písaní nepoužívam, cítim sa ako ich fanúšik. Raz som mala čítať v Trnave a organizátor sa ma pýtal, či nemám v textoch vulgarizmy, pretože by mohli byť nablízku aj deti. Napísala som mu, že vulgarizmy nemám, ale mám mŕtvoly a časti tela v rieke. Odpísal, že to je o.k.

Čo číta poetka: Snažím sa získať lepší prehľad v súčasnej slovenskej tvorbe, poézii aj próze. A ako každý sa rada vraciam ku Kunderovi, Houellebecqovi alebo Murakamimu, pretože je príjemné čítať čítavé knižky. Páči sa mi dívať sa na príbeh ako na prostriedok vykreslenia charakterov a charaktery sú potom prostriedkom na vykreslenie doby. Alebo problémov, ktoré platia v každej dobe.

Prečo čítať poéziu: Mňa poézia dlho desila vďaka textom, ktorým sme sa venovali na hodinách literatúry v škole. Všetko bolo len o láske k žene a láske k vlasti. S dôrazom na krásu slova. Myslím si, že študentom by bolo treba ukázať rôznorodejšie texty, provokatívne, rebelské, s ktorými sa môžu stotožniť. Otázkou je, prečo by mali ľudia viac čítať poéziu alebo celkovo viac čítať. Pomôže im to? Nemyslím si, že čítanie z niekoho urobí lepšieho človeka, hoci, samozrejme, mám rada ľudí, ktorí majú podobný čitateľský vkus ako ja. Osobne mi umenie prináša určitý typ zážitku, ktorý inde nenájdem. A tento pocit som si obľúbila a potrebujem ho.

Hlas poézie: Intímnym básňam anonymné prostredie pristane. Je slobodnejšie. Odporúčam literárny server písmak.cz pre amatérskych a vlastne aj mnohých profesionálnych autorov. Ľudia uverejňujú texty a navzájom si na ne reagujú. Pokiaľ ide o Facebook, ak máte lajknuté správne stránky, môžete si urobiť dobrý prehľad o súčasnom dianí v poetickej scéne. Samozrejme, Facebook dáva priestor na prezentáciu čohokoľvek, nemá žiadne filtre. Ale osobne nemám veľkú motiváciu prehrabávať sa v príšernostiach. A Instagram vôbec nemám.

Na sociálnych sieťach sa dobre darí aj motivačným, demotivačným citátom, stránkam typu Čistá duša atď. Jednoducho a jednoznačne povedané veci, s ktorými sa každý môže stotožniť. Pre mňa je to však nielen iná liga, ale úplne iný šport než poézia.

 

 

Lenka Šafranová (33)

Čo ju živí: Je literárnou vedkyňou, poetkou, recenzentkou, zástupkyňou šéfredaktora časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, lektorkou tvorivých dielní pre začínajúcich autorov, porotkyňou viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pracuje na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy na Prešovskej univerzite ako odborná asistentka.

Básnické zbierky: V roku 2018 debutovala zbierkou post partum tematizujúcou skúsenosť pôrodu, popôrodnej depresie a zmenu v živote človeka, ktorý sa po prvý raz stáva rodičom.

Má rada: Rána, futuristickú módu, flitre, fitbox, politické relácie a podcasty, kapelu Aerosmith, francúzske komédie, C-čkové horory s bábikami a tajomnými domami, kubizmus, francúzske zemiaky, morský svet, morské plody, únikové miestnosti, jeseň, stolové strategické hry, Harryho Pottera.  

 

Prečo práve poézia: Ako literárna vedkyňa sa poéziou zaoberám roky a dovolím si tvrdiť, že jej rozumiem. Nesúhlasím s frázami hovoriacimi o tom, že každý si v básni nájde, čo chce. Poézia nie je špongia, nemá byť výlučne projekciou čitateľových emócií, nálad či postojov. Má svoje telo, dušu i vlastnú logiku. Porozumieť jej znamená byť empatický voči spôsobu, akým s nami komunikuje a neklásť jej do úst vlastné slová, nerobiť z nej to, čím nie je. Je potrebné rešpektovať ju ako autonómnu osobnosť. Vzťah s poéziou som si ujasnila dávno. Možno aj preto bolo pre mňa neskôr prirodzené vyjadriť vlastnú skúsenosť prostredníctvom básnického jazyka.

Próza života a poézia: Vyzniem ako suchár, ale vždy som chcela robiť to, čo robím – literárnu vedu. Na základnej škole som vydávala literárny časopis a zoznamovala sa s interpretáciou ako formou uchopenia literárneho textu prostredníctvom umeleckého prednesu. Na strednej škole som si už išla pevne za svojím. Matematiku a fyziku som zvládala s odretými ušami, no každý mi to nejako toleroval. Rodičia aj učitelia vedeli, čo zo mňa bude a čím sa určite nestanem. A tak som sa dopracovala na univerzitu, kde momentálne pôsobím. Popri tom píšem poéziu pre dospelých aj pre deti, som zástupkyňou šéfredaktora najcoolovejšieho časopisu o básnikoch a poézii Vertigo, venujem sa mladým začínajúcim autorom prostredníctvom literárnych workshopov a odborných seminárov, porotcujem na literárnych súťažiach. Hoci, pripúšťam, povedať, že mám kanceláriu v CERN-e, by bola asi väčšia frajerina (smiech).

Muky či zábava: Poéziu pre dospelých beriem aj ako formu očisty. Vďaka písaniu básní som sa vysporiadala sama so sebou, keď mi ako mame bolo najťažšie. Poézia ma prinútila vytvoriť si od seba odstup a pokúsiť sa vysloviť, čo prežívam nepatetickým a zároveň bytostne naliehavým spôsobom. Poézia pre (moje) deti je pre mňa zábavou, kotrmelcom tam a späť na „ohryzenej“ školskej žinenke, mlynským kolom, ktoré robím z čírej detskej radosti, bez ohľadu na to, či sa niekto pozerá.

Bezbrehý svet poézie: Poézia je pre mňa ako pre poetku mikrosvetom s vlastným ekosystémom. Nezmestí sa do neho všetko a je to tak dobre. Niečomu sa pri jeho stavbe venujem viac (vzťahom k blízkym, k sebe), inému menej. Niečo je v ňom viditeľné na prvý pohľad, detailne, iné podlieha skrytosti. Medzi tým je zložitá spleť vzťahov – kontextových významov. Ak sa s poéziou delím s ostatnými, rátam s tým, že ich do svojho mikrosveta pozývam s plným vedomím a svedomím. Rovnako k tomu pristupujú moji blízki. Vedia, že vstupujú do miniatúry, a tá je len výsekom zo skutočnosti. Nechápu to ako detabuizovanie mojej intimity, zverejňovanie súkromia, ale ako svojbytnú umeleckú výpoveď.

Čo číta poetka: Napríklad knihy zaoberajúce sa politikou, kultúrou, umením Severnej Kórey či každodenným životom jej obyvateľov. (Výbornou sondou do severokórejského sveta sú napríklad knihy od Barbary Demick Není co závidět a Briana Reynoldsa Myersa Nejčistší rasa.) Spolu s najlepšou priateľkou sa tejto téme venujeme roky. Obe sa intenzívne zaujímame o politiku a skúmame autokratické formy vládnutia a ich dôsledky. Angažovali sme sa aj pri podpore severokórejských utečencov, začínajúcich život v novej krajine. Nesmierne rada si prečítam aj knihu venovanú histórii či osobnosti módy (momentálne mám rozčítanú prvú autorizovanú biografiu o Vivienne Westwood s rovnomenným názvom) alebo dobre napísaný horor. Manžel, ktorý holduje primárne ázijskej literatúre, mi vždy odporučí poviedku či román, po ktorých sa mi zaspáva len ťažko. Doteraz ma mrazí pri pomyslení na poviedky Kodžiho Suzukiho Temné vody či zozbierané japonské príbehy Kaidan. Občas mi je smiešne samej zo seba, keď mám perinu vytiahnutú až po uši a počúvam nočné ticho s presvedčením, že teraz… teraz to určite príde!

Prečo čítať poéziu: Prečo sa ľudia učia cudzie jazyky? Prečo si chcú navzájom rozumieť? Chcú si rozšíriť obzory, spoznať nových ľudí, ktorí pochádzajú z iného prostredia, majú odlišné kultúrne zázemie, históriu, zvyklosti, spôsob života. Ak porozumieme cudziemu jazyku, máme možnosť preniknúť k podstate veci, dívať sa na svet okolo seba inými očami. V tom sa jazyk poézie nelíši od angličtiny, španielčiny, ruštiny či domorodých jazykov.

Hlas poézie: Najradšej mám poéziu v pražskom metre, kde si ju čítam „na stenách“ popri reklamách a pozvánkach na divadelné predstavenia či akciách na thajské masáže (smiech). No akurát dnes som sa s ňou stretla aj na lavičke MHD. Nešlo o nič kvalitné. Bol to politický pamflet napísaný vo veršoch červeným zvýrazňovačom na kuse linajkovaného papiera, ktorý chcel byť evidentne nájdený. Mimoriadne ma táto „záškodnícka“ činnosť pobavila.

 

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

Článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2020)