Pokazená práčka? Taká taľafatka!

 

Pred rokmi som pozerala telku, akýsi dobročinný program, v ktorom vystupovali postihnuté deti. Medzi nimi Andrejka, dievčatko, ktoré si skladá pesničky a spieva ich. Keď vyšla na pódium, pýta sa jej moderátorka:

– Andrejka, ty si vraj skladáš pesničky, hudbu aj slová sama. O čom najčastejšie píšeš a spievaš?

– O láske, – vraví Andrejka.

– Hm, hm, a ako sa bude volať pesnička, ktorú nám zaspievaš teraz?

– Pokazená práčka, to je taká taľafatka, – povedala Andrejka a na dôvažok zanôtila pieseň s rovnomenným názvom a refrénom.

Ten refrén mi zostal v pamäti. Možno preto, že som pre elektrické mašiny a prístroje v našej domácnosti niečo ako „bozk smrti“ a možno pre svoju podmanivú melódiu, ktorá pripomínala výkrik. Jedno je však isté, v sobotu sa nám pokazila práčka, čo som rodine oznámila refrénom z Andrejkinej pesničky.

Sobota v našej domácnosti pripomína rodeo, aj keď sa práčka nepokazí. Tak teda sobota. V telke olympiáda, komentátor Merčiak dostáva jeden infarkt alebo orgazmus za druhým, chvíľami stráca hlas, asi si prečítal, alebo niekde počul, že sa to takto má – jeho výkriky pripomínajú výkriky malej speváčky Andrejky. Naša Barbora sa chystá ísť druhýkrát do obchodu, mala kúpiť olej, tatarku a zemiaky, ale chodí v kolieskových korčuliach, darček od Ježiška, ktorý skúša, iba keď napadne sneh. Ja nemôžem, idem vyprážať šampiňóny a karfiol, ktorý tu nik okrem mňa neje, a mám zarobené na makovníky, orechovníky a tvarohovníky, synko Vinco odchádza po prázdninách do školy do Brna, načim aj košele žehliť, vystrieť bielizeň, čo sa perie, povysávať a utrieť prach, lebo je sobota…

Svojho času manžel nainštaloval v kuchyni svoj pracovný kút. Tam sa vraj cíti najlepšie a ja som súhlasila, veď nechce izbu, chce len kút, kútik, vlastne stôl, a okrem toho, obrazovka jeho počítača sa môže kedykoľvek stať televízorom pre celú rodinu, teda pre mňa, keď budem v kuchyni variť či žehliť, skrátka, oddávať sa obľúbeným dámskym chúťkam a koníčkom. Chyba lávky, stôl sa zmenil na odkladisko neodložiteľných vecí z našej domácnosti. Fixky bez vrchnákov, gumy, vrchnáky z pier, rozobratý starý mobil, papieriky od doktora, kópiu si, milá pani, odložte, účty z obchodu, výpisy z banky, rozčítané knižky, objektívy, tých máme v dome zo dvadsať, hrušky, čo dozrievajú alebo hnijú, nepárne rukavice, párne rukavice, okuliare slnečné aj dioptrické, skrátka, manžel založil v kuchyni niečo ako skládku odpadu – kútik so stolíkom a dvoma neupratateľnými poličkami. Hocikedy mi však k práci pustí televízor. Púšťa ho vždy s tým, že mi bude pomáhať pri sporáku a spríjemní nepríjemné. Televízor v kuchyni púšťa aj vtedy, keď nechce pozerať to, čo my s dcérou v obývačke, a tak sa nám tu večer čo večer prekrikujú dva televízory. Je olympiáda a v kuchyni kričí komentátor Merčiak. Ja obaľujem posledné krpaté šampiňóny, tie, ktoré sa mi na začiatku, keď sú v miske aj veľké, nechce vziať do ruky, ale ideme do finále, sem sa krpci!

– Kurnik, Barbora, choď po ten olej!

– Nekrič na ňu, máme čas, – hovorí manžel.

– To budeme mať na obed vyprážance? Karfiol a šampiňóny? A zemiaky? A šalát? Ešteže zajtra idem na internát! – hromží syn, ale očami metličkuje v telke curlingovú dráhu.

– Veru! Ešteže. Olej, tatarku a zemiaky.

Cesto sa nadúva. Nezamiesila som toho nejako veľa?

– Choď, choď, choď!

– Ja? – pýta sa Barborka vykrikujúceho tata.

– Nie, Baška, pozerám televízor.

– Choď, choď, choď, – pridáva sa k môjmu mužovi komentátor v telke.

Všetko je od múky, káva mi vychladla. Keby som mohla, pokazím tú telku.

– Aspoň uhni!

– Mama, hovorí sa dovolíš.

– Ja hovorím uhni! Keď to skončí, povysávaš?

– Olympiáda tak skoro neskončí, ale áno, povysávam.

Prosby sú vyslyšané, domom sa nesie akési práásk, telka stíchne.

Bard Ján Hollý má v ktorejsi selanke verš: „Trikrát scel hovorit, trikrát darmo hubu nadúval.“ Na ten si spomeniem, keď manžel so synom trikrát reštartnú elektrinu v domácnosti a trikrát sa ozve práásk. Moje prosby boli vyslyšané, ale ako teraz povysávam a navarím?

– Kurnik, musíš tú múku dávať na kuchynský stôl, veď vidíš, že tu mám knižku a okuliare! Všetko je od múky.

– Ale tá knižka tam nemá byť, múka áno!

– To si niekde čítala takúto múdrosť?

Nenávidím soboty!

Naveľa, naveľa sa elektrina reštartne a z kúpeľne sa ozve čudný zvuk. Nie, práčka ešte nemohla doprať. Vbieham dovnútra, display ukazuje E 20. Zabijem sa, porucha! Na internete zistím, že tá sviňa štrajkuje, lebo sa upchal odtok, alebo neviem čo, kým v telke beží reklama, odvelím do kúpeľne svoj mančaft. Tak. Dvaja chlapi s hlavami zavŕtanými v práčke, dcéra v obchode. Beriem laptop a podávam informácie o našej zložitej kuchynskej situácii na facebooku.

Prichádza manžel a v rukách nesie akési hnusné žmolky.

– Pozri, čo v tej práčke bolo! Čo si tam dala?

Vtedy si uvedomím, že v práčke je hnusný psí pelech, ktorý som do nej napchala, nech má aj pes sobotu. Nepriznám sa.

– Všetko, ako vždy.

– Ja to seriem, našiel som tu kľúč, – kričí syn a muž na mňa zlostne pozrie. Po ceste jeho pohľad zjemnie, na obrazovke sa objavili olympijské kruhy.

Kontrujem si s kamoškou na facebooku a manžel mi otŕča pred tvárou rôzne predmety zašprajcnuté v odtoku.

Z obchodu prichádza korčuliarka Barborka, hlási, že olej priniesla, ale ostatné zabudla a kúpila si cukrové oko, ahá, aha, ale pýta sa, prečo všetko zlé u nás robí mama?

– Lebo aj všetko dobré. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Teraz asi pokazím televízor. Kašlem ja na olympiádu, keď moja disciplína v nej nie je.

– Disciplína, holt, musí bejt! – smeje sa kamoška.

– Povedz, prečo sa tá práčka upchala? – kričí muž a ukazuje mi mince v dlani.

Odpovedám na facebooku: „Psst, ja viem, prečo sa ta sviňa upchala. Šuchla som do nej psov pelech, deky… no chlpy! Ale veď každý pes ma chlpy! A našla sa aj brošňa, Barborin kľúč a nejaké prachy.“ Deku nepriznávam, zatiaľ ju nik nevytiahol, je tam.

– Neprezerajú si vrecká tie tvoje potvory, – píše kamoška.

– Iba tá brošnička úbohá bola moja! – odpisujem.

– A tie prachy, tie nikomu nedaj.

– Už ich zgrajfol syn.

A kde asi inde sa perú psie pelechy ako v práčke? Hádam nie v potoku na vantroku? Aj ja periem celý život psí pelech v práčke a mám dlhosrstého psa – debata na sociálnej sieti sa rozrastá o ďalšieho komentátora.

– Našej mame by mali zakázať približovať sa k technike! Nič tu nefunguje, – mudruje syn.

– Skapali by ste v špine! – kričím do kúpeľne.

A opäť prichádza na scénu Baša. Bola v obchode, prvýkrát doniesla olej a cukrové oko, druhýkrát doniesla časopis s akýmsi pandrlákom a majonézu. Mala ísť len raz, ale šla tri, lebo na niečo sa ešte musí pozrieť.

Práčka je vyčistená a slávnostne spustená, odchádzam zo sociálnej siete s hlásením, že môj muž nie je až také nemehlo, ako sa na prvý pohľad zdá. Vzápätí však trikrát vyrazí poistky, komentátor Merčiak reve, Kuzminová bude mať zlato, ešte ani v cieli nebola a on už to vedel, medzitým poistky, práčka, poistky… Šampiňóny na jednej panvici, na druhej karfiol, smrad ako v Carihrade, na dlážke múka, upchalo sa umývadlo v kuchyni, cesto vykyslo, hajde na koláče!

A tak som naváľala koláčov a koláčov. Makovníky, orechovníky, tvarohovníky, všetko dvojmo, vypražila karfiol, aj šampiňóny, narobila šalátu, pokazila práčku, zo dvakrát upchala umývadlo, zakydala kuchyňu, upratala kuchyňu, povysávala, napísala text o pôste, bola na návšteve v milovanom Čeklísi a čítala o spisovateľovi Fuksovi, už nechcem ísť nikam, ešte budem žehliť a čítať si. Všetky moje zážitky aj tak súvisia s prečítaným textom. Inak len soľnička, cukornička, múka, chladnička, žehlička, vysávač, pes, a báseň, báseň na Hviezdoslavov Kubín. Toto je môj sobotný ornament. Vydolovala som z práčky špinavú psiu deku a vyvesila ju ako nepodarenú rodinnú zástavu na terase. A Nasťa Kuzminova medzitým naozaj dostala zlatú medailu, komentátor Merčiak bol skoro na mŕtvicu, syn s mužom tiež, ale až keď som začala spievať pieseň o láske Pokazená práčka, to je taká taľafatka, napodobňujúc jej autorku Andrejku. Ešteže aj soboty sa končia pod perinou, rovnako ako všedné dni. Teším sa na pondelok, zavolám do opravovne práčok. Tam ma už poznajú. Raz som u nich na dvore mala dokonca vystretú bielizeň, ktorá nešla vybrať. A psiu deku pre istotu zatajím.

Je marec, a ešte pôst. Cesty sa zužujú a zanášajú našimi zvykmi, ako blato zanáša rieku, alebo nečistoty odtok práčky. Postiť sa a odriekať si treba aj preto, aby sa špina nevŕšila, aby sa roztopila a odtiekla. A potom takí oddýchnutí skočme na kone! A keď kone nemáme, tak utekajme!

Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová