Poklad

 

Minuli sa nám tie prázdniny len taký fukot. U nás doma sa vždy v lete trochu upratovalo. Trochu dosť. U babičky sme vyvliekli nábytok na dvor a prášili, drhli, umývali, vyrajbali sme dlážky a upratali zásuvky. Niektoré zásuvky sú lepšie ako šperkovnice. Toť nedávno som jednu vysypala a našla poklady. Po prvé, zopár „navždy“ stratených vecí, po druhé, staré fotografie, akí sme boli mladí a pekní a niektorí aj malí!, no a napokon jednu poviedočku, ktorú napísal môj malý syn. Samozrejme, že nie dobrovoľne. Posadila som ho k počítaču v jedno prázdninové upršané popoludnie. Ja som si to medzitým „rozdávala“ s fejsbúkom a syn chudák písal. Napokon som mu ju s úsmevom prepísala. A včera popoludní som ju našla a usmievala sa pod fúzy, predstaviac si dospelého chlapca, ako mu pchám pod nos jeho detsky dobrú poviedku. Vtedy som mu natárala, že keď napíše, pošleme do súťaže a možno niečo vyhrá. Neposlali sme, nebolo z čoho vyberať, poviedka bola iba jedna a ja som ako všetky mamy bola pažravá. S odstupom času však vyhral v celkom v inej disciplíne, deti vždy vyhrávajú mamami vyhlásené súťaže a ja si dovolím jeho poviedku uverejniť:

Bolo raz jedno neskoré popoludnie. Chlapci sa kúpali a bolo im dobre. Zrazu sa stala zvláštna vec. Chlapcom zmizli všetky veci. Všetci rozmýšľali, čo sa s nimi stalo. Po dlhom hľadaní ich našli hodené kdesi v kríkoch. Poobliekali sa a začudovaní išli domov. Všetko doma rozpovedali. Rodičia im nechceli veriť. Na druhý deň sa všetko zopakovalo, ale šaty už nenašli a na ďalší deň znovu. Rodičom sa to už zdalo podozrivé. Na ďalší deň išli rodičia s deťmi a stalo sa to isté, a navyše zmizli veci aj rodičom. Ani rodičia tomu nerozumeli. A zavolali políciu. Policajti sa z nich vysmiali. Tak si povedali, že to zistia sami. A na vlastné oči videli, ako im mizli veci a dokonca zmizol aj pes, ktorého mali so sebou.

Rodičia s deťmi radšej prestali chodiť k jazeru. No veci im začali miznúť aj z domu.

V jedno ráno sa otec zobudil. Bola ešte tma a všetci spali. A otec zrazu videl čudného živočícha, ako tie veci bral. Potichu vybral foťák a odfotil ho. Vtom ho ten živočích zbadal a zmizol. Otec s ním.

Celá rodina sa zobudila na zvláštny zvuk. Zvuk vychádzal z obálky, ktorá ležala na stole. Obálku otvorili, vytiahli z nej list, na ktorom bolo napísané: „Ak chcete svojho otca ešte niekedy vidieť, tak…“ Mama aj s deťmi sa začudovali, že list nebol dopísaný, a keďže bolo ešte skoro ráno, ľahli si s tým, že ráno, keď sa zobudia, bude možno všetko v poriadku.

Otec sa prebral v kukuričnom bludisku. Veľmi dlho blúdil, až nakoniec našiel cestu von a tam ho čakal onen zaujímavý živočích. Mal veľké zuby, červené oči, obrovské kopytá a rohy. Otec sa najprv zľakol a potom sa spýtal tvora, ako sa volá. Tvor sa mu predstavil ako čert a hneď ho niekam vliekol.

Tentoraz sa ocitli v pekle a otec sa už začal báť. Zbadal však, že čerti majú poobliekané ich šaty a po pekle sa pohadzujú ich veci aj veci všelijakých iných ľudí. Čert mu povedal:

– Teraz náš odfotíš. A ak nie, budeš tu s nami navždy!!!

Otec ich odfotil a čerti mu povedali:

– Teraz choď a my si po tie fotky prídeme.

Otec sa prebral uprostred kukuričného bludiska. Cestu si už pamätal a ľahko trafil von. Keď vyšiel, ocitol sa doma.

Všetci spali a ľahol si aj on a keď sa zobudil, nikomu nič nepovedal a utekal dať vyvolať všetky fotografie, ktoré urobil v pekle.

Rodina sa ho na všeličo vypytovala, no on im odpovedal, že to všetko sa im iba snívalo.

Išiel pre fotky a na fotkách nebolo nič. Strašne sa preľakol.

No ale čerti už nikdy neprišli, a aj veci prestali miznúť.

Smejem sa tejto čertovskej fotografii, aj inej, tomu letnému popoludniu, ktoré mi zostane v pamäti. Malý chlapec sedí za kuchynským stolom pri mame a píše do zošita poviedočku pre mamu. O tatovi a čertoch. Usmievam sa, keď si spomeniem, že podobné hry na „nechajmachvíľunapokoji“ sa s nami cez prázdniny hrával tatko Vinco. Písali sme so sestrou ako draci. Čo by som dnes dala za zásuvku, v ktorej by som našla svoju starú rozprávku o chorom zajačikovi, ktorý mal chuť na pomaranče! Alebo sestrine leporelo, v ktorom „hrali“ myši…

Mama s babičkou mali radšej diktáty a príklady. Vraj, aby sme nevyšli z cviku. A potom koniec prázdnin a škola a zistenie, že všetci sme vyšli z cviku.

– Však vás ten smiech prejde, – vravela učiteľka.

A niektorých nás prešiel hneď druhý školský týždeň. Pamätám si, ako Peter Macho dostal facku hneď v prvý školský deň, lebo kohosi šticoval. V školskom rozhlase hovoril súdruh minister školstva alebo súdružka riaditeľka a Macho ležal na lavici a plakal a my sme tých súdruhov nepočuli a súdružka učiteľka stála pri Machovej lavici a zauškovala ho, lebo kvôli nemu nik nepočuje.

Prvý deň v škole býval super. Ku koncu prázdnin sme sa otravovali doma alebo u babičky a akože sme sa pripravovali do školy. Po zásuvkách a poličkách sme zhľadúvali školské potreby, nič sme nevedeli nájsť, akoby nám to poodnášali čerti, ktorých fotil náš tato v pekle.

Mne sa už minuli všetky školské roky aj prázdniny. Dnes dávam diktát svojej dcére, aby hneď na začiatku roku nenapísala sipať namiesto sypať, upratujeme spolu zásuvky a nachádzame poklady. Škola volá, školníci opravujú zvončeky, učiteľky si brúsia zuby a ceruzky. Prázdninový neporiadok sa stratí kdesi v „pekle“ a leto vybledne. Všetky časom vyblednú, no odrazu nájdete synovu poviedku a akoby na dne zásuvky bol akýsi čertovsky pekelný ustaľovač alebo vývojka, ktoré vedia vrátiť čas. Pozrite sa aj vy, možno všeličo nájdete. Pekné posledné letné a prvé jesenné dni, plné radostného svetla a tepla, dobrý školský štart a poprázdninové hladké pristátie a napokon nejaký dobrý poklad v zásuvke, čo v jednej, aspoň v troch,

želá Veve

 

 

Veronika Šikulová