Prekliatie rodu Gucci

 

Láska a nenávisť, život a smrť, zločin a trest. Pravda a lož, zrada a pomsta, väzenie, ba dokonca i vražda. Bohatstvo, moc, intrigy, vplyv a sláva. V časoch, keď proti sebe bojoval brat s bratom, keď syn udával otca a jeden druhého sa snažil vyhodiť zo sedla, médiá vražedné spory rodinného klanu Gucci prirovnávali k vojne Borgiovcov. Škandály pominuli, rodinné impérium sa rozpadlo v prach, značka Gucci však pretrvala. A je silnejšia než kedykoľvek predtým.          

 

 

Guccio Gucci (1881 – 1953)

Typ: Muž, čo mal sen a víziu, ktorú dokázal premeniť na skutočnosť.

 

Mal šestnásť, keď sa z malej dedinky pri Florencii vydal do veľkého sveta: na lodný lístok do Londýna si zarobil ako prístavný robotník. Dozvedel sa, že v Británii by mohol ľahko zbohatnúť, a tak by pomohol strýkovi, ktorého obchod so slamenými klobúkmi sa ocitol na pokraji krachu. Podarilo sa mu zamestnať ako poslíček v hoteli Savoy, v jednom z najskvostnejších v Londýne, kde sa dennodenne producírovali najväčší boháči z celého sveta. A tá ich batožina! Tie nádherné, ručne vyrábané kožené brašny, kufre s rodinnými erbmi, cestovné tašky, ozdobené iniciálami mien! Koľká to elegancia, aká to kvalita!

Práca nosiča batožiny bola platená mizerne, ale na prepitnom to koncom dňa väčšinou hodilo slušnú sumičku, a tak sa Gucciov chrbát pod ťarchou naprataných kufrov ohýbal rovné štyri roky. Potom sa mladík vrátil späť do Florencie, oženil sa a mal štyroch synov a jednu dcéru. Vystriedal niekoľko povolaní, narukoval do svetovej vojny, chvalabohu prežil a po vojne sa zamestnal vo fabrike Franzi, ktorá spracúvala kože na výrobu cestovnej batožiny – vtedy táto vychýrená milánska firma bola na talianskom trhu numero uno. Začal od piky, ako učeň, postupne to neskôr dotiahol až na riaditeľa továrne v Ríme. Na prahu štyridsiatky a za výdatnej podpory svojej nebojácnej manželky opustil teplé miestečko a vsadil všetko na jednu kartu: v roku 1921 kúpil malý obchodík v centre Florencie, neďaleko slávneho mosta Ponte Vecchio. Cestovná batožina, kufre, kabely, tašky z kvalitných nemeckých koží, inšpirované „anglickým dizajnom“ Guccio a jeho remeselníci šili priamo v dielničke za obchodom. Traduje sa, že kvalitu svojich výrobkov demonštroval tým, že po kufroch dupal a skákal, aby zákazníka presvedčil o ich odolnosti. Úspech sa rysoval v premenlivých krivkách a hoci sa nad Gucciho podnikom párkrát zatiahli čierne mračná, prevládali slnečné dni s jasnou oblohou a optimistickým výhľadom do budúcnosti…

A rástli aj Gucciho synovia. Jeden chlapček zomrel ešte ako dieťa, zostali teda traja: Aldo, Vasco a Rodolfo. V obchode vládla pevnou rukou manželka Aida, za pokladňou sedela najstaršia dcéra Grimalda a synovia, ktorí už dorástli do veku, keď sa od nich prirodzene čakalo, že sa zapoja do rodinnej firmy, tak aj činili. Hlavne najstarší Aldo sa v otcovej firme zvŕtal od svitu do mrku, podnikanie mal v krvi, v hlave odvážne nápady, nebál sa riskovať, ale čo ako sa starý Gucci snažil syna brzdiť v rozlete, už mu nestačil. Aldo sa valil vpred, otcovo celoživotné heslo „zostať malým, aby si sa stal veľkým“ mu bolo na smiech. V roku 1935, keď v dôsledku obchodných sankcií uvalených na Taliansko museli Gucciovci šetriť s nemeckými kožami, hľadajúc iný materiál zaradili do výroby svetlo-hnedé plátno s tmavohnedým geometrickým vzorom, ktoré sa, neskôr ozdobené dvomi vzájomne prepletenými géčkami, stalo ich poznávacím znamením.

V roku 1938, s požehnaním otca, otvoril Aldo prvý obchod Gucci na Via Condotti v Ríme neďaleko Španielskych schodov. Po vojne sa do podniku vrátil najmladší Rodolfo, ktorý dovtedy pod umeleckým menom Maurizio d’Ancora slávil úspechy ako filmový herec. Bratia sa teda plavili na spoločnej lodi, pri kormidle však stál pevne Aldo. To on bol autorom hesla „Kvalita zostáva aj dlho po tom, čo už všetci zabudli na cenu.“

Po Ríme nasledovalo Miláno. V roku 1951 bratia otvorili obchod na najluxusnejšej milánskej ulici Via Monte Napoleone. A o rok sa už Aldo plavil do New Yorku, to už svojím šiestym zmyslom ako lovecký pes vycítil, že Amerika otvorí jeho podnikaniu obzory, o akých sa mu v Európe môže len snívať. Do Manhattanu sa zamiloval a jeho fascinácia Amerikou trvala celý život. V New Yorku sa podujal na husársky kúsok – bez vedomia otca kúpil obchod v hoteli Savoy-Plaza, podpísal nájomnú zmluvu, dohodol sa s bankármi a otca postavil pred hotovú vec. Aj keď mal na strane brata Rodolfa, starého Guccia skoro šľak trafil a syna obvinil, že neúspech v Amerike ich môže stiahnuť ku dnu. Aa zaprisahal ho, aby sa okamžite vrátil domov. Nakoniec však, pár týždňov pred svojou smrťou, predsa len dal Aldovi svoje požehnanie.

Guccio zomrel 2. januára 1953 ako 71-ročný na infarkt. Otvorenia prvého obchodu v Amerike v novembri 1953 sa už nedožil. Pri tejto príležitosti firma predstavila horúcu novinku, mokasíny Gucci, v ktorých kráčala za fenomenálnym úspechom značky v nasledujúcich rokoch. Aldo otváral obchody na najprestížnejších adresách sveta, na Bond Street v Londýne či Place Vendôme v Paríži, po New Yorku prišli na rad aj ďalšie americké mestá, po Amerike Japonsko či Hongkong. Po kabelke pre Jackie Kennedyovú nasledovala šatka Flora špeciálne navrhnutá pre monackú kňažnú Grace. Logománia Gucci sa roztočila na plné obrátky…

Dnes je Gucci svetovo najpredávanejšia talianska značka a vlastní ju francúzska firma s luxusným tovarom Kering, na čele ktorej stojí známy biznismen François Pinault, manžel herečky Salmy Hayek. Do portfólia firmy patria aj značky Saint Laurent, Alexander MacQueen, Bottega Veneta či Puma. Na zozname svetovo najcennejších značiek za minulý rok sa Gucci zaradila na 44. miesto – s hodnotou 12 miliárd dolárov.

 

 

Aldo Gucci (1905 – 1990)

Typ: Muž, čo značku Gucci umiestnil na módnu mapu sveta.

 

Mal štrnásť, keď jeho otec založil rodinný podnik. Spolu s mladším bratom ho otec zapriahol ako poslíčkov, a tak po škole Aldo sadol na bicykel a roznášal balíky zákazníkom. Z troch synov najviac dychtil všetko sa naučiť a keď sa oťukal, otec ho poslal do sveta ako obchodného cestujúceho. V Anglicku si temperamentný mladík našiel manželku, Olwen Priceová pracovala ako komorná pre rumunskú princeznú Alžbetu, manželku gréckeho kráľa Juraja II. Princezná sa vyžívala v shoppingovaní a Olwen jej dávala tipy na zaujímavé obchody. U florentského výrobcu kožených tašiek podľahla zvodom jeho syna, v devätnástich otehotnela, a tak bol Aldo nútený požiadať mladú ženu o ruku. Zakrátko porodila ich prvého syna Giorgia, dva roky nato Paola a o rok Roberta. Otec synov vychovával tvrdo, museli počúvať na slovo, akékoľvek neposlúchnutie trestal. Dedko vraj zasa bábätkám v kolíske strkal pod nošteky kúsky kože so slovami: „Toto je vaša budúcnosť!“

Olwen sa zmierila s faktom, že jej manžel je vetroplach a bol viac na cestách, ako doma. Či už behal po svete kvôli obchodným záležitostiam, alebo sa naháňal za ženskými sukňami, isté je, že svojej žene bol konštantne neverný. Až prišiel deň, keď sa päťdesiatnik Aldo, otec troch už dospelých synov, bezhlavo zamiloval do osemnásťročnej Bruny Palombo. Kým predtým menil milenky ako špinavé ponožky, pri Brune sa načas upokojil. A začal viesť dvojitý život: mal dve ženy, dve domácnosti, dve matky svojich detí…

Bruna pochádzala z chudobnej rodiny, bola krásna na spôsob slávnych talianskych filmových hviezd a „dottore“ (ako sa mu zvyklo s rešpektom hovoriť) na tento poklad narazil vo svojom florentskom obchode. Začal Brune dvoriť spôsobom, pred ktorým nebolo úniku. Kým ostatní zamestnanci v šéfovej prítomnosti cvakali zubami od strachu, lebo zvykol na ľudí ručať ako býk, Brune sa zaliečal rozochveným hlasom ako dáky tínedžer. Zakrátko si z nej urobil osobnú sekretárku, vodil ju po luxusných reštauráciách, zahŕňal drahými darmi a ľúbostnými listami. Správal sa k nej ako k bohyni. „Bruna, urobím z teba kráľovnú, Farò di te una regina,“ šepkal jej do vlasov. Dievčina však bola extrémne hanblivá a k smrti vydesená zo šéfovho dvorenia. Veď v tých časoch mohli neverníka za cudzoložstvo hnať až pred súd (rozvod bol v Taliansku uznaný až v roku 1974)! Ako však odolať šéfovým lichôtkam? „S tebou po svojom boku, Bruna, dobyjem svet,“ opakoval jej náruživo. Napokon mu podľahla a stala sa jeho milenkou. Kúpil jej prepychový byt a tam ju pod rúškom noci navštevoval. Veci sa však skomplikovali, keď otehotnela. Šalela od strachu, čo s ňou bude, hoci jej Aldo sľúbil, že dieťa dostane jeho meno. Keď sa už tehotenstvo nedalo ukryť, dottore vypravil svoju „nádhernú“ Brunu do Londýna a tam porodila dcéru Patriciu.

Aldo sa zvykol naparovať, že by zviedol aj mníšku, takže okrem Bruny mal aj ďalšie milenky. O matke svojej dcéry však hovoril, že je jeho navždy, „mia per sempre“, lebo to, čo sa medzi nimi deje, je „miracoloso“, niečo nadpozemské. Fešný zvodca s vreckami plnými peňazí ženy priťahoval ako magnet. Pôsobil, akoby mu patril celý svet, veď v 70. rokoch reputácia Gucci siahala priam ku hviezdam! Tlač ho nazývala Aldo Veľký, v Amerike zákazníci pred obchodmi Gucci stáli fronty, až museli zamestnať ľudí, aby čakajúcim podávali na ulici občerstvenie. Pikantné je, že prominentní americkí klienti vôbec netušili, že oná krásna žena, občas sa zjavujúca po Aldovom boku (Bruna nenávidela večierky), nie je jeho zákonitá manželka a že pravá pani Gucci, stará a chorá, žije utiahnuto vo Florencii…

Po 25 rokoch spoločného života „nadivoko“ sa Aldo a Bruna zobrali. Stalo sa tak, keď dottore zistil, že jeho sobáš s Olwen nebol v Taliansku kvôli administratívnej chybe správne zaregistrovaný. Na prísne utajenom obrade v Palm Springs sa zúčastnila iba dcéra Patricia a Aldova tlačová tajomníčka, ktorej dôveroval. Na druhý deň však prišla správa, že Gucciho synovia vedia všetko. Bratia, cítiac sa ohrození, nelenili a vycestovali do Anglicka pre kópiu sobášneho listu rodičov, doviezli Olwen na matriku v Ríme a dali svadobný akt riadne zaprotokolovať. Aldo zúril, keď sa dozvedel o opatreniach, ktoré synovia bleskurýchle vykonali, dôvodiac, že v jeho vzťahu k nim by sa nič nezmenilo, aj keby jeho sobáš s Olwen vyhlásili za neplatný. Popravde však, Aldo bol so synmi už dlhšie na nože. Vrásky na čele mu robil najmä Paolo, síce zo všetkých troch najtalentovanejší, ale večne v opozícii voči otcovi a strýkovi Rodolfovi. Keď ho po jednej z mnohých ostrých hádok otec odvolal z vedenia firmy, Paolo mu vyhlásil vojnu. Pomstil sa tak, že ho udal za daňové podvody a Alda postavili pred americký súd, ktorý začal skúmať „nečestné finančné praktiky“ jeho firmy v Amerike. Prípadu sa ujal mladý advokát Rudolph Giuliani (neskorší starosta New Yorku), a ten sa doň poriadne oprel. Chcel z kauzy Gucci vyrobiť exemplárny príklad, a to sa mu aj podarilo. Aldo pred súdom tvrdil, že o žiadnych podozrivých finančných transakciách nevedel, jeho právnici a účtovníci ho vraj vždy ubezpečovali, že všetko sa deje legálne a v súlade so zákonom. Myslel si, že veci sa urovnajú, keď na seba vezme plnú zodpovednosť (čo mu slúži dodnes ku cti), všetko spätne zaplatí a… karavána potiahne ďalej. Stalo sa však niečo, čo nečakal ani v najhorších snoch: Aldo Gucci, pán Nepremožiteľný šiel do väzenia. Súd ho obvinil z multimiliónového podvodu a odsúdil na jeden rok a jeden deň. Natvrdo! Aldo však krvácal z oveľa horšej rany, dýku do srdca mu vrazil syn Paolo. Ten svoj podiel predal bahrajnskej spoločnosti Investcorp (vlastnila aj klenotnícky dom Tiffany), údajne za 41 miliónov dolárov. Rodinný podnik, ktorý z ničoho vypiplal jeho dedo a jeho otec doviedol k celosvetovému úspechu, teraz sčasti patril arabským sultánom!

Aldo mal 81 rokov a po celú dobu strávenú vo väzení na Floride za ním neprišiel ani jeden zo synov, navštevovala ho len Patricia, ktorá za ním lietala každé dva-tri týždne z New Yorku. A Bruna? Tak ako bola na Aldovi celý život závislá, v posledných rokoch sa ich úlohy obrátili. „Bruna je mojou gibraltárskou skalou,“ hovorieval. „Všetka moja sila pochádza z nej.“

Vo väzení nadobudol Aldo nové odhodlanie, že sa nedá zraziť na kolená a obnoví „pevné hodnoty a tradície, ktoré po desaťročia dodávali menu Gucci závideniahodnú prestíž a slávu.“ Jeho dni však boli spočítané a záhuba nezvratná. V apríli 1989, keď aj Paolovi dvaja nevýrazní bratia predali Investcorpu svoje podiely (vraj za cenu, ktorá sa nedala odmietnuť), nemal na výber. Vo firme vlastnil už len zlomkový podiel 16,7 %. Šach – mat. Grandiózna prehra ako zo Shakespearovej tragédie. A tragédie sa spravidla končia smrťou hlavných protagonistov. O rok Aldovi diagnostikovali terminálne štádium rakoviny prostaty. Mal toľko starostí, že bolestiam, ktoré už dlhší čas pociťoval, vôbec neprikladal význam. Na klinike v Ríme, kde trávil posledný týždne, pri ňom bdela len Bruna a Patricia. Nechcel, aby o jeho chorobe vedeli synovia. Až keď bol smrti na dosah, súhlasil, aby Patricia informovala bratov. Zomrel 19. januára 1990.

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita, Profimedia

 

Celý článok o rodine Gucci si prečítate v marcovom čísle MIAU (2017)