Raphael Schuster – Emócia dáva baletu dušu

 

Prečo sa rozhodne rakúsky tanečník odísť z Viedne a zakotviť v Bratislave? Môže sa u nás niečo naučiť? Má baleťák rovnako ďaleko do „dôchodku“ ako baletka? Dokáže tanečníkom vydržať vzťah, keď partner alebo partnerka nie je človek z branže? Môže človek ako on piť alkohol? Mať rodinu? Môže sa niekedy najesť do prasknutia? Raphael Schuster pôsobí v balete Slovenského národného divadla od roku 2010 a nikam inam sa zatiaľ nechystá…

 

Úspešní tanečníci poväčšine začínali s tancom priskoro, niektorí hádam tancovali ešte skôr, ako poriadne chodili. Je to aj váš prípad?

Celý môj príbeh sa začal vo Viedni, odkiaľ pochádzam a kde som aj vyrastal. V histórii mojej rodiny sa nik predo mnou tancom nezaoberal, v tomto som pravdepodobne celkom prvý, koho tancovanie živí. K pohybu a športu sme však u nás nikdy nemali ďaleko: otec hrával tenis, starý otec bol doslova „športový týpek“, ktorý pôsobil v armáde a pravidelne plával, jazdil na koni alebo lyžoval a ja som ako malý chlapec začínal s džudom. Učiteľky v škôlke si však všimli, že sa dobre hýbem na hudbu, naznačili to mame, a tá ma vzala na prvú hodinu baletu. Povedala, že môžem kedykoľvek odísť, že nemusím nič robiť nasilu, no ostal som až do konca a tancujem dodnes.

 

 

Stretávali ste sa s pochopením a podporou z okolia? Alebo ste si užili aj posmešky od tých, čo balet považujú za zženštilý?

Nik z rodiny proti baletu neprotestoval, naopak, vždy som cítil, že ma doma podporujú a dokonca chcú, aby som už ako malý získal potrebné pohybové základy. Ale keď som začínal, chlapci to mali v spojitosti s baletom oveľa ťažšie. Mnohí naši rovesníci si mysleli, že nosíme tutu sukne a každý baletný tanečník bol takmer automaticky považovaný za gaya. Dnes je už doba iná, našťastie, ľudia sa umúdrili.

 

Nemali ste ako chlapec o balete zidealizované predstavy?

Kým som bol dieťa, tancom som sa predovšetkým bavil, čo je tá najlepšia cesta, ako si k niečomu vybudovať dobrý vzťah. Skoro som však prišiel na to, že chcem byť tanečník – profesionál. Začal som chodiť do tanečných škôl, dostal som sa na Konzervatórium Viedenskej štátnej opery, ale predstavy o tom, ako funguje balet, boli len slabým odvarom oproti tomu, čo na baletného tanečníka čaká v realite. Skúste tancovať každý deň v roku, odtancujte všetky predstavenia, absolvujte tanečné tréningy, skúšky, stojte celý deň na nohách… a pochopíte. Večer sa mi niekedy nechce už ani žiť. Prídem domov hocikedy aj pred polnocou, ľahnem si bez toho, aby som sa navečeral a okamžite zaspím.

 

Čo vás primälo odísť z Viedne, mesta umenia, kultúry, histórie a namieriť si to na Slovensko?

Neplánoval som to. Keď som končil školu, spolupracoval som jeden rok so súborom Viedenskej štátnej opery, ale nezobrali ma na dlhšie. Nemal som šťastie, a tak som začal hľadať, ktoré divadlá v okolí robia konkurzy a hľadajú nových tanečníkov. Rozoslal som zopár životopisov, bol som asi na trinástich konkurzoch v okolí Viedne, no neuspel som. A potom ma priatelia požiadali, aby som im urobil šoféra na konkurz do Bratislavy, do Slovenského národného divadla. Zobral som si teda so sebou aj veci na tréning a vyrazili sme. Keď už som bol s kamarátmi v Bratislave, povedal som si, že skúsim šťastie i ja. Stačilo ukázať životopis a pustili ma na konkurz, nech sa predvediem. A nakoniec to dopadlo tak, že zo všetkých, čo sme z Viedne cestovali, vzali jedného priateľa, ktorý sa tiež zviezol iba náhodou a mňa.

 

Ako ste prehryzli sklamanie z odmietnutia na domácej viedenskej pôde?

Nemal som pocit, že nie som dosť dobrý. Problém spočíval v tom, že som vyrastal na ruskej baletnej škole, no keď som končil, prišiel nový riaditeľ, a ten bazíroval na francúzskom štýle. Francúzska baletná škola však vyžaduje celkom iné telo, vysoké a štíhle, riaditeľovi sa nepáčilo, ako vyzerám. Nie je to ani jeho, ani moja chyba. Dvanásť rokov som tancoval „po rusky“, a preto som skôr pevnejší a svalnatejší. Skúsil som to na konkurze vo Viedni ešte raz, o pár rokov neskôr, ale keďže sa nezmenil riaditeľ, opäť som odišiel s dlhým nosom. Isteže ma to zamrzelo, vo Viedni som vyrástol, absolvoval som tam všetky školy a vlastne si ma tam ako baletného tanečníka „vychovali“.

 

Uľahčil vám príchod na Slovensko fakt, že v balete SND účinkuje viacero zahraničných tanečníkov, ktorí boli v rovnakej situácii, ako vy?

Keď som sem prišiel pred deviatimi rokmi, v zbore tancovali Slováci a niekoľko Rusov. Teraz sme oveľa viac medzinárodní, v SND účinkuje veľa tanečníkov z Japonska, šikovní ľudia moldavskej i rakúskej národnosti, máme ruských tanečníkov, Američanku, Poľku a, samozrejme, Slovákov. Sme kolektív, v ktorom sa cítim dobre a v ktorom je radosť pracovať. Bratislava bola pre mňa vlastne jasná voľba, bol som rád, že sa môžem po škole niekde uchytiť. A začínal som pod vedením šéfa baletu Mária Radačovského.

 

Zisťovali ste si niečo aj o Bratislave, v ktorej ste sa chystali žiť a pracovať?

Ak mám byť úprimný, o Bratislave som toho veľa nevedel. Dnes mi to príde trochu čudné, veď Viedeň a Bratislava sú od seba doslova na skok, ale nevedel som, kam sa vlastne sťahujem. Spomínam si, ako som sa v deň konkurzu presúval zo starej budovy divadla do novej, ale okolo tej ešte nič nebolo, žiadne výškové budovy, len prázdno… No rýchlo som sa udomácnil a žijem tu rád, je mi u vás naozaj dobre (smiech). A ani prechod z viedenského do bratislavského tanečného súboru nebol problém. Všade je to o ľuďoch a ako to v divadle beží, som už veľmi dobre vedel.

 

Neovládali ste však slovenský jazyk…

Baletným jazykom je francúzština. Každý krok alebo pozícia má svoje meno, v práci sa teda dorozumievame bez problémov. No a mimo divadla sa bavíme skôr po anglicky, hoci už aj slovenčina sa používa čoraz častejšie. Na Slovensku žijem deväť rokov, za ten čas sa už na mňa čosi nalepilo a dohovorím sa.

 

Ponúkol vám príchod do SND niečo viac?

Určite to pre mňa bol krok vpred, totiž pracovať a trénovať počas školy je niečo celkom iné, ako keď sa mladému človeku stane balet skutočným živobytím. Škola je o cibrení, o získavaní techniky, o pilovaní každej pozície do dokonalosti. V divadle je potom priestor aj na umenie, javiskový prejav, na kontakt s ľuďmi, na komunikáciu s divákmi. Je tam zákulisie, javisko a opona, ktorá keď sa otvorí, akoby sa človek nadýchol do plných pľúc…

 

Máte herectvo v sebe, alebo ste sa ho museli doučiť?

Baletní tanečníci sa delia na dve skupiny. Jedni majú herecký prejav v sebe celkom prirodzene, tí druhí sa hanbia prejavovať emócie, byť expresívnejší či dokonca kričať na javisku. Patril som do prvej skupiny, ale dnes už s herectvom nemám najmenší problém. Pomohlo mi, že som stvárnil niekoľko silných a dokonca vtipných postáv, vďaka ktorým som sa herecky „otvoril“ a hoci v súkromí možno pôsobím utiahnutejšie, javisko zo mňa razom dokáže spraviť iného človeka.

 

Michail Baryšnikov raz vyhlásil, že kto sa príliš prepína a prekračuje svoje limity, doplatí na to zranením…

A mal pravdu. Niekedy, keď tancujem, cítim, že idem na maximum a cítim, že moje svaly už viac nedokážu, nepustia ma ďalej. Je však ťažké neprekročiť túto hranicu, keď túžite zo seba vydať čo najviac a chcete, aby pohyb vyzeral čo najlepšie. Lenže to je tá hranica, za ktorou sa stávajú nečakané úrazy a zranenia. Niekedy je na škodu, že dnešný balet tak veľmi tlačí na techniku a dokonalosť, lebo tanečníci sa potom sústreďujú viac na perfektný výkon a zabúdajú na umenie, prejav, na príbeh. A práve to dáva baletu dušu. Technicky dokonalí tanečníci sú úžasní, ale prejav bez emócií nebýva až taký zaujímavý…

 

Tancujete viac ako dve desaťročia. Akými zmenami za ten čas prešiel balet?

Dnes už aj muži v klasickom balete robia veci, ktoré predtým patrili iba k baletkám. Nie, tutu sukne stále nenosíme (smiech), ale nemáme problém tancovať na špičkách a existujú čisto mužské duety, kde tancuje partner s partnerom, čo by sa voľakedy považovalo za málo „chlapské“. Zmenili sa aj iné veci, napríklad predstavenia sa pri istých príležitostiach presúvajú z divadiel na otvorené scény, kde sme ako tanečníci oveľa bližšie k ľuďom, ale aj samotný balet, teda umenie, je pre diváka akési uchopiteľnejší.

 

V baletnom súbore SND zastávate pozíciu demi sólistu. Znamená to, že ešte môžete postupovať vyššie?

Možné to je, ale zároveň ťažko odhadnúť, kam sa ešte môžem posunúť. Mám 29 rokov, čo je na baletného umelca „pokročilý“ vek, keďže bežne tancujeme tak do tridsaťpäťky, niektorí fyzicky zdatnejší tanečníci aj o čosi dlhšie. Balet je pre každého profesionálneho tanečníka veľká fyzická záťaž, až telo napovie, či ešte pokračovať, alebo už skončiť. A potom zaváži ešte ďalší významný moment: rodina a deti, hoci aj priamo v našom divadle sa presviedčam, že narodenie detí sa dá zvládnuť popri kariére, i keď sú obaja rodičia členmi baletného súboru. Dokonca na materskú nastupujú aj muži, aby sa partnerka mohla venovať tancu. Nedá sa však povedať, či majú dlhšiu „životnosť“ baleťáci, alebo baletky. Je to veľmi individuálne.

 

Kto vás ako tanečníka najviac inšpiroval?

Rudolf Nurejev, asi najslávnejší tanečník 20. storočia, ktorý celý život tvrdo pracoval a keď vyšiel na pódium, bolo to také intenzívne, že ľudia zabúdali dýchať. Mal dokonalú techniku, tancoval nádherne a mal charizmu, ktorá ľudí opantávala. Známou postavou baletu posledných rokov je aj ukrajinský tanečník Sergej Polunin, ale podľa mňa sú niektoré jeho vyjadrenia už trochu za hranou a robí nimi baletnej obci skôr medvediu službu, ako dobrú reklamu. Ako tanečník vždy bol dokonalý, lepšie sa asi ani tancovať nedá, navyše poukázal na niektoré boľavé miesta práce tanečníkov, ale z toho, ako nás reprezentuje v posledných dňoch, som sklamaný. Jeho meno už medzi nami nevyvoláva také nadšenie, ako kedysi… (Poluninove homofóbne a sexistické vyjadrenia na sociálnych sieťach boli dôvodom, prečo umelecká šéfka Baletu parížskej Opery Aurélie Dupont zrušila jeho hosťovanie v predstavení Labutie jazero. Takisto sa nelichotivo vyjadril na adresu ľudí silnejšej postavy a vyzval verejnosť, aby ich „fackovala zakaždým, keď ich uvidí“. Svoj príspevok neskôr zmazal. Pozn. red.)

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2019)