Renáta Jaffe

 

Keď dánska novinárka Bodil Graae v 60. rokoch pustila do sveta článok s názvom Každé dieťa by malo mať sto rodičov, asi netušila, že jej slová onedlho povedú ku vzniku prvého cohousingu – unikátneho modelu bývania v úzkom prepojení s komunitou. Keď Bratislavčanka Renáta Jaffe pred 18 rokmi odchádzala do Berlína za štúdiom, tiež netušila, že sa po založení rodiny do stavby jedného takého pustí. V multikultúrnej metropole zabudla na čoraz vyššie ploty, ktoré okolo seba radi staviame a vybrala sa iným smerom. A hoci cesta to bola zdĺhavá a tŕnistá, bývanie na mieste, kde je sused priateľom, dnes chutí o to slastnejšie.

 

Do Berlína ste pôvodne odišli len študovať, neskôr sa z neho stal váš trvalý domov. Ako sa to celé zbehlo?

Randila som s nemeckým priateľom Markom, dnes už manželom. Po jeden a polročnom vzťahu na diaľku prišiel moment „buď- alebo“. Rozhodli sme sa dať vzťahu perspektívu a keďže som stála na začiatku štúdia, bola som naklonená myšlienke vycestovať. V lete som si urobila intenzívny kurz nemčiny a vhupla do prvého semestra berlínskej univerzity. Prvé roky boli ťažké, aj som rozmýšľala, že sa vrátim, bola to divočina… Študovala som na Univerzite umení, niečo podobné ako naša VŠMU, marketingovú a spoločenskú komunikáciu. Pre Nemcov bolo veľmi ťažké dostať sa na túto školu, no mne sa to podarilo vďaka dobrej slovenskej maturite a kvóte pre medzinárodných študentov. Dostala som sa tak medzi ľudí, ktorí si o sebe veľa mysleli a aj sa tak správali – tým to bolo pre mňa ťažšie. K tomu iná reč, iná mentalita, nikoho som nepoznala, priateľ práve začal pracovať, nemal veľa času… Postupne som však nadobúdala sebaistotu. A škola bola zaujímavá. Nič sme sa neučili naspamäť, robili sme stále praktické projekty, ba aj prednášky boli iné, nie také, kde učiteľ hodinu prednáša, ale diskutovali sme o rôznych tézach. Študovala som tu dva roky, internet bol vtedy len v začiatkoch a keď na škole otvorili študijný odbor digitálna ekonómia, tak som prestúpila. Dodnes pracujem v IT oblasti a veľmi ma to baví. Diplomovku som už písala popri našom synovi, ktorý sa narodil v mojom poslednom ročníku.

 

Keď sa vám začala rozrastať rodina a potrebovali ste viac priestoru, zvolili ste si neštandardné bývanie: stavebné spoločenstvo, tzv. cohousing…

Po narodení syna sme vedeli, že sa budeme musieť sťahovať, byt nám už nestačil. Rozhliadali sme sa po nehnuteľnostiach a možnosti sa dali zrátať na troch prstoch: renovácia starého, kúpa nového od developera alebo bývanie na kraji mesta v dome so záhradkou. Nenašli sme nič, čo by nám vyhovovalo. Berlínsky trh nehnuteľností je špecifický v porovnaní s inými nemeckými mestami – keďže bol rozdelený na Východný a Západný Berlín, ceny tu boli nižšie, ako v Mníchove či Hamburgu. Za posledných desať rokov sa však stal veľmi atraktívny pre domácich aj zahraničných investorov, vznikol doslova hon na nehnuteľnosti a ceny šli rapídne hore. Mladé rodiny odchádzali na kraj mesta, lebo si nemohli a stále nemôžu dovoliť bývať v centre. Mali sme šťastie, vtedy sme sa dopočuli o cohousingu.

 

Cohousing býva definovaný ako bývanie na mieru v aktívnom susedskom spoločenstve, kde vzájomné vzťahy hrajú prím. Tie prvé vyrástli v Škandinávii, ako sa táto myšlienka dostala do Nemecka?

So stavbou Baugruppen (nemecký ekvivalent anglického cohousing) sa začalo v 60. rokoch. V okolí Tübingenu a Stuttgartu zostali po francúzskych vojakoch voľné kasárne, ktoré chátrali. Mesto nevedelo, čo s nimi, a tak sa rozhodlo dať ich do súkromných rúk. Prvé stavebné skupiny ich prerobili na vlastné bývanie. Mesto tak malo o pár problémov menej – zbavilo sa pozemkov, ktoré boli pre developerov neatraktívne a poskytlo priestor ľuďom, ktorí mali kreatívny prístup k riešeniu otázok bývania.

 

Čím cohousing oslovil vás?

Predtým som o takomto spôsobe bývania ani nevedela. Trvalo nám sedem rokov, kým sme sa rozhodli, boli sme už frustrovaní z hľadania. Náš známy, ktorý riešil rovnakú dilemu, nám povedal o mestskom pozemku, ktorý sa mal v aukcii predávať a tiež, že na ňom architekt iniciuje domové spoločenstvo. Takéto iniciatívy tu zväčša vychádzajú práve od architektov či projektových manažérov. Manžel je typ človeka, ktorý chce mať bývanie po svojom, aj v starom byte všetko prerábal a myšlienka sa mu zapáčila. Čakali sme už druhé dieťa, znelo to ako dobrý plán.

 

V bežnej situácii človek na výber svojich susedov nemá žiaden vplyv, pri stavebnom spoločenstve si tento okruh vyberá sám. Ako hľadať dobrého suseda?

Iniciatíva vyšla od známeho, pridali sme sa my a začali o tom hovoriť v našich kruhoch. Cez manželovu kolegyňu sa k nám pridal starší manželský pár, psychoanalytička a mediátor, ktorí chceli bývať aj pracovať vo svojom, takže tu majú aj svoje ambulancie. Štvrtá rodina boli naši blízki priatelia. Na začiatku o tom ani neuvažovali, mali svoje bývanie, napokon však zmenili názor, predali dom a pridali sa k nám. Posledná rodina sa pridala cez sieť známych. Našli sme sa relatívne rýchlo – päť rodín, dve z nich, vrátane nás, rátali aj s bytmi pre svojich rodičov, takže sme to poňali viacgeneračne.

 

Stavali ste svojpomocne? Komu ste zverili do rúk plány?

Pôvodný architekt z projektu odišiel, vybrali sme si vlastných profesionálov. Každý byt je individualizovaný, úplne iný – bolo to náročné aj pre stavebné firmy, robili sme minitendre. Výhodou oproti Slovensku je, že infraštruktúra okolo stavebného spoločenstva je tu etablovaná. Od bánk cez projektové a architektonické služby, všetko je tu zabezpečené. Aj mesto vie, že keď sa má tvoriť niečo kvalitné a dlhodobo udržateľné, je lepšie pozemok poskytnúť stavebným spoločenstvám. Výsledkom je päťposchodová stavba s deviatimi bytmi, spoločnou záhradou a dielňou.

 

Boli pre vás dôležitejšie individuálne predstavy o bytoch, alebo ľudské hľadisko, aby ste si ako komunita sadli?

Ľudská stránka je dôležitá, to bolo prvotné – fungovať ako tím. Museli sme si dôverovať, bez toho by to nešlo. Spoločenstvo však má aj právnu formu, na začiatku nemôžete tušiť, ako sa to celé vyvinie, je to aj o šťastí. V cohousingu koluje vtip: neberte medzi seba právnikov ani učiteľov, lebo tí vedia vždy všetko najlepšie a nájsť s nimi kompromis je ťažké. Takých sme medzi sebou nemali. Aj povolania sa u nás dobre dopĺňali, máme medzi nami audítora aj architektku, ktorí sa vyznali. A keď sme občas boli na nože, náš mediátor začal moderovať diskusie a snažil sa upokojiť vášne.

Nezhodli sme sa vo všetkom, vznikali aj vášnivé diskusie, ale nikdy neboli nekonštruktívne. Vždy sme sa nakoniec dohodli a našli kompromis. A tak je to doteraz. Tento týždeň sme diskutovali o trampolíne do záhrady, ale jednému členovi sa tento nápad nepáči – býva na prízemí a je to podľa neho škaredé. Takže diskutujeme, či a kam ju umiestniť. Zažili sme však oveľa väčšie výzvy, na jednej trampolíne sa to isto nerozpadne. Jedna taká výzva sa objavila hneď na začiatku – stanovili sme si rozpočet na hrubú stavbu a zistili, že aj tá najlacnejšia ponuka prevyšuje rozpočet o 60 %. Rozmýšľali sme, kde sme urobili chybu hneď takto v úvode. Po mnohých debatách sa nám to podarilo skresať o polovicu. A takto to pokračovalo. Finančná stránka bola veľká výzva, treba ju plánovať s veľkou rezervou. Spomínam si na náš prvý brainstorming, počas ktorého padli aj exotické nápady ako spoločná sauna, fitness miestnosť a podobne… Keďže aj spoločné priestory treba financovať, rýchlo sme od nich upustili.

 

Hrozilo niekedy, že sa celá komunita rozháda?

Zažili sme to na úvod, v čase, keď sme sa rozprávali o našich predstavách. Prvotná chémia medzi ľuďmi je dôležitá, to pravé sa však aj tak ukáže až neskôr. Prvá rodina, ktorá to celé iniciovala, nakoniec z projektu odišla, predstavoval pre ňu priveľké riziko. Stavba sa môže natiahnuť, predražiť, vyústiť do bankrotu – závisí to od skupiny. Zasievali medzi nami nedôveru, vyťahovali negatíva o druhých, bolo to nepríjemné. Vyriešilo sa to tak, že sami odišli a v krátkom čase sme našli náhradu, inú rodinu s dieťaťom, fungovalo to a v tomto zložení sme stavbu dokončili. Čo sa týka kompromisov, v zmluve máme nadpolovičnú väčšinu, ale vždy sme sa snažili nikoho nevylúčiť, tak aby vznikol konsenzus. Veľmi nám pomohol aj sused mediátor, ktorý uplatnil svoje znalosti a robí to dodnes…

 

Stavba bola dokončená na jar 2017 a bývanie v cohousingu testujete už vyše roka. Ako by ste ho zhodnotili?

Čo sa týka sťahovania, bol to strašný rok, chvíľami som myslela, že sa rozvediem. Dom nebol celkom dokončený, ale už sme museli konať – čím dlhšie bol prázdny, tým viac nás stál,, financovali sme aj pôvodné bývanie. Nemali sme druhú kúpeľňu, ani vstavané skrine neboli dokončené, vybaľovať škatule do neexistujúcich priestorov, k tomu dve deti a len dvojtýždňová dovolenka… Od začiatku však pomohla komunita. Máme vnútornú ohradenú záhradu, deti sa ráno najedli, vybehli von a nevidela som ich až do obeda. Boli u jedných susedov, u druhých, v záhrade, občas ich jeden zo susedov vzal všetky na zmrzlinu alebo odišli na obed ku starým rodičom, ktorí tu tiež majú byt. Tu sa začal komunitný život. Veľmi ma to odbremenilo, nemusela som riešiť, kedy pôjdeme na ihrisko, bolo to veľmi pozitívne a deti si to užívali.

 

Odráža sa komunitné bývanie aj v iných sférach?

Na maličkostiach. Večer spontánne zájdem na pokec k susede, len na mňa zakričí „Čo robíš? Poď hore.“ Alebo: „Varila som toto a toto, zostalo mi, nechceš? – Pošli mi to výťahom.“ Sadneme si na kávu, ľahneme do záhrady na deku, väčšinou sa niekto pridá, keď vás tam vidí a je milé sa takto stretnúť – so susedmi, priateľmi. Radi sa stretávame aj mimo, ideme spolu na prechádzku, na večeru, do kina. Páči sa mi, že potom nemusím ísť sama domov. Je úžasné, ako sa všetci starajú o deti a ako sa spolu môžu zahrať v bezpečnom prostredí. Deti sa dnes už nechodia hrať na ulicu, tu majú všetko.

Slovo sused pre nás nadobudlo nový význam. V minulosti sme sa so susedmi iba na chodbe pozdravili, tu prichádza na rad to ľudské – radi spolu trávime voľný čas.

 

Ste v kontakte s inými cohousingami? Inšpirujete sa inými realizáciami?

Ani nie, nešli sme cez centralizovanú organizáciu, ktorá tu existuje. Oproti nám sa nachádza ďalšie stavebné spoločenstvo, pozvali nás na ich inauguráciu. Je ich oveľa viac, asi 20 rodín, nemajú až také úzke vzťahy ako my. Viem však, že vo Viedni takto vznikli celé štvrte. V Berlíne, na brehu Sprévy, vzniklo spoločenstvo, ktorému od začiatku šlo najmä o spolunažívanie, v jednom byte tam dokonca spolu žijú tri rodiny, zdieľajú dve kuchyne a tri kúpeľne. Ich cieľom bolo tiež  prepojiť verejný priestor nábrežia so súkromným, aby vznikla diverzita.

 

Vo vašom prípade vám stačila spoločná záhrada a dielnička. Bola by spoločná kuchyňa prisilné sústo?

To už trochu zachádza do komúnneho života, u nás takto nebol nikto nastavený. Mne osobne stačí zdieľať kuchyňu s mojou rodinou a už aj vtedy je toho dosť (smiech). Ale občas máme akcie, kedy navaria viacerí a u jedného sa spolu najeme alebo ugrilujeme niečo spolu vonku. Minulé leto všetci susedia ešte pracovali na zveľaďovaní bytu, aby bol funkčný, takže takéto radovánky šli bokom, ale teším sa na toto leto. Už sme traja, čo chodíme spolu behať, v zime sme sa aj s deťmi chodili spolu korčuľovať, v lete zasa na kúpalisko, ktoré máme za rohom, aj záhradkárske práce robíme spolu. Máme tu ľudí, ktorí v dome radi veci opravujú, sú tu aj rodiny, ktoré sa tak veľmi neangažujú, sú radšej spolu sami, formuje sa to prirodzene.

 

Komunita je záväzok. Aj pri cohousingu do nej vstupujú ľudia, ktorí vopred nie sú vždy priateľmi. Nie je to riziko?

Určite, ale v bežnom bývaní je riziko ešte väčšie. Zväčša sa nasťahujete na miesto, kde netušíte, kto býva. Nefunguje to tak, že pri hľadaní bytu každému zazvoníte a spýtate sa, kto ste a čo robíte. Tu sme aspoň vedeli, do čoho ideme, mohli sme naše vzťahy formovať od začiatku, prípadne si povedať, čo nechceme. Komunita u nás síce nebol hlavný dôvod, prečo sme sa do tohto projektu pustili, ale dnes by som povedala, že nám dáva iný pocit bývania. Je skvelé mať byt, aký som chcela, s materiálom a rozvrhnutím, ako som túžila, no ešte dôležitejšie je, že sa tu cítim dobre aj po ľudskej stránke. A keď sa to u nás nedá vydržať, tak zbehnem dole k susedke na kávu. To medziľudské, spontánne je krásne. Komunitný život začal hrať prím, až keď sa etabloval, keď sme už spolu chvíľu bývali. To sa však nikdy nevie vopred. Podobne ako vo vzťahu dvoch ľudí. Keď som pred rokmi začala bývať so svojím priateľom, tiež som nevedela, do čoho idem. Až keď človek zdieľa každodenný život, až vtedy sa ukáže, či to funguje.

 

 

Zuzanna Zimmermannová

foto Mark Jaffe

 

Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2018)