Reštaurátorka Katja Gibson

 

Staré obrazy sa stávajú nemými svedkami osudov rodín, veď sa dedia z generácie na generáciu. Mnohí klienti, ktorí navštívia jej washingtonský ateliér, chcú, aby cez obraz spoznala aj históriu ich rodiny. „Často sedíme, niekedy aj spoločne plačeme nad ich pohnutými osudmi. To nás v škole neučili,“ pritakáva Katja Gibson, „že práca reštaurátora vyžaduje aj prax spovedníka či psychológa!“

 

 

Môže malé dievča snívať o tom, že sa raz stane reštaurátorkou starých obrazov? Alebo sa k tomuto povolaniu človek prepracuje postupne?

Skôr to druhé, aj keď v mojom prípade o tom, že pôjdem na „šupku“, teda Školu úžitkového výtvarníctva, rozhodla moja mama. Keď som končila základnú školu, vôbec som netušila, čo ma baví a jej sa zdalo, že pekne kreslím. Tak rozhodla. Myšlienka, že sa budem šplhať v kostoloch po lešeniach a budem opravovať staré maľby, sa mi zapáčila. Znelo to zaujímavo, lepšie, ako sedieť nad papiermi niekde v kancelárii…

 

Takže ste šli na umeleckú školu bez umeleckých ambícií…

Áno. Moja mama je doktorka, možno si myslela, že umelci majú v socializme ľahší život. Ale ako som postupne prenikala do tajov reštaurátorstva, tá práca ma začala priťahovať. Na škole sme mali skvelých učiteľov, náš odbor vtedy viedol profesor Nikolaj Fedkovič, bolo to v čase, keď sa reštauroval Košický dóm a ja som mala možnosť osobne stretnúť a vidieť pri práci pani reštaurátorku Máriu Spoločníkovú, ktorá opravovala hlavný oltár.

 

Nikdy ste netúžili sama maľovať, tvoriť?

Reštaurátorstvo je kombinácia viacerých odborov. Áno, potrebujete mať výtvarný talent, ale ja nie som rodený umelec, chýba mi fantázia. Pri reštaurovaní je potrebná remeselná zručnosť, veľakrát sa pracuje s veľkými plátnami aj 3 x 4 metre (a na takých nie je jednoduché jednou rukou zatĺkať klince a druhou napínať plátno), treba vedieť opraviť drevený podrám či správne zarámovať obraz. Reštaurátor musí mať veľa informácií o histórii umenia, musí poznať staré materiály a milovať staré krámy, zatuchlina vetešníctiev by mu mala voňať ako ten najkrajší parfum, mal by prechovávať úctu a rešpekt ku starým pamiatkam. A v neposlednom rade – musí ovládať chémiu, lebo všetky základné procesy reštaurovania a konzervovania používajú rôzne rozpúšťadlá a riedidlá. Pigmenty, laky, to všetko sú chemické zlúčeniny, ktoré spolu reagujú. Jeden neopatrný krok pri čistení môže viesť ku zničeniu obrazu. To všetko mi vyhovovalo aj po intelektuálnej stránke. V škole nás poctivo trénovali v kopírovaní rôznych výtvarných štýlov, od starých majstrov až po impresionistov. Prejaviť vlastný štýl bolo nežiaduce. Veľa sme kopírovali, pamätám si, že som ako ročníkovú prácu maľovala Rembrandtovu Svätú rodinu či Fragonardovu Dámu čítajúcu knihu.

 

A šlo vám to tak dobre, že ste začali reštaurátorstvo študovať na vysokej škole…

Kiež by to bolo také jednoduché! Nie, ja som po strednej emigrovala do Kanady. Bolo to ešte za socializmu, moji rodičia patrili k inteligencii, nemali stranícku legitimáciu, takže som sa na vysokú školu do Bratislavy nedostala. A pracovať bez diplomu by znamenalo robiť poskoka. Reštaurátori, ktorí skončili iba strednú školu, nemali šancu dostať sa k serióznej práci, vnímali ich len ako remeselníkov na pomocné práce.

 

Prečo ste odišli práve do Kanady?

Rodičia mali kamaráta, ktorý tam emigroval a stal sa z neho úspešný biznismen. Mal dcéru rovnako starú ako ja a pozval ma k sebe do Toronta. Veci sa však zvrtli tak, že namiesto štúdií, ktoré mi prisľúbil, som musela ísť robiť do jednej kanadskej rodiny aupairku. Mali dve malé deti, bývali na predmestí, kam nejazdil ani autobus, vonku bola treskúca zima, nikoho som nepoznala a pani domu ma tiež nešetrila. Napríklad mi prikázala utrieť prach, potom si natiahla na ruky biele rukavičky a takto skúšala, či niekde nezostala smietka. Bola som pre nich (prach) obyčajná slúžka. Napokon som to nevydržala a vrátila sa späť domov.

 

Nemali ste po návrate do Košíc problémy?

V spoločnosti už vládla uvoľnená atmosféra, prišla revolúcia, takže mi už nič nehrozilo. Ba dokonca som začala študovať na košickej Technickej univerzite, odbor priemyselný dizajn. Dalo sa tam pomerne ľahko dostať a ja som potrebovala vysokoškolský diplom. Popri škole som učila angličtinu, a tak som sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Po revolúcii k nám prichádzalo veľa mladých Američanov učiť jazyk, to bol i jeho prípad. Po dvoch rokoch sme sa zobrali a odsťahovali do San Francisca.

 

Pokúšali ste sa tam uchytiť ako reštaurátorka?

Pokusov bolo neúrekom, no všetky skončili neúspechom. Nik mi nedal šancu ani ukázať, čo viem, už pri prvých vetách ma vysmiali. Prišla si z krajiny, o ktorej ani nevieme, kde je a chceš sa s nami rovnať? Chceš, aby sme ti zverili starý obraz hodný aj niekoľko stotisíc dolárov!? Ale ja som potrebovala prácu, museli sme z niečoho žiť! Tak som sa zamestnala v supermarkete – vykladala som tovar do regálov. Keksíky, cukríky, sušienky… Po čase sa mi podarilo nájsť lepšiu prácu, začala som robiť projektovú manažérku vo firme vyrábajúcej čistiace prostriedky. Moje organizačné schopnosti sa im hodili, aj keď… Nebola som pre nich dosť „americká“. Aspoň tak to vnímalo osobné oddelenie, stále som u nich bola za čosi „na koberčeku“. Raz za to, že nenosím vhodnú podprsenku (smiech), inokedy, že nemám strkať nos do privátnych vecí iných ľudí. Napríklad som sa spýtala kolegyne, ako zvláda plačlivé výstupy svojho malého syna (v tom čase som už i ja bola mamou), zdalo sa mi to normálne vymeniť si skúsenosti. Na osobnom ma však zvozili, čo ma vraj do toho! Bolo to absurdné, vo firme vedľa seba pracovali ľudia aj desať, pätnásť rokov a nevedeli o sebe nič, ani či majú rodinu, deti. Keď som konečne pochopila, že nie som korporátny typ (smiech), dala som výpoveď. S manželom sme sa rozhodli, že sa odsťahujeme na Východné pobrežie a tam si budem seriózne hľadať prácu ako reštaurátorka. Už som nechcela spriadať žiadne záložné scenáre.

 

A vo Washington sa na vás konečne usmialo šťastie…

Asi to bolo naozaj šťastie, lebo sa stalo niečo neuveriteľné. Každého, koho som vo Washingtone stretla, som sa pýtala na prácu. Viem reštaurovať staré obrazy, nepoznáte niekoho, kto by ma zamestnal? A zrazu mi jedna známa povedala, že má kamarátku, ktorej rodičia zbierajú obrazy a že sa spýta. O pár dní mi odovzdala lístok s telefónnym číslom na Stephena Knissa, reštaurátora, ktorý sa im staral o obrazy. Telefón mi zdvihol asi na piatykrát a dosť neochotne súhlasil s mojou návštevou. Dodnes si pamätám ten pocit, keď som vstúpila k nemu do ateliéru plného obrazov – bola som ako vo vytržení! Dohodli sme sa, že na ďalší deň prídem a on ma vyskúša. Posadil ma pred stojan, postavil naň starý obraz, bol to oválny portrét mladej ženy zo začiatku 19. storočia, ktorej chýbal kúsok hrdla a časť vlasov na malej ploche, asi 2 x 4 cm. Na stolíku ležala paleta s práškovými pigmentmi, s ktorými som vôbec nemala skúsenosť, na Slovensku sme pracovali s vodovými farbami. Každú farbu bolo treba samostatne namiešať zo základnej, čiže požadovaný odtieň najprv rozanalyzovať v hlave, potom ho čo najpresnejšie namiešať, problém však je, že tieto farby sú vlhké iba tak 30 sekúnd, potom uschnú a zmatnejú. Odtieň sa znovu ukáže až po zalakovaní, takže sa vlastne maľuje naslepo. Po šiestich hodinách práce a migréne, čo mi šla hlava prasknúť od sústredenia, sa mi podarilo tú malú chýbajúcu časť obrazu domaľovať. Stephen prižmúril oči a skonštatoval, že by to snáď šlo. Že ma teda zoberie na skúšku. Odvtedy uplynulo vyše šestnásť rokov a z nás sa stali nerozluční partneri.

 

Napokon ste si teda našli priateľa aj medzi Američanmi.

So Stephenom si vynikajúco rozumieme, tak po profesionálnej, ako po ľudskej stránke. Vždy mu šlo predovšetkým o umenie, lebo on vášnivo miluje obrazy, peniaze nikdy nehrali prím. Je môj mentor a hoci už odišiel na dôchodok, stále na mňa ešte dozerá (smiech). Dovolil mi pracovať od začiatku naplno a za slušné peniaze, držal mi chrbát pred klientmi, ktorí mi nedôverovali. Občas sa totiž stalo, že klient odmietol, keď sa dozvedel, že jeho obraz budem reštaurovať ja, prisťahovalkyňa z východnej Európy a ešte žena! Vtedy sa ma Stephen vždy zastal: „Ja jej dôverujem, tak by ste jej mali aj vy.“ Po dvoch rokoch spoločnej práce sa z nás stali rovnocenní biznis partneri.

 

Vnímajú v Amerike reštaurátorstvo ako prestížne povolanie? Je ťažké sa prebojovať sa do tejto branže, tobôž vyšvihnúť sa na vrchol?

Áno, veľmi ťažké, hoci Washington je plný starých drahých obrazov a veľa významných politikov či biznismenov kupuje obrazy a buduje si súkromné zbierky. Mnohé z nich majú veľkú hodnotu a obsahujú plátna, o akých ste sa učili v škole alebo si myslíte, že by mali visieť v múzeách. Celý náš biznis funguje na báze reputácie, dobrého mena a tých správnych odporúčaní. Obrazov aj reštaurátorskej práce je dosť a nemôžem ani povedať, že by nás vo Washingtone ohrozovala veľká konkurencia, ale ak nemáte meno, váš ateliér bude zívať prázdnotou. V tom som mala neskutočné šťastie, že som nasadla do rozbehnutého vlaku. Stephen začal s reštaurovaním v 80. rokoch, kedy v Amerike vznikol boom starých majstrov. Cez jeho ruky prešli stovky prvotriednych obrazov a dnes jeho citlivo, precízne zreštaurované plátna visia v mnohých múzeách, galériách a úžasných súkromných zbierkach po celom svete. Ale veľa sa o Stephenovi nedočítate. Je to hermit zalezený vo svojej dielni, tam je najšťastnejší. Na peniazoch mu nikdy nezáležalo. Ak dobre zarobil, kúpil svojej žene pekný šperk. Alebo lepší mikroskop k nám do ateliéru.

 

Koľko trvalo vybudovať si dôveru vám osobne?

Päť, šesť, sedem rokov? Zlom nastal, keď som zreštaurovala krásnu krajinku od Thomasa Morana, významného amerického maliara z 19. storočia a klient bol taký spokojný, že mi zaplatil dvakrát toľko, ako bola dohodnutá cena. Ale prežila som si toho dosť, hlavne na začiatku, od mužského šovinizmu a poznámok typu akej farby mám nohavičky, až po otázky či u nás v Rusku (alebo niekde v okolí) používame splachovacie záchody. A dodnes máme klientov, ktorí si neželajú, aby som pracovala na ich obrazoch – lebo som žena, lebo som z Východnej Európy, lebo som Židovka. To je jedna strana mince. Tú druhú tvorí spolupráca s washingtonskými múzeami a galériami, takmer vždy úplne bezproblémová a na vysokej profesionálnej úrovni. Niektoré z nich razia opačnú cestu: zámerne uprednostňujú menšie firmy a v rámci presadzovania rodovej rovnosti aj ženy. To znamená, že sa oproti mužským kolegom dostanem aj k veľmi lukratívnym zákazkám. Vitajte v Amerike! (smiech).

 

O aké typy obrazov ide? Prevažujú tie zo súkromných zbierok nad muzeálnymi kúskami?

Povedala by som, že je to pol na pol. Spolupráca s galériami a múzeami sa deje vždy v žičlivom profesionálnom duchu, na tejto úrovni sme všetci kolegovia. Obrazy zo súkromných zbierok delím na dve oblasti. Keď mi niekto prinesie do ateliéru čistinku s ručiacimi jeleňmi (smiech), nesmiem takéto plátno diskriminovať, lebo pre jeho majiteľov môže mať veľkú, hoci „len“ sentimentálnu hodnotu. Kedysi patrilo k dobrej výchove, aby dievčatá súce na vydaj vedeli maľovať, a tak obrazy od prastarej či praprastarej mamy sa dedia z generácie na generáciu, aj keď nemajú žiadnu hodnotu na trhu. A často sa k obrazom z rodinných zbierok viažu vzrušujúce príbehy…

 

Na príbehy sme my v Miau zaťažení. Sem s nimi!

Zreštaurovala som mnoho obrazov, ktoré precestovali pol zemegule, keď ich majitelia utekali pred vojnou či náboženským prenasledovaním. Ľudia prenasledovaní Hitlerom, často vážení lekári, vysokoškolskí profesori, vedci, sa snažili zachrániť vzácne kúsky zo svojich zbierok aj tak, že obrazy, na ktorých im záležalo, dali buď celé premaľovať, alebo, ak ich tlačil čas, aspoň zmazali podpis maliara či ho nahradili nejakým neznámym falošným menom. Takto som napríklad renovovala podpis na obraze francúzskeho impresionistu Armanda Guillaumina pre potomkov jednej starej českej rodiny, ktorá vlastnila v Telči likérku a ktorej sa tesne pred vojnou podarilo utiecť do Argentíny. Často reštaurujem obrazy starých československých emigrantov, z ktorých každý jeden má zaujímavý, pohnutý príbeh. Opravovala som obrazy ľuďom, ktorí bojovali v SNP, prežili koncentračné tábory, takým, čo sedeli v Jáchymove a pracovali v uránových baniach, reštaurovala som staré maďarské obrazy rodiny Barczayiovcov, čo dakedy vlastnili kaštieľ a časť Košíc, kde dnes býva moja sestra. Je to tak, mnoho ľudí má blízky, sentimentálny vzťah k obrazom. Obrazy sú nemými svedkami osudov ich rodiny. Mnohí klienti, ktorí ma navštívia, chcú, aby som cez obraz spoznala aj históriu ich rodiny. Mnohokrát sedíme, niekedy aj plačeme nad ich pohnutými osudmi. Veru, to nás v škole neučili, že práca reštaurátora vyžaduje aj prax „spovedníka“ či psychológa!

 

Nacisti počas vojny doslova poľovali na vzácne umelecké diela, ktoré kradli, resp. konfiškovali ich majiteľom. Na sklonku vojny našli spojenci v jednej starej soľnej štôlni pri Salzburgu tisíce odcudzených umeleckých artefaktov…    

Pre utečencov bolo najjednoduchšie zbaliť do kufrov menšie obrazy a čo sa tam nezmestilo, sňali z rámu a buď zrolovali (intuitívne maľbou dovnútra, čím obraz trpí najviac, lebo takto popraská farba), alebo plátno poskladali ako uterák, a tým po poškodili v záhyboch. Jeden taký vojnou ťažko skúšaný obraz sa ocitol aj v našom ateliéri. Vlastne boli dva, portrét chlapca a nemecká krajinka. Priniesol ich veľmi starý pán, z ktorého sa vykľul syn plukovníka von Stauffenberga, hlavného organizátora atentátu na Hitlera – možno si pamätáte film Operácia Valkýra, kde ho stvárnil Tom Cruise. Plukovník vedel, že ak sa atentát nepodarí (čo sa, žiaľ, aj stalo), príde o život. Tesne predtým, ako sa s aktovkou plnou výbušnín dostavil do Hitlerovho Vlčieho brlohu – rozrozprával sa môj klient – podarilo sa mu evakuovať manželku so synom von z Nemecka. Akoby tušil svoj osud, dal ešte namaľovať chlapčekov portrét a krajinu, kde žil a mal dom. Keď sa mi ten portrét dostal do rúk, urobila som vzrušujúci objav: pod ním sa skrývalo ešte jedno plátno! Manželku môjho klienta ten objav nadchol rovnako ako mňa a prosila muža, aby mi dovolil odhaliť, čo je pod vrchným plátnom. Obe sme horeli túžbou dozvedieť sa, čo tam nájdeme! Starý pán však rozhodol, že tajomstvo obrazu zostane zachované. So svojou podobizňou malého chlapca prežil celý život a nechcel na tom nič meniť. Samozrejme, že som jeho prianie akceptovala a obraz mu vrátila…

 

Pri svojej práci sa riadite etickým kódexom. Tak ako lekári skladajú Hippokratovu prísahu, že budú podľa svojich síl a svedomia dodržiavať určité pravidlá. Čo je obsahom tej vašej prísahy?  

Napríklad, že nesmieme zmeniť maľbu, keď reštaurujeme chýbajúcu časť obrazu. Možno sa vám to zdá samozrejmé, ale neverili by ste, s akými požiadavkami sa na nás obracajú niektorí klienti. Iba nedávno som mala v ateliéri obraz jedného veľmi bohatého texaského biznismena, ktorý budoval pre manželku zbierku a milému pánovi sa zdalo, že na plátne je akosi priveľa žltej farby a či to nemôžem zmeniť (smiech). Alebo som reštaurovala obraz pre istého významného washingtonského politika: bola to pekná pastorálna scéna, malebná krajinka a v nej pastier s kravičkami. Pár dní po tom, čo som mu opravené dielo odovzdala, prikvitol naspäť aj s obrazom a sťažnosťou, že jedna krava sa stále na neho díva, kde sa v miestnosti pohne. Doslova ho sleduje a on má z toho zlý pocit. A že nech s tým niečo urobím, nech ju premaľujem, poprípade jej otočím hlavu…

 

A to ste ako vyriešili?

So Stephenom sme sa dlho radili, skúmali obraz a napokon sme zistili, že za to môže lesk v oku tej kravky. Pridala som jej teda do zreničiek jednu malú bodku a kravičkin pohľad konečne znehybnel. Snáď mi pán maliar prepáči tento malý prehrešok voči etickému kódexu (smiech). Zaujímavá práca na mňa čakala aj počas reštaurovania amerického akademického obrazu zo začiatku 19. storočia. Šlo o portrét troch detí, ale keď som odstránila časť s „podozrivým“ kobercom, vyhuplo z obrazu štvrté dieťa. Možno predpokladať, že rodinu zasiahla tragédia a o štvrté dieťa prišla, takže ho z obrazu vymazala – v minulosti to bola celkom bežná prax. Majiteľku však nový obyvateľ obrazu nijako nerozrušil, sama mala štyri deti a vnímala to za šťastné znamenie.

 

Často sa vám stáva, že narazíte na takto premaľované obrazy? 

Kedysi boli plátna drahé, a tak maliari svoje obrazy často premaľúvali či recyklovali. Preto sa k nám mnohokrát dostane fakticky obraz na obraze. Pre mňa je vždy vzrušujúce odhaliť, čo sa skrýva za viditeľným plátnom, čo ak je neviditeľný obraz lepší, vzácnejší? Ale z našich skúseností vyplýva, že asi iba jeden z desiatich klientov nám povie, daj to dole, chceme vidieť to spodné plátno. Nedávno prišiel do ateliéru jeden náš starý klient s portrétom slečny v žltých šatách z 19. storočia. Pri čistení sme zistili, že slečna je premaľovaný archanjel Gabriel zo 17. storočia, z tzv. Cusco School, z doby ranej kolonizácie Ameriky. Teda obraz oveľa starší a významnejší ako žltá dáma.

 

 

Simonetta Zalová

foto archív Katja Gibson

 

Celý rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2018)