Richard Čermák – Rád prepájam svety rôznych ľudí

 

Čo spraví človek, hladný po hodnotných rozhovoroch so zaujímavými ľuďmi, keď mu čosi také v našom online svete chýba? Vymyslí si vlastný projekt, pripraví prvé rozhovory a pustí ich do virtuálneho sveta. Pred tromi rokmi takto začínali štyria, dnes sa na internetovej platforme Meet the Heroes podieľajú tri desiatky ľudí. Richard Čermák stojí pri projekte od jeho začiatku, je jeho srdcom i hlavou, tak sme ho oslovili, aby nám porozprával o hrdinoch dnešnej doby a o činoch, ktoré on sám považuje za hrdinské…

 

Ako spolu komunikuje tridsať ľudí, ktorí sa prakticky nevidia, nesedia spolu v jednej kancelárii, ale podpisujú sa pod platformu Meet the Heroes ako freelanceri z rôznych kútov Slovenska?

Všetci tvoríme vyslovene virtuálnu komunitu, virtuálne vlastne začal aj celý náš príbeh. Ak sa totiž vrátim celkom na začiatok Heroes, za jeho vznikom stojí spoločný nápad s kamarátkou Baškou Ilić, pričom Bašku som dovtedy osobne videl iba jediný raz. Vedel som však o jej aktivitách a projektoch, na mnohých sme dokonca spolupracovali „online“, a aj keď sme sa nevídali, sadli sme si ľudsky i názormi. Pre projekt sme získali ďalších dvoch ľudí, našli sme človeka, čo vedel tvoriť web, presvedčili sme fotografa a po dvoch mesiacoch príprav sme s malou dušičkou začali v októbri 2016 publikovať naše prvé rozhovory.

 

Aké ste mali očakávania?

Vraveli sme si, že ak oslovíme stovky čitateľov, budeme šťastní. V priebehu prvých troch mesiacov si však Heroes našli tisícky ľudí a začali sa nám ozývať aj schopní autori a fotografi, ochotní spolupracovať a vytvárať náš obsah. Náš tím sa rozrástol doslova ako nárazom veľkej vlny.

 

O čom ste na začiatku s Baškou snívali? O hľadaní novodobých hrdinov?

Voláme sa síce Meet the Heroes, ale s pojmami ako „hrdina“ a „hrdinskí“ pracujeme veľmi opatrne. Aj v našej internej komunikácii používame Heroes, v angličtine to predsa len znie trochu inak, ako v slovenčine. Navyše, hrdinu si v časti sveta, kde žijeme, v strede Európy, každý predstavuje skôr ako zaslúžilého vojnového veterána alebo človeka, ktorý niekomu zachránil život. S Baškou sme však náš portál stavali na niečom inom: štvalo nás, koľko koluje internetom negatívneho obsahu a lacných správ, hnevali nás dezinformácie a fake news. Chceli sme teda proti nim bojovať kvalitným obsahom. Vraveli sme si, že ak sa na nás odniekiaľ valia tony negatívnej špiny, skúsime ju prevalcovať kvalitným obsahom a dobrom.

 

Kde ste hľadali prvých Heroes?

Obaja sme sa s Baškou pohybovali v komunitách, kde o zaujímavých ľudí, častokrát nezištne vytvárajúcich niečo veľmi hodnotné, nebola núdza. Bolo nám jedno, či je to niekto z biznisu, kultúry, neziskového priestoru či umenia. Pole pôsobnosti sme si zámerne nechali otvorené naširoko a náš zámer bol a stále je rovnaký: otvorene sa baviť o tom, čo títo ľudia robia, prečo to robia a čo je ich motiváciou, čo stojí za ich úspechom. Zároveň ich konfrontujeme s otázkami zameranými na spoločenské témy dneška: vzdelanie, školstvo, korupcia a iné. Zaujíma nás ich názor, ako zlepšiť život na Slovensku a čo spraviť, aby nám tu všetkým bolo trochu lepšie.

 

Medzi vašimi respondentmi nájdeme zaujímavých ľudí z oblasti vedy, vzdelávania, umenia, technológií, hudby, športu a ďalších. Napriek tomu sa v komentároch na vašich sociálnych sieťach opakuje rovnaká netaktná otázka: Toto že je hrdina?!

Po toľkých rozhovoroch to už máme otestované: akonáhle dáme do headlinu slovo migrácia, utečenec, Rómovia alebo LGBTI, okamžite sa v komentoch rozbehne klasický „shitstorm“. Stále však opakujem, že naše rozhovory sú práve nástrojom boja proti takejto forme nenávisti a som rád, že pozitívne reakcie vo veľkej miere prevažujú nad tými negatívnymi. Nenávisti sa však len ťažko vyhneme, pretože internet a sociálne siete vytvorili na jej šírenie veľmi dobré podmienky. Hocikto, častokrát anonymný profil, tam môže zdieľať nesprávny názor a ktokoľvek ho môže šíriť ďalej.

 

O dezinformáciách ste viedli veľmi podnetný rozhovor s Jakubom Godom, ktorý sa venuje téme dezinformácií a fake news. Okrem iného povedal, že výskumy potvrdzujú desivý fakt: mnohí ľudia si vôbec neprečítajú článok, iba komentáre pod ním a na základe nich si vytvoria predstavu o danej téme…

Jakub je do tejto témy doslova „zažraný“, má v nej obrovský rozhľad a je v nej aj veľmi vzdelaný. Paradoxne, pod článkom sa ozval môj kamarát s poznámkou, že dnes si predsa môže hocikto tvrdiť, čo len chce. Stretli sme sa neskôr na pive, z očí do očí sme sa na túto tému bavili a nevravím, že sme sa napokon vo všetkom zhodli, ale aspoň sme sa pokúsili vyjadriť a vysvetliť si svoje názory. Nemyslím si, že sa ku konkrétnej téme môže vyjadrovať ktokoľvek a kdekoľvek, tým akoby sme popierali vzdelanie či odbornosť. Preto u nás dávame priestor ľuďom, ktorí sú vzdelaní, skúsení a odborne na vysokej úrovni.

 

Získali ste vďaka týmto skúsenostiam nejakú overenú zručnosť, ako v komentároch s ľuďmi komunikovať?

Neviem, či sa dá v tomto smere naučiť niečo zásadné, nám sa ale osvedčila veľmi jednoduchá metóda: na útočné a nenávistné komentáre nereagujeme agresívnym protiargumentom, nikoho nepresviedčame, ale pýtame sa. Ako by to teda malo byť podľa vás? Ako by ste situáciu vylepšili? Veľakrát po takejto otázke diskutér nevie, ako pokračovať. Náš cieľ je vďaka respondentom, ale i prostredníctvom slušnej komunikácie pomaličky meniť zmýšľanie ľudí. Nepochybujem, že nás sledujú aj takí, čo fandia extrémizmu, zavítajú k nám, keď uverejníme rozhovory, ktoré zabrnkajú na ich „národnú hrdosť“ alebo sa venujú téme fašizmu. Úprimne, som rád, že takýchto ľudí môžeme niekde zasiahnuť a v následnom rozhovore im ukázať, že nás tu ohrozuje niečo celkom iné, ako homosexuáli alebo migranti…

 

Znie to ako parafráza na istú múdrosť o rodičovstve: Stačí iba dobre žiť a dieťa sa pridá…

Môj dobrý kamarát, folkový spevák Archívny Chlapec v rozhovore u nás spomenul, že chce ísť dobrým príkladom. Žije rovnako ako ja na dedine, na mieste, kam siahajú chápadlá extrémizmu, kde každý vie, kto koho volil. Jeho spôsob, ako sa s tým vyrovnať, je vlastný príklad: snaží sa tvoriť, byť prínosom pre spoločnosť, žiť slušný život, angažovať sa v dobrých veciach. Veľmi dôležité je byť pozitívnym príkladom aj pre vlastné deti, sám to tak cítim, keď mám teraz doma malého syna. A robím to celkom obyčajne, napríklad aj tým, že na ulici zodvihnem zo zeme papierik a dám ho do koša. Dúfam, že na druhý deň to syn spraví sám od seba a úplne prirodzene…

 

Živí vás niečo celkom iné, staráte sa o branding a obsahové stratégie firmy poskytujúcej domény a web hosting. Stalo sa Heroes akousi príjemnou odbočkou od pracovných povinností?

Moja bežná práca a Heroes sa navzájom dobre prelínajú, v oblastiach stratégií a ideí sa cítim oveľa komfortnejšie ako autor príspevkov. Mojou úlohou je teda predovšetkým nenechať Heroes spadnúť a zároveň vytvárať autorom priestor tak, aby ich to u nás bavilo, aby mohli robiť zmysluplnú prácu a aby ich napĺňala. Zaujímam sa o budovanie a manažovanie značiek, robím to aj profesijne, je to vlastne moja celoživotná cesta.

 

V minulosti ste založili hudobné vydavateľstvo. Máte k hudbe blízko?

Kedysi som pôsobil aktívny hudobník, vždy som mal nejakú kapelu alebo rozrobený hudobný projekt, pobehali sme rešpektované festivaly u nás a v okolí, dokonca sme boli nominovaní na hudobné ocenenia. Hudobné vydavateľstvo Gergaz som založil pred viac ako desiatimi rokmi, funguje však dodnes a vydáva celkom rešpektovaných autorov a tituly, ktoré získavajú hudobné ceny. Pracoval som aj na dokumente o slovenskej nezávislej hudobnej scéne, nazvanom Ostrov hudby – bola to krásna skúsenosť, trvala tri roky a priniesla mi množstvo potešenia zo vzniku čohosi zmysluplného. Dlhodobé projekty, ktoré fungujú niekoľko rokov a zmysluplne, ma veľmi bavia, pričom pridanou hodnotou sú skvelí ľudia, ktorých tieto projekty priťahujú.

 

Prekvapil vás niekedy respondent do takej miery, že ste po rozhovore s ním zmenili naň názor?

V pozitívnom zmysle áno, stalo sa mi to napríklad pri rozhovore s grafickým dizajnérom Martinom Bajaníkom, o ktorom som dovtedy vedel len veľmi málo. Martin stojí za renováciou mnohých kaviarní, jeho meno sa spája so známymi značkami, ale jeho pohľad na svet je veľmi pokorný a inšpiratívny. Hovorí: „Predstavujem si krajinu, ktorá nie je slávnostnou hostinou len pre vyvolených na pozvánky, ale ani primitívnym ohniskom, okolo ktorého si každý uchmatne kus mäsiska podľa svojej šikovnosti. Predstavujem si to ako veľkú svadbu, dlhý stôl v nejakom sade, ktorý bol na začiatku tak trocha slávnostný, no už teraz sa zasadací poriadok premiešal, ten, čo na chvíľu odišiel, si na ňom nájde svoj pohár, kde si prisadnú k sebe cudzí ľudia a hoci so sebou nesúhlasia, pripijú si a v dobrom si to vyrozprávajú. Toto je moja predstava, ako by sme mohli fungovať ako spoločnosť na Slovensku. Viem, idealistická, možno až romantická, ale pomenúva to, že Slovensko nie je ekonomická korisť alebo čičmiansky vzor, ale priestor pre spolužitie rôznych ľudí, ktorých spája akési neviditeľné puto.“ V jeho slovách sa zrkadlí možno trochu naivná predstava, ako by mohla naša krajina fungovať, ale mne to dáva obrovský zmysel. Toto je Heroes, toto sú ľudia, ktorí majú istotne svoje nedostatky a nedokonalosti, ale tým, ako sa vyjadrujú a čo okolo seba šíria, sú prototypmi našich „hrdinov“.

 

Na ktoré rozhovory alebo ľudí, ktorých ste verejnosti predstavili, ste mimoriadne pyšní? Priniesli ste napríklad rozhovor so Zuzanou Čaputovou, ešte kým nebola prezidentkou…

Nevnímam naše rozhovory ako nejaké trofeje. Nik nie je viac alebo menej dôležitý alebo hodnotný, každému venujeme rovnakú pozornosť a priestor. Samozrejme, cez verejne exponovanejších respondentov sa nám dostane o niečo viac pozornosti, a tá napokon pritiahne čitateľov aj k ďalším rozhovorom s nemenej dôležitými ľuďmi. Veľmi sa však teším, že naši autori majú veľkú slobodu vo výbere osobností na rozhovory a napokon mám radosť i z toho, že majú guráž osloviť naozaj kohokoľvek. Na druhej strane, máme skúsenosť, že ľudia chcú byť vypočutí, chcú svetu čosi povedať a sú vďační za to, že ich názory dostávajú priestor.

 

Nerád vyberáte z rozhovorov svoje najobľúbenejšie, skúste teda aspoň vyzdvihnúť nejaký, ktorý vás oslovil témou či silou myšlienok…

Rád spomínam na rozhovor s Archívnym Chlapcom, sedeli sme v aute, rozprávali sa v záhoráčtine, fajčili a pritom nahrávali. Rozhovor som potom prepisoval do spisovnej slovenčiny, čo bol poriadny „masaker“ (smiech). Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, musel som sa odosobniť od toho, že hovorím s dobrým kamarátom a mnohé už o ňom viem. Spomínam si rád aj na rozhovor Martiny Hatňankovej s Jánom Benčíkom, ktorý si prevzal v tom istom roku (2016) ocenenie Biela vrana za odvahu čeliť extrémistom a ja som si myslel, že to pre ňu bude priveľké sústo. Ale pripravila sa tak dôkladne a jej otázky boli také trefné, že ten rozhovor dopadol na výbornú. No a spomínam si aj na môj rozhovor s novinárom Karolom Sudorom… Karola mnohí z nášho tímu považujú za ikonu novinárčiny a spájajú sa s ním aj naše začiatky. Mnohí nám vtedy vraveli, že Heroes sú super, ale výborní budú, až keď budú prinášať rozhovory ako Karol Sudor. Keď sme si neskôr všimli, že nás Karol zdieľa a chváli na svojich sociálnych sieťach, celkom nás to dostalo a keď spomenul, že sme ľudia bez backgroundu, bez žurnalistických skúseností, ale s obrovským nadšením a záujmom o ľudí a krajinu, celkom to vystihlo, o čo nám vlastne ide. Začal som si s Karolom písať a dohodli sme si stretnutie, aby som sa ho popýtal, ako vlastne pracuje on a ako robí svoje rozhovory. Šokoval ma jeho pankáčsky prístup, fakt, že sa na rozhovory vôbec nepripravuje, len sleduje dianie v spoločnosti. Na druhej strane som prekvapil Karola ja, keď som mu spomenul, že svoje prvé rozhovory som robil cez chatovaciu aplikáciu.

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v marcovom čísle MIAU (2020)