Roger Federer – Tenisový elegán

 

Prišiel tento muž azda z inej planéty ukázať pozemšťanom, ako sa hrá tenis? Roger Federer je unikát. Nezastaviteľný, neprekonateľný, geniálny. Pred štyrmi rokmi sa kvôli zraneniu na chvíľu stiahol do úzadia, ale vrátil sa, prepísal v tenisových tabuľkách ešte zopár rekordov a aj keď prvý grandslamový turnaj tohto roka pre operáciu kolena vynecháva, na kurtoch sa určite plánuje objaviť. Oslava konca jeho výnimočnej športovej kariéry sa zatiaľ odkladá na neurčito…

 

Dodnes obdivovatelia tenisového kráľa uvažujú, po ktorom z rodičov vlastne podedil svoj výnimočný talent, avšak aby sme to zistili, museli by sme sa vrátiť dobrých päťdesiat rokov do minulosti. Robert Federer v tom čase, presnejšie v roku 1970, pracoval vo farmaceutickej spoločnosti Ciba ako laborant, keď ho ako 24-ročného presunuli zo švajčiarskeho Bazileja do pobočky v Kempton Parku na území Juhoafrickej republiky. Dostal tam prácu na niekoľko rokov, čo samo o sebe bola veľká česť a mimoriadna výzva. Lynette pracovala ako sekretárka na marketingu v tej istej spoločnosti, mala o šesť rokov menej ako Robert a nikdy nevytiahla päty z rodnej krajiny, i keď o tom odjakživa snívala. Stretli sa vo firemnej kafetérii, okamžite sa z nich stal nerozlučný pár a Robert, aby svoju čerstvú lásku ohúril, začal ju vodiť do miestneho tenisového klubu v Johannesburgu. Možno sa pýtate, ako im to spolu šlo: nuž, na kurte Lynette ako talentovaná športovkyňa a bývalá hráčka pozemného hokeja poľahky víťazila, v súkromí však spolu zažívali slastnú rovnováhu, a tak prišiel celkom prirodzený krok. Vlastne hneď niekoľko: Robert a Lynette sa v roku 1973 presunuli do Švajčiarska, našli si pekné bývanie, vzali sa a v roku 1979 privítali na tomto svete dcérku Dianu. O dvadsať mesiacov neskôr, 8. augusta 1981, porodila Lynette v bazilejskej nemocnici syna. Dostal meno Roger, pretože sa vraj dobre vyslovovalo i v angličtine. Chlapcovi rodičia akoby od prvej minúty cítili, že by sa mu to mohlo v živote ešte veľmi hodiť…

 

Talentované (nahnevané) dieťa

Robert a Lynette s tenisom neskončili ani po narodení detí. Pokračovali v tréningu, zapájali sa do rôznych turnajov, viedli plodný tenisový život. Oboch evidovali regionálne tabuľky, Lynette dokonca získala o čosi neskôr aj švajčiarsky seniorský titul, čo vlastne dokazuje, že Roger podedil tenisové nadanie predovšetkým od matky, športovkyne s výborným beckhandovým slajzom, ktorý synovi odovzdala ako kus svojej DNA…

Roger sa po ihriskách tmolil odmala. Rodičom sa batolil pod nohami, z dlhej chvíle zbieral malé kamienky a keď už dokázal stáť na vlastných nohách a udržať balans, siahal aj po tenisových raketách. Najviac ho fascinovali loptičky a bolo mu jedno, akej sú veľkosti. Ak by mohol, s loptami by aj zaspával. Rodičia spomínajú, ako ani nie ročný dokázal chytiť do svojho útleho náručia každú loptu, ktorú mu hodili a sotva dvojročný dokázal hrať túto hru „na hádzanie“ celé hodiny. Na rozdiel od iných detí však vedel prihrávku vždy presne vrátiť späť. Nikdy sa nepomýlil, nikdy loptu nezahodil. Keď mal tri a pol roka, poľahky prehodil tenisovú sieť a štvorročný odohral úder tridsaťkrát za sebou bez toho, aby loptičku minul. Keď podrástol, doma ho takmer nevídali. Skúšal hrať futbal, na chvíľu ho opantal squash, stolný tenis i basketbal, lyžoval, plával, preháňal sa na skejte alebo bežal s kamošmi za florbalovou hokejkou. Tenis však zakaždým víťazil. Podľa rodičov nastal ideálny čas zapísať ho do tenisového klubu. Osemročný pribudol na súpiske chlapcov v Old Boys Tennis Club, dostal osobného trénera a sníval, že raz bude aspoň taký dobrý, ako jeho idol, ryšavý, výbušný geniálny a nepredvídateľný Boris Becker. Niečo z neho vo svojich začiatkoch stopercentne mal – doma i na ihrisku bol ako bublajúci hrniec. Mal sklony k výbušnosti, často sa vytočil, sympatické však bolo, že hnev obracal hlavne voči sebe, nie proti súperom či rozhodcom.

 

Sny o Wimbledone

Rogerov prvý tréner Adolf Kacovský (pôvodom Čech z Pardubíc) mal na svojho zverenca od začiatku slabosť. Jasné, nie vždy mal stopercentnú disciplínu, dokonca sa nedokázal celý tréning sústrediť na pokyny, často zúril a plakal, ale navidomoči mal výnimočný talent a plnú hlavu snov o tom, ako raz vyhrá slávny Wimbledon! „Ale vedel aj zlomiť raketu. Keď prehral, zlostil sa, plakal a museli sme ho upokojovať.“ V škole mu to veľmi nešlo a vlastne -ani sa príliš nesnažil vynikať, aj keď hlúpy vonkoncom nebol. Jednoducho, všetku svoju energiu odmala investoval do tenisu a na všetko ostatné zvysoka kašľal. Jeho kamaráti boli chlapci z ulice a potom tí, čo s ním behali po kurtoch. Najbližšie mal k Marcovi Chiudinellimu, s ktorým sa spoznal ako šesťročný, boli prakticky rovesníci. Neradi hrávali proti sebe, lebo to zakaždým vyzeralo tak, že keď jeden prehrával, ten druhý mu utieral slzy a utešoval ho, keď sa stav otočil, vymenili sa aj roly. Prvý „naozajstný“ zápas hrali proti sebe ako osemroční: duel prebiehal ako na húsenkovej dráhe, raz to šlo jednému, potom zasa druhému, až z toho napokon vyšiel s vavrínmi Marco. Rogera zdolal a už nikdy potom sa mu to nepodarilo…

Lenže to už Rogerovi chlapci v jeho veku ako sparing partneri nestačia. Potrebuje sa posunúť, chce byť najlepší, nie, nestačí mu byť jednotka krajiny, nechce byť najlepší v Európe, chce sa posadiť na svetový trón a vydržať tam tak dlho, ako to len bude možné! V jedenástich trénuje so staršími a oveľa úspešnejšími hráčmi, donekonečna odpaľuje loptičku, ostáva aj po skončení tréningu, nevidí, nepočuje, len búši o stenu ako nepríčetný. Svoju prípravu berie vážne, dokonca tak, že sa nestačia diviť ani hráči a tréneri. Jedna historka za všetky: keď sa zúčastnil kondičného sústredenia s výberom dorastencov, tréner zo žartu vyzval chlapcov, aby za ním bežali v ťažkých lyžiarskych topánkach. Ostatní žart pochopili, ale Roger uposlúchol, ba dokonca v lyžiarkach na nohách pálil aj na basketbalový kôš. Vedel, že ak bude aj za takýchto podmienok držať krok s ostatnými, raz bude najlepší…

 

Peter Carter – osudový muž

Roger sa bez toho, aby o svojom zámere vopred upozornil rodičov, prihlásil do národného tenisového centra v Écublens. Na brehu Ženevského jazera sa na farme stretol s inými mladými tenistami, ktorí ho však od začiatku medzi seba neprijali, najmä kvôli tomu, že hovoril len po nemecky a po anglicky. Bol pre nich iba „nemecký Švajčiar“, pričom ho veselo poza chrbát ohovárali vo francúzštine. On sa však nevzdal, vydržal, hoci z domu zakaždým odchádzal s plačom a nešťastnou tvárou. Lynette a Robert obdivovali jeho nezlomnosť, vedeli, že keď si niečo vezme do hlavy, len tak sa toho nepustí, akoby chcel všetkým dokázať svoju odolnosť a hrdosť. Écublens na ňom možno zanechalo psychické šrámy, po tenisovej stránke však získal krídla. Stále tu však bola jeho psychika – nevyrovnaná, krehká a neskrotená. Akoby tušil, že si so svojou prudkou povahou sám neporadí, ako dvanásťročný sa zoznámil s trénerom, ktorý mal v jeho živote mimoriadne postavenie – pretože okrem mentora bol pre neho i výborným psychológom, priateľom a koučom. Austrálčan Carter sa vo Švajčiarsku ocitol po tom, čo ako bývalý tenisový hráč a skúsený tréner prijal ponuku usadiť sa a pracovať s mládežou v Bazileji. Jedného večera sa vraj zdôveril otcovi: „Ach, mám tu takého chlapca, má dvanásť alebo trinásť, myslím si, že to dotiahne ďaleko…“ Isteže, hovoril o Rogerovi, a ten zasa spieval chválospevy na svojho trénera.

Pozorovať Federera na kurte v jeho pätnástich rokoch bolo ako sedieť rovno pod pódiom, po ktorom sa pohybuje elegantný a jemnocitný tanečník baletu. Navonok krásny pohľad, no vo vnútri to vrie ako v bruchu sopky. Hnev obracia hlavne proti sebe, nešetrí sa, každý úder vyhodnocuje ako málo dokonalý, ešte stále hádže o zem svoje rakety a hlasno kľaje. V roku 1997 má šestnásť, ukončenú základnú školskú dochádzku a presúva sa do národného strediska vrcholového športu v Bieli, kde iba trénuje. Býva so spoluhráčom v malom bytíku s kuchyňou, varí si, do noci hráva videohry, zúčastňuje sa malých turnajov a jeho meno sa konečne objavuje v rebríčku ATP. Čo na tom, že až kdesi okolo čísla 800? Roger má veľké plány…

 

Osudová žena Mirka

Píše sa rok 1998 a jeho meno svieti na vrchu juniorských svetových tabuliek. Zakrátko bude nasledovať prechod medzi seniorov, podmienky na postup do „vyššej ligy“ sú ideálne: má sedemnásť, jeho meno v tenisovom svete je čoraz známejšie, meria 186 cm, vraví, že by mal zapracovať na svojom bruchu a váhe, výbuchy hnevu dostáva pod kontrolu, občas mu chýbajú priatelia, smúti za frajerkou, ale takýto život si vybral, takto samotársky (len s koučom Carterom) sa presúva po svete. O Mirke Vavrinecovej zatiaľ vôbec netuší.

Mirkin život je radikálne iný: narodila sa na Slovensku v Bojniciach a keď mala dva roky, rodičia ušli pred režimom do Švajčiarska. Športovo založený otec ju viedol k pohybu, na začiatku si však vybrala tanec, tenis vôbec nefiguroval v jej dievčenských plánoch. Osud však chcel, aby sa náhodne stretla s ikonou ženského tenisu Martinou Navrátilovou, ktorej stačil jediný pohľad a bolo rozhodnuté. Pche! Tanec? Kdeže, ty musíš hrať tenis, máš na to ideálnu postavu a určite máš aj talent – také čosi si vtedy Mirka vypočula. A bola to pravda, ukázalo sa, že Mirke skutočne talent nechýba. Ako deväťročná začala poctivo trénovať, na slovo počúvať svojich trénerov, bola dôsledná, nevynechala žiaden detail, medzi kamarátmi bola obľúbená pre svoju milú povahu, férovosť a spravodlivosť. V šestnástich mieri medzi profesionálov, avšak pribrzdí ju zranenie päty, z ktorého sa dlho dostáva. Po dlhej pauze znova trénuje, pripravuje sa na lepšie výkony a osamostatní sa od rodičov. Dvorí jej bohatý dubajský princ, podržte sa, chce z nej spraviť princeznú, lenže má podmienku – musela by skončiť s tenisom…

A potom je tu rok 2000. Pre športovcov výnimočný rok olympiády v Sydney, švajčiarska výprava má v sprievode len troch tenistov: Emmanuelle Gagliardiovú, Mirku Vavrinecovú a Rogera Federera. V olympijskej dedine to žije, športovci túto atmosféru milujú a všetko sa tu deje akosi ľahšie: oslavujú sa úspechy, zabúda sa na porážky, vznikajú nové priateľstvá, rodia sa lásky. Mirka vypadáva hneď v prvom kole, ale užíva si atmosféru hier až do konca spolu s ostatnými, Roger sa tvrdohlavo posúva pavúkom mužského tenisového turnaja stále vyššie, až mu nešťastne ujde súboj o bronzovú medailu. Ale nie je to také dôležité, lebo je tu ešte ona. Celý čas sa snaží upútať je pozornosť, zdá sa, že ju bavia i jeho vtipy, smeje sa, je uvoľnená… V posledný deň olympiády ju vraj konečne pobozkal a odvtedy sa z nich stala nerozlučná dvojica.

 

Správne veci v správnom čase

Zohratú dvojicu tvorí aj so svojím novým koučom Petrom Lundgrenom (uprednostnil ho pred Carterom, čo jeho okoliu spôsobilo doslova šok) a do svojho profi tímu bez váhania najíma kondičného trénera Paganiniho. Pierre Paganini do dvadsiatich rokov fidlikal na husliach (ó, ďalší virtuóz s týmto menom?), ale potom sa jeho život zvrtol ku športu. So svojím záujmom o fyzickú prípravu športovcov bol právom považovaný za naslovovzatého odborníka, nečudo teda, že ho Roger veľmi rád angažoval. A stačilo mu zopár tréningov, aby okamžite odhalil slabiny svojho zverenca: zaostáva po atletickej stránke, má slabé nohy, chýba mu silový tréning a problém je aj jeho veľký talent, ktorým svoje slabiny výborne maskuje. Bude to chcieť čas, aby sme ho dostali do formy, no s tým chlapcom treba okamžite niečo robiť!

Roger začal makať ako o život. Konečne objavil svoje nohy, zaťažoval ich nekonečnými kondičnými tréningami, nie iba mesiac – dva v roku, ale celoročne, s trénerom pracuje na tom, aby sa kondička stala na ihrisku jeho jednoznačnou výhodou. Presne takou, ako je jeho precíznosť, elegancia a pestrosť úderov. A spoločné úsilie onedlho prináša ovocie v podobe vyhratých zápasov, lepšej mentálnej odolnosti, v správaní a sebadôvere. V prvej stovke najlepších hráčov sveta je vo svojich devätnástich rokoch najmladším tenistom a keď sezóna 2001 končí, jeho meno ostane svietiť pri číslovke 13.

Federerova hra je považovaná za čerstvý vánok vo svete tenisu, aj keď on sám svoj štýl opisuje ako veľmi „archívny“. Drží sa jednoručného bekhendu a pritom je celkom rád, že to ľudí baví a že ho považujú za mladého tenisového umelca. Vyzerá, akoby vyšiel zo strán starých časopisov, z obdobia, kedy muži nosili na tenis dlhé nohavice, apartné štrikované svetre a pri behu sa sotva zapotili, lenže on je vo svojej zastaranosti veľmi moderný a šik! Jeho forhend dokáže drviť, jednoručný bekhend sa stane predmetom štúdií a debát a bekhendový slajz raz bude najlepší na svete.

 

Puknuté chlapčenské srdce

Kto má najväčšiu zásluhu na Federerovom elegantnom štýle hry? Predovšetkým bývalý tréner Carter. Pete a Roger spolu v istom období trávili každý deň, pričom množstvo času tréner venoval slabšiemu chlapcovmu bekhendu. Trval na tom, aby jeho zverenec ostal len pri jednoručnom údere, veril, že ho nakoniec „vypilujú“ k dokonalosti. Ale zdokonaľovali i ďalšie Rogerove stránky. Hru v štýle „moderné retro“, ako ju neskôr mnohí nazývali, ale i tréningovú morálku, rešpekt k súperom – Carter svojmu zverencovi nenápadne vštepoval hodnoty, ktoré v sebe po tom, ako tréner jedného dňa odišiel z jeho života, Roger s boľavým srdcom zas a znova objavoval.

V čase, keď sa jeho kariéra rozbiehala, keď bolo jeho meno čoraz známejšie, keď sa dostal do prvej stovky rebríčka ATP, rozhodol sa pre výmenu trénera. Na Cartera sa „vykašľal“, no nik z jeho okolia tomu nechcel uveriť.  Rogerova reakcia sa dala vysvetliť len tým, že starý tréner nemal dostatok skúseností s vrcholovým tenisom. Bol dobrým priateľom, takým, akých majú chlapci na celý život, ale v tej chvíli to už nestačilo. Našťastie, Federer veľmi túžil mať starého kamoša stále nablízku, a tak sa naň s prosbou o pomoc a dobrú radu veľmi rád obracal aj neskôr. Všetko sa však skončilo v roku 2002, keď Carter aj s manželkou Silviou, ktorá sa liečila z rakoviny, odišli dovolenkovať do národného parku v Južnej Afrike. Carter sedel v terénnom aute so sprievodcom, Silvia sa viezla za nimi v druhom vozidle, keď sa odrazu na ceste objavil rozbehnutý minibus… Carter bol na mieste mŕtvy.

Roger sa tú správu dozvedel počas najhlbšej hernej krízy, kedy vypadával na turnajoch v prvých kolách a pomaličky prestával veriť, že ešte dokáže predvádzať dobrý tenis. Našťastie (a Roger to tak neskôr celkom zreteľne formuloval) bola trénerova tragická nehoda ako „budíček na prebudenie“. Z tejto skúsenosti povstal oveľa silnejší, dospelejší a múdrejší. Na Carterovu počesť začal odznova, rozhodnutý neplytvať viac svojím talentom, sústrediť sa maximálne na tenisovú kariéru a na vyrovnanosť mysle. Doteraz sa svojho predsavzatia nevzdal.

 

Trofej nad hlavou

Veľkým snom každého tenistu je dostať sa do prvej stovky, ešte lepšie desiatky tých najlepších. Ďalším snom je vyhrať niektorý z veľkých grandslamových turnajov (Australian Open v Melbourne, Roland Garros v Paríži, Wimbledon v Londýne a US Open v New Yorku), prípadne získať postupne trofej vo všetkých štyroch najprestížnejších turnajoch profesionálov. Dobre, spomaľme… pokiaľ ide o Rogera, začnime pekne od začiatku.

V roku 2002 oslávi 21 rokov a miesto v prvej desiatke najlepších má už isté. Pohybuje sa niekde okolo šiesteho miesta, vyhráva niekoľko menších turnajov, ale na veľké trofeje zatiaľ nesiaha. Všetky nádeje vkladá do svojej nanovo naštartovanej bojovnosti a zatiaľ čo sa na kurtoch snaží o možné i nemožné, doma riešia Mirkin koniec kariéry (tenis ju už ďalej nechce pustiť, objavujú sa bolesti chodidla, všetko navyše zhoršuje zranenie achilovky – prakticky z jedného dňa na druhý musí tenisovú raketu zavesiť na klinec). Roger v tom roku v Paríži i v Londýne pohorí, nedarí sa mu ani na grandslamoch mimo Európy a odborníci začínajú pochybovať, či tohto hráča s obrovským talentom predsa len nebrzdí jeho psychika. Náplasťou na slabú sezónu mu môže byť aspoň účasť v prestížnom turnaji Tennis Master Cup, kde končí v semifinále na rakete Austrálčana Lleytona Hewitta, neskoršieho šampióna turnaja.

S rokom 2003 však konečne prichádza i prvé vytúžené grandslamové víťazstvo na tráve londýnskeho All England Clubu. Vo finále wimbledonského turnaja nastúpil proti takmer dvojmetrovému Austrálčanovi Markovi Philippoussisovi. Trápila ho bodavá bolesť chrbta, zápas však napokon dotiahol do víťazného konca a keď nad hlavu dvíhal vzácnu zlatú čašu, so slzami v očiach prehlásil: „Ako malý som zvykol žartovať, že túto trofej raz získam… a teraz ju mám!“ Mirka i tréner sledujú jeho triumf priamo v hľadisku centrálneho dvorca, celé Švajčiarsko tlieska svojmu prvému mužskému víťazovi grandslamu pri televíznych obrazovkách a z úst Borisa Beckera v komentátorskej búdke nad kurtom zaznie legendárna veta: „Dnes prišla budúcnosť.“

 

Kto je lepší ako Rod Laver

Kým sa vyštveral až celkom na vrchol a zasadol na trón, začal si konečne užívať všetko, čo mu tenisový kolotoč ponúkal: neodmietal novinárov a každé interview vnímal ako most ku svojim fanúšikom, miloval pozornosť divákov na turnajoch, rád sa navliekal do pohodlných, dobre šitých oblekov a zúčastňoval sa všetkých oficiálnych aktivít, zoznámil sa s hviezdami šoubiznisu, členmi kráľovských rodín, nadviazal srdečné priateľstvá s inými športovcami, žiaril šťastím, lebo o takomto živote odjakživa sníval. Šťastie je vlastne téma, ku ktorej sa doteraz veľmi často vracia a keď o ňom hovorí, myslí tým nielen tenis. Miluje aj svoj rodinný život. Ten od začiatku vyzerá veľmi kočovne, veď profesionálny tenista trávi na cestách dlhých 42 týždňov v roku, on sa teda rozhodol putovať po turnajoch spolu so svojou partnerkou (a budúcou manželkou) Mirkou. Mirka na seba preberá časť jeho pracovných záväzkov, hlavne však predstavuje nekonečnú podporu, na ktorú sa spolieha počas každého zápasu. „Chýbala by mi na cestách a ja by som chýbal jej, keby ostala doma,“ zdôveril sa v istom rozhovore. „Bol to zaujímavý čas, raňajky, obedy i večere spolu, 365 dní v roku. A áno, milovali sme sa veľa a všade…“

Po jeho výhre na Wimbledone sa všetko zbehlo už veľmi rýchlo. Začiatkom roka 2004 vyhral Australian Open, vo februári sa vyšvihol na post svetovej jednotky, v Melbourne ho takisto vyhlásili za šampióna turnaja, obhájil titul vo Wimbledone a víťazstvo získal aj na US Open. Ušiel mu len titul v Paríži, vďaka čomu sa stal po dlhom čase jedným z výnimočných tenistov, ktorým sa podarilo ovládnuť tri veľké turnaje zo štyroch v jedinej sezóne. Rok ešte zakončil víťazstvom na turnaji majstrov a za jediný rok sa mohol pochváliť neskutočnou bilanciou: viac ako 70 víťazných zápasov a iba 6 prehier.

V roku 2005 sa už nikto nebavil o tom, či Federer nejaký zápas prehrá. Spomínali sa iba víťazstvá, padali stávky, či môže vyhrať tri, alebo dokonca všetky štyri grandslamy v sezóne (tzv. kalendárny grandslam), na čo pobavene reagoval, že to druhé je takmer nedosiahnuteľná méta. Pokúšal sa o ňu, čoby nie, ale na Roda Lavera, ktorému sa to podarilo dokonca dvakrát, nedosiahol. Do histórie tenisu sa však aj tak zapíše zlatými písmenami, o čosi neskôr a vďaka inému výsledku…

 

Rival na scéne

Každý tenisový fanúšik istotne očakáva informáciu, kedy sa v jeho zornom poli zjavil hráč, jeden z mála, ktorý našiel na jeho hru vhodný recept. Rafael „Rafa“ Nadal donútil Federera zodvihnúť obočie už v roku 2005, kedy sa na kurte prejavila jeho živočíšnosť a nespútanosť. Španiel sa na antuke pohybuje sebaisto, loptičku odráža ako monštrum a keď sa rozbehne na sieť, súperi takmer nemajú šancu… Hneď v prvých vzájomných zápasoch sa medzi nimi na ihrisku zrodila citeľná rivalita, ktorá sa s nimi mala ťahať celé nasledujúce roky. Nie však mimo tenisových kurtov: Federerovi je mladícka húževnatosť Nadala sympatická, pôsobí naň ako úprimný, priamy človek a obyčajné, ľudské sympatie sú vlastne aj na druhej strane. Nadalovi sa páči Rogerova vyrovnaná povaha, dobrota, skvelá osobnosť a kvalitná hra. V životopisnej knihe o Federerovi z pera Reného Stauffera sa o tomto vzrušujúcom vzťahu dvoch tenisových velikánov píše: „Rivalita s Nadalom sa rokmi dostala medzi klasiky a zaradila sa k najkontrastnejším, najtrvácnejším a najvzrušujúcejším v histórii tenisu. Dvaja hráči, ktorí sú v obehu prakticky naraz, povyhrávajú viac grandslamových turnajov ako temer všetci iní, ľavák verzus pravák, filigránsky útočník proti drsnému múru, jednoručný bekhend v konfrontácii s obojručným, kráľ trávy voči panovníkovi antuky, na dôvažok si jeden druhého ctia a pomáhajú zbierať financie pre ich nadácie.“ Roger sa niekoľkokrát nechal počuť, že s Nadalom „nie sme tí najbližší priatelia na svete, ale prechovávame k sebe výnimočný rešpekt“. Hovoria o sebe veľmi úctivo, radi spolu žartujú (a novinári ich konverzácie a výbuchy smiechu milujú), neváhajú jeden pre druhého odohrať exhibičné zápasy, ktoré ich nadáciám prinášajú finančný zisk (obaja veľmi radi prispievajú na pomoc deťom). Mimochodom, povráva sa, že ak by Federer nezískal v Nadalovi takého zdatného súpera, pravdepodobne by Švajčiar aspoň raz za život vyhral v jednom kalendárnom roku všetky štyri grandslamové turnaje. Avšak dočkali by sme sa bez Nadala takého zaujímavého tenisu?

 

 

Gabina Weissová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2021)