Rudolf Letko – Písmo je najväčšia zbraň ľudstva

 

Zaznamenať si na papier krásnu myšlienku, napísať úprimný milostný list či hodiť niekomu do schránky rukou písaný odkaz. Chytiť do rúk pero a spraviť ním na papier zopár známych čiar, napísať písmená a spojiť ich do slov, vytvoriť vetu, to všetko je podľa kaligrafa, typografa a grafického dizajnéra Rudolfa Letka skutočná psychológia, veď aj vzťahy medzi písmenami sa vraj dajú prirovnať k tým ľudským. Napísané slová nás dokážu zasiahnuť na najcitlivejších miestach, vedia raniť i potešiť, kto však prepadne kúzlu kaligrafie, ten vie, že písanie dokáže spoľahlivo upokojiť rozhojdané vlnobitia našich duší…

 

 

Aký je rozdiel medzi typografiou a kaligrafiou? 
Kaligrafiu môžeme označiť za disciplínu ručne písaného písma a typografia z nej priamo vychádza, no jej výsledok je technicky komplexnejší. Možno na to existuje viacero iných poučiek a ja nie som, pokiaľ ide o výrazy, akademicky podkutý, no zásadný rozdiel spočíva v tom, že kaligrafia je o rukách – o tom, ako jedným ťahom alebo súborom ťahov vytvárame konkrétny symbol, písmeno, slovo, vetu.

 

Vizuálna stránka, akási estetika písma, mnohokrát býva nadradená obsahu, teda tomu, čo písmom vyjadrujeme…
Áno, kaligrafiou môže byť aj náhodný ťah, ktorý pomenujeme napríklad ako symbol O, pritom to môže byť kruh v jeho najrôznejších podobách. V typografii, a tým skôr v kaligrafii však platí, že dobré písmo by malo spĺňať aj určité estetické požiadavky, pretože ak nejaká renomovaná spoločnosť použije ako svoje korporátne písmo Comic Sans, ktoré pôsobí veľmi detinsky, len málokto jej bude dôverovať.

 

Osobné venovania, pozdravy, menovky, pozvánky na svadby, to všetko sa dnes píše ručne, aby to malo šmrnc. Prečo má ručné písanie odrazu taký veľký úspech?
V 90. rokoch, v časoch digitalizácie, sme mali potrebu všetky ručné procesy nahrádzať strojmi. Lenže časom prichádzame na poznanie, že poctivé „hand made“ činnosti nám chýbajú. Vzdialili sme sa objavovaniu našich jemných motorických schopností, čo sa dá aj vďaka ručne písanému písmu. Podľahli sme výdobytkom modernej doby, a preto je pre nás obyčajné písanie rukou už takmer nepredstaviteľnou činnosťou. Až do tej miery, že niektorí z nás zažívajú doslova šok, keď sa majú kdesi čo len podpísať. Avšak keď sa z ručného písania stane vášeň, keď zatúžite podať informáciu tým najoriginálnejším spôsobom, stane sa písanie pre vás opäť zážitkom. V tom je celá jeho krása.

 

Píšete ručne aj mimo práce? Napríklad listy známym a priateľom?
Listy píšem veľmi rád a komukoľvek. Naposledy som jeden napísal stolárskemu štúdiu, ktoré nám pomohlo pri prestavbe kuchyne, pričom som obálku vypísal písmom, ktoré som starostlivo vybral ako najvhodnejšie. Štúdio potom listovú obálku zdieľalo na svojom instagramovom profile a použilo ju ako svoj marketigový príbeh. Jednu dobu som býval v Nitre, kde na pošte pracovala istá vtipná pani. Keď som priniesol k okienku obálku, vypísanú štetcovým perom, pani na mňa spustila nárečím, či náhodou neviem aj tetovať, lebo ona by si také niečo dala „vytetúvať“ na kožu.

 

V škole ste vraj písali ako kocúr… Krásne písať sa teda môže naučiť každý? 
Bežne škrabem naozaj ako kocúr, aj moja mama sa mi vždy smiala, že mám „doktorské písmo“, a tí, čo ma poznali ako dieťa a nie práve najlepšieho a najtrpezlivejšieho žiaka, dodnes nechápu, že sa vôbec venujem písmu a snažím sa v tom byť dobrý.

 

 

Máte obľúbené písmenká? 
Mám obľúbené i neobľúbené, teda také, čo sa zle kombinujú s inými písmenami. Napríklad áčko, ktoré smerom nadol predstavuje trojuholník, nemám príliš v láske. Milujem však géčko a moja žena sa mi smeje, že chcem písať stále erká, asi preto, že som Rudo. Ale nie je to tým, baví ma analyzovať písmové ťahy v ich najmenších a najskrytejších detailoch. Uvedomil som si, že som sa v škole vlastne len klamal, keď som sa na písanie príliš nesústredil, lebo zo všetkého najviac treba mať chuť. Existuje totiž množstvo prípadov, že ľudia mali pre istú činnosť len minimálne fyziologické predpoklady, no vďaka tomu, že nestratili chuť pracovať, dokázali veľmi veľa. Za príklad vždy dávam istého krasopisca, ktorý nemal prsty…

 

 

Prvé základy umeleckého krasopisectva ste získali už na strednej škole, hoci ste vlastne študovali dizajn skla…
Chodil som na školu úžitkového výtvarníctva, kde som študoval odbor hutne spracovaného skla, súčasťou štúdia bolo aj písmo. V závere štúdia sme mali vytvoriť vlastnú abecedu, na papier sme obkresľovali písmenká, tie sme vystrihovali a napokon z nich skladali nadpisový plagát. Potom som ale na písmená celkom zabudol, spomenul som si na ne až po rokoch pri akýchsi dizajnových prácach. Vtedy začal na facebooku a youtube kaligrafický boom, preto som sa rozhodol, že keďže sa mi ručné písanie páči a celkom dobre ho ovládam, začnem ho sám používať.

 

Od koho ste sa učili, máte v tomto odbore nejaké vzory? 
Áno, kaligrafia má aj svojich uznávaných učiteľov, ale, žiaľ, nie u nás, dokonca ani na našom kontinente ich mnoho nenájdeme. Učím sa sám, na vlastných chybách a nezdaroch, veľkou školou je pre mňa šírenie mojej práce a reakcia na ňu, zároveň hľadám inšpiráciu u autorít, ktoré považujem na poli kaligrafie za vrchol. Nedávno som bol na viacdňovom kurze celosvetovo uznávaného moderného kaligrafa z Milána, Lucu Barcellonu, ktorý ho organizoval v malom talianskom mestečku pri Bologni, v historických priestoroch, čo popri stretnutí s ním považujem za mimoriadny zážitok, ktorý ma nakopol minimálne na najbližších desať rokov…

 

V čom je taký výnimočný?
Ťažko sa to vysvetľuje, alebo celé jeho majstrovstvo spočíva v tom, ako s písmom narába. Luca Barcellona pre mňa zosobňuje modernú kaligrafiu, ktorá v plnej miere rešpektuje teóriu, ale aj históriu písma. Jeho práce možno nájsť u značiek ako Nike, Redbull, Absolut, Dolce&Gabbana, Volvo a mnohých ďalších. V modernej kaligrafii už dlhšie rezonuje prúd, ktorý prepája graffiti a kaligrafiu, tzv. calligraffity. Dá sa charakterizovať ako kombinácia starších kaligrafických smerov (väčšinou z obdobia gotiky a renesancie) a techniky graffiti, čiže street artu. Calligraffity sa využíva v mestskom priestore a umelec pracuje aj so sprejmi či inými pre kaligrafiu netradičnými pomôckami. Nejde síce už o nič nové, prevratné, ale sem-tam mi nejaký projekt vizuálne udrie do očí.

 

Stretli ste sa s nejakým textom, ktorý pre vás predstavoval hieroglyf?
Každý jeden môj zošit zo školských či študijných čias je jeden veľký hieroglyf (smiech). Viackrát sa mi stalo, že som si poznámky na danú tému musel požičať od iného spolužiaka, nakoľko som ich po sebe nevedel rozlúštiť.

 

Ľudia už písali na všeličo: hlinené doštičky, kameň, papyrus, pergamen, papier, sklo, ale trebárs aj hodváb či iné látky… Ktorý materiál sa pre kaligrafiu hodí najviac? 
Svoju prácu v prevažnej miere smerujem ku klasickému kaligrafickému prejavu, teda písaniu na papier. Najlepšie sa teda cítim pri práci s papierom, má totiž svoje špecifiká a dovoľuje realizovať tie najjemnejšie detaily. Avšak aj v prípade papiera existuje veľa materiálových kritérií – napríklad drsnosť, kĺzavosť, savosť či štruktúra.

 

 

Gabina Weissová

foto Jozef Barinka

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2017)