Ruth Bader Ginsburg – Veľká malá žena

 

Na prvý pohľad pôsobí ako vetchá starenka, ktorej treba pomôcť s nákupom. No v útlom tele sa skrýva zápalistý, neúnavný duch a pre tisícky Američaniek je dlhé desaťročia ikonou. Jej ctihodnosť Ruth Bader Ginsburg – pop star Najvyššieho súdu USA.

 

Nenarodila sa do pokojných časov, ani na pokojné miesto, ani so zlatou lyžičkou v ústach. Písal sa rok 1933, svet sa zmietal v hlbokej hospodárskej kríze a newyorský multikultúrny robotnícky Brooklyn už prekypel. Ázijčania, Íri, Nemci, Taliani či Židia boli bez práce a snívali svoj americký sen. Napríklad tom, že svet raz bude spravodlivý pre všetkých. Pre všetkých rovnako. Aj pre ženy!

Joan Ruth Bader prišla na svet 15. marca 1933 ako druhorodená, po prvých narodeninách sa však z nej stal jedináčik – staršia Marilyn zomrela na meningitídu. Otec Nathan prišiel do Ameriky z ukrajinskej Odesy ešte ako dieťa, matka Celia sa už narodila v New Yorku, jej predkovia pochádzali z Rakúska. Nathan viedol kožušníctvo a Celia sa starala o domácnosť – na prvý pohľad pokojná rodinka… V Celii to však vrelo, celý život niesla v sebe krivdu. Bola vynikajúca študentka, taká mimoriadna, že strednú školu ukončila už ako pätnásťročná. Nesnívala ako iné židovské matky, že sa jej dcéra raz vydá za právnika či lekára, ale že bude právnikom či lekárom – jej dcéra bude niekým! A bude sa k nej pristupovať s takou úctou ako k mužovi. Ruth Bader Ginsburg dodnes vraví, že jej matka bola ten najmúdrejší človek, akého poznala a spomienky na ňu a detstvo majú aj svoju vôňu. Vôňu pikantného jedla. Celé detstvo totiž matka a dcéra presedeli v knižnici, ktorá susedila s čínskou reštauráciou…

Ruth sa svojho prvého krstného mena zbavila v škole, keď do nej nastúpila, Celia totiž zistila, že v triede je priveľa Joan, a tak povedala, aby jej dcéru volali iba Ruth. A ona na radosť matky excelovala v každom ročníku. Osud si však s nimi kruto zahral. Celia, ktorá niekoľko rokov bojovala s rakovinou, zomrela deň predtým, ako Ruth ukončila strednú školu, a tak už nemohla byť priamym svedkom, ako jej dcéra prepisovala dejiny.

 

Deväť žien na Harvarde

Po ukončení strednej školy začala študovať právo na Cornell University v New Yorku. Promovala v roku 1954 ako najlepšia z ročníka a o mesiac sa stala pani Ginsburgovou. Martin Ginsburg bol spolužiak z práv a Ruth si ho nevybrala pre šviháctvo či nebodaj bohatstvo, ale: „Spomedzi tých, s ktorými som randila, bol jediný čo uznával, že mám mozog.“ Nerozumela správaniu dievčat, ktoré sa robili hlúpe, aby partneri mali pri nich pocit výnimočnosti. To ona a Marty nikdy nerobili, on ju dokonca celý život utvrdzoval, že je v nej viac, ako si myslí. Mladomanželia sa z New Yorku presťahovali na vojenskú pevnosť Fort Sill do Oklahomy, kde si Martin musel odkrútiť vojenskú službu. Ona sa zamestnala v štátnej správe, ale keď o niekoľko mesiacov oznámila, že je tehotná, namiesto gratulácii dostala v práci výpoveď. Tehotné ženy tu nepotrebujeme… Dcéra Jane prišla na svet v roku 1955 a niekedy v týchto dňoch sa začala formovať aj osobnosť Ruth Bader Ginsburg. Húževnatá, rozohnená, myslí šialene rýchlo, jej argumenty podporené hlbokými vedomosťami každého odzbrojujú. Niet toho, kto by ju zdolal, každý pred ňou skláňal klobúk. Avšak v rámci možností, napokon – stále to bola „len“ žena. Táto „len“ žena sa však starala nielen o malé dieťa, ale aj o manžela, ktorému diagnostikovali rakovinu semenníkov, navyše študovala právo na Harvarde. Áno, obaja Ginsburgovci sa dostali na Harvard. Ruth sedela na prednáškach za oboch a domov nosila dvoje poznámok. Chýr o nej šiel rýchlo, už len preto, že patrila medzi deväť žien, ktoré na Harvarde študovali právo. Deväť žien spomedzi 500 mužov! Netreba opomenúť prácu pre Harvard Law Review – stala sa redaktorkou najrenomovanejšieho právnického periodika na svete. Právo napokon doštudovala na newyorskej Columbia University, keďže Martin v meste získal prácu. Opäť žiarila, písala pre Columbia Law Review a stala sa prvou ženou – redaktorkou oboch slávnych časopisov. Jedna spolužiačka z vysokoškolských štúdií ju opísala takto: „Ruth sedela vždy v prvom rade. Bola vždy veľmi vážna, veľmi usilovná a veľmi pekná.“

 

Švédsko vs. Amerika

Hosi sa Martin Ginsburg vypracoval na úspešného právnika v oblastí daní, aj tak ostával v tieni svojej manželky. Napriek tomu rád vyhlasoval: „Myslím, že najdôležitejšou vecou, ktorú som urobil, bolo, že som umožnil Ruth venovať sa práci.“ Veľmi vážna, veľmi usilovná a veľmi pekná Ruth však po ukončení štúdia (opäť bola najlepšia v ročníku) mala spočiatku vážne problémy nájsť si prácu. Právnické firmy ju odmietali. Pretože bola „len“ žena a 50. rokoch ženy patrili ku sporáku a nie do súdnej siene. Nakoniec jej prácu ponúkol Edmund Palmieri, nižší sudca na okresnom súde – na „nátlak“ jedného z Ruthiných profesorov, ktorý pohrozil, že mu prestane posielať študentov, ak ju odmietne. Neskôr v rokoch 1961 – 1963 získala prácu na Kolumbijskej univerzite a medzinárodný projekt ju zavial do Švédska, na Lund University. Tam spoznávala nielen švédsky právny systém (naučila sa i po švédsky), ale čoraz viac sa začala zaoberať myšlienkou rodovej rovnosti. Kým na amerických univerzitách bolo žien ako šafranu, vo Švédsku tvorili takmer štvrtinu z celkového počtu študentov práva. Okrem toho stretla tehotnú sudkyňu, v ôsmom mesiaci a stále pracovala!

Po švédskom výlete sa postavila za katedru Rutgers School of Law v New Jersey. Na univerzite ju privítali radi, no nezabudli podotknúť, že bude zarábať menej, ako jej mužskí kolegovia, má predsa manžela s dobrým platom. Tu pôsobila v rokoch 1963 – 1972 a keď počas tohto obdobia druhýkrát otehotnela, poučila sa, a akosi „pozabudla“ v práci oznámiť, že je v radostnom očakávaní. Syn James sa narodil v roku 1965.

V 70. rokoch minulého storočia začali Američania húfne tiahnuť do ulíc a dávať zreteľne najavo, čo sa im nepáči. Aj ženy sa rozhodli nebyť ticho. Už nechceli byť zatláčanou tichou, poslušnou kráskou v tieni muža! Nechceli ostávať bez práce len preto, že boli ženy, nechceli zarábať menej ako muži. A pre Ruth nastala tá pravá doba. V roku 1970 spoluzakladala Women‘s Rights Law Reporter, prvý právny časopis, výhradne zameraný na ženské práva, stala sa prvou ženou, ktorá získala pozíciu hosťujúceho profesora na Kolumbijskej univerzite a spoluautorkou prvej právnej učebnice zameranej na diskrimináciu na základe pohlavia. Jej najdôležitejšia práca z tohto obdobia sa však spája s neštátnou organizáciou American Civil Liberties Union (Americká asociácia občianskych slobôd), kde založila Women’s Rights Project (Projekt o právach žien). Náplň práce? Vypočuť si poškodené ženy (ale i mužov či príslušníkov menšín) a ich prípad doviesť do víťazného konca v súdnej sieni. Šlo o stovky prípadov, šesť z nich sa dostalo až na Najvyšší súd USA, pričom päť súdov Ruth vyhrala. Všeobecne bola vždy tou, ktorej dal sudca za pravdu. Bývala stopercentne pripravená a chýr o jej odzbrojujúcich argumentoch sa šíril od New Yorku až po Los Angeles. Ruth Bader Ginsburg? Tak tú „neprekecáte“. Jej víťazstvá postupne začali ovplyvňovať a meniť myslenie ľudí a, samozrejme, aj výklad či obsah zákonov.

 

Ruth vs. Najvyšší súd USA

Reed vs. Reed. V tomto prípade neušlo len o manželský konflikt, ale diskutovalo sa v ňom aj o ústave USA. Sally a Cecil Reedovci tvorili manželský pár, ktorý žil oddelene. Ich syn spáchal samovraždu a každý z rodičov požiadal miestny súd v Idaho o pridelenie možnosti spravovať synov majetok. Súd rozhodol, že správcom bude Cecil, pretože muž musí byť preferovaný pred ženou. Sally sa odvolala a prípad sa dostal až na Najvyšší súd. Keď sa do prípadu obula Ruth, Najvyšší súd zmietol rozhodnutie súdu z Idaho zo stola a poukázal na fakt, že treba chrániť 14. dodatok ústavy, ktorý zakazuje rozdielne zaobchádzanie založené na pohlaví. Na Najvyšší súd USA sa Ruth vybrala aj s prípadom Sharon Frontiero, príslušníčky americkej armády, ktorá pre svojho manžela žiadala príspevok na bývanie i zdravotné benefity. Uviedla, že je na nej „závislý“, tak ako sú „závislé“ manželky na jej mužských kolegoch. Kým muži bez problémov benefity získavali, žiadosť Sharon bola zamietnutá. Ruth si aj po rokoch dokázala spomenúť na svoje pocity, keď sa prvýkrát ocitla na Najvyššom súde. Motýle v bruchu, jej reč bola na programe popoludní a ona sa neodvážila ani naobedovať… Porota rozhodla 8:1 v prospech Sharon.

V ešte ťažšej situácii ako Sharon sa ocitol vdovec Stephen Wiesenfeld. Jeho manželka zomrela pri pôrode ich syna a Stephen skrátil svoj pracovný úväzok, aby sa mohol starať o novorodenca. Zažiadal sociálny úrad o dávky pre pozostalých, avšak ten jeho žiadosť zamietol s odôvodnením, že pomoc je určená len pre vdovy, a nie vdovcov. Ruth prípad pohnala na Najvyšší súd a poukázala na skutočnosť, že nejde len o diskrimináciu Stephena ako muža, ale aj ženy v prípade Stephenovej mŕtvej manželky. Pracovala ako učiteľka matematiky na strednej škole a do sociálneho systému odvádzala nemalé poplatky. Jej manžel a dieťa z nich v prípade núdze nemôžu čerpať? Najvyšší súd rozhodol jednomyseľne pre poškodených.

V kauze Susan Struck nakoniec na Najvyššom súde Ruth nemusela bojovať, šlo tiež o zaujímavý prípad diskriminácie žien, o ktorý sa zaujímali aj médiá. Keď slečnu Struck na konci 60. rokov prijímali ako zdravotnú sestru do leteckých síl USA, oznámili jej, že ak otehotnie, automaticky dostane výpoveď. Susan reagovala, že je to tá najhlúpejšia vec, akú počula. Katolíčka, bez partnera, svoj život chcela zasvätiť práci v armáde a sama si vyžiadala prevelenie do Vietnamu. Po jednej „nerozvážnej“ noci s istým pilotom však otehotnela. Susan nechcela prísť o prácu, odmietala však potrat (v prostredí armády bol možný) a tehotenstvo tajila. Pracovala šesť dní v týždni, 12 hodín denne sa pohybovala medzi ranenými a zomierajúcimi. Tajomstvo prasklo v ôsmom mesiaci a hneď ju poslali domov. Šlo zjavne o rodovú diskrimináciu: dostať výpoveď, len preto, že otehotniete? Ak otehotnie manželka vojaka, nik ho nevyhadzuje. Pred Najvyšším súdom sa mal prípad ocitnúť v roku 1972, Ministerstvo obrany však nahodilo spiatočku, zrejme sa zľaklo prehry či len negatívneho PR a zo svojich stanov odstránilo tehotenstvo ako dôvod prepustenia pracovníka. Ruth a Susan vtedy žartovali, že by predsa len mohli nájsť nejaký dôvod na rodovú diskrimináciu a Susan sa zdôverila, že vždy túžila byť pilotom, no ženy neprijímajú. Ten „veštecký povzdych“ akoby predznamenal budúcnosť, o štyri roky začali na lietadlách trénovať už aj americké ženy.

 

 

Martina Solčanská

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2019)