Sam Mendes

 

Sam Mendes mal sotva dvadsaťštyri, keď ako mladý režisér „sekíroval“ slávnu Judi Dench. Desať rokov viedol londýnske divadlo Donmar Warehouse a jeho prvý film získal hneď niekoľko Oscarov. Posledné tri dekády sa chytal každučkej možnosti, ktorá „zaváňala“ dobrým filmom. Dnes už nie.

 

Britain SkyfallBol prvý augustový deň roku 1965 a v malej pôrodnici v anglickom Readingu grófstva Berkshire prišiel na svet Samuel Alexander Mendes. V krvi mu koloval perfektný mix génov úspešných predkov, a tak sa zdalo, že novorodeniatko bude predurčené predovšetkým na úspešnú umeleckú kariéru. Bol totiž vnukom populárneho trinidadského spisovateľa Alfreda Mendesa, a synom profesora literatúry Jamesona Petra Mendesa a úspešnej autorky detských kníh Valerie Helene Mendes.

Valerie na výchovu chlapca ostala od jeho piatich rokov sama a keďže rozvod prišiel priskoro, bol príliš boľavý, aby svoj život ešte niekedy spojila s iným mužom v manželskom zväzku. Rovnako sa po dlhé roky štítil chomúta aj Sam, dokonca ešte pred štyridsiatkou sa ako zatrpknutý starý mládenec vyjadril, že po skúsenosti s dospievaním v nefunkčnej rodine na manželstvo absolútne neverí… Sam v detstve zo všetkého najradšej čítal knihy a sledoval filmy, čím tak trochu skrýval svoju neistotu. Tvrdí, že bol „nešťastný fantasta, ktorý si rozprával historky sám pre seba“ a čo bolo najdôležitejšie, vraj podstatnú časť života strávil s jedinou dôležitou osobou. So svojou matkou.

 

Prvý vzor: mama

Skutočné divadelné a filmové vzdelanie sa v ňom začalo rozvíjať v momente, keď sa dostal na Cambridge, čo bolo podľa jeho vlastných slov skôr prekvapivé, ako prirodzené: „Nebol som veľmi akademický typ študenta, orientoval som sa viac na šport, ako na umenie…“ Ale keď tento skvelý hráč kriketu náhodne pričuchol aj ku študentskému divadlu, ocitol sa vo svete, ktorý mu bol nesmierne sympatický: objavil v ňom obohacujúcu spoločnosť iných talentovaných ľudí, zamiloval si vizuálnu stránku divadla a koniec koncov, našiel v ňom aj dobre známe prvky tímovej práce a psychológie športu. Mendes si dokonca myslí, že za jeho neskoršiu kariéru režiséra môže bývalý kapitán anglického kriketového mužstva, ktorý napísal knihu o tom, ako sa čo najlepšie zhostiť úlohy kapitána (The Art of Captaincy). Táto kniha mu vraj zmenila život a umenie viesť tím športovcov prirovnal v nej k režisérskemu povolaniu. Cvak! Udalosti do seba dokonale zapadli a šport sa pomaly začal skláňať pred umením.

muz3

Anglický dramatik Tim Firth spomína na svojho spolužiaka s úsmevom: „Stretol som Sama Mendesa počas prvých týždňov nášho štúdia na Cambridgi a pamätám si, ako hľadal ľudí do svojej prvej hry, ktorú sa chystal režírovať. Ponúkol mi v nej rolu a pravdepodobne to bol jediný prípad, kedy niekomu chcel dať úlohu bez toho, aby ho predtým počul čítať text.“ Možno na oplátku neskôr mu vnukol myšlienku, aby režíroval hru, ktorú on sám napísal. Slovo dalo slovo a Tim aj Sam navzájom zdieľali neutíchajúcu vášeň pre divadlo a stali sa z nich výborní priatelia. Mendes sa pomaly oťukával, doštudoval, až sa napokon s diplomom v ruke uchádzal o miesto v Chichester Festival Theatre. Úspešne.

Hoci čerstvý absolvent, už mal množstvo starostí a rovnako veľa kompetencií. A celkom úspešne režíroval Čechovovu hru Višňový sad s neuveriteľnou Judi Dench. Na udalosti z roku 1989, keď sa musela podvoliť predstavám mladučkého režiséra, herečka spomína takto: „Bol skutočne veľmi mladý. Raz som sa ho spýtala, či by som nemohla v jednej scéne čosi zmeniť podľa seba a on odpovedal: Môžete, ale nebude to fungovať!“ Judi Dench sa úspešnej spolupráci so Samom Mendesom mohla tešiť aj neskôr: „Na to, čo robí, sa dokáže absolútne koncentrovať. V jeho rukách sa cítite bezpečne.“

 

Prvý v poradí

Nestáva sa často, aby si to britský divadelný režisér namieril rovno do Hollywoodu a spravil tam bombastický rozruch, no Sam akoby ani nemal inú možnosť. Dostal totiž ponuku, ktorá sa v žiadnom prípade neodmieta. Na počiatku bol slávny režisér Steven Spielberg, ktorý v Londýne videl hru Kabaret, režírovanú práve Mendesom. A potom ešte dvaja páni: producenti Bruce Cohen a Dan Jinks, ktorí sa stali svedkami americkej produkcie Mendesovho Kabaretu v New Yorku a od ktorých Spielberg a jeho spoločnosť DreamWork zakúpil scenár filmu American Beauty. A klap!

Napriek tomu, že si Spielberg mohol vyberať z veľkého množstva skúsených režisérov, zariskoval a pozval Mendesa na obed, aby mu dal prečítať prvý filmový scenár jeho života. Mendes okamžite súhlasil: „Scenár mal neuveriteľne veľa vrstiev, ale rozosmial ma. Potom som ho čítal opäť a zistil som, že je plný smútku a osamelosti. Tým všetkým sa prelínal motív krásy… Fascinovalo ma to.“ A tak počas práce v Londýne, počas skúšania v divadle, celý scenár prekreslil do storyboardov, obrázkov, v ktorých bola zachytená každá filmová scéna tak, ako si ju predstavoval. Keď sa potom stretli viaceré významné osobnosti, ktoré sa mali nakrúcania American Beauty zúčastniť, Sam po ukončení debaty všetkých požiadal, aby opustili miestnosť. Chcel ostať osamote iba s jediným človekom, so starým kameramanom Conradom L. Hallom. „Vyzeral podozrivo,“ vyjadril sa neskôr Conrad. „Veľmi pomaly pozrel na svoj stôl a otvoril zásuvku. Vybral z nej niekoľko kresieb a povedal: Rád by som vám niečo ukázal.“ Rozložil jednu kresbu vedľa druhej a pred Conradovým zrakom sa začal odvíjať začiatok filmu. Conrad bol Mendesovými kresbami taký očarený, že sa ho rovno spýtal, načo vlastne potrebujú film nakrúcať, keď už je ilustrovaný. „Prečo nevezmeme obrázky z vášho storyboardu a nepridáme k nim zvuk a hudbu?“

Našťastie, obaja sa pustili do spolupráce, aby z 2D obrázkov mohol vzniknúť príbeh plný hĺbky, svetla, textúry a tvarov. Nakrúcať sa začalo v decembri 1998 v kalifornských filmových štúdiách Warner Bros.

 

muz4Prvý film: American Beauty

„Volám sa Lester Burnham. Toto je moja štvrť. Toto je moja ulica. A toto je môj život. Mám 42 rokov a ani nie za rok budem mŕtvy. Samozrejme, ešte o tom neviem. A v podstate som mŕtvy už teraz. Pozrite sa na mňa: ranná masturbácia v sprche je najšťastnejším momentom môjho dňa a odvtedy to všetko ide už len dolu kopcom.“ Týmito slovami sa v úvode filmu divákom prihovára hlas Kevina Spaceyho, zatiaľ čo kamera sa zhora znesie nad jeho dom, nakukne do jeho spálne, kde Lester práve rozlepil oči, vojde za ním aj do kúpeľne, kde… zažíva svoj vrchol dňa a „švenkne“ na dôstojnú a dokonalú pani Burnhamovú, strihajúcu v predzáhradke krvavočervené ruže. „To je moja žena Carolyn.“ Divák vidí nádhernú Annette Bening, natiahnutú do perfektne padnúcich šiat, so šnúrou perál na krku a s účesom, akoby práve prišla od kaderníčky. „Vidíte, ako rukoväť jej záhradníckych nožníc ladí s jej drevákmi? To nie je náhoda,“ pokračuje zhovievavo mužský hlas, ktorý napokon trochu smutne konštatuje, že takáto nebola vždy. „Bývala šťastná. My sme bývali šťastní.“

Lester Burnham je v mnohých ohľadoch úplne obyčajný človek. Muž v strednom veku žijúci v dvojposchodovom dome, novinár, ktorý pohŕda svojou prácou, klasický otec, bojujúci s rebelujúcou dospievajúcou dcérou Jane (Thora Birch) a vlastnými životnými očakávaniami. Lester fantazíruje o svojej mladosti a neprestáva ho prekvapovať, kam sa vlastne podeli všetky tie letá a ako ich, dopekla, len tak premárnil. S manželkou, ktorú kedysi miloval, ho už nespája vôbec nič, a tak ho pokúšajú činy, ktoré spoločnosť označuje za nežiaduce. Jeho charakter bojuje proti konvenciám života tým, že nakúpi a „húli“ kvantum marihuany, začne behať a cvičiť so svojimi homosexuálnymi susedmi, aby vyzeral dobre, keď je nahý, vykašle sa na svoju prácu a namiesto nej klesne o niekoľko stupienkov nižšie a zamestná sa v reťazci fast foodu, pije pivo, kedykoľvek si zaumieni (Carolyn: „Lester, vyleješ pivo na gauč!“ Lester: „No a? Veď je to len obyčajný gauč.“ Carolyn: „Je to pohovka za štyri tisícky, čalúnená talianskym hodvábom. Nie je to len gauč.“) a najmä – pohľad na krásnu dcérinu spolužiačku Angelu (Mena Suvari) ho privádza do šialenstva. No keďže ju v skutočnosti pravdepodobne nikdy nedostane, aspoň o nej intenzívne sníva.

Celým filmom akoby prestupuje vôňa ruží, ktoré sú súčasťou kvetnatých Lesterových fantázií o Angele. Farba ruží, zakaždým jasne červená, symbolizuje viacero významov. Ruže sa najskôr spájajú s Carolyn, pričom symbolizujú jej perfekcionizmus. Nájdeme ich na stole v jedálni, v obývačke a napokon i Carolyne pery sú červené vďaka výraznému rúžu. Na oblečení Jane predstavujú znak matkinej nadvlády a kontroly nad dcérou. Lupene ruží však predstavujú aj sexuálnu žiadostivosť, chuť, vášeň a slobodu, preto počas prvotného očarenia si Angela v Lesterových predstavách rozopne blúzku a z nej vyletí trilión červených okvetných lístkov ruží. Alebo pamätná scéna, keď si Lester predstavuje Angelu, ako leží v jeho kúpeľni vo vani plnej lupeňov ruží – stačí len kľaknúť a ponoriť do nich ruku… A červená sa objavuje aj v závere filmu, keď Lester v červenej kaluži krvi (no so záhadným úsmevom na perách) zomiera.

 

 Kate Winslet, Sam MendesPrvá soška: Oscar

V Americkej kráse triumfuje herectvo, príbeh i réžia. Je to fraška, tragédia, thriller, fantasy, situačná komédia, alebo moralizujúca bájka? pýtal sa v októbri 1999 magazín Rolling Stone a hneď si aj odpovedal: Áno, je všetkým, čo sme spomenuli! Telegraph sa pridal so svojou recenziou, ktorá vyzdvihla schopnosť režiséra vniesť svetlo do temného srdca amerického sna. „S celým zástupom psychotikov, neurotikov, fanatikov a podvodníkov je Americká krása konečne komédia, ktorú môžete vidieť viackrát. A je perfektné, že na konci, keď na nás Lesterove mŕtve oči zízajú z extrémne malej vzdialenosti, na jeho perách objavíme nepatrný úsmev. Konečne objavil, v čom je ten vtip.“

Novinár z The Guardian opísal Mendesa po triumfe American Beauty osobnejšie: Tmavý, s pekným vzhľadom, ktorý prezrádza portugalských predkov, vyzerá vraj na menej, ako je jeho skutočný vek. Má príjemný hlas bez rušivého prízvuku, veľmi upokojujúci, ktorý vyvoláva dojem, že sa v každej situácii ovláda, dokonca by si niekto mohol myslieť, že je to človek bez emócií. Má vraj v sebe istú dávku ostražitosti, akú možno sledovať u režisérov, pochopiteľne, nie u všetkých. „Réžia je veľmi osamelá práca, nikdy sa pri nej nestretnete s ostatnými režisérmi,“ odpovedal na otázku, ako to vlastne robí, že má od začiatku taký úspech. „Ale ja nie som prvotriedny režisér. Nie som učiteľ. Som tréner bez metodiky. Každý herec je iný a ja musím stáť každému z nich nablízku, položiť ruku na jeho rameno a povedať: Som s tebou. Viem presne, ako tvrdo pracuješ. No teraz to skús takto…“

Presne tým istým mäkkým, chlácholivým hlasom poďakoval priateľom, spolupracovníkom a hercom aj pri udeľovaní Oscara v marci 2000 – American Beauty nominovali na osem cien Akadémie a napokon snímka získala dovedna päť Oscarov.

Po tomto úspechu sa mohlo zdať, že Mendes zakotví v meste anjelov a upíše sa naveky Hollywoodu, pravda však bola oveľa prozaickejšia. „Netúžim žiť v Hollywoode. Je to priemysel s tisíckami remeselníkov, ktorí sú najlepší na svete a pripravení obetovať sa pre vás. Ale vravím vám, mali by sme sa koncentrovať na to, čo robíme najlepšie doma. Médiá neustále odsúvajú divadlo, balet a výtvarné umenie na vedľajšiu koľaj, prvé stránky zapĺňa iba film a rocková hudba. Túto posadnutosť treba zastaviť…“ Aj vďaka tomuto presvedčeniu vznikol The Bridge Project, v ktorom svoje sily a talent spojili najlepší londýnski a newyorskí herci (vrátane Kevina Spaceyho). Vďaka ich stvárneniu klasických divadelných hier si prišli na svoje umelci, spolupracovníci, ale predovšetkým nadšení diváci na oboch stranách Atlantiku.

 

 

Gabina Weissová

foto Sita

 

Celý portrét Sama Mendesa, o jeho manželstve s Kate Winslet, ako aj o režírovaní bondoviek Skyfall a Spectre dočítajte v zimnom dvojčísle MIAU (2015)