Sergej Polunin – Boh tanca

 

Kamera pomaly klesá od stropu schátraného kostola, postaveného uprostred džungle ostrova Maui na Havaji. Na drevenej dlážke sa v opare črtá silueta muža. Tanečníka. Spolu s prvými tónmi piesne Take Me To Church vystiera tetovanú ruku k nebesám a v sekunde premení kostol na súkromné baletné javisko, kde pohyby jeho tela akoby popierali zákony zemskej gravitácie.  

 

 

 

V čase, keď mi David LaChapelle ponúkol spoluprácu, bol som úplne na dne a stratený. Bolo to temné obdobie môjho života. Balet som nenávidel a vedel som, že toto bude môj posledný tanec. O tom nebolo pochýb – priznáva Sergej Polunin, bývalý najmladší principál v histórii londýnskeho kráľovského baletu, tanečník, o ktorom sa hovorí ako o najväčšej baletnej hviezde súčasnosti. Krátko pred nakrúcaním klipu Take Me To Church strávil pár dní v Los Angeles, v spoločnosti svojho detského idola, herca Mickeyho Rourka, ktorého meno má vytetované na pravom predlaktí. Mickey mu poradil niekoľko profesionálnych tipov, ako sa vcítiť do úlohy, tancu dodať herecký výraz a ako nechať emócie vyplávať na povrch.

 

 

 

Take Me To Church

Videoklip nakrútený na svetoznámu skladbu írskeho speváka Hoziera, bol pôvodne plánovaný ako labutia pieseň Sergeja Polunina, ktorou sa tanečník chcel symbolicky rozlúčiť s baletom. Puto, ktorému obetoval detstvo, rodinu i vlastné ilúzie, mal pretrhnúť tento tanec na choreografiu Jadea-Halea Christofiho, Sergejovho blízkeho kamaráta a spolužiaka z The Royal Ballet Scholl. Svet mal štvorminútové dielo uvidieť v deň premiéry dokumentu Dancer (Tanečník) na striebornom plátne. David LaChapelle, svetoznámy fotograf a režisér klipu, sa ale rozhodol inak. Bez súhlasu producentov, avšak s vedomím Sergeja, ho zverejnil na kanáli YouTube. Bolo to, akoby vybuchla bomba. Stačilo pár hodín a video presiahlo hranicu milión videní. Sergej dostal obratom letenku prvej triedy do Los Angeles a pozvánku do prestížnej show moderátorky Ellen DeGeneres. Tam na skladbu Take Me To Church zatancoval naživo. Rovnako ako v klipe, do pol pása nahý, s nádherne vypracovanou postavou, odetý iba do svojich tetovaní, s rozviatymi vlasmi, pripomínajúcimi rebelský výzor mladého Micka Jaggera. Z problematického dieťaťa svetového baletu sa v priebehu niekoľkých hodín stala megastar. Svet dostal novú ikonu.

 

 

Z gymnastiky na balet

Narodil som sa v meste Cherson na juhu Ukrajiny. Tam, kde sú všetci chudobní, necítite rozdiely. Ako dieťa som sa chcel iba hrať s ostatnými deťmi a užívať si slobodu. Mal som krásne detstvo, zábava však skončila, keď sme sa s mamou odsťahovali do Kyjeva – týmito slovami začína Polunin rozprávať svoj príbeh v britskom dokumentárnom filme Dancer.

Ukrajinské mesto Cherson s niečo vyše 300.000 obyvateľmi založil Grigorij Alexandrovič Potemkin, obľúbenec cárovnej Kataríny II.. Mesto leží blízo Čierneho mora, od idylky prímorského letoviska je však na hony vzdialené. Má rozvinutý strojársky a lodiarsky priemysel a je dôležitým dopravným uzlom krajiny. Poluninovci patrili k ruskej menšine, aj preto sa u nich doma hovorilo po rusky.

Sergej Vladimirovič sa narodil 20. novembra 1989 ako jediné dieťa Galiny a Vladimira Poluninovcov. Plavovlasá Galina s peknými črtami tváre pracovala ako krajčírka, Vladimir, keď sa stal otcom, aby uživil rodinu, chodieval na týždňovky do Moskvy. Chlapček bol ako živé striebro, neposedný, neustále skúšal rôzne akrobatické kúsky, doslova sa doma šplhal po stenách ako Spiderman, a tak ho mama, keď mal štyri roky, prihlásila na športovú gymnastiku. Skoky, premety, trampolína,  v telocvični sa malý Sergej vybláznil do sýtosti, podľa trénera mal ľahké kosti a telo ohybné ako guma. Všetko nasvedčovalo, že by sa raz z neho mohol stať olympijský šampión. Po škole chodil trénovať do vzdialenej telocvične gymnázia a cvičil až do večera. Keď prišiel večer domov, bol taký unavený, že rovno spadol do postele a v momente zaspal. Ale Galina už videla svojho syna s olympijskou medailou na hrudi, ako kráča ku stupienku víťazov. Trvala na tom, aby sa malý Serioža zúčastňoval čo najviac pretekov, ktoré, ako dúfala, zocelia jeho športového ducha. Ale on ich nenávidel. Nenávidel atmosféru vypätej súťaživosti, ktorá sa na bojisku dala priam krájať, dusil sa, dvíhal sa mu z toho žalúdok…

Keď mal ani nie osem rokov, dostal ťažký zápal pľúc, ktorý si vyžiadal pobyt v nemocnici a následnú trojmesačnú rekonvalescenciu. Choroba ho vyradila z tréningov a keď si znovu obul gymnastické cvičky, bolo jasné, že to, čo zameškal, už tak ľahko nedobehne. Galina sa teda rozhodla dať ho na balet. „Pravdu povediac, balet bol sprvu skôr jej voľbou než mojou,“ pritakáva Sergej. „Ale to sa stáva, keď ste mladý, ešte neviete, čo od života očakávať,“ dodáva, akoby mamu ospravedlňoval. Prvé tanečné kroky sa naučil na miestnej akadémii, kde si ho pod svoje krídla vzala učiteľka Galina Ivanovna. Keďže začínal ako gymnasta, bolo potrebné preformovať jeho svalovú hmotu, pretože balet si vyžaduje dlhé atletické svaly. Po dvoch rokoch pod krídlami chersonskej tanečnej školy jeho ambiciózna matka pochopila, že chlapec sa už nemá kam posunúť, pre jeho talent bol Cherson primalý. Pritom sama priznáva, že sama baletu nijako zvlášť nerozumela, videla iba, že Serioža je zo všetkých detí najlepší a že potrebuje rásť ďalej. Urobila teda veľké, odvážne rozhodnutie – presťahovala sa so synom do Kyjeva, kde začal navštevoval štátny choreografický inštitút.

 

 

Spasiteľ rodiny

Bezstarostné detstvo sa skončilo. Mama neustále dohliadala, aby aj pri sledovaní televízie sedel s nohami roztiahnutými do šnúry a naťahoval si svaly. Svojej vízii, že sa z jej syna raz stane svetoznámy tanečník, bola rozhodnutá podriadiť celý život. Jeho úspech pomôže celej rodine. „Všetko sa prispôsobovalo jeho tancu, na seba som nemala ani minútu,“ spomína. Prostriedky na život v hlavnom meste však ďaleko presahovali rodinný rozpočet. „Nemali sme peniaze a Kyjev bol strašne drahý.“ Otec, aby ho mohol finančne podporovať, odišiel do Portugalska, kde cez týždeň pracoval na stavbe a počas víkendov zarezával v druhej šichte ako záhradník. Babička sa zasa vybrala opatrovať seniorov do Grécka. A Galina bývala so synom v jednoizbovom byte na 15. poschodí škaredého paneláka neďaleko tanečnej školy. Osamelý život matky a syna sa cvrkol na cestu do a zo školy, na nič iné nemali čas, a, pravdupovediac, ani peniaze, prvé mesiace sa museli zaobísť aj bez televízora a práčky. Sergej spomína, ako bolestne pociťoval odlúčenie od otca, chýbalo mu ich tajné spojenectvo a drobné vylomeniny, ktoré robievali mame napriek. „Vídaval som ho maximálne raz do roka. Vtedy som si hovoril, že by som ho snáď radšej nevidel vôbec, než aby som sa s ním musel zasa lúčiť. To sú moje najsmutnejšie spomienky na detstvo…“

Sergej sa mal stať spasiteľom celej rodiny. V dokumente Dancer jeho otec hovorí: „On je naša nádej.“ Trénoval dvakrát toľko, ako ostatní chlapci, z baletnej sály odchádzal niekedy až o desiatej večer. Nikolaj Danielovič (iniciály jeho mena si Sergej nechá neskôr vytetovať na ruku), najprísnejší učiteľ a postrach školy, mu dával hodiny navyše, aj keď jeho „drezúra“ občas hraničila so sadizmom. „Moji vrstovníci boli voľní, ja som naopak kvôli svojmu talentu cítil obrovský tlak.“

 

 

London Calling

Tanečník Ivan Putrov bol o desať rokov starší od Sergeja a rovnako ako on študoval na kyjevskom Štátnom choreografickom inštitúte. Jeho otec sa raz stretol s Galinou a v debate s hrdosťou spomenul Ivanovu skvelú kariéru, veď jeho syn dostal angažmán v londýnskeho kráľovskom balete. Rozhovor s ním Galinu nakopol k ďalšej veľkej akcii – zhromaždila Sergejove najlepšie fotografie a videonahrávky a poslala ich aj so žiadosťou o prijatie do The Royal Ballet School, kráľovskej baletnej akadémie v Londýne, jednej z najväčších liahní tanečných hviezd na svete. V zime 2003 Sergej dostal pozvanie na konkurz. Ak by ste sa aj dnes po rokoch spýtali jeho pedagógov na prvé dojmy zo štrnásťročného ukrajinského chlapca, ich odpoveď by pravdepodobne znela jednohlasne: takýto talent sa na baletnom nebi objaví raz za dvadsať rokov! Malý Polunin mal brilantnú techniku, famóznu ľahkosť a pružnosť, vzácne prirodzenú koordináciu pohybov, závratné skoky a to, ako mäkko, ale pevne vždy dopadne na zem, nehovoriac o jeho absolútnom zmysle pre hudbu! Vtedajší riaditeľ baletu Kevin O’Hare: „Patrí k tým tanečníkom, na ktorých sa dívate a hovoríte si: kde na to ten chlapec chodí? Je to úžasný dar.“

Sedem dní po konkurze prišla z Londýna s napätím očakávaná odpoveď – Prijatý! Sergej sa stal študentom The Royal Ballet School. V rodine nastalo veľké lúčenie. „Nemala som víza a ak by som v Anglicku zotrvala, ohrozila by som Sergejov status. Po prvýkrát som bola nútená syna opustiť a nechať ho samého v Londýne. Nevedel ani slovo po anglicky! Rok som sa z toho nemohla spamätať,” neskrýva Galina stopy dojatia ani dnes. Po návrate do prázdneho kyjevského bytu, kde zrazu nevedela, čo so sebou, veď celý jej doterajší život sa točil okolo Sergeja, upadla do ťažkej depresie. Sergej sa navyše zaprisahal, že ho mama viac neuvidí tancovať. Zakázal jej to! „Stále ma len kritizovala. Takže keď som prišiel do Londýna, rozhodol som sa: Nikdy viac ma neuvidí tancovať!“ Galina však tvrdí, že na svoju prísnosť mala vždy dôvod. Vedela, že synovu výchovu musí pevne držať v rukách ona a jedine ona. „Voloďa ako otec bol veľmi mäkký, nepodporoval ma. Keď Serioža hneval, povedala som: ‘No, počkaj, poviem to otcovi’ a on sa iba smial… Ja som vždy bola tá zlá.“

 

 

Ako z filmu o Harrym Potterovi

Kráľovská baletná škola sídlila v prekrásnom Richmond Parku na juhozápade Londýna, v budove, ktorú si dal v polovici 18. storočia postaviť kráľ Juraj II. ako lovecký zámoček. Sergej spomína, že, keď tam po prvý raz vkročil, cítil sa ako vo filme o Harrym Potterovi. Talentovaného mladíka zaradili do triedy s chlapcami o dva roky staršími. Vedel, že musí obstáť, byť dobrý, čo dobrý, najlepší, že nemôže riskovať nič, čo by ohrozilo jeho štúdium. Ale sen o veľkej, láskou predchnutej rodine sa rozplynul vo chvíli, keď mu rodičia oznámili, že sa rozvádzajú (mimochodom, už druhý raz, prvýkrát sa tak stalo, keď mal tri roky). „Preplakal som celé dva dni.“ Z bolestného zážitku si vraj zobral do budúcnosti dôležité ponaučenie: nenadväzovať príliš silné putá s ľuďmi, ktorí by vás mohli zasa opustiť. „Naučil som sa v živote vyhýbať sa všetkému, čo by ma mohlo nejako zraniť.“

Po náročných tréningoch v rámci školských hodín trénoval ešte na vlastnú päsť. A keď netrénoval, robil strečing a keď nerobil strečing, potil sa vo fitnes. V noci nemohol spávať, hral videohry, sledoval hollywoodske filmy, počúval Jay-zyho a do nekonečna si púšťal baletné videá, napríklad aj s legendárnym ruským tanečníkom Michailom Baryšnikovom. Sergej sa nazdával, že spolužiaci ho museli nenávidieť, iste sa im zdal až nezdravo ambiciózny a „premotivovaný“, ale nebolo tomu tak. Všetci k nemu vzhliadali. Veď tancoval ako boh. Profesori ho obsadzovali do stále ťažších, náročnejších baletných partov. A jeho meno sa začalo skloňovať priamo na pôde kráľovského baletu.

 

 

Milosh Harajda, Simonetta Zalová

foto David La Chapelle

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2017)