Sima Martausová – Nie som žiaden anjel

 

Je jedno, či spieva doma na Slovensku, alebo (a čoraz častejšie) v susedných Čechách. Každý jej piesňam totiž rozumie. Ich slová sú obyčajné, ale pravdivé, hudba originálna, no a Simin zjav je ako čerstvý vánok, ktorý vás preberie k životu.  

 

Zdá sa, že ste neustále dobre naladená a pozitívna. Ľuďom sa páči váš typický úsmev. Bývate vôbec niekedy smutná?

Mávam také dni azda ako každý človek. Ak si chcem trošku „zasmútiť“, idem do samoty, kde ma nikto nevidí, rozmýšľam a nechávam smútku priestor. Najčastejšie ide o maličkosti, hlúposti, ako každá žena si vždy niečo nájdem (smiech). Je však pravdou, že som väčšinu času šťastná a vďačná.

 

sima martausova 1

 

Folk, gospel, pop, rock – takto rôzne charakterizujú vašu hudbu. Čo je vám najbližšie?

Väčšinou sa ani nenazývam speváčkou, ale pesničkárkou, ktorá skladá piesne o tom, čo žije. Niekedy vystupujem sama s gitarou a niekedy s kapelou, ale vždy si štýl, ktorý hráme, nazveme „taký, aký sa nám páči“. Pop len veľmi okrajovo (smiech) a rock, myslím, že nehráme vôbec. Keď skladám, dávam si záležať najmä na texte, na výpovedi. Nebola som nikým inšpirovaná a nešla som si za ničím konkrétnym, až s touto kapelou som zistila, čo mi vlastne sedí a čo sa mi páči.

 

Vraj pieseň dokážete zložiť v expresne rýchlom čase. Ste spokojná hneď s prvou verziou, alebo po sebe veľa opravujete?

Väčšinou prvá verzia je taká, ktorú už nechcem veľmi opravovať. Možno zmením slovíčko, ale veľké korekcie nerobím. Ani v hudbe, ani texte. A že skladám rýchlo? Ak niečo zažijem, prežijem, pocítim, ak mám v sebe niečo, čo chcem povedať, ide to zo mňa rýchlo von. A najčastejšie to chcem povedať hudbou. Niektoré veci sa mi ľahšie zaspievajú, ako povedia, spravím z nich teda báseň a tú zhudobním. A keď sa odvážim, potom ju aj zaspievam (smiech).

 

Aj o vážnych témach dokážete spievať odľahčene a dokonca s humorom…

Tiež som si to nedávno uvedomila – vďaka piesni Banánová šupka. Jej vážny text hovorí, že robíme chyby a že padáme, ale je tam aj záblesk nádeje, pretože ak si uvedomíme, že robíme chyby, môžeme byť vďaka tomu pokornejší. Keď napíšem vážnejší text, snažím sa ho odľahčiť aspoň veselou hudbou, čo sa v Banánovej šupke podarilo…

 

sima martausova 3 - mala

 

Kde vznikajú vaše piesne?

Občas sa stane, že píšem text a hneď k nemu v hlave počujem hudbu. Častejšie však napíšem text – niekde na kávičke alebo vo vlaku – potom prídem domov, chytím gitaru a dotvorím hudbu. Vo vlaku sa zväčša nudím, preto si tam skladám a píšem piesne, vlakom navyše chodievam radšej, ako autom, ktoré si musím požičiavať od rodičov. Keď prichádza múza a ja idem písať text, ocitnem sa akoby v bublinke, z ktorej ma najčastejšie vytrhne až revízor alebo zabrzdenie vlaku.

 

V najznámejšej piesni Normálny život sa objavuje aj váš dedko, ktorý choval včely. Často spomínate na starých rodičov?

Ku starým rodičom som chodievala hádam do sedemnástich rokov, trávievala som u nich v dome v Dolnej Maríkovej veľa času. Každú sobotu boli u nich na stole buchty a kým sme ich jedli, babka už miesila cesto na ďalšie. Schádzali sme sa tam vždy celá rodina, z otcovej i maminej strany. Babka sa o všetkých starala a najviac sa mi na nej páčilo, že vždy k sebe každého prijala. So všetkým sa delila, mala rada hostí, hocikedy sa otvorili dvere a ktosi sa posadil ku stolu. Dedko mal včely, ktoré mi ako malej ukazoval. Pamätám si aj, ako odháňal z kríkov hady a na všetko toto – na radosť, akú som u nich cítila – som si pri písaní pesničky Normálny život spomenula…

 

Pochádzate z Považskej Bystrice a milujete prechádzky do prírody. Necítite sa v hlavnom meste stratená?

Stratená nie, je mi tu dobre! Môžem chodiť na kávičky, mám tu kamarátov a mám pocit, že niekam patrím. Ale je pravda, že vo veľkom meste po čase zatúžim po zeleni a po horách, doslova ma to tam začne ťahať.

 

sima martausova 2

 

Občas sa o vás hovorí ako o druhej Jane Kirschner, inokedy vyzdvihujú vašu jedinečnosť a originalitu. Prekáža vám porovnávanie?

Nie, najmä ak ma porovnávajú s Janou. Nikdy mi to nevadilo, mám Janku veľmi rada a ak ma k nej niekto prirovná, lichotí mi to. Myslím si však, že máme každá v sebe niečo svoje, čím sa navzájom odlišujeme. Veľmi sa teším na dvojkoncert, ktorý spolu budeme mať 1. augusta v Senci, konečne si spolu aj zaspievame (smiech).

 

Úprimná, pokorná a žiada sa dodať aj príliš skromná – tak pôsobíte na ľudí. Občas sa dokonca zdá, akoby ste sa úspechu báli…

Slávy alebo úspechu sa nebojím, skôr ten úspech vôbec nepripisujem sebe. Uvedomujem si totiž, že všetko, čo mám – že ľudia chodia na naše koncerty, že sa môžem o svoje piesne deliť s inými, že ich môžem skladať – že je to dar. Ja za to vlastne ani nemôžem, nie je to o mne a nemám si prečo pripisovať nejaký úspech. Veľmi si to však vážim, teším sa, ale nemám byť prečo namyslená. A že som pokorná a skromná? Snažím sa správať slušne a dobre, ale asi iba moji najbližší a priatelia vedia, že viem byť občas poriadne číslo a nie som žiaden anjel (smiech).

 

Víťazstvo v súťaž Gospeltalent, tri albumy, ocenenia, koncerty a spolupráca s vynikajúcimi hudobníkmi… to už je úspech.

Úspech je iba také slovo… Za úspešných by som asi označila iných ľudí, aj keď nahrať tri albumy je pre mňa ako zázrak. Nie každý dostane takú možnosť. Občas rozmýšľam, čo bude, ak ma prestane kopať múza. Našťastie, mám v zálohe už hotových asi štyridsať pesničiek. Teraz to možno vyznievať tak, že mám k hudbe flegmatický postoj, ale nie je to pre mňa to najdôležitejšie v živote. Aj zdravie je dôležitejšie ako práca. Aj láska. Schopnosť milovať ľudí. Ak sa schopnosť robiť hudbu niekde zasekne, môj svet sa z toho nezrúti.

 

Dokážete si predstaviť, čo by ste robili, ak nie hudbu?

Možno by som učila deti v ZUŠ-ke. Jeden rok som už viedla v škôlke aj v ZUŠ dramatický krúžok a bolo to krásne obdobie, pretože deti ma neskutočne nabíjali energiou. Nebojím sa. Ak by nebolo hudby, robila by som hocičo iné.

 

Napríklad dobrovoľníčku na pútnickom mieste?

(smiech) Aj to bolo super, ďalšie krásne obdobie môjho života! Asi mesiac a pol som strávila na pútnickom mieste La Salette vo francúzskych Alpách a robila dobrovoľníčku. Ráno som vstala a všetky oblaky ešte boli pod nami v doline, všade pobehovali svište a rástli divoké ľalie. Inak tam nebolo skoro nič, žiadne obchody, iba bazilika. Bolo to veľmi očisťujúce. Šla som tam úplne sama, prežila som si tam však hĺbku samoty a mala som čas premýšľať. Okrem toho som pracovala v kuchyni, umývala zem a návštevníkom baziliky chystala párky, hranolčeky a zmrzlinu.

 

Vznikla o tom aj nejaká pieseň?

Zložila som tam pieseň Prírodná – o svišťoch, malinách a radosti. Vznikla tam aj jedna gospelová pieseň, keďže šlo o pútnické miesto. To všetko boli také moje začiatky, všetko som sa ešte len učila. Vždy ma fascinovalo, keď nejaký človek dokázal skladať piesne, a tak som si voľakedy v tom období začala brnkať aj ja.

 

Sima Martausová

Narodila sa v roku 1988 v Považskej Bystrici. Keď sa ako vyštudovaná herečka začala učiť hru na gitare a skladať prvé piesne, prihlásila jednu z nich (Nádherný Svätý) do súťaže Gospeltalent 2009. Uspela a jej hudobná kariéra sa mohla rozbehnúť. Jej prvé CD „Vyzliecť si človeka“ vzniklo v spolupráci so štúdiom Lux. V Bratislave pôsobila v Radošinskom naivnom divadle. Nahrala ďalšie dva albumy „Dobrý deň, to som ja“ (2013, ocenené platinovou platňou) a „Na pravom poludní“ (2014). Vo februári 2014 Zväz autorov a interpretov populárnej hudby udelil Sime a jej kapele cenu Objav roka 2013. V hlasovaní na portáli hudba.sk získali tiež cenu Objav roka a Album roka 2013 – s albumom Dobrý deň, to som ja.

 

Celý rozhovor čítajte v tlačenom Miau, leto 2015

 

Gabina Weissová

foto Veronika Valúchová