Slávka Ladeiro Marques

 

S Coco by som si rozumela

Blond vlasy, očarujúci úsmev a šarm Parížanky. Jej príbeh by na prvý pohľad mohol pôsobiť až gýčovo rozprávkovo. Mladá šarmantná žena príde do najinšpiratívnejšieho mesta sveta za láskou a urobí kariéru, o ktorej sa mnohým Francúzkam iba sníva – stane sa manažérkou módneho domu Chanel. Slávka Ladeiro Marques však vie, že až také rozprávkové to nebolo…

 

 

 

slavka1

Veríte, že Paríž bol vaším osudom?

Keď sa nad tým zamýšľam, tak určite áno. Francúzština sa mi vždy páčila ako krásny melodický jazyk, v čase dospievania som milovala filmy o Angelike, chcela som sa podobať na Brigitte Bardot, pospevovala som si šansóny Edith Piaf, obdivovala Jeana-Paula Sartra a Simone Beauvoir a hltala romány Francoise Sagan. Spomínam si však aj na knihu, ktorá vyšla v 60. rokoch od nemeckého novinára Georga Stefana Trollera – Parížske rozhovory a jeden z nich, s Coco Chanel, ma veľmi zaujal.Keby mi vtedy niekto povedal, že raz budem pracovať pre túto značku… Táto kniha bola mojím prvým výrazným dotykom s Parížom a silné dojmy z mladosti si človek ukladá. Ale samozrejme, dôvod, prečo som tu, bola láska. S mojím manželom sme sa síce stretli v Bratislave, ale on žil v Paríži.

 

Čím vás presvedčil, aby ste opustili Slovensko a nasledovali ho?

Láskou, trpezlivosťou a postojom, že ma do ničoho nenútila čakal na moje rozhodnutie. Trvalo to dlho – päť rokov. Dovtedy to bola láska na diaľku. Brzdilo ma, že sa mi doma žilo veľmi dobre: mala som rodinu, veľa dobrých priateľov, vyštudovala som žurnalistiku, odbor, ktorý som túžila študovať, pracovala som ako novinárka v televízii. Mala som veľmi rada Bratislavu a môj život, ktorý som si vybudovala, bol silným motívom prečo neodísť. No do manžela som bola zamilovaná a náš vzťah dospel do štádia, že k rozhodnutiu muselo prísť. Mala som čerstvých tridsaťa začala som uvažovať o rodine. Nuž akeďže na svete je to odjakživa tak, že žena nasleduje muža, ani ja som nebola výnimka…

 

V spomínanom rozhovore Coco Chanel prízvukuje, že žena by nikdy nemala vyjsť na ulicu bez pančúch a bez klobúka a má sa vždy držať vzpriamene. Pretože muži potrebujú jemnosť a romantiku, lebo sú to deti – na škaredosť si môžu zvyknúť, ale na nedbanlivosť nikdy! A manželstvo sa má uzatvárať len z lásky… Súhlasíte?

Coco mala úplnú pravdu. Mne osobne nedbanlivosť veľmi vadí. Vadí mi hlavne v práci, aj v medziľudských vzťahoch. Nikdy si na ňu nezvyknem, a ani nechcem. Môjmu tímu vždy hovorím: keď niekto robí, robí aj chyby. Chyba sa dá ospravedlniť, ale nedbanlivosť nie. A áno – aj po štrnástich rokoch manželstva verím, že láska je ten pravý a najnoblesnejší dôvod na manželstvo.

 

Ako ste prežívali prvé týždne v novom svete?

Prvé týždne sa niesli v znamení eufórie. Boli sme mladomanželia, ktorí si začali budovať domov a ja som si v tej zamilovanosti neuvedomovala, čo vlastne robím. Nedomyslela som svoj krok do konca a realita sa ukázala ako veľmi tvrdá. Lebo keď sa človek v tridsiatke presťahuje vyše tisíc kilometrov od domova bez toho, aby ovládal jazyk a aby v novom svete mal okrem manžela rodinné a priateľské zázemie, tak je to nesmierne náročné. Hlavne jazyk bol u mňa spočiatku veľkým problémom. Som človek, ktorý potrebuje komunikovať a rýchlo sa vyjadrovať a keďže som neovládala francúzštinu, cítila som sa stratená. Ale všetko sa časom utriaslo a už to beriem ako minulosť, uzavretú kapitolu. Žijem v Paríži trinásť rokov a ťažké začiatky som už vymazala.

 

Ovplyvnilo vaše rozhodnutie odísť za láskou ďaleko od domova aj samotné mesto Paríž?

Prišlo by tak či tak, pretože láska je slepá a človek vie robiť nepredvídané a samopašnéveci skutočne iba z lásky. Keď začne príliš používať rozum, asi by ich nikdy neurobil… Keby bol môj manžel z inej krajiny alebo iného mesta, určite by som ho nasledovala, ale neviem, či by som našla také stotožnenie a súzvuk, ako sa stalo v mojom prípade s Parížom. Skutočne som sem zapadla, mám toto mesto nesmierne rada a je mi tu napriek všetkému (lebo Paríž vie byť niekedy fakt náročný) veľmi dobre. Občas mám pocit, že som tu už v niektorom minulom živote bola… Paríž má veľmi zaujímavú energiu a pripútal si ma. Stále ma inšpiruje. Keď sa vraciam z práce, idem vždy po moste Alexandra III, prechádzam cez celý historický Paríža zakaždým prežívam rovnako hrejivý pocit. A ráno, keď idem do práce, míňam Place de la Concorde a po pravej strane vidím Louvre ako na dlani. Stále som dojatá jeho krásou a mám pocit spokojnosti a naplnenia. Jednoducho, cítim sa tu ako ryba vo vode… V čase, keď som prežívala ťažké obdobie, práve toto mesto mi pomáhalo.

 

 slavka2Kedy ste sa v Paríži začali cítiť ako doma?

Keď som začala hovoriť po francúzsky a bola schopná na určitej a pomerne slušnej úrovni komunikovať. Síce som sa v Bratislave začala učiť francúzštinu, ale keď som prišla do Paríža, zistila som, že neviem skoro nič. Jazyk som sa naučila až v Paríži. Druhý silný moment prišiel vo chvíli, keď som si našla prácu. Pomohla mi kamarátka, ktorá mala agentúru zameranú na ľudské zdroje. V tom čase na francúzsky trh prichádzala talianska značka Loro Piana a hľadal sa medzinárodný tím pre butik, ktorý sa otváral na avenue Montaigne. Priateľka mi hovorí, ty máš rada módu, pekné veci, nechceš vyskúšať pracovať ako manažérka pre túto značku? Na mesiac, na dva? Súhlasila som a nakoniec z dvoch mesiacov bolo osem rokov. Aj vďaka tomu, že som sa v Paríži pracovne zaradila a uplatnila, mohla som si povedať, že tu mám svoje miesto a že sem patrím…

 

Možno povedať, že ste sa ocitli v správnom čase na správnom mieste…

Stretla som ľudí, ktorí ma posunuli ďalej, ktorí mi otvorili dvere, verili mi a doslovne mi ovplyvnili život.Stretla som Stellu Vajsovú-Jones, módnu dizajnérku a výtvarníčku, ktorá je dnes mojou najlepšou priateľkou. Zhodou náhod som sa s ňou zoznámila vďaka MIAU – robila som s ňou pred pätnástimi rokmi pre váš časopis rozhovor. Bola mojou baštou v Paríži rovnako ako Elodie Bru, moja bývalá riaditeľka v Loro Piana, ktorá vo mňa verila a dala mi prvú profesionálnu šancu. Neverím na také „jednoduché” šťastie, ako byť v správny čas na správnom mieste. Lebo jedna vec je mať šťastie na človeka, ktorý pomôže, ale hneď za tým nasleduje práca, a tú si musí každý vykonať sám za seba. Je síce dôležité prácu získať, ale ešte dôležitejšie a náročnejšie si ju udržať.

 

Keď ste dostali ponuku pracovať pre módny dom Chanel, zrejme nebolo veľmi o čom rozmýšľať…

Vo svojej podstate som verný človek. Verný v zmysle, že nemením priateľov, nemením štýl, nemením prácu, som bežec na dlhé trate… Iste, v tridsiatke som urobila jednu veľkú životnú zmenu, ale v pracovných i osobných vzťahoch som konzervatívna. V Loro Piana som si vybudovala výborné vzťahy a nemala som ambíciu čokoľvek meniť, ani niečo nové skúšať. A keď prišlo k okamihu, že som sa mala rozhodnúť pre Chanel, skutočne som váhala, či túto ponuku prijmem. Ľudia zo Chanelu ma však nadchli profesionalitou, názormi a vzťahom k obchodovaniu. Ale aj samotná značka, ktorá reprezentuje svojím spôsobom najvyššiu triedu v rámci módneho biznisu a stala sa synonymom exkluzivity i vyjadrením parížskej elegancie, pre mňa predstavovala veľké lákadlo.Absolvovala som šesť pohovorov a všetky so ženami. To zavážilo. Povedala som si, veď ideš do ženského kolektívu, kde aj vrcholný manažment tvoria samé ženy… Rada pracujem so ženami, verím v ženskú solidaritu. A počas tých pohovorov sme sa nerozprávali len o číslach a obchode, ale preberali sme aj normálne „ľudské“ témy. Práve tento rozmer u mňa zavážil.

 

Čo všetko zahŕňa vaša pracovná náplň?

Manažujem dvadsaťpäťčlenný tím, organizujem mu prácu, starám sa o nákupy nových kolekcií šesťkrát do roka a tiež o VIP klientov…

 

Coco vraj nenávidela novinárky. Ktovie, čo by povedala, že v jej tíme dnes pracuje vyštudovaná žurnalistka…

Určite by si ma premerala od hlavy po päty, ako to mala vo zvyku. A ja by som sa snažila s ňou nájsť spoločnú reč. Svojím spôsobom ju hlboko obdivujem a myslím, že by sme si veľmi dobre rozumeli. Bola to emancipovaná žena, ktorej nechýbala odvaha. Odmietala konformizmus a veľmi si vážila slobodu – ako v živote, tak aj v móde. Obklopovala sa umelcami a neustále sa nimi inšpirovala, pomáhala im. Síce existuje veľa výkladov jej života, aj kontroverzných, ale pravda je možno niekde inde…

 

Vyžaduje sa od vás – reprezentantky značky Chanel – aj typický „chanelovský“ štýl obliekania? 

Coco povedala, že móda sa mení, ale štýl zostáva. Vytvorila som si istý štýl a toho sa držím. Ale mám aj kolegov, u ktorých pozorujem niečo ako presýtenie módou, a to sa potom odzrkadľuje na ignorovaní oblečenia. Zo zásady nenakupujú oblečenie v butikoch, chodia v „čiernej uniforme“, i keď kvalitnej. A peniaze investujú do cestovania alebo do umenia.Pre mňa základ predstavuje čierno-biela „chanelovská“ kombinácia.A tvrdím, že bielou košeľou, čiernym kašmírovým pulóvrom a dobre strihaným sakom nikdy nič nepokazím. V mojom prípade platí: menej je viac. Dobre ušité čierne sako je chanelovská ikona a dá sa nosiť na akýkoľvek spôsob. A že kvalitná bižutéria je tiež dôležitá, to som si uvedomila práve u Chanel. Lebo ako hovorí Coco, nie je dôležité, aby bol šperk pravý, ale aby bol krásny. Mám rada kvalitné doplnky – kabelky, topánky, šály, tam sa nebránim extravagancii, ktorá správne okorení môj viac-menej klasický šatník.

 

 slavka3Ako vnímate legendu módy Coco Chanel a jej životný príbeh?

Coco bola jednou z prvých feministiek. Začiatkom 20. storočia, keď ženy boli absolútne závislé od mužov, nepracovali a ich úlohou bolo vychovávať deti, starať sa o domácnosť a prípadne reprezentovať manžela, založila firmu, ktorá v najlepších časochzamestnávala 4.000 ľudí a spôsobila v móde revolúciu. Presadila nový módny štýl, ktorý sa výrazne inšpiroval mužským šatníkom. Vybudovala obrovské  impérium, a to funguje dodnes. Ako priekopníčka nového životného trendu otvorila ženám oči a ukázala im cestu k novým možnostiam a emancipácii, ktorú dokážu dosiahnuť jedine prácou. André Malraux, francúzsky literát a politik vyhlásil: „Sú tri osobnosti, ktoré výrazne ovplyvnili 20. storočie: De Gaulle, Picasso a Chanel.“

 

Coco Chanel sa viackrát vyjadrila, že tvorí módu pre moderné ženy, rovnoprávne, nie pre objekty vášne či žiadostivosti. Čo je krásne, musí byť zahalené, to vraj robí ženu ženskou, romantickou…

Elegancia bola u nej absolútnym pravidlom, a tá sa netýka len oblečenia, je to aj životný postoj. A podľa mňa je oveľa príťažlivejšia, ako prvoplánový sexi štýl.

 

Apartmán Coco Chanel na rue Cambon so známym zrkadlovým schodiskom stále existuje. Ako sa využíva dnes?

Apartmán je vždy aktuálny, organizujeme v ňom pre našich klientov rôzne akcie. Je to veľmi intímne, magické miesto, mám pocit, akoby ho Coco stále obývala. Jej duša je všade prítomná… À propos, na to zrkadlové schodisko mám nezabudnuteľnú spomienku. Keď som raz po ňom schádzala, tak som sa na tom jemnom béžovom koberci, lemujúcom schody, pošmykla a vyrobila faux pas…

 

Aká je typická moderná Parížanka? Rozoznať ju medzi stovkami turistiek?

Vie nosiť módu. A vie, že šaty sa musia prispôsobiť jej, nie ona šatám. Nekopíruje do detailu módne trendy. Má svoj štýl a svoju slobodu, preto bez problémov kombinuje napríklad Zaru so Chanelom. Mieša sa v nej sloboda i náročnosť, zvyčajne nie je dokonale nalíčená, ani dokonale učesaná. Parížanka predstavuje protiklad americkej Barbie. Protiklad ženy s vyfúkanými vlasmi, perfektným make-upom a umelými nechtami. S kabelkou tej istej farby ako topánky. A je jedno, či má na sebe tenisky, alebo lodičky. Určite sa to nedá zredukovať iba na to, čo má oblečené, hoci aj to má svoju výpovednú hodnotu. Ide o pocit zo života – uvoľnenosť, odvahu, sebadôveru a hlavne slobodu. Neviem, ako by vyzerala Chanel v tomto storočí, ale jej stopa v Paríži je stále prítomná. Aj po sto rokoch stále inšpiruje.

 

 

Andrea Miková

foto Peter Župník

 

Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2016)