Smiem prosiť?

 

Fašiang je v plnom prúde a nebyť covidu, hrozila by nám plesová sezóna. Niežeby som bola nejaká levica plesových parketov, ale prednedávnom sme si s kamarátkou rozprávali, ako sme prvýkrát išli na ples a ako sme obe chceli byť Nataše. Ona na svojom prvom plese od trémy tuším omdlela a ja som sa na plese modranskej mládeže v hoteli Modra stiahla na recepciu a pozerala Televarieté v zadymenom hotelovom kumbále sklamaná s pani recepčnou tetou Olinou, lebo na tom modranskom plese nebolo tanečníkov! Všetci postávali pred modranským hotelom, pľuli, hrešili a vo vnútri sa len červenali. Bolkonský na ples modranskej mládeže neprišiel, nebolo o čo stáť.

Na našom modranskom gymnáziu to bola jeden čas samá Nataša. Čítali sme Vojnu a mier, Annu Kareninu, zhovárali sa o tých knižkách cez prestávky, všetky sme ľúbili Andreja Bolkonského a úplne všetky, dobre, tak niektoré, dobre, tak ja, sme chceli byť Nataše.

Často sa v knižnici stretávam s mladými ľuďmi na besedách, so spisovateľmi, hovoríme aj o ich obľúbených knižkách. Vždy ma prekvapí, že ani jeden či jedna nespomenú Tolstého Vojnu a mier alebo Annu Kareninovú, ba dokonca nepoznajú ani ich filmové spracovania, ktoré svojho času patrili k takmer povinnej výbave ostrieľaného debatéra na chodbách vysokých škôl, v kaviarňach, vo vlakových kupé, podobne ako knižka.

– Pierre, alebo Andrej?
– Americký, alebo ruský?
– Starý, alebo novší?
Starý a jasné, že ruský! Po prvýkrát som ho videla v našom modranskom kine Mier na gymnáziu. Schyľovalo sa k Vianociam. Nástup povinne celá škola, študenti, študentky, všetky profesorky, matematikárky, biologičky aj telocvikári. Po rusky, s titulkami. Premietalo sa celé dopoludnie, s prestávkou na rožok s maslom od mamy. Tú prestávku si pamätám – jedli sme potichu, hovoriť sa tuším nechcelo nikomu. Keď sa film skončil, bežala som cez park domov, zrazu som bola Nataša, bok mi šlo vyvaliť, ako som to všetko, čo sa stalo, chcela porozprávať mame a sestre.

Mama prala, sestra sa učila v izbe a vôbec na mne nevideli, že som v tom kine „narástla“, zmenila sa, prekonala som ako dáku chorobu strašnú vojnu, bola v Moskve, na vidieku aj na bojisku…

„To všetko, čo sa stalo“ mi možno navždy zmenilo život! Tolstého Vojnu a mier som mala v tom čase už prečítanú. Ja som nechcela byť Natašou, ja som ňou bola! Tou ruskou filmovou samozrejme ešte viac. Jedna z mojich najmilších scén, keď Nataša beží a kričí: „Pozrite sa, tatuško ide tancovať Danilu Kupora, tatuško ide tancovať…“ To som bola ja!

Aj mňa všetci doma ľúbili, aj ja som mala takého tatuška, náš, svoj svet, svetíček v Modre. A pritom v časoch, keď som chodila do školy, bolo čítanie Tolstého povinné a ako všetko povinné, dosť odporné, na hodinách ruskej aj slovenskej literatúry. Ale aká zaľudnená tá literatúra bola. Bolo mi ľúto, že som niektoré Tolstého poviedky už prečítala, že ich nemôžem čítať ešte raz prvýkrát, neskôr aj, že som také poviedky nenapísala ja.

Neprotirečiť zlu násilím, vzdelávať roľníkov, práca, ktorej sa oddával samotný Lev Nikolajevič, hoci bol šľachtic, to všetko imponovalo učiteľkám aj socialistickému realizmu. Nám, študentom imponovali Nataša, Andrej, Pierre. Tá knižka je plná prenádherných živých scén a dôležitých, až filozofických, ale živých rozhovorov, na ktoré sa nedá zabudnúť. Či už sa odohrávajú v salónoch, v chodbe na truhlici, kam dievčatá z Rostovovskej rodiny chodia smútiť, alebo na bojisku.

Tolstoj bol veľký rozprávač! Staručký mužov strýčko, naháčsky farár, sa dokonca na omšiach pýtali a hneď si aj odpovedali:

– Kto bol najväčší hudobný skladateľ? Ludwig van Beethoven!
– A najväčší spisovateľ?  Lev Nikolajevič Tolstoj!
To živé rozprávačstvo k jeho vážnej a veľkej knihe priťahovalo a priťahuje dodnes aj ľudí, ktorí po knižke siahnu bez akejkoľvek literárnej školy či navigácie! Odvážny Kutuzov, obyčajní, neobyčajní vojaci na bojiskách, prísny otec kniežaťa Andreja, jeho vážna a smutná sestra, Pierre Bezuchov, Nataša, ktorá je v na konci knižky taká iná, že by sa na začiatku nespoznala v zrkadle, hlavné aj vedľajšie postavy príbehu, každá, každulinká postava v knižke ožíva, dýcha, pozorný čitateľ jej môže nahmatať tep a zatvorením knižky neodchádza, naopak, zostáva s nami všetkými, s každým po svojom, trochu inak a s niektorými po celý život…

Tolstého ples bol určite jedným z najlepších plesov, na akom sme ako dievčatá boli. Ešte aj po rokoch som o ňom čítala alebo sa naň pozerala v televízii, akoby som si pozerala vlastné „plesové“ fotografie.

Ku knižke som sa vrátila viackrát. Hneď za čerstva na vysokej škole a neskôr, keď som s mužom na rok odcestovala do Ameriky – vtedy som čítanie prekladala Makovického zápiskami z Jasnej Poľany. (Bože, veď my Slováci sme mali Makovického, o tom by sme dnes mohli deckám v školách rozprávať! Jeho aj Škarvanove pacifistické názory by mohli byť deckám na gymnáziách blízke!) A ak som ako dievča vynechávala strany z bojísk a vojenské operácie, pri poslednom čítaní ma dojímali práve tie. A ak ma po prvýkrát nahnevalo, že sa Nataša zmenila na „obyčajnú ženskú“ obťažkanú deťmi, pri poslednom čítaní som opäť stretla seba!

Tolstoj bol suverén, macher, všetky udalosti, aj tie konkrétne vojenské vidí inak, originálne, tolstojovsky nezvyčajne, historické udalosti opisuje, akoby si ich vymyslel, vytŕha ich z ich historického kontextu. Jeho opisy sú obrazmi!

Tolstoj bol veličenstvo, originál aj s myšlienkou, že Božie kráľovstvo sa ukrýva v každom z nás. Pre svoje originálne názory ho ruská pravoslávna cirkev zatratila a neskôr rehabilitovala, šľachta, ku ktorej patril, ho považovala za čudáka, páčilo sa mi, že učil roľníkov, zakladal školy, bol vegetarián, askéta, vo svojich časoch bol vlastne v Rusku „celebritou“.

Ten mužov strýčko naháčsky ešte vravievali, že ľudský život je božská komédia. Minulý rok nám v nej každému pripravil celkom slušné párty a tohtoročná plesová sezóna bude bez nás. Nebojte sa, po „vojne“ príde mier a znovu budeme všetci „generáli“. Možno by sme však tento rok mohli obehnúť „literárne“ plesy…  Ja odprevadím na ples Natašu. Tolstého ples totiž nikdy nesklame, naopak, vždy, keď o ňom čítam, stane sa top udalosťou plesovej sezóny. Tak čo, pridáte sa? Vyhlasujem dámsku volenku! Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová