#SPOLU za zdravé prsia

 

V dobrom i zlom – tak by mohlo znieť motto prepojenia kozmetickej spoločnosti Avon, ktorá sa dlhodobo venuje problematike rakoviny prsníka, s občianskym združením Tak trocha inak, za ktorým stojí Erika Mokrý, podľa vlastných slov „úplne obyčajná žena, ktorá sa rozhodla rozpovedať svoj príbeh tak, ako jej ho život priniesol“.

 

 

Erika Mokrý (31)

S manželom krátko po zverejnení svojho prvého príbehu na blogu založila občianske združenie Tak trocha inak. Všetky jeho aktivity financuje z predaja svojej knihy s rovnomenným názvom, ako i z predaja produktov na e-shope združenia. Postupne ku knihe pridala i ďalšie aktivity, na svojom e-shope ponúka šatky a turbany pre onkologicky chorých pacientov, napísala brožúrku, v ktorej mapuje svoje osobné skúsenosti z liečby rakoviny a do tretice stojí za projektom Štartovacieho balíčka pre bezvlásky (pozostáva z brožúrky a turbanu pre pacientky, ktoré prišli počas liečby chemoterapiou alebo rádioterapiou o vlasy). Vďaka Avonu a ich zbierke z predaja tričiek bude občianske združenie Tak trocha inak distribuovať viac ako tisíc balíčkov pre pacientky s rakovinou prsníka. Tieto balíčky budú okrem spomínaného turbanu a brožúrky obsahovať aj rúž.

 

 

Keď sa povie Tak trocha inak, mnohým sa vybavia príbehy ženy, ktorej do života zasiahla náročná diagnóza a ona o tom všetkom veľmi otvorene píše.

V živote sa človek ocitne v rôznych situáciách, náročnejších aj tých menej náročných, pričom každá z nich je príležitosťou na zmenu postoja či pohľadu na život. Je len na nás, či si z daného problému či ochorenia niečo vezmeme, poučíme sa, budeme sa snažiť o zmenu. Poznám mnoho príbehov ľudí, ktorým bola diagnostikovaná rakovina a svoj život sa nesnažili zmeniť a ani nezmenili. Pokračovali v jeho žití presne tak, ako predtým. Rovnako však poznám aj mnoho príbehov, pri ktorých došlo k úplnej zmene a prehodnoteniu postojov, života či názorov. A podobné to bolo aj v mojom prípade. Rakovinu prsníka som poňala ako poslednýkrát zdvihnutý varovný prst a rozhodla sa ho neignorovať. Aj vďake nej som si uvedomila čaro okamihu, žitia a nádychu.

 

Nasledovala veľmi náročná liečba. Dá sa vôbec na také niečo vopred pripraviť?

Moja liečba pozostávala z kompletného odstránenia prsníka, pätnástich chemoterapií a dvadsiatich piatich ožarovaní. Často sa ma ľudia pýtajú, ako som to dokázala zvládnuť. A hneď po tejto otázke dodajú, že oni by to určite „nedali“. Každý človek v sebe skrýva obrovskú silu, o ktorej mnohokrát ani netuší. Ale ona tam je. Je však len na ňom, či sa rozhodne poddať, alebo sa postaví a bude kráčať ďalej. Ja som sa rozhodla vyliečiť sa. Nevravím, že to bolo jednoduché. Priznávam, mala som obdobia, kedy som všetko chcela nechať tak, odmietla som dokonca chemoterapiu a povedala si, že stačí. No vďaka môjmu manželovi, vďaka snu zostarnúť vedľa neho, vidieť ešte toľko vecí, som sa nakoniec vždy postavila a išla ďalej.

 

O rakovine ste začali písať, založili ste občianske združenie Tak trocha inak s cieľom pomáhať zlepšovať kvalitu života onkologických pacientov. Kde ste čerpali silu vy?  

K tomu, aby som začala písať, ma doslova dotlačila moja dobrá kamarátka. A som jej za to nesmierne vďačná, pretože odštartovala niečo, čo som si nedokázala nikdy ani len predstaviť. Keď sa povie rakovina, každý si automaticky predstaví umierajúceho človeka neschopného urobiť čokoľvek. Musím sa priznať, pri tomto slove som mala rovnakú predstavu. No postupom času som pochopila, že všetko môže byť aj celkom inak. Počas mojej liečby som chodila do práce, s mojím (teraz už) manželom sme sa vzali a ja som s určitými obmedzeniami fungovala ako úplne normálny človek. A presne túto stránku som chcela ukázať aj ľudom. Že to ide, nemusia sa vzdávať a nemusia sa báť. Čím viac som písala, tým viac ľudí sa pridávalo na moje sociálne siete, zdieľali môj príbeh a vďaka tomu som mohla „otvoriť oči“ aj iným. Avšak, ja nie som lekár, nie som ani odborník, ani špecialista. Nestaviam sa do tejto pozície a ani to robiť nechcem. Som len ja, Erika Mokrý, úplne obyčajná žena, ktorá sa rozhodla rozpovedať svoj príbeh. Informácie, ktoré v blogu zverejňujem, sú moje subjektívne pocity a názory.

 

O rakovine píšete s ľahkosťou, humorom a láskou, občas tragikomicky, Vaše skúsenosti a myšlienky majú dnes dokonca podobu knihy. Čo vás viedlo k jej napísaniu?

Bolo pre mňa nesmierne dôležité, aby sa môj príbeh dostal do rúk čo najväčšieho množstva ľudí a ponúkol im iný pohľad na rakovinu. Navyše, vďaka mojej knihe a kompletnému zisku z jej predaja dokážeme financovať pomoc pre onkologických pacientov, ktorú naše občianske združenie Tak trocha inak vykonáva. Moja kniha nie je určená len pre onkologických pacientov. Je určená všetkým, osobne si myslím, že ku komu si cestu má nájsť, k tomu si ju aj nájde. Mnohokrát v nej nájdu odpovede na otázky aj zdraví ľudia, hoci je pre nich na začiatku obsah knihy odstrašujúci…

 

V jednom zo svojich prvých článkov spomínate radu, ktorú ste dostali od svojej rádiologičky: „Slečna, neklaďte si otázky, treba bojovať!“

Nebolo to jednoduché a viackrát som si tento doslova príkaz mojej lekárky musela opakovať. A pripomínal mi ho aj manžel. No pochopila som, že zbytočnými otázkami „Prečo práve ja, prečo práve teraz?“ by som strácala silu a energiu na to, aby som mohla ísť ďalej. Rakovina do môjho života vstúpila na moje 28. narodeniny a ja som ju prijala so všetkým, čo mi priniesla. S jediným cieľom – vyliečiť sa. A dobrej rady mojej lekárky sa držím dodnes, takmer tri roky po liečbe pri akomkoľvek probléme, ktorý sa v mojom živote vyskytne. Jednoducho, všetku svoju energiu sústredím na jeho vyriešenie a to, aby bolo všetko v poriadku.

 

U vás dokonale platí, že sa váš život rozdelil doslova na dve polovice: pred rakovinou a po nej. Kým ste boli predtým? A čo sa zmenilo?

Pri tejto otázke často ukazujem fotky pred a po. Odpoveď je potom jednoduchšia. Kedysi mi až príliš záležalo na tom, ako vyzerám. Vždy som chcela mať krásne dlhé vlasy, a preto som si ich nechala predĺžiť. Husté a dlhé riasy, ktoré som si nechávala pravidelne lepiť. A prsia? Tak tie som si plánovala nechať zväčšiť. Potrebovala som byť, jednoducho, dokonalá a moja predstava o dokonalosti bola na hranici „instantnosti“. Keď mi do života vstúpila rakovina, prišla som o všetko, čo som predtým zdokonaľovala. Vypadali mi vlasy, všetky chlpy, vrátane rias a prišla som aj o prsník. Paradoxne, práve vtedy som si uvedomila, aká som krásna. Že krása ženy vychádza zvnútra. Zároveň – nechcem aby to vyznelo ako klišé – nedokázala som si vážiť silu okamihu. Bola som materiálne založená, záležalo mi na fyzickom výzore, málo som spala a neustále som pracovala. Dnes je to trocha inak. Snažím sa myslieť na seba a zvoľniť. Nie vždy sa mi to darí, no učím sa. Každý deň.

 

Ako vznikla vaša spolupráca s kozmetickou značkou Avon?

V roku 2019 som sa stala tvárou kampane Za zdravé prsia, ktorá zaštiťuje spoločnosť Avon. Následne som sa rozhodla s naším projektom Štartovacích balíčkov zapojiť do nimi vyhlásenej verejnej súťaže, ktorú sa nám podarilo vyhrať. Spolupráca s Avonom má pre mňa veľký význam. Nielen pre dôveru, ktorú do mňa, do nášho projektu a do nášho občianskeho združenia vložili, ale aj preto, v akom rozsahu dokážeme ženám spoločne pomôcť.

 

Október je mesiacom boja proti rakovine prsníka, jeho cieľom je poukázať aj na dôležitosť prevencie. Ako vyzerá dnes, po vašej skúsenosti, vaša prevencia v tejto oblasti?

Rakovine ako takej sa človek nedokáže vyhnúť. Vďaka prevencii ju však môžeme včas odhaliť, a tým zvýšiť šancu na vyliečenie sa. Pri rakovine prsníka je nesmierne dôležité samovyšetrovanie prsníkov a následná prevencia pomocou rádiologických vyšetrení, mamografiou a sonografiou. Na tieto vyšetrenia má nárok každá žena z verejného zdravotného poistenia, pričom ich indikácia závisí od veku pacientky. Žiaľ, stále sa stretávam s príbehmi, kde došlo k zanedbaniu prevencie. Rovnako tak si správne samovyšetrenie prsníkov vykonáva doma len veľmi málo žien. A následne, ak si aj nájdu hrčku, boja sa ísť k lekárovi, aby „to náhodou nebolo niečo horšie“. Toto je obrovská chyba a problémom z môjho pohľadu je aj to, ako sa verejnosť pozerá na onkologické ochorenia. Médiá, žiaľ, nám radšej podsúvajú smutné príbehy ako tie, pri ktorých sa hovorí o pozitívnom konci. Ľudia majú v sebe zakorenený strach a často práve kvôli nemu nechajú ochorenie prerásť do stavu, keď už musí nastúpiť zložitejšia liečba.

 

Gabina Weissová

foto Avon

 

Článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2020)