Srbky na Slovensku

 

Prišli k nám z krajiny, kde strávili kus svojho detstva a dospievania, no v jednom okamihu sa ich idylické dni premenili na vojnovú nočnú moru. Strach, neistota, azda i túžby rozvíjať svoj talent ich priviedli na Slovensko, kde nielenže vyštudovali a našli pracovné uplatnenie, ale získali aj druhý domov. Žijú medzi nami, žijú s nami, odovzdávajú nám svoj pohľad na svet, svoju odvahu i nezlomnosť…

 

Olja Triaška Stefanović

V roku 2007 ukončila štúdium fotografie v ateliéri profesorky Miloty Havránkovej na VŠVU v Bratislave, na rovnakej škole teraz pôsobí ako vedúca Katedry fotografie a nových médií. Olja ako vizuálna umelkyňa vystavuje nielen na Slovensku, ale i v zahraničí, pričom sama sebe kladie otázku vlastnej identity a histórie. V roku 2015 ju vyhlásili za fotografku roka na Slovensku.

 

Spomienky na minulosť: Narodila som sa Novom Sade, v druhom najväčšom meste Srbska. Novi Sad je krásne mesto na Dunaji, v severnej časti Srbska, vo Vojvodine. Vojvodina je veľmi špecifický región, rovina bez hôr, s množstvom riek, močarísk, otvoreným horizontom a niekoľkodňovými hustými hmlami, miesto, kde v zime je zima a v lete je veľmi horúco. Vo Vojvodine žije viac než 25 rôznych národnostných menšín, rozpráva sa tam po slovensky, maďarsky, chorvátsky, rumunsky, bulharsky… Moje prvé spomienky sa viažu práve k Vojvodine, k dedovmu viniču, oberačke hrozna, domu na strome, ktorý sme si postavili s bratom a bratancami. Sú to idylické spomienky na rodinu a romantické dospievanie, úzko spojené s Dunajom a Jadranským morom. Nemali sme veľa, ale mali sme všetko, čo sme potrebovali. Štát, v ktorom som žila a dospievala, sa volal Juhoslávia a my sme mali pri mori na polostrove Pelješac dom, kde sme trávili s rodinou a priateľmi zo Sarajeva, Nového Sadu a Záhrebu veľa času. To obdobie ma najviac formovalo. Celý náš život sa však zrútil, keď v bývalej Juhoslávii začala etnická vojna. Už nebolo nič ako predtým a my sme vedeli, že to, ako sme žili dovtedy, už nikdy nezažijeme. Prišli hrozne ťažké roky, tma, nenávisť a bieda. Po skončení gymnázia som nechcela ďalej takto žiť, odmietala som život pod diktatúrou a v anarchii. Zbalila som si kufre a odišla som. Bolo to najväčšie rozhodnutie v mojom živote. Do Srbska sa pravidelne vraciam, žije tam celá moja rodina, naša dcéra je bilingválna, rozpráva aj po Srbsky a cíti rovnako ako ja, že Srbsko je jej vzdialený domov.

Miesto v inej krajine: O Slovensku som nevedela absolútne nič. Neovládala som ani jazyk, ale dostala som študentské vízum, na základe ktorého som sa rozhodla. Túžba odísť z krajiny bola veľmi silná a keď som koncom roka 1997 prišla do Bratislavy, začínala som prakticky od nuly. Rodičia ma v mojom rozhodnutí veľmi podporovali a ja som voči nim pociťovala veľký záväzok, aby som svoju šancu nepremárnila. Našťastie, od začiatku som na Slovensku stretávala ľudí, čo mi pomáhali a za to som nesmierne vďačná. Stále som si vravela, že keď prejde prvý rok, určite mi bude lepšie. A bolo. Naučila som sa byť trpezlivá, postupne pracovať na sebe a posúvať sa ďalej. Za to, že som zostala žiť na Slovensku, do veľkej miery vďačím práve priateľom, ich srdečnosti a všetkému, čo pre mňa od začiatku urobili. Uvedomila som si, že život bez nich a bez Bratislavy si už neviem predstaviť.

Sme iní, či rovnakí? Srbov a Slovákov sa snažím neporovnávať a je veľa dôvodov, prečo. Jeden z nich je ten, že som chcela a stále chcem žiť v tejto krajine naplno, a rovnako tak naplno chcem tráviť čas v Srbsku, keď tam zavítam. Osobne ma porovnávanie brzdilo, človek sa tým dostáva do vákua a potom hľadá čosi, čo v novej krajine vlastne nikdy nenájde. Myslím, že ak sa oslobodíme od porovnávania, naučí nás to o národoch najviac, naučíme sa chápať kontext rozdielov, históriu – takto sa dokážeme plynule asimilovať do spoločnosti a pritom si zachovať to, čo nás vo vnútri formuje. Vytvoriť si niekde nový domov nie je ľahké, ale treba to brať ako jedno veľké dobrodružstvo. Vnútorná vôľa a zvedavosť sú v tom dôležité faktory, úspech je relatívny a pre každého iný. Ako dospievame, aj úspechy a naše ciele sa menia. Cieľ musíme mať vždy pred sebou, ten nás aj cez ťažkosti dokáže posúvať ďalej.

Vtedy a dnes: Zapísala som sa na štúdium fotografie na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri profesorky Miloty Havránkovej, čím sa mi splnil prvý veľký sen a ja som začala naplno tvoriť. Veľmi mladá som totiž vedela, že sa chcem vyjadrovať fotografiou, že mi slová nestačia. Vedela som, že chcem študovať umenie a bola som ochotná obetovať veľa, aby sa mi tento sen splnil. Verím, že nič sa v živote nestane len tak, musíme na sebe pracovať, vedieť prijímať kritiku, počúvať názory, cestovať, sklamať sa, zažiť nešťastnú lásku, potom sa znova zaľúbiť, založiť si rodinu, riskovať, pomáhať, nebáť sa a všetko to je skladačka, ktorá nám pomôže neskôr pri našej tvorbe a kariére. Mňa práca na Katedre fotografie a nových médií na VŠVU napĺňa, pracujem v kreatívnom prostredí, pracujem so študentmi, ktorí sú nadaní, múdri a vždy sa naučím niečo nové. Práca mi dáva priestor aj na umelecký výskum, čas na tvorbu, premýšľanie, prípravu výstav a za to som vďačná.

 

Snežana JovićWerner

Rodáčka zo Srbska prišla na Slovensko študovať hru na akordeóne a po absolvovaní bratislavskej VŠMU tu napokon ostala žiť. Je známa ako členka hudobného zoskupenia Pressburger Klezmer Band, kde okrem hry na akordeón i spieva a hoci jej teraz väčšinu času zaberá starostlivosť o dve malé deti, stále sa venuje hudbe a koncertným vystúpeniam.

 

Spomienky na minulosť: Narodila som sa v Bačskej Palanke, severnej časti Srbska, vo Vojvodine, kde žijú aj dolnozemskí Slováci. Moja mama má slovenský pôvod, otec je Srb, rodičia nás teda vychovávali so staršou sestrou dvojjazyčne. V Bačskej Palanke som vyštudovala základnú a základnú umeleckú školu, od deviatich rokov som sa u pani učiteľky Darinky Gunjić venovala akordeónu. Vďaka nej som si vybrala hudbu ako povolanie. Najprv sa mi nedarilo, no mama ma veľmi motivovala a podržala. Zo strednej hudobnej školy Isidor Bajić v Novom Sade som ako študentka štvrtého ročníka prišla na prijímacie skúšky na VŠMU do Bratislavy a úspešne ich absolvovala. Tak som sa dostala na Slovensko.

Moje detstvo v Srbsku bolo krásne, hoci nie vždy bezstarostné. Pocítili sme vojnu, zažili strach a bombardovanie. Keď sme mali v dome nedostatok, nejako sme vždy vedeli, že to prekonáme, pomaly a skromne. A som veľmi rada, že som tak vyrastala. Nemala som vždy všetko, čo som chcela, ale nechýbala mi láska a ľudia okolo, rodina a kamaráti. Počas strednej školy som štyri roky bývala na stredoškolskom internáte, tam som mala možnosť naučiť sa tolerovať ďalšie dievčatá, s ktorými som sa delila o izbu. Prvý rok nás takto bývalo osem. Keď som nastúpila na VŠMU, mala som obrovský strach, ako to zvládnem, ale boli to krásne roky a vždy na ne rada spomínam. Veľa vecí, ktoré mi v živote prišli do cesty, vo mne vyvolávali strach, ale ten som sa naučila spracovať, čo ma nevedome posúvalo dopredu. Na Slovensku žijem už 19 rokov, vraciam sa však často do Srbska. Je to prirodzené, mám tam rodinu, výborných rodičov, milovanú sestru a jej deti. A so mnou tam chodia už aj moje deti…

Miesto v inej krajine: Už počas štúdia akordeónu v Srbsku som snívala o bratislavskej VŠMU, a tak som za týmto snom šla. Výhodou bola moja slovenčina, ale inak som na Slovensku nikoho nepoznala. Samotné začiatky aj napriek môjmu pôvodu a znalosti jazyka boli veľmi ťažké. Myslela som si, že budem lepšie rozumieť a viac hovoriť, ale tie prvé dni… Po hodine počúvania slovenčiny som mala takú veľkú hlavu, až ma bolela. So svojou prvou spolubývajúcou sme si „nesadli“, bola staršia, trošku problematická a stačilo málo, aby som sa vtedy zbalila a pobrala sa domov. Vôľa však bola silnejšia, ani neviem ako, no podarilo sa mi ubytovať inde a konečne som si začala užívať roky štúdia. Všetci akordeonisti na škole boli ako jedna veľká rodina, a to bolo pre mňa dôležité. Spoznala som sa aj s viacerými študentmi zo Srbska, pomáhali mi, aby som ľahšie zvládala samotu cez víkend i fakt, že sa domov dostanem až na Vianoce.

Sme iní, či rovnakí? Sme si podobní. Nikdy som nepovažovala za problém, že mám inú národnosť a že som prišla z inej krajiny, práve naopak. Medzi Slovákmi som sa cítila uznávaná a rovnocenná. Ako študentka som však často spomínala, ako by sme v Srbsku to alebo ono spravili inak… Dnes to už nerobím. Vážim si, že mám na Slovensku svoju prácu, svoju rodinu. Často som hovorila, ako je možné, že na slovenskú svadbu je pozvaných iba 20 či 80 hostí, keď v Srbsku je to 200 a viac. Oslavy detských narodenín alebo príchodu dieťaťa na svet tiež na Slovensku do nedávna neboli až také populárne. Srbi sú národ, ktorý má vždy dôvod niečo oslavovať, a to sa mi páči. Susedia v Srbsku minule urobili oslavu len kvôli tomu, že si kúpili ojazdené auto (smiech). Pre nich to bola nová vec v domácnosti a bolo ju treba zapiť. Na Slovensku mi chýbajú podniky, kde hrá živá hudba, myslím tým predovšetkým ľudovú hudbu, tradícia, ktorá je v Srbsku dostupná a ja sa tam rada chodím takto zabaviť. A čomu by sa mohli Slováci priučiť od Srbov? Spontánnosti, schopnosti viac sa zabávať, no nie pri pití alkoholu, ale pri svojej hudbe, vážiť si vlastnú kultúru a tradície, a tým pádom aj seba ako národ. To Slovákom chýba a Srbi toho majú dosť. Sme hrdí na to, kto sme, aj keď žijeme v ťažkej dobe. Srbi by sa zasa mohli od Slovákov naučiť pokore, ale iba trošku…

Vtedy a dnes: Myslela som si, že vyštudujem školu a vrátim sa domov učiť. Počas vysokej školy som však dostala možnosť stať sa súčasťou projektu Shalom skupiny Pressburger Klezmer Band a dodnes som jej členkou. Vnímam to ako veľké šťastie, pretože hranie v tejto skupine mi celkom zmenilo život. Najprv som sa vďaka tomu mohla hudobne rozvíjať, cestovať, prekonávať trému na rôznych pódiách. Potom som sa v kapele zamilovala do dnes už môjho manžela, huslistu Andreja Wernera, s ktorým máme dve krásne deti, Leu a Leona. V kapele pôsobím 16 rokov a za ten čas som odohrala mnoho krásnych koncertov, nahrala som 6 CD nosičov, všetko to pre mňa boli veľké a bohaté skúsenosti. Myslím, že v Srbsku by som nemala možnosť byť takto úspešná, takže som vďačná, že som si na Slovensku v hudobnom svete našla svoje miesto.

Okrem hrania v kapele som sa stala súčasťou aj iných projektov – s kamarátkou Anou z Belehradu sme tvorili duo, hrali sme klasickú hubu srbských autorov a neskôr sme založili aj skupinu hrajúcu balkánsku hudbu. Organizovala som rôzne kultúrne podujatia a robím to dodnes, aj momentálne počas rodičovskej dovolenky. Pri každej práci človek zo seba vydáva veľa úsilia, a aj keď sa nie vždy všetko vydarí, ostávam veľkou optimistkou a vždy myslím pozitívne. Prekážky, ktoré som v živote musela zdolávať, ma nikdy nezabrzdili v ceste dopredu.

 

Jana Žjak

Absolventka doktorandského štúdia na Fakulte masmédií PEVŠ v súčasnosti pôsobí ako produktová manažérka, venuje sa kamere i marketingu, ale stojí aj za myšlienkou projektu Pôdorys, ktorý je poctou našej minulosti aj budúcnosti a má podobu brošne a trička.

 

Spomienky na minulosť: Vyrastala som v multikultúrnom prostredí plnom tolerancie, ale v období rôznych turbulencií. Každý, kto pozná nedávnu históriu Srbska, vie, čo sa dialo od roku 1991 do roku 2004. Moji kamaráti na Slovensku si to ani nevedia predstaviť a som rada, že to nezažili. O to viac si však vážim ľudí, mier a elektrinu. Som srbská Slovenka a slovenská Srbka. Na Slovensku ma považujú za Srbku a v Srbsku za Slovensku. Moja rodina je slovenskej národnosti a moji prarodičia prišli na územie Vojvodiny za lepším životom. Zaujímalo by ma, čo by povedali na to, že sa ja vraciam na územie, odkiaľ oni odišli. Narodila som sa do úžasnej rodiny, ktorá je pre mňa najdôležitejšia na svete. Pochádzam zo srbsko-slovenskej dedinky Silbaš neďaleko Nového Sadu, raz som sa učila po srbsky, raz po slovensky a takto dokola tieto dva jazyky striedam celý život. Detstvo pre mňa znamená behanie s bratom od jedných starých rodičov k druhým, ku tetkám, sesterniciam, detstvo, to je kopec kamarátov, štveranie sa po višniach a čerešniach, plné priedomie fialiek a sloboda. Najužšia rodina bývala takmer na jednej ulici, starí rodičia a rodičia boli okrem iného aj poľnohospodári. Mali veľa zvierat, záhrady, polia. Vždy sa niečo dialo a robilo. Moji rodičia nikdy nemali iba jednu povinnosť, jedno zamestnanie. Je pre mňa úplne prirodzené riešiť milión vecí naraz. V doučovaní sa mi veľmi trpezlivo venovali. Dobré výsledky na základnej škole mi otvorili dvere na jednu z najprestížnejších stredných škôl v Srbsku, na gymnázium v Sriemskych Karlovciach, a tak som sa odsťahovala do historického mestečka na druhú stranu Dunaja. Začala som bývať sama ako pätnásťročná v cudzom meste a možno i preto nebol môj odchod na Slovensko už taký strašidelný. Aj do Karloviec, aj do Trnavy ma rodičia odviezli začiatkom semestra a keď sa semester skončil, prišli si po mňa. Zabezpečili mi pocit istoty. Nebála som sa, mohla som sa na nich spoľahnúť. Môj otec mi vždy hovoril: „Keď bude problém, stačí zavolať. Naštartujem auto a hneď idem za tebou.“ A ja viem, že by to fakt urobil.

Miesto v inej krajine: Keď prišlo na otázku výberu vysokej školy, stála som na križovatke Belehrad, alebo Slovensko. Len tá srbská mentalita… Diplomaticky povedané, nevedela som si predstaviť byť ňou navždy obklopená. Navyše, v roku 2004, v treťom ročníku gymnázia, spáchali atentát na prvého demokratického premiéra a spolu s ním podľa mňa zomrelo aj demokratické Srbsko. V konečnom dôsledku sa však za posledné roky ukazuje, že racionálna rovina rozhodnutia bola tá správna. Politická situácia v Srbsku je veľmi zlá, životná úroveň stále klesá. Ja som však získala istotu a pohodlný život v Európskej únii. Mám tu aj brata a jeho rodinku. On prišiel tri roky po mne a odvtedy už nie som na Slovensku sama.

Začala som študovať v Trnave. Slovensko som poznala iba z niekoľkých návštev a pravdupovediac, neohúrilo ma ani na prvý pohľad a ani po dvoch rokoch. Po prvom semestri som sa chcela vrátiť do Srbska. Nerozumela som vtipom, nemala som kamarátov, susedov, nevedela som prísť na chuť hudbe a všetko bolo neskutočne konzervatívne. Dokonca ani pizzu tu nerobili dobrú. V kantínach podávali nejaký čiernohorský rezeň a všetci očakávali, že ja to jedlo poznám, lebo som z Balkánu. V živote som o ňom nepočula! Najhoršie ale bolo to, že som mala problémy v škole. Nerozumela som odbornému jazyku, neovládala som gramatiku, mala som malú slovnú zásobu. Ale ostala som a po dvanástich rokoch som si konečne aj zvykla. Nakoniec som sa presťahovala do Bratislavy, začala som chodiť na VŠMU a vtedy som sa dostala do svojho živlu. Ťahala som dve denné štúdiá naraz, získala nových známych, stále sa okolo mňa čosi dialo a zahltilo ma množstvo povinností. Po ukončení prvého magisterského stupňa som pokračovala v štúdiu na Paneurópskej vysokej škole, tam som spoznala ďalších skvelých spolužiakov, študentov a pedagógov, a tí mi dali príležitosť realizovať sa. Vtedy som vyslovene dostala krídla.

Ešte stále bojujem s kultúrnou odlišnosťou. Jazykovú som ako-tak zvládla, hoci sa mi občas mozog prepne do srbčiny a hráme hru „hádaj, na čo myslím“. Ja a moji slovenskí priatelia sme nevyrastali na rovnakých animákoch, seriáloch a filmoch. Nepoznáte Bananamana ani Modrú princeznú a ja zasa netuším, čo je to od Kuka do Kuka. Takých príkladov je nekonečne veľa…

Sme iní, či rovnakí? Napriek tomu, že som Slovenka, formovala ma srbská kultúra. Spätne si uvedomujem, že bolo ťažšie nadviazať kamarátske väzby, lebo medzi mnou a okolím bola kultúrna priepasť. Mala som pocit, že nie som dostatočne zaujímavá, aby sa niekto so mnou bavil. Nevedela som rýchlo konštruovať vety a občas, keď som niečo povedala, nik ma nepochopil. Časom som si však zvykla a otvorila sa novým ľuďom, prostredníctvom ktorých som ľahšie spoznávala vzťahy, príbehy a tunajšiu kultúru. Dnes zdieľam domácnosť so Slovákom, ktorý mi uvarí tureckú kávu, v pohode sa porozprávame aj po srbsky a o kamerách vie toho dokonca omnoho viac ako ja. Vedel, že sarma sú východniarske holúbky a na Vianoce máme obaja doma rovnaký dezert – u nich to volajú bobaľky, u nás sú to opekance. Dolnozemskí a tunajší Slováci majú veľa podobného. Dolnozemskí sa viac venujú poľnohospodárstvu, chovu hospodárskych zvierat, zelenine a ovociu. Ešte to nezabudli. Zároveň sa venujú kultúre a vzdelaniu. V súčasnosti sa masovo sťahujú/sťahujeme na Slovensko, takže je osud slovenskej menšiny v Srbsku vskutku otázny a kritický.

Od Srbov by sa Slováci mohli naučiť byť viac emotívni. Vždy som mala rada na Srboch, že všetko dokážu vášnivo prežívať, úprimne sa zabávať, tancovať a všetko brať veľmi emotívne a s ľahkosťou. Srbi by sa od Slovákov mohli naučiť pokore a rešpektu. Na Slovákoch mám rada, že zákony sú tu platné. Za posledné obdobie mám skvelé skúsenosti s úradmi. Mám pocit, že sa tu problémy naozaj riešia a ľudia sú ústretoví.

Vtedy a dnes: Motivujú ma veľké výzvy, rada prekonávam vlastné možnosti a mám rada zodpovednosť. Na svojej práci mám rada komunikáciu, digitálny marketing nám dáva neskutočné možnosti, ako pracovať s obsahom a budovať vzťah so zákazníkom. Ponúka nekonečné more príležitostí, baví ma sledovať, ako sa vyvíja. Ako prvé som študovala masmédiá a dúfala som, že mi to pomôže v profilácii. Začal ma zaujímať film, a tak som šla študovať kameramanskú tvorbu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Na mňa to bolo až príliš úzkoprofilové a zároveň som si chcela urobiť PhD., našla som si teda doktorandské štúdium v masmédiách na PEVŠ, kde mali všetko, po čom som túžila – veľké ateliéry, kopec techniky. A neskôr som zistila aj, akí úžasní ľudia sú tam – od pedagogického kolektívu cez administratívu až po študentov. Som veľmi rada, že mi dali príležitosť učiť tam a vložili do mňa dôveru v riadiacich funkciách.

Mám rada pestrosť. Pri každom angažmáne sa niečo nové naučím. Stáva sa, že odchádzam od kamery, kde „iba“ švenkujem, aby som riešila komplexný PR problém alebo zložité programovanie nejakej kampane. Venujem sa produkcii reklamných spotov, som kameramanka, pripravujem marketingové stratégie, digitálne kampane a občas napíšem aj nejaký text. Všetko, čo robím, robím odborne s maximálnym zanietením a s vášňou.

 

Maja Božović Bažik

Módna návrhárka pôvodom zo Srbska, získala svoj vysokoškolský titul na bratislavskej VŠMU, skúsenosti však zbierala i v niekoľkých avantgardných módnych štúdiách v Belgicku a Francúzsku. Vo svojej tvorbe sa pridŕža myšlienky udržateľnosti módy, pričom využíva materiály, ktoré možno upcyklovať a recyklovať. Je mamou dvoch malých dcér, dvojičiek.

 

Spomienky na minulosť: Moje korene siahajú do Vojvodiny. Vyrástla som v dedinke Pivnica, známej ľuďmi, ktorí sa venujú poľnohospodárstvu a žijú v peknom spojení s prírodou, môj rodičovský dom stál celkom na konci dediny. Z detstva mi utkvel v pamäti úžasný pokoj a ročné obdobia, z ktorých každé malo pre mňa svoje čaro, pamätám si na hry so sestrou, ktorá mi je dodnes najlepšou priateľkou, na dlhé prechádzky po poli a horúci betón na našom dvore, kde sme v letných večeroch sedávali a pozorovali hviezdy nad našimi hlavami… Mám aj nepekné spomienky na obdobie vojny a hoci som vtedy bola malé dievča, pocit strachu a nepochopenia, ako je možné, že sa ľudia nenávidia len pre inú národnostnú príslušnosť či iné vierovyznanie, sa do mojej tvorby premietajú dodnes. V pätnástich som z Pivnice odišla a vybrala sa študovať na strednú umeleckú školu do Noveho Sadu so zameraním na textilný dizajn. Priblížilo sa rozhodnutie, kam si podať prihlášku na vysokú školu a jednou z možností bolo Slovensko, kde sa mi ponúkali lepšie podmienky ako doma, a tak som sa rozhodla, že to skúsim. Do rodnej krajiny sa často vraciam, mám už vlastnú rodinu a deti a chcela by som, aby takisto spoznali, prečo Srbsko milujem a mohli sa vídať s babkou a dedkom, ktorí tam stále žijú. Okrem toho sa rodnou krajinou inšpirujem aj profesijne, často sa obraciam k tematike vojny, k vojenským uniformám, ktoré ma zaujímajú zo strihového hľadiska, k poslaniu a postaveniu vojakov. Sama som občas cítila, že musím byť ako vojak, silná a bojovná, aby som si zabezpečila lepší život. Taktiež ma inšpiruje srbská kráľovská rodina, kultúrne bohatstvo, čo v Srbsku ostalo, no zároveň sa svoju tvorbu snažím prepájať so Slovenskom.

Miesto v inej krajine: Nosím v sebe jednu spomienku, o ktorej určite budem rozprávať aj deťom: keď som sa vybrala do Bratislavy na prijímačky, odchádzala som z domu s vlastnými prácami a so sestrou, bol február a vonku riadna zima. Po príchode som okamžite narazila na jazykovú bariéru, ale mala som šťastie, pretože pedagógovia mi s veľkou trpezlivosťou pomáhali so všetkým, čo bolo potrebné. Prijímačky trvali tri dni, medzitým sme so sestrou bývali na internáte na Svoradovej ulici a poznali sme len zopár ulíc, ktoré viedli ku škole na Drotárskej ulici alebo k obchodu. Aké bolo moje prekvapenie, že si môžem kúpiť rôzne sýtené minerálky a úplne iné jogurty, ako sme poznali u nás! Po troch dňoch som sa vrátila do Srbska a modlila sa, aby ma prijali. Napokon som dostala správu, že som skončila tretia, čo bola skvelá správa, lebo celkovo prijímali len troch študentov! Vôbec som netušila, čo ma na Slovensku čaká. Bola som však rozhodnutá študovať a nesústrediť sa na nič iné. Do Bratislavy som dorazila v starom kombíku, nemala som mobil, nikoho som nepoznala a nemala som ani najmenšie tušenie, kde sa mám vlastne ubytovať. Prvé dni som blúdila po meste, občas som sa strácala a hladná, smädná som sa vracala na internát. Problémy sa utriasli, keď konečne začala škola. Dodnes mám z toho obdobia kamarátky, ktoré so mnou trávili veľa času a vďaka ktorým som sa cítila vítaná. Sú mojou slovenskou rodinou, ktorá mi pomohla zvládnuť celé vysokoškolské štúdium.

Sme iní, či rovnakí? Ako prisťahovalkyňa môžem porovnať situáciu, v akej sa naše dve krajiny pred nedávnom nachádzali. V Srbsku sme nikdy neboli tak hermeticky uzatvorení, ako v časoch komunizmu u vás. Sloboda slova tam vyzerala inak, mali sme všetko, mohli sme cestovať a mnohí ľudia majú z toho obdobia krásne spomienky, vravia, že sa im žilo dobre. Kamaráti Slováci, ich rodičia a starí rodičia mi naopak rozprávali príbehy, ako tu fungovala cenzúra, aká sa nosila fádna móda, bola minimálna možnosť slobodného pohybu, myslenia a žitia. Ja ani moji rodičia sme komunizmus v tejto miere nezažili. Aj preto si myslím, že po tom, čo Slováci prežili, oveľa viac bojujú o svoju slobodu pohybu, túžia po nej a nenechajú si ju vziať. Srbi zasa nažívajú v živšej, niekedy možno až napätej atmosfére, najmä preto, že na malom území sa tam koncentruje viacero národností a vierovyznaní. Možno si mnohí nechcú pripustiť, ako veľmi sa navzájom ovplyvňujeme, no podľa mňa je práve pre túto rozmanitosť Srbsko zaujímavé. A čo by sme sa od seba navzájom mohli naučiť? Slováci by si od Srbov mohli vziať trochu hrdosti na to, čo doma majú, na svoje prírodné bohatstvo, kultúru, kroje a umenie, na svoj jazyk a dobrých ľudí, ktorých je tu dostatok. Máte chutné pivo, víno, syry, krásnu krajinu, a preto ma zakaždým zamrzí, keď z úst Slováka počúvam, že všetko zahraničné je lepšie. Vôbec to nie je pravda.

Vtedy a dnes: Moja práca ma vždy napĺňala a spomínam si len na pár momentov, kedy ma prepadli pochybnosti, či som sa vydala správnym smerom. Väčšinou však pramenili z frustrácie, keď som pracovala od svitu do mrku a napriek tomu som finančne nevychádzala. Donútilo ma to vziať aj projekty, ktoré ma nebavili, ale to zažívajú mnohí ľudia aj v iných profesiách. Občas som mala pocit, že som si pre svoju prácu nezvolila dobrú krajinu, predsa len, dizajn sa na Slovensku prebral k životu až teraz, našťastie sa mi vďaka programu Erasmus podarilo vycestovať do Francúzska a Belgicka, kde som mohla zbierať nové skúsenosti a v tom ma Slovensko veľmi podporilo. Zostala som tu pracovať, žiť a uvedomila som si, čo znamená kvalita života. Nie je to len o peniazoch, ktoré máme na účte, ale i o priestore, v ktorom bývame, o priateľoch, s ktorými sa stretávame a ľuďoch, s ktorými žijeme. Som vďačná, že bývam na Slovensku. Dôvodom bol určite i môj manžel, ktorý tu takisto ako ja študoval a spoločne sme sa rozhodli ostať. Dnes máme dve malé dievčatká, a tak sa teraz nikam nechystáme cestovať…

 

 

Gabina Weissová

foto archív

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2021)