Stáňa Šlosserová – Príbeh filmu sa ukrýva aj v kostýmoch

 

Stáňa Šlosserová už ako malá premieňala obrusy a závesy na trendy oblečenie, za železnou oponou však namiesto módnej kariéry jazdila na traktore a vstrebávala informácie o výžive rastlín. Úspech jej k nohám nespadol ani po neskoršom vyštudovaní výtvarnej školy, a tak zamierila do Veľkej Británie, kde opäť začínala od nuly a postupom času sa stala osobnou kostymérkou hollywoodskych hviezd, viedla veľké kostýmové tímy v rôznych kútoch sveta, navrhovala dobové aj súčasné kostýmy a v zákulisí  klebetila s hviezdami ako Russell Crowe, Angelina Jolie, Johnny Depp či Morgan Freeman…

 

 

Aký máte vzťah k zrkadlám? Nastavujete ich sebe i druhým často?

Nastavené zrkadlo je pre mňa dôležité, pomáha mi zbytočne samu seba neprežívať a vidieť veci také, aké sú. Pokiaľ je reč o skutočných zrkadlách, nevyhľadávam ich, ale ani sa ich nedesím. Niekedy ma šokuje, keď idem okolo výkladu a spozorujem niekoho, o kom mám pocit, že je to cudzí človek a pritom som to ja. Vo svojom vnútri mám energiu tridsiatničky, ale odraz prezrádza iný vek. Vždy sa smejem na tom, ako mám hlavu v oblakoch.

 

A čo pohľad do vášho vnútorného zrkadla, do vlastnej duše? Čo v nej teraz, v čase pandémie, nachádzate?

Rada sa pozerám do svojho vnútra, mnohé veci otvárajú Pandorinu skrinku. Mám pocit, že som ako cibuľa, zlupujem vrstvy a opadávajú zo mňa veci, ktoré ani nikdy neboli moje, ale nejako sa ku mne dostali, lebo sú niečím, čo si ťaháte z rodiny. Kvôli pandémii sa prestalo nakrúcať, a tak som stratila prácu. Povedala som si však, že nebudem doma sedieť a čakať, že sa niečo stane. Premýšľala som, čo môžem urobiť s tým, čo poznám, a tak vznikol projekt Zrcadlo stylu venovaný móde a štýlu, s praktickými radami aj rozhovormi. Príjemne ma prekvapila odozva, ľudia sa veľa pýtajú a mňa to nabíja energiou.

 

Móda vám vstúpila do života pomerne skoro, spomínate si na vaše zoznámenie so šijacím strojom?

Moja babička vedela šiť na singerke. Keď som bola malá, sadala som si ku stroju a snažila sa stláčať pedál tohto staromódneho šijacieho stroja. Ak to nerobíte dobre, ihla behá dopredu a dozadu, takže ma vždy prekvapovalo, ako to babičke ide a mne nie. Pravidelne som sa jej pýtala, či mi niečo ušije, že ja zatiaľ poupratujem alebo s niečím pomôžem. V piatej triede som už začala šiť oblečenie pre seba, napríklad aj šaty z obrusu, ktorý som našla v skrini alebo blúzky s netopierími rukávmi zo závesov. Spolužiačky chceli také isté, tak som si aj privyrobila a neskôr šila pre celú rodinu.

 

Napriek tomu ste skončili na poľnohospodárskej škole…

Dôvodom bolo aj moje sebavedomie. Okrem babičky mi asi nikdy nikto nepovedal, že mi to ide dobre alebo že som talentovaná. Ani ja som si neverila. Babička bola navyše Rakúšanka, po vojne sa z Viedne presťahovala do Česka, lebo tam predtým študovala a zaľúbila sa. Ale mať v čase socializmu v zápise, že babička je z Rakúska, veľmi neprospelo môjmu kádrovému profilu. V škole som ani nebola veľmi priebojná, skôr introvert. Učiteľka ma neprimerane trestala, takže som bola zakríknutá a veľmi som sa neprejavovala. Neskôr mi vraveli, nech nič umelecké ani neskúšam, že si mám vybrať medzi gymplom a poľnohospodárskou školou. Sestra už bola na gymnáziu a radila mi vybrať si to druhé, aby som mala v ruke aspoň remeslo, keď nás nepustia na vysokú školu.

 

Využili ste niekedy poznatky z vášho stredoškolského štúdia?

Museli sme maturovať už s vodičským preukazom, a tak som ho mala skôr než rovesníci – nielen na auto, ale aj na traktor. Učili nás písať na stroji, a tak som skôr vedela písať aj na počítači a naučila som sa prakticky premýšľať – na záhrade na našej chalupe si často spomeniem na školské časy.

 

Čo pre vás znamenal príchod revolúcie?

Mohla som ísť študovať na výtvarnú školu a otvorili sa mi dvere do sveta. Vyučovali na nej profesori, ktorí neboli pripustení na štátne školy, lebo publikovali a predávali svoje diela do zahraničia. Nebola som si istá, či ma po talentovkách vezmú, ale stalo sa. Myslela som si, že asi urobili chybu, ale hovoriť to nikde nebudem. Študovala som v Ateliéri odevu, neskôr mi navrhli, či chcem študovať aj čipku a výšivku, a to bolo super. Po škole mi však došlo, že hoci má človek výtvarnú školu, to ešte neznamená, že bude pracovať ako výtvarník. Prišlo rozčarovanie, tak som sa rozhodla odísť do Anglicka – za skúsenosťami a jazykom.

 

Ako si spomínate na toto obdobie?

Cítila som sa ako malé dieťa. Môj nadriadený mal nižšie vzdelanie aj prehľad než ja, ale keďže som neovládala jazyk, musela som skloniť hlavu a plniť nezmyselné rozkazy, hoci sa tie veci dali urobiť lepšie. Dodnes viem, aké je to žehliť košele, upratovať v továrni alebo umývať toalety – mala som veľa zamestnaní, často niekoľko naraz, aby som si privyrobila na štúdium angličtiny v Cambridge aj na živobytie. Naučilo ma to nepozerať sa na ľudí zhora.

 

Z Británie ste odišli do Ameriky a v Oregone ste študovali dejiny módy…

V USA som bola dva semestre. Cestovala som, spoznávala kultúru, cítila som sa voľná. Študovala som 20. a 30. roky módy Hollywoodu, od nemého filmu až po hovorený – odkiaľ sa bral materiál, kto boli známi návrhári aj herecké divy tých čias. Zistila som, že ma baví robiť si rešerše. Mám rada historické filmy aj seriály, bez ohľadu na obdobie. Vždy je pre mňa zaujímavé zisťovať, ako strihy fungovali, aké boli vtedajšie kánony týkajúce sa oblečenia. Napríklad v časoch cisárskeho Ríma (ktoré zachytáva aj film Gladiátor, na ktorom som pracovala) bielu farbu mohli nosiť len senátori a mladé dievčatá, ešte panny. V každom období nájdete zaujímavé udalosti, ktoré sa premietli do oblečenia, a to zasahovalo do bežného života. Veľmi ma baví pozorovať, ako sa ľudia správajú a rozprávajú prostredníctvom svojho oblečenia.

 

Do filmu vás však nedostali školy, ale pracovitosť. Ako sa to celé zomlelo?

Bolo to presne o tom, byť v správnom čase na správnom mieste. Ku všetkým zamestnaniam som si pribrala prácu v pube, kde som stretla svojho vtedajšieho priateľa. Asi po pol roku ma vzal k sebe domov zoznámiť sa s jeho rodičmi. Keď jeho otec zistil, že som vyštudovala výtvarnú školu, navrhol mi, či by som mu neprerobila pracovňu. Súhlasila som, aspoň som mohla opäť robiť niečo kreatívne. Počas prerábky som si všimla množstvo zarámovaných fotiek z filmov vrátane Meryl Streep s odkazom „Terrymu z lásky, teším sa na ďalšiu spoluprácu“. A tak som sa priateľa spýtala, čo vlastne otec robí. Vysvitlo, že je producent, (Terence A. Clegg, produkoval napríklad Spomienky na Afriku). Práve on mi neskôr povedal, že v Čechách pripravujú film Mission: Impossible a že budú potrebovať pomoc s prekladmi, telefonátmi, produkčnými záležitosťami. Vzala som to, hoci bez odmeny. Nakoniec som od neho dostala výborné osobné odporučenie – to bola moja vstupenka do filmu.

 

Čo nasledovalo po tejto skúsenosti?

Dostala som tip na konkurz k filmu Snehulienka – príbeh hrôzy so Sigourney Weaver, ktorý sa mal nakrúcať v Čechách. Po dlhom rozhovore na konkurze mi anglická výtvarníčka volala, že ma berú. Hoci šlo o hollywoodsky film, musela ma vtedy najať česká produkcia. Šéfka kostýmového oddelenia v Čechách si však svoj tím vyberala sama a dávala mi veľmi najavo, že ja nie som jej voľba. Dialo sa tam veľa intríg, nesprávali sa ku mne pekne, asi nevedeli, či náhodou nedonášam. Šéfka nevedela po anglicky, s producentom tak riešili všetko cezo mňa a keď on neskôr prišiel na pľac, šiel rovno za mnou, aby mi povedal, čo jej mám pretlmočiť. Obvinila ma, že s ním mám aféru, všetci začali roznášať reči, ako som si zbalila producenta, hoci na tom nebolo zrnko pravdy…

 

Ako ste to znášali?

Veľmi ma to ranilo. Producent si ma však zobral bokom a povedal, že ak chcem vo svete filmu niečo dosiahnuť, musím tieto veci vypustiť a dotiahnuť to do konca. Hovorila som si, že dokončím tento film a jednoducho to vzdám. Bola som sklamaná. Akonáhle som však upustila od myšlienky, že ma bude živiť film a zmierila sa s tým, že budem prekladať alebo robiť manuálnu prácu, zavolal mi iný producent, či by som nepracovala na ich filme. Šla som na pohovor a ten človek bol taký milý, že som si povedala, že to skúsim. Bol to film Kozmetička a zviera s Timothym Daltonom a Fran Drescher z Pestúnky. Robila som asistentku výtvarníčky, veľmi som si to užila, a to ma pri filme udržalo.

 

Zoznam filmov, na ktorých ste spolupracovali, je vskutku impozantný: Gladiátor, Čierny jastrab zostrelený, Wanted, Z pekla, Pomaľované vtáča a ďalšie. Nezakrútila sa vám z tohto sveta hlava?

Rozhodne nezakrútila. Nebola som známa, nechodila som po ulici s nálepkou – robím na Gladiátorovi. A keby aj áno, všetci predsa niečo robíme. Ľudí prekvapilo, že Češka robila na takýchto filmoch, na druhej strane – v živote to nie je až také dôležité. Krásne na tom je, že som sa naučila veľa vecí a stretla mnoho inšpiratívnych ľudí. Učila som sa stále niečo nové, bola som stále lepšia a mala som šancu robiť lepšie veci. Keď som vstávala o tretej ráno a chodila spať o polnoci, tak sa mi hlava krútila akurát tak z nedostatku spánku (smiech).

 

Spomínate si na zaujímavé príbehy z nakrúcaní?

Na Gladiátorovi som robila v pozícii kostymérky, ale pomáhala som aj s dvojtisícovým komparzom. Vstávala som skutočne skoro, od štvrtej do siedmej ráno som obliekala komparz, auto ma potom odviezlo do hereckej základne, pričom tam som pokračovala s obliekaním hercov na pľaci a po celý deň sa starala o nich a hlavne o ich kostýmy. Po skončení som zasa do polnoci vyzliekala komparz. Hoci som nemala priamo na starosti Russella Crowea, na pľaci som ho stretávala – je veľmi milý, stojí nohami na zemi. Raz sme sa rozprávali a mal uvoľnený kostým, tak som ho upravila. Keď odišiel hrať, prišiel za mnou jeho asistent a povedal mi, že ak chcem hovoriť s pánom Croweom, musím ísť najprv za ním. Russell si to všimol a keď padla klapka, spýtal sa, čo chcel a že mám na to zabudnúť. Neskôr som sa ho spýtala, prečo má pri sebe takého človeka a či vie, že okolo neho robia takú bariéru. Povedal, že s tým nič nemôže robiť, ten človek tam bol možno preto, že niekto asi musel dať prácu svojmu synovcovi. Tak to vraj chodí.

 

Aké si budujete s hercami vzťahy? Svojou prácou im v istom zmysle narúšate aj osobnú zónu…

Narážate na to, že ich vidím nahých? (smiech) Doteraz sa mi darilo mať pekný vzťah s hercami aj herečkami. Práve preto, že sa im snažím vytvoriť pohodové prostredie, kde na nich nikto nezíza. Mnohí to berú, akoby sa vyzliekali pred lekárom, je to súčasť povolania. Niektorí sa chcú cítiť nepohodlne, napríklad ich postava má zvláštne držanie tela, tak potrebujú, aby ich kostým tlačil. Keď vidia, že ma zaujíma, ako sa v šatách cítia a že sa snažím urobiť všetko pre to, aby to pre nich fungovalo, po chvíli sa už kamarátsky bavíme aj o osobných veciach. Prekvapil ma John Malkovich, s ktorým som pracovala na dvoch  filmoch, že aj pri tisíckach ľudí, ktorých stretáva, si pamätal, čo som mu rozprávala o mojej rodine.

 

Musí byť kostýmový výtvarník aj psychológ?

Musí, aspoň ja to tak vnímam. Vždy ma zaujímalo, ako sa ľudia cítia, ako sa vnímajú. Preto rada pozerám aj do svojho vnútra, ľahšie potom chápem, ako z takejto emócie konám. Potom dokážem aj z oblečenia a z toho, ako sa v ňom ľudia správajú, hýbu či rozprávajú, vyčítať, akí sú a ako by som s nimi mala hovoriť, aby sme sa naladili na podobnú vlnu, aby sa cítili v bezpečí a všetko fungovalo. Mňa veľmi nabíja, keď viem, ako sa s nimi mám rozprávať. Rada spoznávam charaktery ľudí, aj ich neistoty, herci ich majú mnoho. Mnohí ani nevedia, kým sú, keďže neustále na seba berú rolu niekoho iného a potom sa nedokážu v osobnom živote nájsť…

 

Ktoré herecké hviezdy vám najviac utkveli v pamäti?

Určite Russell Crowe, ale aj Andie MacDowell – v čase našej spolupráce bola po rozchode so svojím mužom, otvorila sa mi so svojimi problémami… Jeremy Irons sa veľa zaujímal, čo sa deje v Česku, už tam predtým natáčal, zaujímala ho história aj ľudia. Johnny Depp ma veľmi milo prekvapil. Než prišiel, hovorila som si, že to je ten typ, ktorý v hneve dokáže rozflákať hotelovú izbu, že to s ním asi nebude jednoduché. Ale mal cit pre veci a takt, neuprednostňoval sa, nemal maniere. Mal osobného šoféra, ktorý sa mu raz posťažoval, že jeho dieťaťu v škôlke niekto zobral topánky a na druhý deň mu Johnny nechal asi päť krabíc topánok v aute. Mala som rada jeho malé gestá, nerobil z nich haló a keď mohol, prispel. Bol profesionál, vždy nás bavil vtipmi, keď však zaznelo „ide sa“, dokonale zahral svoj part a po poslednej klapke nám prišiel dopovedať vtip. Z toho mi padla sánka, ako sa niekto tak bleskovo vie vžiť do roly a potom vrátiť do bežného života. Naproti tomu takí Morgan Freeman a Gene Hackman sú starší páni, už chcú mať svoje súkromie, odohrajú svoje veci a odídu.

 

Filmy sú o hraní, červené koberce zasa o veľkých úsmevoch, aké je však zákulisie bez pozlátka?

Nevyhľadávam konflikty, snažím sa konať tak, aby k nim nedochádzalo – je veľa iných vecí, ktoré treba riešiť. Vo filmovom zákulisí je to podobné ako v korporáte, len my sa pohybujeme v rôznych lokáciách a nie sme v obleku. Inak s konfliktmi je to podobné – ak ste typ človeka, ktorý je na niečo nastavený, tak si to nepripúšťate alebo to vyriešite čo najrýchlejšie. Napríklad keď Angelina Jolie pri filme Wanted cítila, že si človek svojou prácou nie je istý a nejako to ovplyvňovalo jej rolu, dokázala ho prevalcovať, ale ja som to nepocítila. Keď sa niečo stane, snažím sa to napraviť a najbližšie tomu predísť, aj vďaka tomu mám zakaždým z natáčania radosť.

 

Pracovali ste na nejakom filme v čase, keď vzniklo hnutie #metoo?

Už nie som 20-ročný nováčik, ktorý začína vo filme, v tom čase som už mala veľa odžité. Téma obťažovania sa však objavuje v rôznych sférach, nielen vo filme. Všetci máme inú motiváciu, čo chceme dosiahnuť a za akú cenu. Nesúhlasím, aby niekto zneužíval svoju moc, na druhej strane, keď sa to už prevalí, každý prikladá polienko do ohňa, a to potom nahráva situácii, že sa to možno už preháňa. Nie som za to, aby sa to dialo. Po #metoo sa však atmosféra trochu zmenila. Američania nemajú veľmi zmysel pre čierny humor a tí, čo ho aj majú, to s opatrnosťou občas ženú do extrémov. Diskriminácia, obťažovanie, využívanie moci a podobné situácie, v ktorých je narušovaný komfort či dokonca dôstojnosť človeka, sú veľmi citlivou témou. Neberiem to na ľahkú váhu, vyvarujem sa však rýchlych súdov.

 

Kostýmové výtvarníčky sú vo filme takmer neviditeľné, neprekáža vám to?

Ani nie, tak to jednoducho je. Cieľom je samotná cesta, že tvoríte, že sa to hercom a ľuďom okolo vás páči, v tom vidím naplnenie. Mám radosť, keď film po dokončení žije, má ohlasy a niečo ľuďom dá. Vtedy si hovorím, že tá troška, ktorú som vložila do mlyna, sa vyplatila. Sú však aj dôležitejšie veci. Žijem prítomným okamihom, neobzerám sa veľmi za minulosťou. Ďakujem však medzinárodnej filmovej databáze, že mi všetky moje filmy pripomína na mojom profile. (smiech)

 

Čo máte na svojej práci najradšej?

Keď sa dotýkam látok a materiálov – to som v siedmom nebi, vytváranie strihov a najmä diskusie s ľuďmi, ktorí ich vedia ušiť, nastrihať či vyrezať do kože. Baví ma diskutovať aj o charaktere a o hĺbke postáv, ktoré obliekam. Nenarodili sa totiž v okamihu, keď sa začína film, ani nezomierajú s poslednou klapkou. Majú za sebou príbeh a ja ho musím nájsť, aj keď nie je priamo v scenári. Keď toto všetko „vyčítate“, o to lepšie viete postavu obliecť.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Monika Navrátilová

 

Celý rozhovor si prečítajte vo februárovom čísle MIAU (2021)