Švindliarky – Vzostupy a pády self-made podvodníčok

 

Vyrovnajme skóre, buďme rodovo korektní, uplatnime genderovú rovnováhu a priznajme, že vo svete prešpekulovaných podfukov a do neba volajúcich klamstiev sa ženy činia rovnako dobre ako muži. Toto sú príbehy troch self made podvodníčok a hoci je každá z iného cesta, jedno majú spoločné: ľudia, ktorých podviedli, im túžili tak veľmi uveriť, či už z chamtivosti, v mene zisku, senzácie alebo prestíže, že zabudli na ostražitosť a nechali sa obalamutiť takmer vedome…

 

Elizabeth Holmes (37)

Svet o nej hovoril ako Stevovi Jobsovi v sukniach. Jej startup Theranos mal ešte v roku 2015 hodnotu 9 miliárd dolárov. Dnes je to rovná nula.   

 

Hviezdne okamihy

Záber na pódium, kde sedí ona a oproti nej bývalý prezident Spojených štátov. „Koľko ste mali rokov, keď ste si založili firmu?“ položí jej otázku Bill Clinton. „Devätnásť,“ odpovie ona. Sálou prebehne vlna obdivného šepotu, Clinton uznanlivo pokyvuje hlavou, obecenstvo sa nadšene roztlieska… Áno Elizabeth Holmes mala skutočne len devätnásť rokov, keď odišla zo stanfordskej univerzity a založila firmu Theranos. Jej názov odvodila od dvoch slov: therapy a diagnosis. Na sto percent verila, že je predurčená zmeniť svet. Na začiatku bol smutný príbeh malého dievčatka, ktoré milovalo svojho strýka. Strýko však jedného dňa zomrel na rakovinu a jeho neter mučili otázky: Čo keby o tom vedel skôr? Prežil by? Prečo lekári na to prišli až tak neskoro? Ako rástla, mocnela v nej túžba niečo s tým urobiť. „Máme šancu zmeniť svet,“ túto vetu zdôrazňovala na každom vystúpení stále dokola. „Svet, v ktorom má každý človek prístup k informáciám o svojom zdraví v rozhodujúcom okamihu. Svet, v ktorom nikto nemusí povedať: kiež by som to vedel skôr! Svet, v ktorom sa nik nebude musieť lúčiť príliš skoro.“

Do boja za celosvetové zdravie mladá tínedžerka vyrazila s veľavravným sloganom: „Jedna drobná kvapka krvi zmení všetko.“ Písal sa rok 2003 a povinné zdravotné poistenie v Amerike neexistovalo. Mnohí ľudia prichádzali k lekárovi, len keď už naozaj museli, keďže za zdravotnú starostlivosť bolo treba platiť. A čo ich čakalo v takmer každej ambulancii ako prvé? Odber krvi. Lenže – koľko ľudí už len pri pohľade na ihlu padá do mdlôb? Je takéto mučenie hodné ľudstva 21. storočia? Ako urobiť krvné testy, ktoré by dokázali okamžite detekovať množstvo zdravotných problémov, bezbolestné, lacné a všeobecne dostupné? Ako sa zbaviť hrôzostrašných ihiel? Elizabeth vsadila na nové technológie a s ich pomocou priviedla na svet Edisona. Prístroj veľkosti škatule na topánky, ktorý pomenovala po svojom obľúbenom vedcovi, objaviteľovi žiarovky, mal plniť funkciu akéhosi mini laboratória. Čo Edison dokáže? Predstavte si to takto: pichnete sa do prsta, odobratú vzorku vložíte do prístroja, navolíte si testy, aké chcete podstúpiť a čáry-máry fuk! Za niekoľko minút či hodín máte výsledok! Informácie, ktoré Edison z vašej kvapky krvi získa, pošle bezdrôtovou cestou do zabezpečenej databázy, kde sa vyhodnotia. Môžete si tak dať vyšetriť hladinu cholesterolu, hodnoty cukru, pečeňové enzýmy, aké vitamíny vám chýbajú, či nemáte toxoplazmózu, chlamýdie, syfilis, pásový opar, či dokonca či nie ste HIV pozitívni.

Novinár Roger Parloff z prestížneho ekonomického časopisu Fortune strávil tri dni v laboratóriách Theranosu. Spomínal, aký dojem na neho Elizabeth urobila, aká energia a odhodlanie z nej sršali. Neexistovala otázka, na ktorú by nepoznala odpoveď. Mala dvadsať, keď sa jej tvár objavila na obálke Fortune i Forbesu. Začalo sa jej hovoriť „ženský zázrak zo Silicon Valley“, bohatí investori neváhali do jej revolučného projektu, ktorý navždy zmení americké zdravotníctvo, natlačiť svoje peniaze. Medzi vplyvnými sponzormi sa objavili mená ako Henry Kissinger, bývalý minister obrany Bill Perry, George Schultz, minister za vlády Ronalda Reagana. Mediálny magnát Rupert Murdoch na účet Theranosu previedol 125 miliónov. Všetci títo mocní muži investovali do start-upu dvadsaťročnej dievčiny milióny dolárov. Elizabeth v ich očiach predstavovala génia, revolucionárku a vizionárku s „nadpozemskými vlastnosťami“, aká sa zjaví „raz, dvakrát za sto rokov“, zhodnotil prednosti mladej podnikateľky novinár Ken Auletta z New Yorker.

V roku 2015 Forbes vyhlásil 29-ročnú 1Elizabeth Holmes za najmladšiu svetovú self made miliardárku na svete. Elizabeth bola na vrchole slávy, a to svoj projekt ešte ani poriadne nerozbehla. Hnala sa vpred takou rýchlosťou, že chudák Edison jej ledva stačil. Popravde, ten prístroj nebol až taký zázrak, stále ho obklopovala hmla tajomnosti, ale aj množstvo nezodpovedaných otázok. Kvôli nedostatku relevantných informácií Federálny úrad na kontrolu liečiv používanie Edisona na medicínske účely neschválil. To bol pre škrt cez rozpočet, ale ambiciózna startupistka sa vynašla – keď nemôže Edison do lekární (ktorých hustá sieť by zaručila mať prístroj na dosah pre každého občana), skúsi to inak. Lekárne Wallgreens prevádzkovali aj denné wellness centrá, tam Edison iba ako „prístroj na prenos dát“ nebude potrebovať žiadne povolenia FDA. Predstavitelia Wallgreens súhlasili. Aj keby ich znepokojovali isté pochybnosti, nemohli si dovoliť takúto šancu odmietnuť, lebo Elizabeth by sa určite obrátila na konkurenciu.

Navonok to vyzeralo na grandióznu success story, vo vnútri firmy sa však vývojári chytali za hlavu. No Elizabeth sa nenechala zastrašiť. Veď ako to hovoril jej obľúbený Edison? „Nezlyhal som. Iba som našiel desaťtisíc spôsobov, ktoré nefungujú.“ Vo svete premotivovanej startupovej komunity, všetkých tých géniov v tričkách či čiernych rolákoch, ktorí z prítmia svojich študentských izieb budovali miliónové startupy, nie raz platilo: „Fake it, until you make it.“ Predstieraj, dokiaľ to nezačne fungovať. Elizabeth hrala s týmito kartami. A popritom sa rútila ako kométa. Aj keď jej už horel chvost.

 

Mračná sa sťahujú

John Carreyrou, investigatívny novinár z Wall Street Journal, dostal echo od svojho zdroja už v januári 2015. Výsledkom jeho niekoľko týždňového pátrania bol článok Bad Blood (Zlá krv) s podtitulom „Theranos má problémy s krvnými testami.“ John Carreyrou sa do problému zahryzol s plnou vervou v čase, keď už to pod pokrievkou Theranosu nebezpečne bublalo. Síce ticho a v tajnosti, ale oným anonymným zdrojom boli samotní zamestnanci Theranosu. Viacerí, hoci pracovali pod najprísnejším stupňom utajenia, neboli slepí a praktiky vo firme ich znepokojovali. Edison totiž odmietal poslúchať. A ťažko mu to bolo zazlievať, zázračná mašinka bola zúfalo malá na to, koľko úkonov sa od nej požadovalo, obsahovala množstvo pohyblivých zložiek ako pipety, odstredivky, misky, nádobky, desiatky postupov, ktoré bolo treba zautomatizovať, čosi zdvihnúť, naplniť, zamiešať, položiť… Ako neskôr povedal jeden zo zamestnancov: „Bola to komédia plná omylov.“ Vývojári menili a prispôsobovali dizajn vo vnútri prístroja, ale aj tak sa Edisonovi nedarilo bezpečne prenášať tekutiny, krv sa vylievala, špinila súčiastky, odstredivky vybuchovali, prístroj sa nebezpečne zahrieval. Ako z toho von? Spomínate si? Fake it, until you make it! Kým dizajnéri vychytajú muchy, neúspešné testy sa robili na komerčne dostupných prístrojoch Siemens v tajných laboratóriách v suteréne firmy. Realita bola totiž viac než znepokojivá – Edison mal zvládnuť 200 testov, reálne však dokázal vyhodnotiť len 15 (a z toho certifikát získal iba na jediný – diagnostiku herpesu). Pár kvapiek krvi odobratých z prsta však na testy vykonávané štandardnými prístrojmi nestačili, a tak ju bolo treba riediť. Lenže riedená krv vykazovala iné výsledky. A zo zdravých ľudí robila chorých. Neskôr sa ukázalo, že tretina testov na syfilis bola nesprávne vyhodnotená. Rovnako nepresne vychádzali testy na hormón štítnej žľazy či hepatitídu C. Niektorí pacienti spanikárili a skončili na pohotovosti. Začali sa ozývať aj lekári, ktorých vlastné výsledky testov sa diametrálne líšili od tých z Theranosu.

Ovzdušie paranoje vo firme silnelo každým dňom. Zamestnanci sa už takmer medzi sebou nerozprávali, nikto nesmel opustiť svoje pracovisko, prechádzať medzi sektormi bolo zakázané, vedenie im sledovalo maily, nehovoriac o dohode o mlčanlivosti, ktorá mala niekoľko desiatok strán. Kto niečo namietol, dostal sprchu. Buď v zmysle: „Ty sa do Silicon Valley nehodíš, lebo neveríš víziám.“ Alebo: „Sadni si a rob si svoju prácu. Ak sa ti nepáči, môžeš ísť.“

Keď konečne došlo k prvým konfrontáciám s médiami, do redakcie Wall Street Journal napochodovala Elizabeth so siedmimi právnikmi v pätách, všetko absolútnymi esami americkej justície, vrátane legendárneho Davida Boiesa, ktorý zastupoval viceprezidenta Ala Goreho či Heather King, právničky Hillary Clinton. A Elizabeth zahmlievala a zahmlievala, odvolávajúca sa na firemné tajomstvo, svoj objav storočia musí predsa chrániť pred konkurenciou, to snáď pochopí každý!

 

Za všetkým hľadaj ženu

Médiá ju často prirovnávali k Stevovi Jobsovi v sukniach. Ten prímer nebol nepresný, lebo Elizabeth nosila výlučne nohavice – čierne nohavice a čierny rolák. Nič iné by ste v jej skrini nenašli. Oblečenie ju nemalo vyrušovať od práce a na dôležitých rokovaniach jej outfit nemal odvádzať pozornosť od toho, čo hovorila.

Fascinujúci príbeh života najmladšej miliardárky verklíkovali všetky médiá: ako býva v byte, ktorý je takmer nezariadený, na spanie jej stačí matrac. V chladničke má len vodu. Nepije kávu, tobôž alkohol, len zeleninové šťavy, je zaprisahaná vegánka. Pracuje do polnoci, spáva štyri hodiny. Muži? Žiadni. „Som vydatá za Theranos,“ znela odpoveď. O jej veľkých modrých očiach kolovali legendy, vraj nikdy nemrká a pohľad má uhrančivý. Tými očami, hlboko posadeným hlasom, svojou vášňou a vierou v to, čo robí, dokázala presvedčiť aj poslednú recepčnú, že sa spolupodieľa na zmene sveta. „Čo je väčším zmyslom života, ako meniť svet?“ hovorievala.

Túžbu urobiť niečo veľké pre ľudstvo v sebe pestovala odmalička. Jej otec, viceprezident energetického gigantu Enron, sa angažoval v rôznych humanitárnych spoločnostiach, od neho pochytila túžbu uzdravovať svet. Namiesto medicíny si však vybrala štúdium chemického inžinierstva na Stanforde. Už na strednej objavila v sebe podnikateľského ducha, naučila sa po čínsky a začala do Číny predávať vlastné počítačového programy. V Singapure pracovala na testoch choroby SARS, pri ktorých bolo treba pacientom odobrať krv. A tu narazila kosa na kameň. Elizabeth mala ako milióny ľudí na tejto planéte smrteľný strach z ihiel. To ju nasmerovalo ku štúdiu technológie lab-on-chip, ktorá dokáže na veľmi malej vzorke krvi vyhodnotiť aj niekoľko laboratórnych funkcií naraz. Na tom postavila svoju myšlienku: namiesto tradičného odberu krvi do viacerých skúmaviek, jej bude stačiť jedna kvapka. Odobratá z prsta. Žiadne ihly, iba jedno malé pichnutie…

 

Lee Israel (1939 – 2014)

Sfalšovala asi 400 listov od slávnych osobností. Boli také svieže a vtipné, že ani samotní skutoční autori ich nemohli napísať lepšie.

 

Hviezdne okamihy

Zvykla hovoriť, že ich zažívala práve počas svojej krátkej falšovateľskej kariéry. „Stále považujem tie listy za to najlepšie, čo som kedy napísala,“ ozrejmila. Falšované listy slávnych osobností však znamenali koniec jej spisovateľských ambícií, na ich začiatku stála talentovaná novinárka, ktorej články sa objavovali na stránkach viacerých rešpektovaných amerických printových médií. Leonore „Lee“ Israel bola aj autorkou troch životopisných kníh, s tou o zakladateľke kozmetického impéria Esteé Lauder však mierne prestrelila. Išlo o neautorizovaný životopis, ktorý bolo treba rýchlo vydať, aby sa na trhu objavil skôr ako autobiografia od samotnej pani Lauder. Kritika knihu strhala a profesionálna kariéra Lee začala klesať prudko ku dnu. Už predtým s ňou bolo ťažko vyjsť, hoci literárny talent sa jej nedal uprieť. Lee mala prudkú, nevrlú povahu, „nevymáchanú“ pusu a sklony k alkoholizmu, ktoré postupne prerástli do ozajstnej závislosti. A keď nebolo za čo piť (a platiť účty), zviedlo ju to na krivé chodníčky. Zradná myšlienka, ako si privyrobiť, ju osvietila v študovni istej newyorskej knižnice – tam zhromažďovala podklady k chystanému článku o herečke Fanny Brice, keď tu z jednej knihy vypadol krátky list, ktorého autorkou bola samotná Fanny. Chvíľu naň prekvapene civela, potom ho nebadane zložila a šup s ním do topánky. Doma hárok papiera vystrela a opäť si ho pozorne prezrela – zaujal ju prázdny priestor medzi textom a herečkiným podpisom. Tá biela plocha si priam pýtala nejaký šplech navyše! Lee vložila list do písacieho stroja, klep, klep a k herečkinmu textu naťukala krátke post scriptum: „P.S. Mám nové vnúča, a to zdedilo môj nos. Mám mu nechať z dedičstva niečo navyše na plastiku?“ Majiteľka kníhkupectva, kam Lee list priniesla, neskrývala svoje nadšenie. Aký zábavný textík, a to rozkošné P.S., hotová čerešnička na torte. Celá Fanny! Vždy pohotová, vtipná, sarkastická! Kníhkupkyňa Lee na ruku vyplatila niekoľko desiatok dolárov s tým, že ak by v „rodinnej pozostalosti“ ešte na podobnú laskonku naďabila, ona ju berie všetkými desiatimi!

Lee úspech povzbudil, pečené holuby však nepadajú z neba len tak, bolo treba zahĺbiť sa do štúdia životopisov slávnych, aby z nadobudnutého poznania vyrazil prudký záblesk inšpirácie v podobe krátkeho, no o to  výstižnejšieho a vtipnejšieho textíku. Napríklad aj od výstredného britského dramatika Noëla Cowarda, ktorý svojmu priateľovi oznamuje: „Môj milý Billy, obávam sa, že musím odmietnuť tvoje pozvanie, lebo tento víkend sa ohlásila Marlene. Tá mazaná stará Nemka patrí k mojim obľúbeným priateľom, navzdory jej neustálemu fňukaniu, že starne. Akoby to bola prvá krásavica, ktorú nahlodal čas. Navždy tvoj Noël.“ Lee sa nikdy nepúšťala do siahodlhých výlevov či košatých vetných súvetí, jej texty boli krátke, pikantné, hravé a úderné – ako keď trafíte klinec po hlavičke. Šikovná falšovateľka za pochodu pilovala svoje praktiky, dokonca z utŕžených peňazí investovala časť do svojho „nádobíčka“ a zaobstarala si niekoľko starých písacích strojov s rôznym typom a osadením písma. Remington, Adler, Olympia, každú mašinku si pekne označila lístkom s príslušným menom: Dorothy, Noël, Humprey Bogard, Eugene O’Neill, Louise Brooks… Dobový papier si zadovážila v knižnici – z titulov vydaných približne v čase datovania toho-ktorého listu vytrhla poslednú prázdnu stranu. Bolo to šikovné a premyslené, až takú prepitú hlavu zasa nemala.

 

Melissa McCarthy in a movie „Can You Ever Forgive Me?“

Mračná sa sťahujú

Za jediný rok od naštartovania „riskantného biznisu“ mala na svojom konte štyri stovky sfalšovaných listov. A v roku 1993 prišiel ten posledný. Ale už pred osudným Hemingwayom mala párkrát na mále, hlavne čo sa týkalo toho prekliateho dandyho Noëla Cowarda! Totiž, v jej podaní bol Noël akýsi príliš otvorený ohľadom svojej sexuálnej orientácie. Avšak kto si ho pamätal, vedel, že dramatik nikdy o tom, že je gay, ani necekol. Napokon, za jeho čias homosexuálov zatvárali do väzenia. A ešte jedna vec bila do očí. Noël bol známy elegán a bonviván, ktorý v kruhoch londýnskej smotánky udával módne trendy, ale že by na písanie používal taký lacný papier?! Pochybnosti okolo listov z „rodinnej pozostalosti“ slečny Israel silneli, až sa na scéne objavil obchodník s autografmi, istý David Löwenherz, a ten Lee klepol po prstoch. Dotyčný pán si totiž do svojej ctenej zbierky zadovážil jeden Hemingwayov list. Pri overovaní jeho pravosti zistil, že ten istý list sa nachádza aj v knižnici Kolumbijskej univerzity. S dovolením knižnice dal obe písomnosti podrobiť expertíze, z ktorej vyplynulo zaujímavé zistenie: list z univerzity je falzifikát, pričom ten jeho je pravý. Záhada sa čiastočne vyjasnila, keď knihovníci zo svojich záznamoch zistili, že list na štúdium si ako posledná vyžiadala slečna Lee Israel. Aby ste rozumeli, na Lee už medzičasom padol tieň podozrenia, a tak rozšírila pole svojej pôsobnosti a presedlala z falšovania listov na ich kradnutie. Respektíve, list, ktorý si vyhliadla, najprv sfalšovala a potom v knižnici falzifikát nebadane vymenila za originál. A ten predala.

Agenti FBI jej boli už nejaký čas na stope, až ju prichytili pri čine a Lee putovala pred federálny súd. Bez okolkov sa priznala, čo jej vynieslo miernejší trest, takže napokon vyviazla so šiestimi mesiacmi domáceho väzenia a piatimi rokmi podmienečne. Na svoju obhajobu pred súdom povedala, že žiaden z kupcov nepátral po tom, odkiaľ vzácne dokumenty vlastne pochádzajú. Vďaka ich príťažlivému obsahu si boli viac než istí, že ich dobre speňažia, a to im zatienilo oči i zdravú obozretnosť.

 

Za všetkým hľadaj ženu

Lee sa narodila do židovskej rodiny v Brooklyne, vyštudovala na tamojšej umeleckej vysokej škole. Začala pracovať ako novinárka na voľnej nohe, filmová, divadelná kritička pre rôzne periodiká, vrátane prestížnych The New York Times, kde publikovala pamätný rozhovor s herečkou Katharine Hepburn, ktorú navštívila krátko po smrti jej filmového kolegu a partnera Spencera Tracyho. Za turbulentný, škandálmi opradený životný príbeh hollywoodskej herečky Tallulah Bankhead si vyslúžila široké uznanie od novinárskej a spisovateľskej obce a rovnako priaznivého prijatia sa dočkala i jej takmer 500-stranová biografia novinárky a televíznej osobnosti Dorothy Kilgallen. Tá sa v roku 1980 dokonca prepracovala aj na zoznam najväčších bestsellerov časopisu New York Times.

Lee s ľuďmi príliš nevychádzala, o to viac milovala svoju starú, údajne 21-ročnú mačku. Tvrdila, že aj na falšovanie sa odhodlala, až keď jej štvornohá spolubývajúca ochorela a ona jej nemohla zaplatiť doktora. Takže prvé honoráre šli na účty od veterinára a pár fliaš alkoholu. O tie sa delila so svojím komplicom Jackom Hockom, kamarátom z mokrej štvrte, ktorý sa krátko pred ich zoznámením vrátil z basy, kde sedel za ozbrojenú lúpež taxikára. (Hock predával falzifikáty na miestach, kde prítomnosť Lee už budila podozrenie.)

Súd slečne Israel nariadil aj odvykaciu kúru (ktorú vraj nikdy nepodstúpila) a mnohé knižnice v meste jej udelili doživotný zákaz vstupu. Napriek tomu jej osud dojímal mnoho ľudí, napríklad kníhkupkyňa Naomi Hample, jedna z prvých, ktorú sa Lee podarilo ošmeknúť, sa vyjadrila, že aj keď prišla o veľa peňazí, na Lee sa nehnevá, lebo to bola „excelentná spisovateľka. Jej listy boli úžasné.“

 

Janet Cooke (66)

Svojou reportážou Jimmy’s World o osemročnom chlapcovi závislom od heroínu začala písať dejiny fake news svetovej žurnalistiky.

 

Hviezdne okamihy

Dňa 29. septembra 1980 vyšiel renomovaný denník The Washington Post ako každý iný deň, toto vydanie však bolo predsa len čímsi špecifické: reportáž mladej černošskej novinárky Janet Cooke zlomila státisícom čitateľov po celej Amerike srdce! Janet vo svojom článku nazvanom Jimmyho svet (Jimmy’s World) píše o osemročnom chlapcovi závislom od heroínu. Jimmy žije vo Washingtone spolu so svojou mamou, narkomankou a jej priateľom Ronom, dílerom drog. Jimmy je závislý od heroínu od svojich piatich rokov. Bol to práve Ron, ktorý chlapcovi uvaril prvú dávku a robí tak dodnes. „Každý deň, Ron alebo niekto iný,“ píše Janet, „ponorí ihlu do Jimmyho vychudnutého ramena a vyšle štvrtáka do jeho hypnotického driemot.“ Keď sa novinárka chlapčaťa s tváričkou, v ktorej sa zračí priam „cherubínsky výraz“, spýta, akoby opísal svoj drogový trip, Jimmy odpovedá, že je to ako jazdiť v zábavnom parku na kolotočoch. Akoby bol na všetkých tých atrakciách dohromady za jeden deň.

Jimmyho matka Andrea synovu závislosť berie ako fakt. Napriek tomu, že sama chlapcovi drogu nikdy nepichla, tvrdí, že Jimmy by do toho beztak jedného dňa spadol. „Lebo keď žijete v gete, všetko je otázkou prežitia.“ Ak sa chlapec bude chcieť v budúcnosti drog zbaviť, je to čisto jeho vec, spresňuje Andrea. A čo na to Jimmy? Kde sa on vidí, keď raz bude veľký? Odpoveď prichádza bez zaváhania. Jimmy chce predávať drogy. „Tak ako môj človek, Ron,“ dodáva. Mame sa synove ambície zdajú byť normálne, sama nič iné nezažila. Svojho otca nikdy nepoznala, žila s mamou narkomankou a jej kumpánom, ktorý ju a jej mladšiu sestru pravidelne znásilňoval. „Jimmy je produktom jedného takého znásilnenia,“ píše Janet.

Novinárka sa s Jimmym, jeho matkou a Ronom stretla v juhovýchodnom Washingtone. V ich dome sa vždy potácali rôzne indivíduá, ktoré si sem prišli po dávku a rovno si ju tu aj uvarili a šľahli. Janet mohla na vlastné oči sledovať, ako sa Jimmy vydáva na svoju spanilú jazdu. Všimla si „stopy po vpichu ihiel, ktoré zvierajú hladkú pokožku jeho hnedých paží“ a množstvo ďalších detailov svedčiacich o jej pozorovacom talente. Reportáž končí vo chvíli, keď „ihla vkĺzne pod chlapcovu mäkkú kožu ako slamka vtlačená do čerstvo upečeného koláča“. „Už čoskoro človeče“, hovorí Ron, „musíš sa naučiť si to urobiť sám.“

Bodka. Celkovo dvetisíc slov, skôr menej ako viac. Napriek tomu riadny nášup. Hodný Pulitzerovej ceny.

 

Mračná sa sťahujú

Takmer okamžite po uverejnení reportáže sa medzi čitateľmi zdvihla taká obrovská vlna súcitu, že na ňu musela zareagovať aj radnica na čele s washingtonským starostom Marionom Barrym. Ako sa takéto otrasné príbehy môžu odohrávať v jeho meste, kde je polícia, ktorá by mala ísť po krku dílerom drog, kde je sociálka, ktorá by Jimmyho a jemu podobných chlapcov mala chrániť? Ozývali sa stovky ľudí, ochotní Jimmymu pomôcť – jednotlivci i organizácie, aktivisti, rôzne charitatívne spolky i súkromné osoby. Čierni obyvatelia Washingtonu Jimmyho príbeh poňali ako „bremeno“, ktoré gniavi černochov v tomto posratom rasistickom meste. Medzitým mestská polícia zahájila pátranie. Policajti týždeň hľadali Jimmyho v každom kúte juhovýchodného Washingtonu, po chlapcovi však akoby zľahla zem. Janet čelila ohromnému tlaku, aby odtajnila chlapcovu totožnosť. Ona to však rezolútne odmietala, odvolávajúc sa na prvý dodatok Ústavy o slobode tlače (a práva novinára na ochranu svojich zdrojov). Bránila sa aj tým, že keby prezradila Jimmyho totožnosť, po krku by jej šli drogoví díleri. Navyše Jimmyho matke sľúbila, že chlapec zostane v anonymite a svoj sľub mieni dodržať. The Washington Post oficiálne stál za svojou reportérkou. Článok Jimmyho svet denník opäť vyniesol na piedestál americkej žurnalistiky. Zástupca šéfredaktora Bob Woodward navrhol Janet Cooke nominovať na Pulitzerovu cenu. Šesť mesiacov po vyjdení reportáže Pulitzera aj získala.

 

Za všetkým hľadaj ženu

Pulitzerova cena je na poli žurnalistiky čosi ako zlatá soška Oscara vo filmovom priemysle. Je to vrchol, svätý grál, po ktorom túži každý novinár. Udeľuje sa od roku 1917 a Janet sa z tohto najprestížnejšieho novinárskeho ocenenia mohla tešiť ako prvá žena Afroameričanka. Paradoxne však cena, ktorá mala Janet vystreliť ku hviezdam, jej zlomila krk. Začalo to tým, že v oficiálnom životopise, ktorý sprevádzal jej nomináciu na Pulitzera, sa vyskytli určité nezrovnalosti. Poukázala na to redakcia novín The Toledo Blade, kde reportérka pracovala predtým. Janet vo svojom oficiálnom životopise tvrdila, že má bakalársky titul z Vassar College a magisterský z University of Toledo. Jej bývalí kolegovia však vedeli, že na Vassar chodila len rok a na toledskej univerzite ukončila iba bakalárske štúdium. Informovali o tom vedenie The Washington Post a pod oslavovanou novinárkou sa zachvela zem. Nebolo to po prvýkrát, teraz však hrozilo skutočné zemetrasenie. Totiž, viaceré indície z rôznych strán (aj mimo vydavateľstva) už nejaký čas naznačovali, že s existenciou nevypátrateľného Jimmyho nie je niečo v poriadku. Vedenie novín však oficiálne za svojou reportérkou stálo – až do momentu, kedy vyšlo najavo jej klamstvo so životopisom. Šéfredaktor Ben Bradley a jeho tím podrobili Janet niekoľkohodinovému krížovému výsluchu a dali jej 24 hodín na to, aby dokázala Jimmyho existenciu.

Dva dni po udelení Pulitzerovej ceny zorganizoval vydavateľ denníka The Washington Post tlačovku, na ktorej bolo oznámené, že Jimmyho svet, tento „brilantný príbeh“ je vymyslený. „Janet Cooke priznáva,“ písalo sa v oficiálnom stanovisku vydavateľstva, „že s nikým z týchto ľudí sa nikdy nestretla, ani s nimi nehovorila a že si príbeh Jimmyho vymyslela na základe súhrnu informácií o ľuďoch závislých od heroínu, získaného od rôznych sociálnych pracovníkov a iných zdrojov.“

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita, HBO GO

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2021)