Taika Waititi – Prvý Maor, ktorý získal Oscara

 

Ak váš záujem o film prekračuje regionálne hranice a Hollywood, určite ste Taiku Waititiho vnímali už dávnejšie. Od februára 2020 však novozélandského režiséra pozná takmer každý. Na minuloročnom udeľovaní cien Akadémie totiž jeho film Králik Jojo získal až šesť nominácií a o smiešnom Hitlerovi v podaní polynézskeho Žida odrazu hovoril celý svet. Tento filmár je ako závan čerstvého vetra v zatuchnutom prostredí, kde je všetko za každú cenu politicky korektné. Tak sa totiž zdá, že jemu sa prepečie čokoľvek – a nemalú zásluhu na tom má jeho pestrý pôvod.

 

Taika David Cohen sa narodil 16. augusta 1975 v malej rybárskej dedinke Waihau Bay na východnom pobreží Severného ostrova Nového Zélandu, kde bol len jediný obchod a najbližšia policajná stanica bola vzdialená 45 minút. „Pochádzam z veľmi chudobného prostredia. V našej oblasti žije len pár sto ľudí a väčšina z nich je v príbuzenskom vzťahu, takže je to veľmi úzko spätá rodinná komunita,“ spomína Taika, ktorý zdedil meno po dedkovi, ktoré v maorčine znamená tiger alebo kôň. Jeho rodičia boli „najčudnejším párom na svete“ – otec Tiger Waititi patril ku kmeňu Te Whānau-ā-Apanui a živil sa ako farmár a umelec. Mama Robin Cohen zasa pochádzala z rodiny ruských Židov, ktorí ušli pred pogromom do Anglicka a potom na Nový Zéland a pracovala ako učiteľka. Chlapec už viac odlišných vplyvov do vienka ani dostať nemohol.

Rodičia však výrazné rozdiely neustáli a keď mal ich syn päť rokov, rozišli sa. Malý Taika začal žiť dva paralelné životy – s matkou býval na malom predmestí hlavného mesta Wellington, kde ho poznali pod jeho oficiálnym priezviskom Cohen. Pravidelne však navštevoval aj otca vo Waihau Bay, tam sa zasa predstavoval pod priezviskom Waititi. Prežíval šťastné detstvo, hoci s mamou ledva vyžili – Robin niekedy chodila do troch zamestnaní naraz a ich najväčším snom bola obyčajná mikrovlnka. Inak chlapec trávil čas ako typické dieťa osemdesiatych rokov: pred televízorom, počúvaním Princea a Falca, jazdou na BMX-ke a poflakovaním sa po vonku s kamarátmi až do noci. „Nerobil som veľa problémov, ale túlal som sa s deckami, ktoré sa do nich vždy dostali,“ spomína. Množstvo aktivít však striedali aj chvíle nudy, a tú zaháňal fantazírovaním. „Často som premýšľal o rôznych veciach a vo svojej hlave som objavoval nové svety. Myslím, že veľa z mojej kreativity má základ v nude,“ smeje sa.

 

Nadšený hltač filmov

Taikovi mama predstavila krásu literatúry a často mu dávala za úlohu rozoberať básne. („Bola to určitá forma trestu.“) Vďaka otcovi zasa veľa kreslil. Svety, ktoré si vymýšľal, ale napríklad aj svastiku. „Šlo len o drobný prejav rebélie desaťročného znudeného decka,“ spomína so smiechom, ako sa vždy veľmi bál, že ho prichytia, a tak radšej hneď spájal čiary do tvaru okna. Dnes túto tému zľahčuje, no pravdou je, že jeho detstvo bez pevného oporného bodu spôsobilo, že ho „hlboko priťahovali deštrukčné sily a chaos“.

Keď mal 12 rokov, brigádoval v ovocinárstve, kde zhodou okolností predávali aj videokazety, a tak sa z neho stal nadšený fanúšik filmov. Vnímal ich však predovšetkým cez hlavné postavy, s ktorými sa zvykol stotožňovať. Práca pred alebo za kamerou mu ani len nenapadla a svoju budúcnosť videl skôr vo výtvarnom umení. Obaja rodičia ho v tom podporovali. „Keď som povedal, že neviem pohnúť s matematikou, boli na mňa nesmierne hrdí,“ vyhlásil v jednom z rozhovorov. „Namiesto napríklad práva alebo niečoho, čo by chcela pre svoje dieťa väčšina ľudí z prostredia ako Raukokore, mňa rodičia posúvali smerom k umeniu. Aj keď tvrdili, že budem mať jedno z najmenej stálych zamestnaní a nič nezarobím…“

 

Renesančný muž

Taika spočiatku najviac sníval o kariére maliara a chcel sa vydať v stopách svojho obľúbenca Henriho Rousseaua. Na strednej škole ho však učiteľka herectva zasvätila do tajov dramatického umenia, a tak sa zapísal na štúdium v odbore Divadlo a film na Viktóriinej univerzite vo Wellingtone. Na lásku k výtvarnej tvorbe však nezabúdal a niekedy v tomto období začal používať dve rôzne priezviská aj v pracovnom živote: Waititi pre maliarsku a fotografickú tvorbu a Cohen pre všetky aktivity súvisiace s divadelným umením. K tým patrilo najmä pôsobenie v päťčlennom zájazdovom komediálnom zoskupení So You´re a Man a v duete The Humourbeasts, kde hral so spolužiakom Jemainom Clementom, s ktorým v roku 1999 získal cenu za najlepší komediálny projekt. Taika Cohen totiž vždy dokázal humor vložiť aj do najvážnejších situácií: „Tisíce a tisíce rokov bola komédia spôsobom, ako divákom niečo dôležité odkázať. Je to oveľa mocnejší nástroj ako dráma, lebo pri nej majú diváci tendenciu vypnúť, cítiť vinu, alebo odchádzať v depresii… Často im nesadne tak ako komédia. Pritom aj tá vždy vychádza z vážnej situácie – musí tam byť vždy prítomná aj bolesť. Keby káčer Duffy netrpel, keď dostane panvicou do tváre, nebolo by to také smiešne.“

Taika pritom nezanedbával ani ostatné formy umenia a strávil dva roky v Berlíne, kde sa živil ako maliar a fotograf. Stal sa z neho renesančný muž, venoval sa stand-upu, výtvarnej tvorbe, dizajnu a v neposlednom rade po návrate z Nemecka úspešne hral v niekoľkých televíznych projektoch. Za stvárnenie zvodného študenta Alexa v úspešnom nízkorozpočtovom filme Scarfies ho v roku 2000 nominovali na cenu pre najlepšieho novozélandského herca. Hoci to nikdy nebolo jeho cieľom, začal nakrúcať aj vlastné krátke komediálne filmy. Ten úplne prvý s názvom John & Pogo vznikal v oblasti, kde umelca poznali pod priezviskom Waititi, a tak bol pod ním takto aj podpísaný. Už mu to ostalo.

 

Prelomové úspechy

V roku 2005 vznikla pod jeho režisérskou taktovkou 12-minútová snímka Two Cars, One Night (Dve autá, jedna noc) o prvej láske dvoch chlapcov a dievčaťa, ktorí sa náhodou stretnú na parkovisku. Kritikom sa páčila natoľko, že získala nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší krátky film. „Možno to vyzerá, že sa tam nič nedeje, ale režisérovi sa podarilo z banálnej situácie vytvoriť veľkú zábavu. Je to jednoduché, elegantné a dokonalé,“ napísal jeden z nich. Hoci Taika nakoniec zlatú sošku nezískal, rozhodne medzi ostatnými hviezdami nezanikol. Keď sa naň totiž sústredila kamera počas vyhlasovania nominovaných v jeho kategórii, tváril sa, že spí a prebral ho až štuchanec od susedky a aplauz okolia.

Amerika mu tlieskala aj v nasledujúcich rokoch, televízne obrazovky totiž ovládol jeden z najlepších seriálov súčasnosti Flight Of The Conchords (Novozélanďania v New Yorku). Hlavnú rolu v ňom stvárnil Taikov spolužiak z univerzity a kreatívny parťák Jemaine Clement, on sám si v štyroch epizódach zahral, dve režíroval a jednu napísal. Popritom pracoval na svojom celovečernom debute. Eagle vs Shark (Orol kontra žralok) rozpráva ľúbostný príbeh dvoch mladých samotárskych čudákov, ktorých spája láska k videohrám a túžba pomstiť sa tým, čo ich na strednej škole šikanovali. Hlavné postavy zveril kamarátovi Clementovi a vtedajšej priateľke Loren Horsley. Zrežíroval ich na jednotku, čo v roku 2007 ocenila aj Novozélandská filmová akadémia.

Skutočne prelomový úspech však priniesol až Boy (Chlapec), ktorého Waititi napísal, lebo ho „skľučovalo, akým spôsobom sú Maori obvykle zobrazovaní a aké ploché sa zdajú tieto postavy.“ Taika tu naplno ukázal, čo mu ide najlepšie – jednoduché príbehy s originálnym humorom prerozprávané z pohľadu dieťaťa, lebo „práve deti nám nastavujú zrkadlo“. V tomto prípade 11-ročný chlapec žije na vidieku na východnom pobreží Nového Zélandu s babičkou, bratom a partiou bratancov a únik z bezútešného prostredia nachádza v snení o Michaelovi Jacksonovi a o svojom druhom hrdinovi – otcovi Alameinovi, ktorého si predstavuje ako potápača v mori, vojnového hrdinu či blízkeho príbuzného kráľa popu. Keď sa však Alamein (v podaní Waititiho) vráti po siedmich rokoch z väzenia, chlapec sa musí naučiť, ako život zvládať bez hrdinu, do ktorého vkladal toľko nádejí.

 

Vlastné detstvo na plátne

Film Chlapec odkazuje na Waititiho strýkov a otca, ktorý patril k zakladateľom motorkárskeho gangu Satanovi otroci a paralely nájdeme aj so samotným autorom. „V detstve som mal veľkú predstavivosť. Mal som mnoho kamarátov, ale často som trávil čas iba sám so svojimi myšlienkami – niekedy aby som sa vyrovnal so situáciami, niekedy aby som sa zabavil. Myslím, že dnešné deti nenechávame nudiť sa tak ako treba. Hneď sa ideme zblázniť a pokúšame sa stimulovať ich inými vecami. Dáme im iPad a hotovo! Ale podľa mňa je dôležité, aby dieťa samo prišlo na to, ako sa zabaviť.“

Presne ako on sám v roku 1984, kedy sa príbeh Chlapca odohráva. Waititi ho nakrútil podľa vlastného detstva a dokonca v dome a na farme, kde vyrastal. Film Chlapec zaznamenal obrovský úspech, bol ovenčený mnohými cenami a celých šesť rokov kraľoval v rebríčku najnavštevovanejších novozélandských filmov. Waititimu priniesol šťastie aj v súkromnom živote – pri filmovaní totiž stretol svoju osudovú ženu.

 

Úspešná žena úspešného muža

Vlastne to až tak presne nebolo, pretože dvojica sa zoznámila už pár rokov predtým, keď rovnako stará režisérka a producentka robila s Waititim rozhovor pre svoj dokument o maorských umelcoch. No až po skončení spoločného nakrúcania Chlapca preskočila povestná iskra a v roku 2012 v New Yorku sa úspešní filmári zosobášili. Taika si vybral silnú nezávislú ženu, ktorá je oveľa viac než len krásna ozdoba slávneho partnera. Do manželstva si však priniesla slušnú kôpku bolestí a tráum. Podobne ako Taika, aj Chelsea Wistanley pochádza z neúplnej rodiny s maorskými koreňmi. Keď mala sedem, jej rodičia sa rozviedli a  dvaja súrodenci odišli z domu. Chelsea zostala žiť s otcom. Keď sa však druhýkrát oženil, presťahovala sa do Aucklandu k mame, ktorá pôsobila ako psychoterapeutka. Tam kdesi sa začala rodiť jej láska k umeniu, fotografovaniu a predovšetkým dokumentárnemu filmu. Jej kreatívny rozlet však zabrzdili problémy praktického života. Keď mala devätnásť, prvýkrát otehotnela, no v presvedčení, že je na dieťa príliš mladá, podstúpila interrupciu. O niekoľko mesiacov však mala pozitívny test opäť, tak to už začala vnímať ako znamenie osudu. Desať dní pred 21. narodeninami porodila syna Maiu.

 

Trauma za traumou

Happy end sa však nekonal. Keď malo dieťa tri mesiace, jeho otec ich oboch opustil. Chelseu to však neodradilo od cesty za svojím cieľom a keď zistila, že sa jej kamarátka s dvomi malými synmi chystá študovať, zapísala sa na Waikato University s ňou. A tak dve ženy a tri deti bývali spolu ako zvláštna rodina, až kým jediná studená veterná noc všetko nezmenila. Keď sa Chelsea vracala z pravidelnej hodiny maorčiny, jej auto narazilo do stromu a takmer sa zabila. „Bol zázrak, že som to prežila. Museli ma vystrihovať, tvár som mala na kašu a nohu som mala zlomenú na troch miestach. Môj otec dobehol na pohotovosť a padol na kolená, lebo som vyzerala ako mŕtva,“ spomína na strašné obdobie. Šesť mesiacov sa učila znova chodiť, no potom sa jej podarilo vrátiť do života, s pomocou mamy dokončiť štúdium a začať si raziť svoju cestu vo filmovom priemysle. A v roku 2010 prišiel Chlapec.

Ešte počas nakrúcania tohto filmu začala pracovať na dokumente o pohlavnom zneužívaní detí. A vysvitlo, že o ňom vie až priveľa. Hoci detaily svojich skúseností nespresnila, snaží sa aspoň o svojich pocitoch hovoriť čo najviac otvorene, aby aj iné ženy vedeli, že sa všetko raz dá prekonať, hoci s námahou. „Vzalo mi to moju detskú nevinnosť a schopnosť dôverovať, lebo keď ste malé dieťa, veríte všetkému a všetkým. Lenže keď o tú dôverčivosť prídete, neustále sa obzeráte za seba a čakáte, že sa všetko rozpadne,“ priznala po mnohých rokoch. „Keď vás v mladosti využívajú, ukrývate to. Komu by ste to aj hovorili, keď ste práve zistili, že starším ľuďom veriť nemôžete? V tom veku ani navyše neviete presne vyjadriť, čo sa vám stalo… Tak si to držíte v sebe a máte pocit, že je to vaša vina. A to je veľmi deštruktívne. Vyrastáte v presvedčení, že nestojíte za veľa. A len ťažko niekomu dôverujete.“

Taikovi sa však Chelsea nakoniec predsa len úplne otvorila. „Jeho prvá reakcia bola, že ho zabije, ale potom mi bol obrovskou oporou. Nesnažil sa ma umlčať, ani ponižovať. A nedával mi ani najavo, že na detstve už nezáleží.“ Obaja totiž dobre vedia, že to tak nie je a že korene ovplyvňujú rast celého stromu. Novozélandskí filmári dnes majú spolu dve dcéry, obe dostali do vienka milujúcich, pozorných rodičov a hoci časť života prežili v Los Angeles, ukrátené neboli ani o vlastné tradície. Doma sa často hovorí maorčinou a samozrejmosťou bol aj rituál karakia pred jedlom, akási maorská verzia modlitby.

 

Rekord za rekordom

Narodenie detí, prirodzene, na určitú dobu zasiahlo do dobre našliapnutej kariéry Chelsea, tú Taikovu však neovplyvnilo ani v najmenšom. Zahral si v niekoľkých projektoch, nakrútil video pre rapera Method Mana aj spot o nebezpečenstve jazdy pod vplyvom marihuany a v januári 2014 na festivale Sundance predstavil ďalší celovečerný film, na ktorom scenáristicky, režisérsky i herecky spolupracoval s Jermainom Clementom. Mokument (teda fiktívny príbeh vo forme dokumentu) What We Do in the Shadows (Čo robíme v temnotách) sleduje troch upírov Viaga, Deacona a Vladislava, ktorí sa snažia prežiť v modernej dobe. A tak platia nájomné, dodržiavajú rozpis domácich prác a chodia sa zabávať do nočných klubov. Sú vlastne ako hocijaká iná trojica mladíkov – až na nesmrteľnosť a obrovskú chuť na ľudskú krv. To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako bláznivý projekt dvoch prerastených tínedžerov, absolútne zafungovalo. Neobvyklý námet a skromný rozpočet totiž vyvážili originálne nápady a atmosféra, za akú by sa nemuseli hanbiť ani v Hollywoode. Film získal 18 rôznych ocenení a predovšetkým nehynúcu slávu a podporu nadšených fanúšikov.

Ešte väčší úspech zaznamenal Waititiho ďalší film Hunt for the Wilderpeople (Hon na paľudí) z roku 2006, ktorý nakrúcal v dome vlastnej babky a vo svojej bývalej škole. Vychádza zo scenára, ktorý napísal pre animák Vaiana: Legenda o oceáne a polynézskej princeznej, ktorá sa vyberie na nebezpečnú cestu, aby zachránila svoj ľud. Taika šiel viac do hĺbky a sústreďoval sa na otázky pohlavia a dynamiky rodiny. Na štúdio Disney to bolo zrejme priveľa a nakoniec zvolilo inú alternatívu, Waititi však svoje podklady využil pri ďalšom vážne nevážnom príbehu dieťaťa. V tomto prípade ťažko zvládnuteľného tínedžera, ktorý sa po rokoch prežitých v náhradnej starostlivosti v mestskej džungli ocitne na úniku pred zákonom v spoločnosti svojho uhundraného náhradného strýka (Sam Neill).

Waititiho štvrtý celovečerný film prelomil po uvedení do kín jeho vlastný rekord s Chlapcom a stal sa najnavštevovanejším v novozélandskej histórii. „Situačný humor nadupaný hláškami“, „fenomenálna komédia, ktorá sa na nič nehrá“, „perfektne vycizelovaná zábava, ktorá stojí na  presnom načasovaní a dokonale zvládnutom filmárskom remesle“ – aj tak znejú recenzie divákov.

Waititi sa stal Novozélanďanom roka, no ocenenie si nemohol prevziať kvôli pracovným záväzkom – pod taktovkou Marvel Studios už totiž režíroval svoj prvý vysokorozpočtový film Thor: Ragnarok (2017), ktorý má v porovnaní s ostatnými časťami série široko-ďaleko najlepšie hodnotenie. Svojím nespútaným prístupom vdýchol obľúbenému hrdinovi nový život, ktorý tak zúfalo potreboval. Zaplatil však vysokú cenu – počas nakrúcania bol celý rok bez manželky a detí, ktoré bežne so sebou brával na pľac a zdalo sa, že sa to tak skoro nezmení. Ozvali sa mu totiž producenti, že chcú nakrútiť film Králik Jojo.

 

Cherchez la femme

Za všetkým treba (opäť) hľadať ženu. Tentoraz dokonca dve. V prvom rade novozélandsko-belgickú spisovateľku Christine Leunens, ktorá v roku 2004 napísala knihu Caging Skies (Nebo v klietke, kniha vyšla aj v češtine) s príbehom malého Johannesa, nadšeného a zanieteného člena Hitlerovej mládeže, ktorý zistí, že jeho rodičia ukrývajú za falošnou stenou židovské dievča Elsu. Spočiatku je chlapec úprimne otrasený, postupne sa ale jeho hrôza mení na záujem, následne v lásku a nakoniec v posadnutosť. Jedného dňa jeho rodičia zmiznú a Johannes si uvedomí, že je jediný, kto Else môže pomôcť prežiť. A tak medzi mladými ľuďmi vznikne zvláštny vzťah plný obojstrannej manipulácie… Ich temný príbeh zaujal aj Taikovu mamu, ktorá mu o ňom porozprávala. A tam kdesi treba hľadať počiatky jedného z najúspešnejších filmov roku 2020, Waititi totiž podľa knihy napísal scenár. Ten úplne prvý sa držal predlohy a od komédie mal ďaleko. „Bol perfektný, ale nebol som to ja,“ priznáva Taika. A tak si z knihy radšej vybral len tie časti, ktoré sa mu hodili a pridal čosi vlastné, napríklad karikatúru Adolfa Hitlera ako imaginárneho priateľa, ktorý po celú dobu chlapca sprevádza a podporuje v snahe stať sa dobrým malým nacistom.

 

Polynézsky židovský Hitler

Písal sa rok 2011 a Waititi rozposlal poslednú verziu scenára agentúram, aby navrhli najvhodnejšieho herca na stvárnenie führera. K ďalšiemu kroku však už nedošlo, o mesiac totiž režisér získal peniaze na film Čo robíme v temnotách, potom nasledovalo nakrúcanie Lovu na pačloveka a napokon aj Thor. Až vtedy si Waititi znova spomenul na svojho Králika a získal preň aj podporu štúdia. Pod jednou podmienkou, že Adolfa Hitlera stvárni sám. „Spočiatku mi to pripadalo ako šialenstvo. Ale oni správne poznamenali, že táto postava je napísaná určitým spôsobom a je nutné, aby ju stvárnil človek, ktorý objavil jej charakter. Keď sa na to pozriem spätne, mali pravdu. Keby som pracoval s iným hercom, možno by sa snažil urobiť autentickejšiu verziu nacistického vodcu a potlačil by toho klauna, ktorého som v ňom videl ja. A navyše, existuje azda lepší spôsob, ako uraziť Hitlera, než aby ho stvárnil polynézsky Žid?“

Waititi portrétovaného vôbec neštudoval („Myslím si, že si nezaslúži, aby si niekto dal toľko námahy.“), nakrúcanie však bolo náročné. Panovalo horúce leto a režisér bol celé dni oblečený v hrubých nohaviciach, kabáte a klobúku. Kvôli farbe pleti mal na tvári hrubú vrstvu krému, lepili mu fúzy a problém bol aj s vlasmi – chemicky mu ich museli vyrovnávať a farbiť načierno. „Cítil som sa trápne. Ako režisér sa snažím, aby bola na pľace príjemná rodinná atmosféra, ale keď som oblečený ako Hitler, mnohé to zmení. Často som si medzi scénami dával fúzy dole a vždy som si vyzliekal kabát, lebo predsa nechcete behať so sku*venou svastikou na ramene a režírovať deti…“ Vizuálne tam určitá podoba bola, Waititiho diktátor sa ale správal tak, ako sme toho skutočného nikdy nevideli. Hravý, detsky narcistický, chvíľu rozkazujúci a chvíľu prosiaci muž bol predsa len imaginárnym priateľom malého chlapca, ktorý nemá otca…

 

 

Alexandra Kochová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2021)