Takí rozdielni a predsa spolu

 

 

Z prísne formálneho hľadiska si nikdy nemali byť rovní. Jeden z nich bol pánom a ten druhý mu mal slúžiť. No priateľstvo nehľadí na konvencie a aj tam, kde by ho nik nečakal, vzniká niekedy puto pevnejšie než sám život…

 

 

Don Shirley a Tony Pysk

„Som černejší ako vy. Viete prd o vašich vlastných ľuďoch. Ako jedávajú, ako rozprávajú, ako žijú,“ povedal doktorovi Shirleymu Tony Pysk. „Tak ak nie som dosť čierny a nie som ani dosť biely, tak mi potom povedz, Tony, čo vlastne som?“

 

(Viac než len) pán

Don Shirley bol zázračné dieťa s obrovským umeleckým nadaním a jedinou „chybou“ – bol čierny. Narodil sa ako Donald Walridge Shirley 29. januára 1927 na Floride ako jedno zo štyroch detí učiteľky a kňaza, ktorí sa do USA prisťahovali z jamajského Kingstonu. Keď mal dva roky, prejavil sa jeho výnimočný hudobný talent a o rok neskôr už hrával na organe v kostole, kde pôsobil jeho otec. Niektoré zdroje tvrdia, že ako deväťročný odcestoval študovať hru na klavíri do Leningradu, no dnes jeho neter túto informáciu popiera. Tak či onak, v roku 1945 už 18-ročný Donald debutoval Čajkovského klavírnym koncertom č. 1 b-mol s Bostonským symfonickým orchestrom a o rok neskôr dokonca hral s Londýnskym filharmonickým orchestrom svoje vlastné dielo. Krátko nato však prišla veľmi studená sprcha. Jeden z najvplyvnejších impresáriov mu povedal, že americká verejnosť nikdy nebude na klasickom pódiu akceptovať „farebného“ klaviristu, a tak by sa mal zamerať radšej na džez. Sklamaný Shirley však k tomuto štýlu nemal žiaden vzťah, a tak na hudbu celkom zanevrel.

Na Chicagskej univerzite vyštudoval psychológiu, a tej sa začal aj venovať profesionálne. Lákanie múz však bolo prisilné. Získal grant na to, aby skúmal vzťah medzi hudbou a kriminalitou mladistvých, ktorá prepukla začiatkom 50. rokov, a tak začal hrávať v malých kluboch. Postupne si vytvoril vlastný unikátny štýl – známe populárne piesne prepisoval pre klavír a do džezových skladieb zasa pridával klasické prvky. Poslucháči boli jeho inovatívnym prístupom uchvátení a získal si aj uznanie odborníkov. Šiel z klubu do klubu a keď začal svoje skladby aj nahrávať, pozývali ho do televízie a rozhlasu. V rokoch 1955 až 1972 vydal 23 albumov spolu so svojím Don Shirley Trio. Džez si nikdy neobľúbil a o džezmenoch hovoril s pohŕdaním, nenávidel, že „počas hrania fajčia a odkladajú si na klavír pohár s whiskey“. Celé to prostredie s hlučným obecenstvom mu nevoňalo a nočné kluby raz označil za toalety. A predsa sa začiatkom 60. rokov rozhodol, že sa vydá na turné a zájde s ním až na juh Štátov, aby aj tam ľudia pochopili, že umenie nehľadí na farbu pleti.

 

Vodič a priateľ

Frank Anthony Valellonga bol typický produkt miesta a doby. Jeho rodičia prišli do Ameriky z Talianska, Frankie vyrastal v newyorskom Bronxe. Otec si založil obchod s potravinami a tiež menšiu farmu s kurčatami. K ich susedom patrili aj Gottiovci s trinástimi deťmi a Frank sa kamarátil s o desať rokov mladším Johnom, ktorý sa neskôr stal najmocnejším mafiánom v New Yorku. Ani Vallelonga nebol žiadna padavka. Už v ôsmich rokoch si vyslúžil prezývku Pysk, pretože dokázal ľudí prehovoriť na čokoľvek, čo od nich chcel. Vyrástol z neho veľký a silný chlap, dokázal hocikoho skoliť jediným úderom. Na vzdelanie si nepotrpel a vychodil len deväť tried. Počas kórejskej vojny narukoval k armáde a v rokoch 1951 až 1953 slúžil v Nemecku ako vojenský kuchár. Jedlo napokon patrilo k jeho najväčším vášňam. Doma sa pravidelne zúčastňoval pretekov v jedení hotdogov – na posedenie ich vedel do brucha vpratať 26! Po návrate z vojny využil vzdelávací program pre veteránov a spravil si kadernícky kurz. Nešlo mu to vôbec zle, určitú dobu sa dokonca staral o vlasy dievčat zo slávneho tanečného súboru The Rockettes. V roku 1958 sa oženil s 26-ročnou Dolores, onedlho prišli na svet ich synovia Nick a Frank a s tromi hladnými krkmi sa Tony zamestnal ako vyhadzovač. Vystriedal tri kluby, až napokon v roku 1961 zakotvil na dlhých dvanásť rokov v tom najslávnejšom. Copacabana bola skrátka pojem, kde sa chcel ukazovať každý, čo niečo znamenal. Tony tam začínal pri bráne, neskôr sa stal manažérom klubu. Vďaka tomu sa bežne stretával so slávnymi ľuďmi ako Tony Bennett, Frank Sinatra či Diana Ross.

 

Takí rozdielni a predsa spolu

Písal sa rok 1962 a v Spojených štátoch ešte stále existovali dva paralelné svety, odlišné ako čierna a biela. Don Shirley sa chcel pokúsiť o zmenu – prostredníctvom hudby, ktorá je univerzálna a nehľadí na farbu pleti. Na nebezpečnom juhu však potreboval niekoho, kto by ho ochraňoval. Cez známych sa o tejto možnosti dozvedel aj Tony a slávnemu klaviristovi sa prišiel predstaviť do jeho bytu, kde ho hudobník privítal sediac na tróne. Rozdiel medzi nimi dvomi by azda nemohol byť väčší, no Pysk vedel vyriešiť každý ošemetnejší problém a Shirley ho prijal. Nesúrodá dvojica sa tak spolu ocitla v tyrkysovom aute a celé dni uháňala krajinou smerom na juh – vzadu kultivovaný umelec tmavej pleti s pevnými morálnymi zásadami, ktorý hovoril ôsmimi jazykmi, výborne maľoval a naplnenie života nachádzal v hudbe. Za volantom neohrabaný horkokrvný beloch s rasistickými názormi a šťavnatým slovníkom, ktorý nehral vždy podľa pravidiel. Spočiatku bolo v plechovej krabici na štyroch kolesách poriadne horúco – klaviristovi sa nepáčili Tonyho nevyberané spôsoby, ten sa zasa nehodlal nechať poúčať. No počas cesty sa ich vzťah začal meniť. Tony Shirleymu ukázal čaro bežných radostí a on mu na oplátku predstavil krásu klasickej hudby a naučil ho spoločenskému správaniu. Tonyho o to viac šokovalo, akému odpornému správaniu musel klavirista čeliť. Miestna smotánka mu napríklad mohla na svojom snobskom večierku nadšene tlieskať, toaletu však v ich dome použiť nesmel. Aby sa vyhli väčším problémom, dvojica počas turné používala tzv. Zelenú knihu, akéhosi sprievodcu pre Afroameričanov na cestách, kde boli uvedené bezpečné reštaurácie a hotely. A tak kým Tony trávil noci, kde sa mu len zachcelo, ten, kto to všetko platil, spával v druhotriednych zariadeniach, kam vôbec nepatril. Shirley a Valellonga napokon spolu strávili takmer rok a pol. Precestovali 48 štátov v USA a potom aj Kanadu. Klavirista by svojho šoféra zobral aj na ďalšie turné (po Európe a Južnej Amerike), Tonyho žena však zavelila, aby sa konečne vrátil domov. To ale neznamenalo koniec ich priateľstva. Dvojica sa pravidelne stretávala doma alebo na spoločných obedoch. Kým Shirley sa až do smrti venoval hudbe, jeho kamaráta objavil Hollywood. Najskôr sa mihol v Krstnom otcovi či v Zúriacom býkovi, väčšiu úlohu dostal napríklad v Mafiánoch a potom už naplno zažiaril v seriáli Sopranovci. Ich priateľstvo pretrvalo všetky vzlety a pády až do ich smrti v roku 2013. Delilo ju len pár mesiacov…

 

Zvečnenie ich príbehu

Neobvyklé priateľstvo dvoch úplne odlišných mužov sledoval po celý život zblízka aj Nick Vallelonga, syn Tonyho Pyska. Už niekedy v 80. rokoch začal nahrávať spoločné posedenia, pri ktorých jeho otec a hudobník spomínali na svoju cestu na juh. Postupne v ňom skrsla myšlienka pretaviť ich príbeh do filmu, a tak vznikol scenár ku snímke Zelená kniha, kde si nesúrodú dvojicu zahrali Viggo Mortensen a Mahershala Ali, vo vedľajších rolách sa mihli aj Pyskov brat a mladší syn. Film zaznamenal obrovský úspech, získal množstvo cien vrátane glóbusov aj troch Oscarov: v kategórii najlepší film, pôvodný scenár a najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe (Ali). Nie všetkým sa však film páčil. Niektorí kritici hovorili o zľahčovaní rasovej otázky a najmä rodina Dona Shirleyho, ktorá nebola ku spolupráci prizvaná, extrémne ohŕňala nos. Jeho brat Maurice vyhlásil, že si Zelenú knihu nepozrie, lebo je plná lží, hudobník vraj Tonyho nikdy nepovažoval za priateľa. Scenárista Nick Vallelonga však tvrdí, že všetko vo filme je pravda a jednotlivé epizódy mu odobril aj Shirley. Súhlasil vraj s tým, aby Nick rozpovedal jeho príbeh, no až po jeho smrti.

 

 

14.Dalajláma a Heinrich Harrer

„Keď som ho prvýkrát stretol, bol zo sveta, o ktorom som vedel len málo. Od neho som sa naučil veľa vecí,“ povedal dalajláma o Harrerovi. „Kdekoľvek budem žiť, vždy mi bude chýbať Tibet. Často mám pocit, že ešte stále počujem volanie divokých husí a žeriavov a trepot ich krídel, keď letia nad Lhasou v jasnom studenom mesačnom svetle,“ napísal zasa on.

 

(Viac než len) pán

Život 14. dalajlámu sprevádzajú výnimočné znamenia. Keď sa 6. júla 1935 narodil, skončilo sa mimoriadne zlé obdobie v živote jeho rodiny. Najskôr im zahynulo na náhlu chorobu všetkých trinásť koní, potom celú úrodu zničilo krupobitie a na tri roky nastal hladomor. Hoci mnoho iných z dediny Tagccher na severovýchode Tibetu odišlo, otec ‎Choekyong Tsering odmietol svoj domov opustiť. Vďaka podpore miestnych mníchov, ktorí im dávali šošovicu, ryžu a hrach, jeho rodina krízu prežila. Dva mesiace pred chlapcovým narodením však ‎Choekyong Tsering začal trpieť závratmi a pri každom pokuse vstať odpadával. To prestalo, až keď k nemu priniesli drobné dieťa, ktoré prišlo na svet v neďalekej stodole. Tam sa matka uchýlila, keď na ňu došli pôrodné bolesti (veľmi dobre vedela, čo ju čaká, veď dokopy rodila šestnásťkrát, hoci len sedem jej potomkov prežilo detstvo). Rodičia dali chlapcovi meno Lhamo Dhondup a otec mu hneď predpovedal výnimočnosť. Jeho domnienky sa potvrdzovali aj neskôr. Na streche ich farmy sa usadili vrany, ktoré budhisti spájajú s narodením dalajlámov a chlapček si často balil svoje veci, hovoriac, že pôjde do Lhasy a celú rodinu vezme so sebou.

Lhamo Dhondup mal dva roky, keď zomrel 13. dalajláma. Ako je zvykom, pred smrťou určil, kde hľadať jeho nástupcu. Na základe indícií mnísi po dlhom pátraní určili, že je ním práve chlapec z Tagccheru a podrobili ho niekoľkým skúškam. V jednej z nich mal napríklad z viacerých vecí vybrať tie, ktoré patrili trinástemu dalajlámovi. Lhamo Dhondup sa v žiadnom prípade nepomýlil, a to potvrdilo, že je jeho nástupcom. V štyroch rokoch ho v špeciálnych nosidlách priviezli do Lhasy. Tam ho neskôr prehlásili za hlavu tibetských budhistov. V šiestich rokoch sa začalo s dalajlámovým mníšskym vzdelávaním. Mal dvoch hlavných učiteľov, ktorí výuku viedli tradičným spôsobom. Štúdium tvorilo päť hlavných a päť vedľajších predmetov. Hlavnými bola logika, umenie, sanskritská gramatika a medicína, veľký dôraz sa však kládol aj na budhistickú filozofiu, ktorá sa delila do ďalších piatich kategórií. Okrem piatich hlavných predmetov sa 14. dalajláma vzdelával aj v poézii, dráme, astrológii, kompozícii a synonymách. Napriek tomu však žil v uzavretom svete a o tom za múrmi Zakázaného mesta nevedel takmer nič.

 

Tútor a priateľ

Henrich Harrer pochádzal z celkom iného prostredia. Narodil sa 6. júla 1912 v rakúskom Korutánsku ako syn poštového úradníka a odmalička prejavoval lásku k horám a lyžovaniu. Geografiu a šport dokonca vyštudoval na univerzite. Nebol však len teoretik. Ako súčasť štvorčlennej výpravy dobyl napríklad vrchol Eigeru vo švajčiarskych Alpách zo severnej strany. Pri tomto mimoriadne náročnom výstupe horolezcov neustále ohrozovali lavíny a padajúce kamene, o to sladší však bol úspech, ktorý všetkým zúčastneným priniesol medzinárodné uznanie a slávu. Úspešný árijský muž neunikol pozornosti pohlavárov Tretej ríše, ktorí Harrera využili ako symbol propagandy. Počas slávnostnej oslavy si s ním potriasal ruku aj samotný Hitler. Harrera však podľa vlastných slov politika nezaujímala a túžil len zdolávať najvyššie svetové štíty. Vďaka dobrým vzťahom s nacistami sa mu mohol jeden zo snov splniť, získal totiž miesto v expedícii, ktorá mala pod vedením Petra Aufschnaitera nájsť ľahšiu cestu na vrchol osemtisícovky Nanga Parbat.

V roku 1939 opustil Harrer svoju tehotnú manželku a päťčlenná skupina odcestovala za veľkej pozornosti médií do Pakistanu. Hory ich však neprivítali s otvorenou náručou a horolezci rýchlo svoje dobývanie ukončili. Na konci augusta sa opäť ocitli v Karáči, ktoré v tej dobe patrilo pod Britskú Indiu. A to bol problém. Prvého septembra 1939 vypukla 2. svetová vojna a celý nemecký tím o dva dni putoval do internačného tábora neďaleko Bombaja. Harrer aj Aufschnaiter sa niekoľkokrát pokúsili o útek, no vždy neúspešne. Až 29. apríla 1944 sa im spolu so šiestimi ďalšími väzňami podarilo v prezlečení oklamať strážcov a opustiť brány tábora. Horolezci sa rozhodli zamieriť do Tibetu a odtiaľ na japonský front v Barme alebo Číne. Cesta však bola veľmi náročná. Dvojica sa takmer dva roky trmácala náročným terénom. Bojovali s hladom, strašnou zimou aj únavou, pešo prekonali 65 horských priesmykov aj Tibetskú planinu, až napokon 15. januára 1946 konečne dorazili do cieľa. V Lhase si našli aj zamestnanie – Aufschnaiter ako inžinier a Harrer ako záhradník. O dva roky neskôr sa stal štátnym zamestnancom s úlohou prekladať zahraničné správy, fotografovať dianie na dvore a dozerať na výstavbu protipovodňových opatrení. Za to dostával plat a mal k dispozícii dom so stajňou a niekoľkých sluhov.

 

Takí rozdielni a predsa spolu

Henrich Harrer prišiel do Tibetu ako cudzinec, no už čoskoro sa v tejto magickej krajine cítil ako doma. Pracoval, priatelil sa s domácimi a neraz im ukazoval veci, aké dosiaľ nevideli. Malý Dalajláma to všetko zvedavo sledoval zo svojho paláca cez ďalekohľad. Keď zbadal onoho zaujímavého cudzinca, ako učí Tibeťanov korčuľovať („chodiť po nožoch“, ako tento šport sami nazývali), už to viac nevydržal a Harrera si zavolal k sebe. Písal sa rok 1949 a Rakúšan žil v Tibete tri roky. Mal 37, panovník 14, no napriek vekovému rozdielu a kultúrnym rozdielom sa začal písať príbeh veľkého priateľstva. Tenzin Gyatso bol vnímavý chlapec, dychtivý po akýchkoľvek informáciách z bežného života. A Rakúšan mu ich dokázal odovzdať. Okrem výučby angličtiny dvojica spolu diskutovala o mnohých témach vrátane politiky, športu, geografie, matematiky a ďalších vied a Harrera fascinovalo, ako jeho žiak absorboval všetky vedomosti západného sveta a ako veľmi sa chcel učiť. Keď mu dal preložiť desať viet, dalajláma dobrovoľne preložil dvadsať. Spolu rozoberali hodiny, pozorovali hviezdy a Harrer dokonca na žiadosť dalajlámu postavil kino s projektorom, poháňaným motorom z džípu.

Harrer sa ako dôverník 14. dalajlámu zúčastňoval na rituáloch a ceremoniáloch, ktoré nevidel takmer žiaden človek zo západnej civilizácie. Rakúšan fotografoval Tibeťanov s priateľmi a rodinou, ale aj pri hre, oddychu či budhistických rituáloch. Nevediac o blížiacej sa katastrofe zvečnil posledné šťastné chvíle vzácneho národa, poslednú radosť, posledné úsmevy… V októbri 1950 vpochodovali do Tibetu jednotky čínskej armády, ktorej Tibeťania nedokázali vzdorovať. Tibet sa síce snažil s Čínou vyjednávať, tá mu však len priznala autonómiu v rámci ČĽR. S tým nebol dalajláma ani jeho ľud spokojný a v roku 1959 vypuklo Tibetské národné povstanie, ktoré bolo krvavo potlačené. Dalajláma krátko pred jeho vypuknutím odišiel do exilu. Odvtedy sa usiluje o zachovanie tibetskej kultúry a o samostatnosť Tibetu. Presadzuje cestu nenásilia, tolerancie a súcitu a v roku 1989 mu bola udelená Nobelova cena mieru. Harrer po návrate do domoviny naďalej podnikal množstvo etnografických a horolezeckých výprav, na Aljašku, do Ánd, Ugandy či Novej Guiney. O svojich dobrodružstvách napísal vyše 20 kníh a nakrútil 40 dokumentárnych filmov. Vo viacerých z nich svetu prezentoval krásu Tibetu, ktorý si navždy nosil v srdci. V roku 2002 si prevzal z rúk dalajlámu ocenenie „Svetlo pravdy“ za snahu upozorniť svet na udalosti v Tibete. Ich priateľstvo ukončila až smrť. Heinrich Harrer zomrel 7. januára 2006 vo veku 93 rokov.

 

Zvečnenie ich príbehu

Krátko po odchode z Tibetu, plný myšlienok, zážitkov a pocitov, napísal Harrer knihu Sedem rokov v Tibete (1953), ktorá bola preložená do 53 jazykov. Vykreslil v nej nielen krásu kultúry a zvykov pre Európanov v tej dobe v podstate neznámeho národa, ale podrobne tiež zdokumentoval historické zmeny, ktorých sa stal svedkom. V októbri 1997 mal premiéru tento príbeh aj na plátne. Pod rovnakým názvom ho sfilmoval francúzsky režisér Jean-Jacques Annaud. Hlavnú úlohu zveril Bradovi Pittovi, pričom ešte zaujímavejším bolo obsadenie dalajlámovej matky, ktorú stvárnila jeho skutočná sestra Jetsun Pema. Film získal dobré hodnotenie aj niekoľko ocenení. Objavila sa však aj kritika. Divákom sa nepozdávalo vykreslenie Harrera ako namysleného egoistu, Číne sa zasa nepáčilo, že jej vojaci sú na plátne hrubí a arogantní surovci. Režisérovi aj dvom hlavným hrdinom dokonca zakázali na niekoľko rokov vstup do krajiny. Pár mesiacov pred uvedením filmu však vypukol ešte väčší škandál. Prvýkrát totiž vyšlo najavo, že Harrer, dovtedy vnímaný vo všetkých smeroch ako hrdina, bol od roku 1933 členom nacistických oddielov SA a v roku 1938 dokonca vstúpil do NSDAP a oddielov SS. On sám to označil za hlúpu chybu a vysvetlil, že tak spravil len z oportunistických dôvodov. Svojho priateľa podporil aj dalajláma. Ak je vraj jeho svedomie čisté, niet sa čoho báť.

 

 

Doris Duke a Bernard Lafferty

„Čo odo mňa chcete? Nechcete ma pretiahnuť. Neokrádate ma. Tak čo teda odo mňa chcete?“ pýtala sa Doris Duke svojho komorníka Laffertyho. „Chcem sa o vás len starať,“ odpovedal.

 

(Viac než len) pani

Doris Duke odmalička prezývali „najbohatším dievčatkom na svete“. Narodila sa 22. novembra 1912 v New Yorku ako jediné dieťa tabakového magnáta. Rodičia sa veľmi báli jej únosu, a tak trávila detstvo najmä na ich obrovskej farme. Keď mala 12 rokov, jej otec zomrel a zanechal jej takmer celý majetok v hodnote asi 100 miliónov dolárov (ekvivalent dnešnej 1,5 miliardy). Na smrteľnej posteli svojej dcére kládol na srdce, aby „nikomu nedôverovala“ a toto varovanie si so sebou niesla až do konca života. Ako 22-ročná ale predsa len otvorila svoje srdce a po krátkom romániku sa vydala za nádejného politika Jimmyho Cromwella. Ich medové týždne trvali dva roky, počas ktorých absolvovali cestu okolo sveta a potom sa usadili na Havaji. Ani raj na zemi však ich manželstvo nezachránil a v roku 1943 nasledoval rozvod. To však už niekoľko rokov nežili spolu a keď Doris otehotnela, špekulovalo sa, že otcom dieťaťa mohlo byť viacero mužov. Jej dievčatko však neprežilo ani jeden deň. Doris nešťastie v súkromí kompenzovala prácou. Počas druhej svetovej vojny vypomáhala v jedálni pre námorníkov v Egypte a v roku 1945 sa stala európskou dopisovateľkou Medzinárodnej spravodajskej agentúry. Po skončení vojny sa usadila v Paríži, písala pre Harper´s Bazaar a opäť našla šťastie aj v láske. Jej vyvoleným sa tentoraz stal dominikánsky playboy Porfirio Rubirosa, ktorého si vraj „odkúpila“ od jeho vtedajšej manželky za milión dolárov. Ich zväzok však trval len rok a Doris sa už nikdy znova nevydala. Zato sa však neustále klebetilo o jej početných aférkach so známymi mužmi. Medzi jej milencov údajne patril aj hollywoodsky lámač sŕdc Errol Flynn, inak si ale na pozlátko veľmi nepotrpela a posteľ jej zohrievali športovci, profesionálni vojaci aj umelci. Všetko to však bolo len dočasné a boháčka sa bez manžela, detí či iných blízkych príbuzných nemusela s nikým deliť o svoj obrovský majetok (ktorý sa jej pod jej šikovným vedením poriadne zväčšil). Peniaze vedela zarobiť, ale aj poriadne míňať. Dvesto ľudí napríklad zamestnávala len na to, aby sa starali o ňu a jej päť domov. Milovala umenie a vlastnila rozsiahlu zbierku obrazov, vrátane Picassa, Van Gogha, Rembrandta či Moneta. Hrala výborne na klavíri a cez víkendy spievala s černošským gospelovým súborom. Bola prvou ženou bez havajského pôvodu, ktorá sa  zúčastňovala pretekov v surfovaní. Ako milovníčka zvierat (hlavne psov a tiav) podporovala záchranu prírody, zaujímala sa aj o pestovanie rastlín, najmä orchideí. Vo svojom špeciálne upravenom Boeingu 737 so spálňou cestovala po svete a prinášala si odtiaľ rôzne kúsky do svojich zbierok umenia i flóry, no zaoberala sa aj indickou mystikou a africkou mágiou. A v roku 1985 ju tréner brušného tanca zoznámil s Chandi Heffnerovou, 32-ročnou členkou hnutia Hare Krišna, a Doris uverila, že je reinkarnáciou jej dcéry. Konečne niekomu opäť dôverovala…

 

Komorník a priateľ

Bernard Lafferty sa narodil 14. apríla 1945 v malej dedinke Creeslough na severe Írska. Jeho otec Eddie mal už 44 rokov a robil všetko preto, aby sa o synčeka aj o 14 rokov mladšiu manželku Angelu dobre postaral. V septembri 1964 ale zomrel na zástavu srdca a 19-ročný Bernard sa spolu s matkou presťahoval do Glasgowa k jej rodine. Verili, že tu začnú nový život, no osud to zariadil úplne inak. V auguste totiž Angela zahynula pri dopravnej nehode a Bernard tak v priebehu jediného roka prišiel o otca i matku. V Škótsku začal byť neznesiteľne nešťastný, tak sa (aj s tetou) rozhodol skúsiť šťastie v Amerike. Mal už 27 rokov, iba základné vzdelanie a írsky prízvuk, jeho jedinou devízou bol iba príjemný úsmev a pracovitosť. Prvé roky v štátoch prežil v Atlante, potom sa aj s tetou presťahoval do Philadelphie a získal zamestnanie v nádhernom 19-poschodovom hoteli Bellevue-Stratford, kultúrnom, spoločenskom a obchodnom centre pensylvánskej metropoly. Začínal tam ako čašník, po čase sa však prepracoval až na post manažéra. Počas desiatich rokov v hoteli stretával najvplyvnejšie osobnosti doby a postupne sa stal špecialistom na to, ako ulahodiť starším dámam. Keď napríklad mala v hoteli bývať Elizabeth Taylor, vždy sa uistil, že má všetko, čo potrebuje pre svojich psích miláčikov. V obleku a slušivom motýliku ale kurizoval aj Sophii Loren či slávnej speváčke a herečke Peggy Lee, ktorá z neho spravila svojho osobného asistenta. Keď Doris Duke hľadala nového komorníka, jej adoptívna dcéra navrhla práve Laffertyho. A tak začal príbeh, ktorý šokoval svet.

 

Takí rozdielni a predsa spolu

Písal sa rok 1987, keď sa ich cesty osudovo pretli. Doris mala 75 a Bernard Lafferty 42, ona bola bohatá sebaistá žena, ktorá si vedela život užívať plnými dúškami, on skôr zakríknutý gej so slabým vzdelaním. Spočiatku bol medzi nimi klasický vzťah zamestnávateľa a zamestnanca, boháčka sa ku komorníkovi správala arogantne a nedokázala si ani zapamätať jeho meno. On však napriek tomu venoval celú energiu tomu, aby bola vo všetkých ohľadoch spokojná, a tak si ho postupne začala všímať viac. Pomáhal jej pri starostlivosti o orchidey a v neformálnej atmosfére skleníka uprostred nádherných rastlín, ktoré Doris po celý život milovala, sa postupne začali jeden druhému otvárať. Ich priateľstvo bolo spečatené, keď Doris začala Bernarda so sebou brávať na cesty – Havaj, Srí Lanka, šesť mesiacov na cestách po Ďalekom východe, charitatívne večierky v Los Angeles a New Yorku, to všetko absolvovali bok po boku. Dovolila mu, aby vstúpil do jej sveta a on sa jej za to odplácal absolútnou oddanosťou. Staral sa o jej pohodlie, celé hodiny jej robil make-up a vlasy, kontroloval personál, dohliadal na renovácie domov… A popritom si z novín vystrihoval všetky zmienky o svojej zamestnávateľke.

V zime 1990 Doris v jej havajskom dome postihlo záhadné ochorenie, neskôr spadla a stratila vedomie. Bernard ju presvedčil, že za to môže Chandi Heffnerová s priateľom a hoci sa tieto obvinenia nedokázali, Dukeovej vzťah ku dcére maximálne ochladol. A tak si mohol jej plnú dôveru užívať len Bernard. Doris sa veľmi bála starnutia a aj vo vysokom veku si veľmi potrpela na vizáž. Podstúpila niekoľko plastických úprav, po jednej takejto operácii ešte stále pod vplyvom silných sedatív sa pokúsila vstať, no spadla a zlomila si bedro. Zostala tak úplne odkázaná na pomoc Laffertyho, ktorý kontroloval prakticky celý jej život. Prijímal všetky telefonáty, rozhodoval o tom, kto s ňou môže hovoriť a odstrihol ju od jej finančných poradcov. Ako 81-ročná utrpela silnú mŕtvicu a zomrela na zástavu srdca. Vo svojej poslednej vôli zanechala celý majetok vo výške približne 1,2 miliardy (!) dolárov niekoľkým charitatívnym nadáciám. Správcom majetku sa mal stať Bernard Lafferty, ktorý získal okrem obrovskej moci aj jednorazovú odmenu 5 miliónov, ročný plat 500.000 a každoročnú províziu, ktorá sa mohla pohybovať v miliónoch dolárov. Okamžite sa vyrojilo množstvo ľudí, ktorí Laffertyho obviňovali z Dorisinej smrti, prokurátor však nezistil nič podozrivé a aj viacerí známi dvojice potvrdili, že Bernard mal na srdci len jej dobro. Po jej smrti veril, že je predurčený stať sa jej nástupcom. Všetko, čo bolo predtým jej, patrilo teraz jemu. Dom, sluhovia, osobný strážca, autá aj súkromné lietadlo, to všetko si užíval presne tak ako kedysi Doris. Keď po troch rokoch zomrel, jeho popol rozprášili do mora na rovnakom mieste ako ten od Doris. Tak, ako si to zrejme obaja želali…

 

Zvečnenie ich príbehu

Z mena Doris Duke chcel vyťažiť kde-kto. Niet divu, že o nej vyšli už tri biografie. Tá najkontroverznejšia má názov Too Rich: The Family Secrets of Doris Duke a jej spoluautorom je krstný syn a pokrvný bratanec Doris Pony Duke. Zrejme ju možno vnímať aj ako osobnú pomstu za úplné vynechanie zo závetu, veď hneď v úvode sa píše, že Doris nemal okrem jej otca nikto nikdy rád. Okrem toho v knihe autori tvrdia, že „strávila väčšinu života hľadaním najväčšieho a najpotentnejšieho mužského orgánu“ a špekulujú, či úmyselne zabila jedného zo svojich milencov. Práve táto škandalózna kniha sa v roku 1999 stala podkladom pre nakrútenie dvojdielneho televízneho filmu s Lauren Bacall a Richardom Chamberlainom. Väčší úspech však zaznamenal film HBO z roku 2007 s jednoduchým názvom Bernard a Doris, ktorý sa sústreďoval výhradne na posledných šesť rokov Dorisinho života, strávených po boku Laffertyho. V hlavných úlohách sa zaskveli Susan Sarandon a Ralph Fiennes.

 

 

Kráľovná Viktória a Abdul Karim

„Našla som v ňom také veľké zaľúbenie,“ zverila sa Victoria svojmu denníku o Abdulovi. „Je taký dobrý a jemný a chápavý… a je mojou skutočnou radosťou.“ „Keď si zaznamenávam svoj život, nemôžem si nespomenúť na mnohé pocty, ktorých sa mi dostalo vďaka veľkej dobrote Jej Veličenstva,“ zapísal si zasa on.

 

(Viac než len) pani

Viktória bola druhou najdlhšie vládnucou panovníčkou Veľkej Británie a dala pomenovanie celej ére. Narodila sa ako Alexandrina (Drina) Victoria 24. mája 1819 v Kensingtonskom paláci v Londýne ako jediná dcéra princa Eduarda, ktorý zomrel, keď mala len osem mesiacov. Matka venovala pozornosť skôr svojmu tajomníkovi a milencovi Johnovi Conroyovi než dcérke, a tak sa po celý jej život špekulovalo, že práve on je skutočným otcom Viktórie. Oficiálne však bola vnučkou kráľa Juraja III. a keďže jeho starší synovia nemali žiadnych legitímnych potomkov, vychovávali ju ako možnú nástupkyňu na trón. To pre ňu znamenalo nešťastné detstvo, keď nebola ani na okamih sama, no zároveň sa nesmela stretávať s rovesníkmi. To z nej spravilo sebavedomého, tvrdohlavého a papuľnatého čertíka, ktorý sa často hádzal o zem a plakal. Zmenilo sa to až v jej piatich rokoch s príchodom barónky Lehzenovej, vďaka ktorej sa konečne stala miernejšou a poslušnejšou. Dni trávila predovšetkým štúdiom (plynulo ovládala šesť  jazykov) a vo voľnom čase rada kreslila, chodievala na dlhé prechádzky so svojím psom a od trinástich rokov si viedla denník.

V roku 1837 sa po smrti strýka Viliama stala britskou kráľovnou. Bola veľmi mladá a neskúsená, a tak jej rozhodovanie v prvých rokoch ovplyvňoval lord Melbourne. V roku 1840 sa však vydala za milovaného bratranca Alberta a o vládu sa začala deliť s ním. Čoskoro počala a 21. novembra porodila dcérku, prvú z celkovo deviatich detí. Manželstvo Viktórie a Alberta bolo harmonické a šťastné. Manžel sa jej stal oporou v súkromí aj v práci a spolu pracovali bok po boku na zveľaďovaní krajiny. Keď po dvadsiatich rokoch spoločného života Albert zomrel na brušný týfus, Viktórii sa zrútil celý svet. Po celý zvyšok života držala za manželom smútok, nosila čierne oblečenie a sluhom prikázala, aby chystali manželove veci, akoby bol stále nažive. Keď sa už začalo špekulovať o jej abdikácii, po troch rokoch izolácie sa vrátila späť ku svojim povinnostiam. Postupne sa opäť s veľkou vervou pustila do práce a reforiem. Anglicko pod jej korunou prežívalo obrovský hospodársky rast a zmenilo sa na modernú priemyselnú spoločnosť. V roku 1887 oslavovala poddanými milovaná kráľovná a celé Britské impérium zlaté výročie jej vlády.

 

Munshi – sekretár a priateľ

Mohammed Abdul Karim sa narodil v roku 1863 do moslimskej rodiny v meste Lalitpur neďaleko Džhansi v indickom štáte Utarpradéš. Jeho otec pôsobil ako asistent v nemocnici, ktorá patrila Britom, mal teda určité medicínske vzdelanie a hoci nepatril k vyššej vrstve, bola to dobrá práca. Karima v detstve v perzštine a urdčine vzdelával maulvi, súkromný moslimský učiteľ. Na hranici dospelosti cestoval naprieč severnou Indiou do Afganistanu a keď jeho otca presunuli na civilnú pozíciu v hlavnej väznici v Agre (mesto známe vďaka nádhernému Tádž Mahálu), Karim tam po čase začal tiež pracovať ako úradník. Otec mu tiež dohodol sobáš so sestrou jedného z kolegov. Práve vo väzení v Agre dostal ponuku, ktorá zmenila jeho život. Tamojší väzni sa totiž v rámci svojej nápravy venovali tkaniu kobercov a v roku 1886 malo tridsaťštyri z nich cestovať do Londýna, aby tieto zručnosti predviedli na Koloniálnej a indickej výstave v Južnom Kensingtone. Karim do Británie osobne necestoval, no pomáhal vyberať trestancov aj koberce a najvyššiemu dozorcovi Johnovi Tylerovi asistoval pri organizácii cesty. Keď kráľovná Viktória navštívila výstavu, Tyler jej podaroval dva zlaté náramky, ktoré tiež zabezpečil Karim. Kráľovnú, ktorá sa veľmi zaujímala o svoje indické územia, koberce aj šperky nadchli a rozhodla sa, že chce mať na slávnostnom bankete pre hlavy štátov pri príležitosti zlatého jubilea svojej vlády aj indických sluhov, ktorí budú asistovať pri komunikácii s indickými hodnostármi. Požiadala teda Tylera, aby vybral dvoch vhodných mužov. A tak sa Karim rýchlo naučil britské zvyky, palácovú etiketu a angličtinu a spolu so skúseným sluhom Mohammedom Bukshom nasadol v Agre na vlak, v Bombaji na poštový parník a prišiel do Londýna ako „dar z Indie“. To, čo malo spočiatku trvať len rok, skončilo napokon až panovníčkinou smrťou o 14 rokov neskôr.

 

Takí rozdielni a predsa spolu

Keď kráľovnej prvýkrát predstavili Karima, zapísala si o ňom do denníka, že je „vysoký, s jemnou a vážnou tvárou“. Po skončení osláv jubilea pozvala Viktória oboch Indov na zámok Balmoral a do svojho letného domu na ostrove Wight. Tam Karim upútal jej pozornosť ešte viac, keď pripravil jeden zo svojich obľúbených receptov – kuracie karí so strukovinovým dálom a ryžou, dochutené korením, privezeným z Agry. Kráľovnú pokrm nadchol a zatúžila spoznať indickú kultúru a ľudí ešte viac, preto Karima požiadala, aby ju učil urdčinu. Ich vzťah napriek 44-ročnému rozdielu rýchlo prerástol do niečoho výnimočnejšieho. Predpokladá sa, že Viktória k mladému Indovi pociťovala materinskú lásku, pretože sa k nej správal ako k ľudskej bytosti a nie kráľovnej. Všetci ostatní si od nej udržiavali odstup, no mladý Ind nebol zviazaný konvenciami a bez okolkov s ňou diskutoval o všetkom možnom. Kráľovnej rozprával o Indii a o svojej rodine, a tým jej otvoril dvere do sveta nových farieb a vôní. Jeho zasa fascinovalo Anglicko a Európa, obzvlášť sa mu páčili poľovačky a scenéria Škótska.

V roku 1888 sa kráľovnej posťažoval, že byť sluhom je pod jeho úroveň, pretože v Indii bol úradníkom, a tak mu udelila titul Munshi Hafiz Abdul Karim, čím ho povýšila na oficiálneho indického úradníka s veľmi dobrým príjmom. Raz dokonca k nesmiernemu údivu všetkých strávili noc spolu sami v odľahlom domčeku na panstve Balmoral. Kráľovná mu svoju náklonnosť preukázala aj začiatkom roka 1890, keď ťažko ochorel. Ako zdokumentoval lekár, navštevovala ho dvakrát denne, masírovala mu krk a natriasala podušky. V máji sa Munshi vrátil do Indie na polročnú dovolenku a keď vyjadril túžbu zostať pri manželke Rashidan a rodine natrvalo, dovolila mu všetkých priviezť do Anglicka. Po jeho návrate s ním chcela tráviť ešte viac času a začala ho brávať aj na cesty do zahraničia. V Ríme ho dokonca predstavila kráľovi Umbertovi a Taliani verili, že je zajatým indickým princom, ktorým kráľovná dokazuje svoju nadvládu na východe. Ako sa však dalo čakať, blízke priateľstvo britskej kráľovnej a Inda bez modrej krvi vyvolalo škandál. Služobníctvo na Karima žiarlilo, snažili sa ho očierniť, dokonca sa vyhrážali hromadnou výpoveďou. Sedieť pri stole s počerným moslimom bolo pre mnohých priam urážkou. Politici zasa tvrdili, že je špiónom Moslimskej patriotickej ligy a hucká kráľovnú proti hinduistom. Viktória však akékoľvek obvinenia zmietla zo stola a Abdula zahŕňala ešte väčšími darmi, lebo vedela, že po jej smrti ho nik nebude rešpektovať. Zohnala mu pekný pozemok pri Agre aj pravidelnú rentu, akú normálne dostávali vojaci. Keď 22. januára 1901 zomrela, splnili síce jej želanie a Karim mohol byť medzi hlavnými smútiacimi po boku rodiny a najbližších priateľov, potom však už všetky ohľady šli bokom. Viktóriine deti sa okamžite pokúsili odstrániť akékoľvek stopy Karima z histórie. Vymazali všetky zmienky o ňom z matkiných denníkov, spálili všetky listy, ktoré si kedy vymenili a munshiho poslali nazad do Indie. Tam žil až do smrti v roku 1909.

 

Zvečnenie ich príbehu

Napriek obrovskej snahe kráľovskej rodiny história napokon na vzácne priateľstvo Viktórie a Abdula nezabudla. Na konci 20. storočia ich príbeh objavila indická spisovateľka Shrabani Basuová, ktorá počas dovolenky uvidela Karimov portrét v bývalom dome panovníčky na ostrove Wight. Ihneď ju zaujalo, že Karim nevyzerá ako sluha a v nádhernom oblečení a s knihou v ruke je zobrazený ako nejaký šľachtic. Pustila sa do pátrania a niekoľko rokov študovala súkromné listy a dokumenty z kráľovninej domácnosti. Podarilo sa jej získať prístup aj k cvičebniciam, ktoré Karim používal počas lekcií kráľovnej. Zrejme sa zachovali len vďaka tomu, že boli v urdčine, Viktória v nich totiž v trinástich zväzkoch opisuje spoločné hodiny v Balmorale, návštevy chorého Abdula a posedenia pri čaji s jeho manželkou. V roku 2010 sa Basuovej podarilo získať ešte väčší poklad: Rashidov súkromný denník, ktorý jeho rodina uchovávala po celé generácie. Výsledkom pátrania bola kniha Victoria and Abdul: The True Story of the Queen´s Closest Confidant (Viktória a Abdul: Skutočný príbeh najbližšieho dôverníka kráľovnej), ktorá bola v roku 2017 sfilmovaná. V hlavných úlohách sa zaskveli  Judi Dench a bollywoodska hviezda Ali Fazal.

 

 

Alexandra Kochová

foto Sita

 

Článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2020)