Takzvané letné čítanie

 

Prázdniny začínajú onedlho, a tak by to hádam chcelo nejakú dobrú prázdninovú knižku. Nejaký dobrý kožený kufor, picimicislamený klobúčik, nafučku, kroksy, tevy, opaľovací krém s nejakým ultravysokým faktorom, teda vlastne neopaľovací krém by to chcelo, jáj, a dáku dobrú knižku! České vydavateľstvo Odeon malo kedysi edíciu, takzvané Letní čtení. Niečo ľahké, trochu napätia, povedzme, nie moc, alebo sexu, toho môže byť trochu viac, lásky, ach, väčšinou nešťastnej, šmrncu, toho literárneho, povedzme…

Ale čo čítať v lete, keď takmer všetky knižky, ktoré dnes vychádzajú od jari do zimy, majú v sebe ľahkosť a povrchnosť letného čítania! Není to, co to bývalo, přítelkyně Šimako!!! A okrem toho, kto by čítal v takom teple? Pracujem v knižnici. Minulý rok sme urobili u nás v detskom oddelení takzvaný mraziaci pult – nech sa páči, ochlaďte sa! Knižky s takzvanou studenou tematikou. Gaardnerova knižka o Vianociach, niečo o severnom póle, niečo o tučniakoch, Snehová kráľovná a pod… Akože vtip. Takzvaný.

Mimochodom, spomenula som si na prázdniny u babičky v Bernolákove, ktorému všetci okolo mňa hovorili Čeklís a na jedno mokré a upršané leto, akých už niet, kedy sme s maminým bratrancom Lacim, čo sa potom obesil, chodievali na bickáčoch na rybačku na Čiernu vodu a do Činížku, a lovili sme malé ploské rybičky, ktoré sme nejedli a keď sa nás babi opýtala, na čo to teda, prebohaživého, zvláčame, jednohlasne sme odpovedali, že pre kocúrov… A tak tí naši, ale aj susedovi celé leto jedli ryby a mali z nich potom lesklú srsť, nie ako Mariškin kocúr Pazúr, čo sedával za oknom a ryby nejedol, lebo on, prosím pekne, nikdy von nechodil, a tak ten kocúr Pazúr vyzeral, akoby mal prašinu a sedával na hodvábnom vyšívanom vankúšiku a vyzeral z okna tých našich lesklých… V to leto sme sa kúpali iba zopárkrát. V Činížku, kde bola samá žaburina a užovky z nej ráno vytŕčali ako dáke antény, skákali sme do vody zo starého plechového sporáka,  ktorý bol vtedy takzvaný skokanský mostík… A inak stále pršalo, a tak som si šla k maminej spolužiačke zo školy a najlepšej kamarátke tete Dane požičať životopis hudobného skladateľa Nicolu Paganiniho a knižku o dievčatku Polyanna, ktoré raz dostalo namiesto bábiky barly, a tak sa tešilo aspoň z toho, že je zdravá a že ich nepotrebuje, no a potom sa tešilo už stále, celý život sa hralo hru na radosť z maličkostí, hľadalo všade a vo všetkom dáku radosť to dievčatko, a potom aj, keď z nej bola žena, no a ešte knižku Sibirôčka, a vonku stále len pršalo, do uhoriek, ríbezlí a egrešov, zavárali sme marhule a broskyne, a keď vykuklo slnko, šli sme na bicykloch do Činížku, predbiehali sme popri koľajniciach vlaky a skákali medzi užovky a medzitým čítali a čítali a lovili na Čiernej vode ryby pre kocúrov…

Pracujem v knižnici, takzvanú „ťažkú literatúru“ už dávno nikto nečíta. Na veľké romány zabudnite! Keď ich ponúknete čitateľom, rozosmejete ich, sama seba dostanem do rozpakov, zavše sa so svojimi návrhmi cítim smiešne. A tak sa prázdninovo snažím byť vtipná a vyrábam chladiaci box a snažím sa nedať najavo svoju nemodernosť a že patrím so svojím vkusom do starého železa a že dobrý príbeh môže bolieť, môže byť aj komplikovaný a môže byť aj hrubý, netreba sa pučiť iba od smiechu, ani keď ste ešte malí a patrí vám svet, lebo on vám v skutočnosti nepatrí, a všetky príbehy vôbec nemusia skončiť dobre, ba väčšinou v živote to býva úplne naopak.

Chcelo by to na leto dáke nové čierne šaty, dramatický rúž, šatku, čo veje vo vetre, slanú od mora, slnečné okuliare, tzv. mačacie oči, alebo tie, v ktorých vyzeráte, že niekde za humnami máte malé športové súkromné lietadielko!

To moje súkromné lietadielko nikdy nehavaruje a odvezie ma vždy, kam potrebujem, hoci vopred neviem, kam mám namierené. Vždy má viac ako sto, dvesto aj tristo strán. Niektoré destinácie už poznám, ale „dobří holuby se vracejí“! Som šťastná, keď mi prší do kalamára, vtedy sa to tak fajnovo všetko rozpíja a niekedy je to aj slané, som šťastná, keď prší a ja som doma a môžem si čítať. Najkrajšie a najdlhšie výlety som podnikla s knižkou. Môj svet je pod stanom z knižky a ja neviem, ako je vonku, možno prší a možno vyšlo slnko a všetky kocúry s lesklou i nelesklou srsťou a psy s lesklou i nelesklou srsťou lenivo zaliezli niekde pod schody, na kúpaliskách špliecha voda, a potom príde večer, jemne si sadá na krajinu, zem chladne, vlhne, kocúry a psy vyliezajú spod schodov a starenky na bicykloch idú s krhlami na cintorín popolievať svojich, opálená a vykúpaná squadra nečítačov si ide krátiť večer niekde do baru a ja som ešte stále na výlete, na túre, splave, jednodňovom, dvojdňovom, polpenzia, urvi si niečo v kuchyni, kúsok chleba alebo dáke ovocie, vlastne je jedno, čo ješ, výletníci môjho kalibru si na stravu nepotrpia. Z takýchto výletov sa vrátite trochu iní, menej svoji, možno sa zmení vaša optika, rozšteluje, fučí vám trochu duša, prípadne zaostríte, možno na pozadie…

Takýto výlet zavše trval aj celé leto. Niekedy som ich urobila niekoľko. Ľudia odchádzali a vracali sa z dovoleniek, od mora, z hôr, opálení, zamilovaní, ostrihaní, v nových šatách, šortkách, tričkách, a vy, na plachetnici pripomínajúcej posteľ, s posteľnou plachtou, čo sa nevzdúvala vo vetre, bez kormidla, zavše celý deň v nočnej košeli, navečer prehodiť pár slov s rodinou, aby sa nepovedalo, duchom ste aj tak neprítomní, aby sa nepovedalo, neprítomní ste aj vtedy, keď sa idete s kamarátmi kúpať, stále myslíte na svoj iný, akoby mačací život, jemný dych rozprávača vašej knižky, ktorý vám dúcha do plachiet a pohybuje vaším svetom, prípadne ho jemne rozvibruje, akoby sa rozkýval malý kvet zvončeka či konvalinky…

A po lete, keď ostatní hovoria o zážitkoch z prázdnin, si uvedomíte, že pánabeka, veď vy ste nikde neboli, iba párkrát ste niekde vonku sedeli s kamarátmi, tak prečo máte taký nástojčivý pocit, že ste zažili z nich najviac a prečo sa o tom tak ťažko hovorí?! Je to ako podať správu o prechádzke, o tom, že pred vami ufrnkol z priekopy bažant, že ste rozšliapli slimáka bez ulity a zrazu vám ho prišlo ľúto, že letel drozd a jódlovala vlha, zamotali ste sa do jemného vlákna pavučiny a videli ste drobný modrý voňavý kvietok v tráve.

Hej, s knižkou sú výlety až no! Zamotáte sa do tenučkých pavučín, s každou sa trošilinečku vzdialite sami od seba a napokon ste iní, možno zmeníte aj adresu, hoci tá vaša naozajstná sa nemení. My v knižnici sme sa pripojili k akcii Prečítané leto. Ponúkame knižky, ktoré stoja za to prečítať, niečo ako prázdninovú mapu, aby ste nezablúdili a nestratili sa, alebo aby ste zablúdili čo najďalej a na chvíľu sa stratili… Možno vás v tom horku dovedieme do krajiny, kde je všetko zo snehu. A vôbec vám nebude zima…

Želám vám dáke dobré takzvané letné čítanie, aby ste sa zatárali čo najďalej a aby to trvalo čo najdlhšie! Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová