Tamara Lesná – Automobilová dizajnérka

 

Hoci autá mnohé z nás používajú ako „prenosnú domácnosť“, jej vzťah k nim je trochu odlišný. Ako automobilová dizajnérka má totiž prsty priamo v ich rukopise. Talentovaná Slovenka pôsobila v tíme, ktorý na mieru navrhol Ferrari SP12 EC pre hudobníka Erica Claptona, pracovala i na vývine show cars v VWAdvance Design Studio v Kalifornii, pôsobila ako asistentka profesora Štefana Kleina, vynálezcu Aeromobilu. Hoci ňou realizované návrhy dnes bežne jazdia po uliciach, jej začiatky neboli vždy jednoznačné a ľahké…

 

 

Kde aktuálne žijete? A kde ste doma?

Momentálne žijem medzi toľkými krajinami a kultúrami, že môžem len konštatovať, že som obyvateľkou planéty Zem. Po niekoľkých rokoch strávených v Číne som  kratší čas pôsobila v Barcelone. Momentálne sa snažím viac času tráviť na Slovensku s rodinou a priateľmi a zároveň tu mám rozbehnuté nejaké projekty. Na prvý pohľad sa netýkajú mojej profesie, pretože sú z oblasti umenia, divadla a charity, ale mňa nesmierne bavia a obohacujú.

 

Prečo ste sa rozhodli žiť a pracovať v Číne?

Zvažovala som to dlhší čas, pretože najväčšími klientmi talianskej dizajnérskej firmy Bertone, v ktorej som pracovala, boli práve čínske automobilky. Pre môj kariérny rast je to momentálne najaktuálnejšia destinácia, ktorá poskytuje skoro neobmedzené možnosti presadiť sa. Kým všeobecne európsky trh stagnuje, v Číne zažívajú novodobú priemyselnú revolúciu. Zatiaľ čo v Európe som navrhovala jeden automobil, v čínskej firme som mala možnosť navrhnúť takzvaný dizajnérsky jazyk automobilky pre celú flotilu vyrábaných produktov na dvadsať rokov dopredu, a to je mimoriadne zaujímavé z profesionálneho hľadiska, pretože dávate „tvár“ automobilom, ktoré dovtedy nemali žiadnu identitu. Tá sa totiž za normálnych okolností vyvíja desiatky a desiatky rokov.

 

Môžete spomenúť nejaký konkrétny príklad?

Napríklad automobilka BMW je charakteristická predným grilom, rozdeleným na dve polovice a podľa neho ho rozozná aj malé dieťa. Málokto však vie, že tento tvar nie je dizajnérska maniera, ale pôvodne vychádzal z technického riešenia historického automobilu, ktorý mal dva chladiče. Keď automobilky nemajú históriu, pred dizajnérom stojí náročná úloha vytvoriť ikonický model, ktorý vám udrie do očí a zapamätáte si ho na prvý raz. A o to v našom konzumnom svete ide.

 

Aký bol váš každodenný život v Číne? Čím vás prekvapila?

Automobilka, v ktorej pôsobím, sa nachádza v čínskom meste Nančang, ktoré je metropolou provincie Ťiang-ci, vzdialenej približne tisíc kilometrov od Šanghaja. Nančang je na čínske pomery „malé“ mesto, hoci má v skutočnosti okolo štyroch miliónov obyvateľov. Kým Šanghaj pulzuje úžasnou atmosférou, kultúrou a architektúrou, pravú Čínu môžete zažiť len v takých mestách ako Nančang. Keď som tam priletela v roku 2014, mesto sa budovalo od základov. Všade naokolo sa stavali mrakodrapy, postupne sa vyvlastňovali políčka miestnych roľníkov. Do Nančangu sa sťahoval priemysel a s ním tisíce nových obyvateľov. Diaľnice ešte neboli dobudované, a tak sa miestami menili na zaprášené púštne duny, po ktorých suverénne jazdili autá, autobusy ale aj nákladiaky naložené tak, že som sa vždy modlila, aby sa neprevrátili na naše auto. Všade, aj v centre mesta chaoticky pobehovali kravy, občas sa ich rozporciované telá predávali popri ceste. Hnedá nepreniknuteľná hmla bola každodennou súčasťou, slnko len trochu presvitalo červeným svetlom a hviezdy a mesiac nebolo vidieť vôbec. Kvôli silnému znečisteniu ovzdušia považujú v Číne za najkrajšie počasie – dážď. Vtedy sa prachové čiastočky nasiaknuté smogom stlačia k zemi a aspoň na chvíľu máte pocit, že môžete dýchať.

 

Dá sa na to zvyknúť?

Istým spôsobom som si na Čínu zvykla, naučila som sa tam fungovať, nikdy sa však nezmierim s nerešpektovaním ľudských práv a práv zvierat v tejto krajine a veľmi malým záujmom jej obyvateľov o ekológiu. Pre mňa osobne Čína znamenala nielen kariérny, ale aj veľký osobný rast. Musela som sa naučiť riešiť kritické situácie, fungovať v nepohode a predsa si nájsť aj niečo pekné a zaujímavé v tom skutočne nehostinnom prostredí. Veľa času som trávila sama, čo ešte viac umocňovala aj markantne odlišná kultúra. Pracovala som veľmi intenzívne a keď som mala voľno, venovala som sa joge a veľa som čítala. Každý víkend „padla“ aspoň jedna knižka.

 

Ako na vás zapôsobili domáci?

Číňania majú na rozdiel od nás vštepenú pokoru a rešpekt. Vedia prijímať negatívne veci so stoickým pokojom, pretože to nepovažujú za neúspech, ale za životnú skúšku. Agresivitu tiež znášajú pokojne, vedia odísť od konfliktu bez toho, aby priliali olej do ohňa. Silný človek je pre nich ten, ktorý sa nenechá strhnúť do nezmyselného boja. Tieto vlastnosti vo mne budili rešpekt, a dúfam, že som sa naučila podľa nich fungovať i ja. Aspoň trochu. Opačnou stranou mince je fakt, že od Číňanov nedostanete na nič presnú odpoveď, pretože súhlasia aj vtedy, keď im je úplne jasné, že to tak nebude. Ale v rámci preukázaného rešpektu vám nikdy nepovedia nie. Až časom som sa naučila rozoznávať, ktoré áno znamená v skutočnosti nie. Ak pritakajú nervózne a veľmi rýchlo, môže vám byť jasné, že sa tak nikdy nestane, alebo presnejšie, nechávajú to na osud.

 

Našli ste si medzi nimi aj priateľov?

Stretla som veľa príjemných ľudí, spočiatku sa o nás, o celý európsky tím veľmi starali, aby sa nám u nich páčilo. Mám medzi nimi veľa dobrých známych, ale hlbšie kamarátstva, asi aj vďaka priveľkému pracovnému nasadeniu, nevznikli.

 

Vráťme sa na začiatok. Čo vás na strednej škole priviedlo k štúdiu rezbárstva a nábytkového dizajnu?

Pochádzam z umeleckého prostredia, moja stará mama prekladala ruskú a maďarskú literatúru, moja mama je spisovateľka a novinárka. Rozdiel bol v tom, že odmalička som veľmi rada kreslila, a tak som sa orientovala na výtvarné umenie, neskôr aj na technické smerovanie. Vyrastala som bez otca s dvomi nepraktickými intelektuálkami, ako sa z nich občas smejem. Stala sa z núdze cnosť a už ako päťročná som sa naučila odvzdušniť radiátory alebo zapojiť video. Ako dieťa som bola veľký introvert, rada som fantazírovala a vytvárala si vlastný svet. Vtedy som si asi vypestovala schopnosť pracovať ako dizajnérka. Som veľmi vďačná mame a starej mame za to, že mi vždy dali voľné pole nasledovať svoje sny a do výberu zamestnania mi nikdy nezasahovali… Na strednej škole, teda Škole úžitkového výtvarníctva sme mali skvelých pedagógov, popredných slovenských umelcov, napríklad výtvarníka  Mariána Mudrocha či sochára Marka Hubu. Dokázali ma nadchnúť pre nábytkový dizajn a mala som ambície týmto smerom pokračovať ďalej…

 

Ako si vás našiel automobilový dizajn?

Na Vysokej škole výtvarných umení som začala študovať na katedre produktového dizajnu. Bola som veľmi sklamaná, že v tom čase ukončili pôsobenie ateliéru nábytkového dizajnu. Preto som opäť musela rozmýšľať, akým smerom sa poberiem. Práve vtedy VŠVU začínala rozvíjať spoluprácu s automobilkou Volkswagen, s ich nemeckým štúdiom dizajnu. Automobilka škole finančne výrazne pomohla a zároveň dala príležitosť mnohým talentovaným študentom vyskúšať si dizajnérsku prax. Spoločne vypísali celoškolskú súťaž na reprezentačný predmet auta Bugatti Veyron, ktorého exteriér navrhol slovenský dizajnér Jozef Kabáň. On osobne dohliadal na súťaž a vyberal víťazov spolu s ostatnými šéfmi Volkswagenu. Mala som to šťastie, že som vyhrala a získala stáž v centrále automobilky v nemeckom Wolfsburgu. Prijala som to rozpačito, vo fabrike na výrobu áut som sa vtedy vôbec nevidela.

 

Boli ste v automobilovej téme hneď doma?

Veľmi rýchlo som zistila, že automobilový dizajn mladému človeku umožňuje naplno prejaviť svoju kreativitu. Lebo praktické znalosti sa dajú naozaj naučiť len v praxi. Vysokoškolský absolvent je vlastne len pripravený začať sa učiť, aké to je v realite. To podľa mňa platí všeobecne. VŠVU dáva študentom veľmi kvalitné vzdelanie, zrovnateľné s inými prestížnymi dizajnérskymi školami vo svete. Tie sú však súkromné, takže za štúdium musia študenti platiť, čo si nemôže dovoliť každý. Dizajnérska profesia je o neustálom raste. Na začiatku je to hlavne o kreativite a nových sviežich nápadoch, mladý dizajnér má veľa priestoru vyžiť sa a kresliť. Čím vyššie ale postupuje v hierarchickom rebríčku, stáva sa z neho manažér s technicko-inžinierskymi znalosťami. Musí vedieť posúdiť funkčnosť, vyrobiteľnosť a ergonómiu každého návrhu od počiatočnej skice cez počítačový, fyzický model až po samotnú výrobu. Na začiatku každý mladý dizajnér zažíva veľkú eufóriu, keď vyberú jeho návrh spomedzi stoviek iných. Ale to je len úplný začiatok kariéry a úplný začiatok vývoja auta, ktorý môže trvať aj sedem rokov.

 

K čomu sa viazali vaše prvé euforické úspechy?

Nikdy nezabudnem na pocit, keď sa môj návrh ocitol nielen medzi vybranými, ale dokonca aj vo výrobe. Išlo o hliníkové disky pre VW Passat. Zvolila som veľmi neštandardnú techniku, namiesto kresby som priamo modelovala plochy z papiera, aby som demonštrovala vyrobiteľnosť mojich návrhov. Oproti počítačovým modelom pôsobili ako papierové sochy. Ale boli prijaté veľmi pozitívne, čo ma nesmierne tešilo.

 

Čo sa dialo potom?

Pokračovala som v magisterskom štúdiu, mala som individuálny študijný plán, keďže som pokračovala na stážach v rámci automobilky Volkswagen. Najviac ma ovplyvnila stáž v Los Angeles v Advance Design štúdiu, v ktorom automobilka vyvíja koncepty na autosalóny, takzvané show cars. Pracovala som na jednom z nich, na automobile VW Concept C, redizajne ikonického „beach buggy“. Ten novodobý bol na rozdiel od pôvodného luxusný automobil, v ktorom okrem radosti z jazdenia po pláži a v púštnych dunách môžete ísť aj na večeru do centra mesta. Veľký dôraz sa kládol nielen na auto ako také, ale aj na životný štýl vodiča, čo som mala za úlohu riešiť práve ja. Stretla som sa s nespočetnými patentmi a informáciami v oblasti digitálnych technológií, inteligentnými textíliami, senzormi a inými objavmi v tejto sfére. Poznatky som využila nielen v rámci odevu vodiča, ktorý vedel monitorovať funkcie tela, ochladzovať a ohrievať, komunikovať s elektronikou v aute, ale aj v rámci mojej magisterskej diplomovej práce, kde som túto tému rozšírila do sféry bežného života. Nielen v rámci auta, ale aj v domácnosti, móde a životnom štýle. Názov práce znel Cyber Couture. Doteraz som presvedčená, že ten projekt nezostarol a je možno ešte väčšmi aktuálny, než keď som ho prezentovala.

 

Páčilo sa vám v Kalifornii viac ako v Číne?

To sa veľmi ťažko porovnáva. Príroda v Kalifornii je taká krásna, až vyráža dych. Stále cítim vôňu eukalyptov a všetkých kvetov, ktorá ma sprevádzala na každom kroku od chvíle, čo som vystúpila z lietadla. Kalifornčania si úplne osvojili kult automobilu, je to ich životný štýl a zároveň aj nevyhnutnosť pre veľké vzdialenosti v mestách. Ľudia síce trávia celý deň prepojení so svojím autom, ale nezabúdajú športovať. V kufri auta majú terénny bicykel, aby si zajazdili po práci alebo surf, aby si ráno pred robotou zasurfovali. Milujú veľké odolné autá, presný opak talianskej elegantnej estetiky športových áut. Porovnávam to preto, lebo aj Taliansko je centrom automobilového dizajnu. Čína, to je celkom iný prípad, jej obyvateľom chýba „art de vivre“, umenie žiť, schopnosť užívať si radosť zo života, z jazdy v aute alebo z prírody okolo seba.

 

 

Zuzana Zimermannová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v marcovom čísle MIAU (2019)