Tatiana Homolayová-Hanzelová – Vianoce sú sviatky o rodiacej sa láske

 

Od najútlejšieho detstva bolo kreslenie jej najsilnejšou záľubou a neskôr aj hudba. Hrala na klavíri a venovala sa klasickému spevu, keď ju však neprijali na konzervatórium, začala študovať v Modre keramiku. S predsavzatím, že ďalší rok to s operným spevom skúsi znovu. „Ale ten rok stačil na to, aby som keramike úplne podľahla,“ hovorí Tatiana. Dnes s odstupom času vie, že to tak malo byť, že práca s hlinou a maľba presne sedia jej naturelu, A keď ku keramike po určitom čase pridala podmaľby na sklo, „bolo to ako materinský jazyk, cezeň môžem najvýstižnejšie vypovedať, čo cítim“.

 

1.Zvyčajne hovoríme o obrázkoch na skle maľovaných, vy sa ale venujete „podmaľbe na sklo“. Kde sme sa stratili v preklade?

Aj termín „na skle maľované“ je správny, len výraz „podmaľba“ bližšie konkretizuje, o aký spôsob či výtvarnú techniku ide. V podmaľbe je postup maľby úplne opačný ako pri klasickej maľbe na papier či plátno. Síce sa maľuje na jednej strane skla, ale spôsobom, že výsledný obrázok je viditeľný na opačnej strane, po obrátení. To znamená, že maliar musí začať maľovať všetky drobné detaily, ktoré dopĺňajú a dotvárajú výjav ako prvé a postupne vyfarbuje plochy až po záverečné pozadie, kým v klasickej maľbe sa začína pozadím a končí drobnými detailmi. Je to pomerne náročná technika, človek si pri nej musí doslova preprogramovať hlavu, ale zasa veľmi cibrí predstavivosť, lebo treba mať všetko premyslené a „ísť na istotu“. Nevýhoda je v tom, že opravy sa dajú robiť len v počiatočnom štádiu, neskôr už nie.

 

2.Kam až siaha história malieb na sklo?

Až do obdobia starého Egypta. U nás obľúbenosť a rozšírenosť maľovaných obrázkov na skle vrcholila v 19. storočí. Pri mnohých sklárňach vznikali strediská malieb na sklo, najmä z nutnosti si nimi popri práci privyrobiť, lebo mzdy sklárov boli veľmi nízke. Spočiatku sa v maľbách uprednostňovali výlučne sakrálne motívy, ľudia si ich s obľubou kupovali, svätci zobrazovaní v maľbách mali aj ochrannú úlohu, veriaci sa k nim utiekali cez modlitby. Až postupne sa začali do obrázkov maľovať výjavy aj z bežného života…

 

3.Kto alebo čo dláždilo vašu cestu k obrázkom maľovaným na sklo?

Môj kolega Peter Lužák, súputník v keramickom remesle, je vášnivý obdivovateľ podmalieb na sklo a vždy sa zastrájal, že sa raz do tejto práce pustí. Nikdy si nezabudol z jarmoku doniesť nejakú maľbičku v krásne vyrezávanom rámiku. Aj mňa tieto obrázky očarili, ale technika maľovania sa mi zdala príliš komplikovaná. Predtým sme sa s Petrom venovali výlučne keramike, no v určitom bode som nadobudla silný pocit, že sme zamrzli na jednom mieste, že sa neposúvame, že sme síce zavalení prácou, avšak „na prežitie“ a priestor na kreatívnu tvorbu sa kdesi vytratil. Potrebovala som si nájsť nový priestor, kde vybúrim svoju fantáziu, a tak som sa pustila do podmalieb na sklo. Zrazu som si nevedela predstaviť vhodnejší rámec pre svoje vnútorné obrazy! Ako samouk som sa vydala na dobrodružnú cestu hľadania, musela som prísť na rôzne grify, vychytať všetky „mušky“, ktorými sklo vie oklamať. Sklo ma však opantalo – pre schopnosť dávať farbám živosť a žiarivosť, rozjagať zlatú a striebornú, až sa zdá, akoby z obrázka svietili… Nie nadarmo sa sklomaľbám hovorí, že sú ako vybrúsený diamant.

 

4.Priťahuje vás minulosť, história, dávno zašlé časy, dnes také populárne retro?

Áno, minulosť ma zaujíma, je pre mňa dôležitá, nie však v zmysle akéhosi nostalgického rozjímania. Bez spoznanej a pochopenej minulosti nemôže nastať uzdravujúca prítomnosť a bez nej zasa šťastná budúcnosť. Aj cesta sebapoznania súvisí s poznaním rodových koreňov, s osudmi predkov a rodinnými príbehmi z minulosti. Minulosť, staré dobré či zlé časy sú plné odkazov, posolstiev a kto má vášeň v nich čítať, nájde odpovede, ktoré hľadá. To je tak trochu aj môj zámer – v obrázkoch sprítomňovať minulosť, aby sa na ňu nezabúdalo. Nie som však človek konzervatívny, viem sa nadchnúť aj pre nové, moderné veci, vyznávam otvorenosť a fascinuje ma, keď sa staré dokáže citlivo prepojiť s novým. To ma vie očariť aj pri zariaďovaní interiérov, aj v móde, vyžaduje si to veľký cit, ale výsledok vie byť očarujúci.

 

5.V detstve ste asi chceli byť anjel alebo kozmonautka – všetko na vašich obrázkoch plachtí vzduchom, vznáša sa, levituje…

Nič z toho, ja som chcela byť bačovka! (smiech) Otcove sestry boli vášnivé turistky, brávali ma na dlhé túry, často sme oddychovali na salašoch, teda aj moje obrázky s touto témou nie sú sprostredkované, mám ich zažité. Práca s hlinou i maľba na sklo presne sedia môjmu naturelu. Je to práca, ktorá dáva priestor k samote, meditatívna, rozjímavá, človeka vedie do sfér vlastnej duše, kde vládne myšlienka, sen, mystično, kde neplatia fyzické zákony, len duch, fantázia, čistý svet radosti a lásky…

 

6.A tieto malé posolstvá lásky vkladáte aj do svojich obrázkov…

Áno, aj anjeli na mojich obrázkoch sú poslami, symbolizujú prepojenie hmotného sveta s duchovným. Tak napríklad obrázok Spisovateľova múza som namaľovala pre skutočného spisovateľa a ženská postava vznášajúca sa nad jeho domovom je Múza. Jej krídla sú však viac motýlie, ako anjelské, lebo motýlia panna je symbolom „opeľovania“ duše, zrodu nových inšpirácií. Ten výjav bolo maľované želanie, aby ho Múza neustále požehnávala… Ďalší obraz, na ktorom anjel kvetov polieva domčeky a všetko sa vznáša v objatí jeho plášťa, je spomienkou na už neexistujúci dom mojich starých rodičov, preto to levitovanie v oblakoch, lebo už jestvuje v inej sfére, vo sfére našich spomienok… Aj to, že anjeli zhadzujú kvety, má svoju symboliku, kvety sú malé duchovné dary, polievanie vodou je symbolom tečúcej sily a energie, niečo ako živá voda, oživujúca aj to, čo zdanlivo zaniklo… Moje Ľadové kone zasa vznikli z vnútorného pocitu, keď som sa raz v zimnom zasneženom čase dívala von z okna a hlavou mi lietali myšlienky o kolobehu života, o tom, že aj mrazivé obdobie má v prírode význam a ako sa táto podobnosť prelína v našich životoch, ako koľkokrát zažívame mráz a chlad, až to bolí, ale je to nevyhnutné, aby sa takto vyničilo všetko staré, škodlivé a zbytočné, lebo až potom sa môže zrodiť niečo nové. Nová cesta, nová práca, nová láska…

 

7.Folklór a ľudové tradície dnes prežívajú tak trochu boom, najmä čo sa módy týka. Mladí dizajnéri sa inšpirujú folklórnymi prvkami v móde, šperkoch a iných doplnkoch…

Myslím si a verím, že mladých ľudí folklór zaujíma aj z hlbšieho hľadiska, ako len z toho vizuálneho. Vidieť to aj na záujme o kurzy, že existuje chuť a snaha preniknúť do technológie jednotlivých remesiel a zvládnuť ju… Náš folklór je úžasne bohatý na rozmanitosť a mnohí remeselnícki majstri dosahujú takú neuveriteľnú precíznosť a profesionalitu – aj v schopnosti posúvať svoje remeslo do novších a zaujímavých polôh – že je až nemožné, aby to nepriťahovalo, nefascinovalo… Druhá vec je – žiť z umeleckého remesla. Nech akokoľvek túžime a snažíme sa mať nasledovníkov, v dnešnej dobe toto povolanie finančne stačí iba na prežitie. Nadšenie a vášeň pre remeslá sú krásna vec, ale mladý človek s rodinou musí z niečoho žiť a udržiavanie tradície preto zostáva u mladých skôr iba záľubou či koníčkom.

 

8.Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Doobeda pracujem doma. To je čas pre moje sklomaľby. Potrebujem maľovať pri dennom svetle, oči už tak neslúžia a sklo je potvorská vec. Pri umelom osvetlení robí rôzne odblesky a tiene. Po obede sa presúvam do keramickej dielne, mám to na skok, len cez pole a záhrady, sprevádza ma moja oddaná osobná strážkyňa, sučka Lara. Okolo druhej poobede teda pokračujem v dielni, prehupnem sa do sveta hliny, ale prevažne sa viac venujem dekorovaniu na črep, maľbe. V dielni som obyčajne až do večera. Ale môj deň je popretkávaný aj prácou v záhrade, to je moja ďalšia vášeň.

 

9.Kedysi sa maľované obrázky predávali na púťach a jarmokoch, dnes je takouto platformou internet. Ako vám slúžia moderné technológie?

Výhody a možnosti internetu, samozrejme, využívame aj my. Máme svoju web stránku, svojich už stálych zákazníkov, obchodíky, ktoré od nás odoberajú tovar, ale ešte stále zostávame verní jarmokom. Na Slovensku časom vznikli veľké jarmoky zamerané výlučne na ľudovú remeselnú tvorbu, záujem je veľký a po našich výrobkoch sa len tak zapráši… A čo sa týka sociálnych sietí, využívam Facebook a musím povedať, že mi zatiaľ slúži len v pozitívnom zmysle, stretla som nových zaujímavých ľudí (väčšinu som časom spoznala aj osobne), ponachádzala ľudí, čo sa mi stratili vo víre života, viac som zviditeľnila svoju prácu… Ak ku Facebooku pristupujete s rozumom, máte zdravé kritické myslenie a nezverejňujete tam príliš súkromné a intímne veci, potom je prínosom a výborným pomocníkom.

 

10.Na akých obrázkoch ste vyrastali?

Myslím, že to neboli ani tak konkrétne obrázky, ktoré ma ovplyvňovali, skôr členovia mojej rodiny. Môj starý otec bol výrazný maliarsky talent. Venoval sa olejomaľbe, aj keď, žiaľ, len istý úsek svojho života. Jeho druhá dcéra, moja teta, zdedila po ňom talent, jej maľby ma ako dospievajúcu dievčinku doslova nabudili. A do tretice moja krstná mama, učiteľka dejepisu a veľmi vzdelaná žena, milovníčka histórie a umenia… Ona ma svojimi vedomosťami už od detstva vťahovala do umenia.

 

 

Simonetta Zalová

foto Gabina Weissová, archív

 

Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2018)