Tichá voda Barbora Bobuľová

 

Ako mladá absolventka VŠMU odišla do Ríma, aby tam rozvírila vietor na filmovej scéne a začala nový život. Dnes sa táto medzinárodnými cenami ovenčená hviezda úporne vyhýba publicite a bujarým večierkom od Ríma cez Cannes až po Košice. Jej bohatá filmografia vyráža dych a hoci na Slovensku jej meno mnohí lovia v pamäti, talentovanej herečke to vyhovuje. Hovorí, že ak chce človek svoju prácu robiť dobre, na dvoch stoličkách sedieť nemôže. A ona si ju vždy robí na sto percent.

 

Do Ríma ste odišli pred vyše dvadsiatimi rokmi, vyhĺbili ste tam hlbokú filmovú stopu a… zostali. Sú pre vás slovenské korene dôležité? Sú vám v zahraničí viac na príťaž, alebo pomôckou?

Nemyslím si, že mi obzvlášť pomohli, ani ma však nebrzdili. Beriem to skôr ako obohatenie, nie nadarmo sa hovorí, koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Vyrástla som v Martine, mám však už talianske štátne občianstvo. Niekedy mám pocit, akoby som mala dve osobnosti. Som viac, ako len Slovenka alebo len Talianka. Som oboje a je to zaujímavé.

 

Zmenil sa medzitým váš vzťah k Slovensku?

Kedysi som sa chcela od Slovenska čo najviac odpútať. Teraz mám pocit, že sa kruh uzatvára a stále radšej sa vraciam tam, kde som vyrástla. Doma sa cítim na oboch miestach, keďže polovicu života som prežila v Martine a druhú v Ríme. Keď som však odtiaľto odchádzala, vládla na Slovensku iná situácia ako teraz – hlavne v kultúrnom svete. Vtedy tu pre hercov neexistovali také možnosti ako dnes, robili sa len divadelné inscenácie a filmy, žiadne seriály, show a podobne. Vidím, ako sa všetko zrýchlilo. Keď sa ma pýtajú, či by som si ešte vedela predstaviť život tu, ťažko sa mi odpovedá. Neviem, či by som si tu dokázala nájsť miesto.

 

V Ríme ste si ho však našli. „La dolce vita“ ste prvýkrát okúsili v sedemnástich vďaka úspechu na hereckom konkurze…

Oznam na konkurz do talianskeho televízneho filmu som si všimla na školskej nástenke. Konal sa na Kolibe. Hľadali slovanskú herečku a úlohu som získala. Nebol to však môj prelomový film. Po natáčaní som sa vrátila na Slovensko a dokončila školu. Zlomom bol až druhý film. Pamätám si, keď mi v Bratislave zvonil telefón. Volala mi kastingová agentúra, ktorá mi navrhla, aby som prišla na konkurz do Ríma – do filmu Princ z Homburgu režisérskeho velikána Marca Bellocchia. Až potom som sa rozhodla presťahovať do Ríma, bol to môj odrazový mostík do talianskej kinematografie.

 

Bez toho, aby ste vedeli po taliansky… Ako ste to zvládli?

V prvom filme, kde som hrala Slovanku, som to ani nepotrebovala. V Princovi z Homburgu som sa zasa celú svoju pasáž naučila naspamäť. Vtedy som ešte jazyk neovládala, na pľaci som mala aj tlmočníka do slovenčiny. Zohnala som si slovenský text, ktorý som našla v knižnici v Bratislave, vedľa si položila taliansky a celé sa to nabiflila. Ani neviem, ako sa mi to podarilo, myslím, že teraz by som už nebola takého niečoho schopná. Potom prichádzali ďalšie ponuky stvárniť Slovanky s podobným príbehom ako na začiatku – prostitútky, drogovo závislé ženy. Tvrdo som ich odmietala, nechcela som sa takto zaškatuľkovať. Radšej som sa venovala štúdiu taliančiny.

 

Ako ste sa v Taliansku prebíjali, kým ste čakali na úlohy, ktoré vám viac sadnú?

V krátkom čase som získala úlohy v divadle. V jednom predstavení som hrala nemeckú špiónku a v druhom Dostojevského Krotkú, kde režisérovi nevadil môj prízvuk. Vo filmoch ma na začiatku dabovali. Úlohy Talianok začali prichádzať až po pár rokoch. Myslím si, že taliančina navždy zostane mojím hendikepom. Majú tu veľa regionálnych dialektov – od Milána cez Sardíniu až po Neapol. Ja hovorím takmer čistou taliančinou, ktorou tam takmer nik nerozpráva. Myslím si ale, že Taliani si za ten čas na môj spôsob rozprávania zvykli a že to prijímajú.

 

Aké to bolo – ocitnúť sa v Ríme sama s veľkými snami a plánmi? Zvládali ste zmenu ľahko?

Zo začiatku som sa tam cítila veľmi maličká, mala som stále pocit, že sa stratím. Keď teraz prechádzam niektorými ulicami, príde mi to až smiešne. Telefónna búdka, z ktorej som chodievala volať rodičom na Slovensko, tam ešte stále stojí, hoci si neviem predstaviť, kto by ju dnes, po 20 rokoch, ešte používal. Kedysi som sa po Ríme prechádzala s mapou, vždy s mincami vo vrecku, aby som mohla zavolať našim, že som v poriadku. Hľadala som si to svoje miesto, ale nebála som sa. Mala som dvadsať, vtedy si človek myslí, že dokáže všetko. Vždy som rada robila veci naplno. Učila som sa texty do zbláznenia. Bola som cieľavedomá. A nikdy ma nelákal bohémsky život, nechodila som veľmi von. Ale až tak mi to nevadilo, lebo anonymita mi vyhovuje – žiť na mieste, kde si ma nik nevšíma a budovať si od základu niečo svoje od prvej tehličky, bez pomoci. Tak som si to tam pomaly začala budovať.

 

Ako dlho trvalo, kým ste si zo spomínaných tehličiek vybudovali pevné zázemie?

Dosť dlho, a to aj napriek faktu, že Rím je veľmi prívetivé mesto a Taliani tiež nie sú odmeraní, človek z nich cíti teplo. Ja však nie som príliš otvorená osoba, spontánnosť domácich som si spočiatku plietla s drzosťou a agresívnosťou. Herecká profesia a politika mojej situácii tiež veľmi nepomáhali – nájsť si privát, keď som povedala, že som zo Slovenska a navyše herečka – mala som pocit, ako by to stavali na rovnakú úroveň ako tancovanie v baroch, ako podradnejšie remeslo. Neskôr som sa tvárila, že som prekladateľka, a tak som si bývanie našla.

 

Mali ste záložný plán, keby to nevyšlo?

Ten mám vždy, aj teraz. Spočiatku som bola rozhodnutá, že keby mi herectvo v Taliansku nevyšlo, vrátila by som sa na Slovensko a pokračovala tu. Postupne som prišla na to, že je presne tým, čo ma baví a že si bez hrania neviem predstaviť život. Nebola som preto ochotná zostávať v Ríme za každú cenu. Keby som bola nútená robiť niečo iné, tak by som sa vrátila.

 

Zažili ste obdobie, kedy ste o sebe ako herečka pochybovali?

Herectvo nedá človeku nikdy istotu o tom, či to má zmysel. Čo človeka dokáže posunúť a dodať mu sebavedomie, sú ocenenia. Aspoň mne vždy pomohli pochopiť, že som na správnej ceste.

 

Audrey Hepburn raz povedala, že všetko, čo sa naučila o živote, sa naučila z filmov. Ako to bolo s vami?

Pre mňa bolo veľkou lekciou aj štúdium na VŠMU. Tu som sa veľa naučila a práve tu som o sebe ako o herečke aj veľmi pochybovala. Myslím si, že vďaka mojim pedagógom som získala veľa. Ako nebohý Milan Čorba, bez ktorého by som sa nikdy neodvážila ísť do Talianska. On ma vtedy „zdzigal“, keď som sa rozhodovala, či ísť na konkurz pre Marca Bellocchia, či to má význam, alebo nemá. V tom čase som účinkovala v jednom úspešnom predstavení, s ktorým sme prechodili kus sveta – od Venezuely až po Bonn. Váhala som preto, či mám odísť. Išla som sa za ním poradiť. Nahneval sa a povedal: „Či to má význam? To čo je za otázku?“ a vysvetlil mi, že je to vizitka, o akej sa niekomu môže len snívať. Že som sa ocitla v Taliansku, je teda aj jeho zásluha. Som mu veľmi vďačná. Na Slovensku je ťažké stretnúť ľudí, ktorí vám dožičia. Je veľmi vzácne stretnúť takých, ktorí si želajú, aby ste prekonali aj ich, aby ste zašli ešte ďalej ako oni. Okolo mňa ich bolo veľa – takých, ktorí mi pomohli dostať sa do sveta, nakopnúť a „nažhaviť“ ma.

 

Myslíte si, že na Slovensku sú ľudia menej žičliví?

Myslím si, že to nie je o národnostiach. Je to ľudský faktor.

 

Viackrát ste spomenuli, že ste radšej, keď nie ste vo svetle reflektorov. Ste veľký introvert?

Do spoločnosti takmer vôbec nechodím, len keď vyslovene musím. Najradšej som doma, to je taký môj ostrov istoty.

 

Nie je to pri hereckej profesii tak trochu paradox?

Na herectve ma baví práca pred kamerou a stvárňovanie postáv, do ktorých schovávam aj to, čo v živote možno nedokážem prejaviť. Ale musela som objaviť aj druhú stránku herectva a tou je prezentácia – niesť zodpovednosť za každé slovo, ktoré poviete. Stojí ma to omnoho viac energie, ako samotné hranie pred kamerou.

 

O introvertoch sa hovorí, že sú veľmi dobrí pozorovatelia…

Som pozorovateľ, neviem sa prechádzať či cestovať so sklonenou hlavou. Všade rada pozorujem ľudí a čerpám z toho inšpiráciu. Denník si však nepíšem, aj keď ma to mrzí, nemám na to čas.

 

V roku 2005 ste si prevzali ocenenie Modrý anjel za najlepšiu herečku vo filme Diváčka. Aké to bolo vcítiť sa do kože voyera?

Postava ma zaujala práve tým, že bola takmer autistická. Išlo o filmový debut režiséra, bol to veľmi pekný art film. Všetko bolo režijne zminimalizované – dialógy, mimika. Kamera stále mierila na moju tvár, bolo to zaujímavé. Pri podobných psychologických drámach sa herec najviac naučí, môžete totiž ísť do väčšej hĺbky, nezostáva len pri banálnych povrchných dialógoch.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto SPI

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2017)