Tie druhé – Colly a Fran

 

 

Obe majú talent, sošku Oscara a toľko charizmy, že by ju mohli rozdávať priehrštiami. Keď sa však reč zvrtne na vizáž, Olivia sebakriticky vyhlási, že nie je „žiadna veľká krásavica“. A je za to vďačná, pretože udržať sa vo filmovom v biznise je vraj pre krásky oveľa náročnejšie. Frances sa zasa vôbec nelíči (iba ak je v práci), nefarbí si vlasy a odmieta zákroky, ktoré sú pre ženy v jej profesii rutinou. Tvrdí, že Hollywood ju pre jej výzor diskvalifikoval (raz bola primladá, inokedy pristará, potom príliš chudá a o chvíľu zasa tučná, raz vysoká, raz nízka, veľmi blond, veľmi tmavá), takže sa vypracovala na perfektnú herečku typu „tá druhá“.   

 

 

Olivia Colman (45) – plachá a vtipná

 

Svoje prvé krstné meno Sarah nikdy nepoužívala, aj tak ju každý odjakživa volá Colly, no keď sa konečne rozhodla pre herectvo, našla si nové meno. To jej pôvodné už totiž nosila iná herečka.

Sarah Caroline Olivia Colman prišla na svet 30. januára 1974 v anglickom Norwichi (grófstvo Norfolk), kde pokojne plynulo celé jej „pomerne nudné“ detstvo. Bezpečie nachádzala v náručí milujúcej matky, ktorá bola zdravotnou sestrou a istotu hľadala pod ochrannými krídlami otca, ktorého živilo povolanie stavebného inšpektora a geodeta. Ako dievča, možno ovplyvnená poslaním matky, rada tvrdila, že aj ona bude zdravotná sestra, maximálne učiteľka. Potom sa však prihlásila do školskej hry Najlepšie roky slečny Jean Brodie a celkom náhodou sa jej ušla hlavná úloha a celkom náhodou sa z nenápadnej žiačky z Gresham´s School odrazu stala zaujímavá a talentovaná mladá dáma. „Na pódiu som sa okamžite cítila ako doma, ale v tom veku som si tento pocit nechávala iba pre seba…“

Plná rozporov, nevediac, čo spraví so svojím životom, prihlásila sa na kurz učiteľstva na Homerton College v Cambridgi, tak trochu s úmyslom získať na rozhodnutie trochu viac času. Odtiaľ to však bol už len krôčik do amatérskeho divadelného klubu Footlights. Prešla konkurzom a odrazu „našla všetkých tých ľudí, rovnako divných a trochu plachých“ ako ona. A treba dodať, že aj rovnako vtipných, vo Footlights sa totiž stretávali výnimoční komici a ona práve na tomto mieste spoznala Davida Mitchella a Roberta Webba (známi ako komické duo Mitchell & Webb). Obom vďačí za veľa, vlastne za svoju kariéru, práve oni jej dali prvú skutočnú prácu, keď ju, už ako študentku divadelnej školy Old Vic Theatre School v Bristole, obsadili do televízneho seriálu Peep Show a do komédie That Mitchell and Webb Look. „Bol to nádherný spôsob, ako stráviť čas s týmito vtipnými ľuďmi,“ hovorí Olivia. Život v Cambridge si pre ňu pripravil aj iné osudové stretnutie…

 

Osudový muž

Po prvý raz ho zazrela v klube Footlight. Mal nádherný profil, perfektné črty a okamžite jej napadlo, že sa díva na svojho budúceho manžela. „On bol to najkrajšie, čo som dovtedy videla.“ Ed Sinclair študoval právo, potajme však sníval aj o hereckej kariére a napokon sa paragrafov vzdal… aby si vybral neistú cestu umelca. Ľahko sa mu po nej kráčalo, keď mu spoločnosť od začiatku robila očarujúca Olivia. „Mali sme šťastie. Spoznali sme sa, keď sme nemali nič a napriek tomu sme sa milovali.“ Spoločne skočili do neistoty, ktorá sa ešte viac prehĺbila, keď Olivia skončila školu a odvtedy márne čakala na svoje herecké príležitosti. Keď už naozaj nemala do čoho pichnúť, spravila si kurz písania na stroji a našla si prácu sekretárky (podľa jej slov skôr veselej, ako úspešnej) alebo vzala prácu príležitostnej upratovačky. Za žiadnych okolností sa však nemienila vzdať svojho sna o veľkom herectve! „Nechcela a nemohla by som robiť nič iné,“ vravela si denne, keď zúrivo klepala do stroja. To isté tvrdila i rodičom, ktorí boli z jej „kariéry“ trochu nešťastní, no stále ju všemožne podporovali. „Dávam tomu ešte rok,“ povedala jej jedného dňa mama („Myslela som, že povie desať rokov a bude to fajn.“) a akoby ju tým odkliala. Malé nenápadné roličky v seriáloch vystriedali tie väčšie: zahrala si napríklad prepracovanú matku štyroch detí, nespokojnú v manželstve v seriáli Green Wing, pozornosť na seba strhla v sitcome Peep Show, jednej z najlepšie hodnotených britských komediálnych TV sérií a vážnu rolu jej priniesol seriál Broadchurch, kde podala vynikajúci herecký výkon ako detektívka rozmotávajúca zložitý prípad vraždy malého chlapca. Za výkon v seriáli The Night Manager (u nás Nočný recepčný) získala Zlatý glóbus a aby si zahrala „ozajstnú sviňu“, poprosila autorku tragikomického seriálu Fleabag, aby jej zverila hlavnú úlohu čertovsky zlej krstnej mamy.

 

Jasná výhra

Na vstup do sveta filmu však musela čakať, kým ju britská režisérka Phyllida Lloyd neobsadila do úlohy filmovej dcéry premiérky Margaret Thatcher (tú stvárnila Maryl Streep) vo filme Železná lady a kým jej herec a začínajúci režisér Paddy Considine neponúkol úlohu týranej Hannah, jednej z hlavných postáv svojho filmu Tyranosaurus. Hannah si žije navonok dokonalý život, v ktorom pôsobí ako zabezpečená žena, manželka a majiteľka maličkého obchodíku. Jedného rána pred ním objaví Josepha, ktorý v noci v amoku zabije svojho milovaného psa. Hannah sa ho snaží utešiť, venuje mu dokonca modlitbu, hoci je jasné, že má pred sebou psychicky nalomeného a životom zničeného muža. Úlohy sa však vymenia, keď Joseph príde na to, že Hannah mláti manžel a poskytne jej útočisko. Dajú sa natoľko zlomené ľudské existencie ešte spasiť? Herecké výkony Olivie Colman a Petra Mullana oslnili filmových kritikov i porotu medzinárodnej prehliadky nezávislých filmov Sundance Film Festival.

Momentálne ju považujú za najvplyvnejšiu osobnosť britskej televíznej obrazovky a túto pomyselnú gloriolu získala predovšetkým vďaka úspechom v populárnych televíznych seriáloch a filmoch, kde jej hviezda žiari už celých dvadsať rokov. Komédie či drámy, televízne show alebo film – získať do nich Oliviu Colman zakaždým znamená jasnú výhru. V blízkom čase sa zhostí roly kráľovnej Alžbety v netrpezlivo očakávanej tretej sérii The Crown. Dve série si úlohu panovníčky britskej monarchie užívala herečka Claire Foy, ale čas je neúprosný a aj kráľovná zreje ako víno, preto je potrebné vymeniť obsadenie. Od tretej série sa na panovníckom tróne sťaby Alžbeta II. objaví práve Olivia (Netflix avizoval začiatok série v novembri 2019) a okrem toho, že sa na nakrúcanie veľmi tešila, dostala aj hlasového kouča, ktorý sa postaral, aby rozprávala celkom ako kráľovná. Bude z nej matka dospelého syna Charlesa, následníka trónu a ktovie, koľko sa v seriáli udrží (zmluva je podpísaná na šesť sezón).

 

 

Frances McDormand (62) – nechcená a osvojená

 

Písať o nej je náročné, dozvedieť sa čosi z jej vlastných úst takmer nemožné. Odkedy v roku 1996 vyhrala Oscara za postavu Marge Gunderson vo filme Fargo, neposkytuje žiadne rozhovory a jej agentka všetkých opovážlivcov s diktafónmi posiela úctivo do kelu. A keď ju na ulici niekto požiada o autogram, povie: „Nie. Túto časť mojej práce už nerobím. Ja dnes už iba hrám.“ Jej skutočné meno je Cynthia Ann Smith a narodila sa roku 1957 v Gibson City, v Illinois. Keď mala rok, adoptovali si ju Vernon a Noreen McDormandovci, obaja pôvodom z Kanady. Vernon bol pastor, ktorý svoju rodinu presúval z miesta na miesto – podľa toho, ako si to vyžadovali okolnosti. A Noreen, zdravotná sestra, túžila po deťoch, no nikdy jej nebolo dopriate porodiť vlastné, pretože každé jej tehotenstvo sa skončilo predčasne. Pestúnska starostlivosť bola teda jediným riešením. A vďaka nemu do rodiny pribudol najskôr chlapček, potom dievča a napokon i Cyntia Ann, dievčatko, ktoré priviedla na svet mladá žena z Vernonovej farnosti. Frances svojej biologickej matke nikdy neodpustila, že sa jej vzdala ako obyčajného „odpadu“ a odmietla aj neskoršie stretnutie, ktoré jej adoptívni rodičia boli ochotní sprostredkovať. Dali jej nové meno Frances Louise McDormand, poskytli bezpečný domov, dobrú výchovu i detstvo plné zážitkov: detské biblické tábory pod otcovým vedením, spev piesní, chutné jedlo, koláč s pomarančovou polevou a more dobrých kníh. Fran čítala ako najatá, hltala jednu stránku za druhou, a tak, keď v triede plnej štrnásťročných výrastkov chcela učiteľka literatúry predstaviť Shakespeara, Frances sa cítila, akoby našla dvere do raja. Učiteľka si všimla jej zanietenie a vášeň pre literatúru, obsadila ju teda do niekoľkých školských divadelných hier, nikdy však nie do hlavných úloh, pretože tie sa akosi vždy ušli iným dievčatám.

 

Osudová príťažlivosť

Na výšku sa pobrala tam, kde mohla dodržiavať otcovu vieru a kde jej pridelili školné. Jediná z triedy túžila po divadle a iba jej sa podarilo získať diplom z herectva a svoje kvality mohla hneď po škole rukolapne dokázať: ozvali sa jej Ethan a Joel Coenovi, bratské režisérske duo, ktoré ju chcelo mať vo svojom pripravovanom filme Blood Simple (Zbytočná krutosť, 1984). A ona ich ponuku prijala. Ten deň sa jej stal osudným: začala ním nielen jej úspešná herecká kariéra, ale i láska k mužovi jej života. „Stretli sme sa v konferenčnej miestnosti počas kastingu na náš prvý spoločný film,“ spomína Joel Coen, ktorý v ten deň videl už toľko hercov a herečiek, až sa mu z toho krútila hlava. Frances dorazila neskoro, vlastne, takmer to už vzdala, vraviac si, že bratia režiséri určite dávno našli, čo hľadali. A čiastočne mala pravdu. Bola tu totiž Holly Hunter, ktorej už dávnejšie ponúkli úlohu Abby, no tá chcela s nakrúcaním pol roka počkať, pretože na práci mala práve niečo dôležitejšie. Coenovci však čakať nemohli, a tak hľadali ďalej svoju filmovú Abby. Keď Fran vošla do miestnosti, stratila sa v clone cigaretového dymu, z ktorého sa postupne vynorili dve zachmúrené tváre. Sediac za stolom, na ktorom stál iba popolník plný ohorkov, ťahali Joel a Ethan jednu cigaretu za druhou, a tak si aj ona, vtedy veľká fajčiarka, bez zaváhania zapálila. „Na scéne bola úžasná,“ tvrdí Joel, a to bol jeden z dôvodov, prečo ju do filmu okamžite obsadili. Druhým dôvodom bola určite jej nedbalosť, vyzerala, akoby jej na tej úlohe vôbec nezáležalo. A ešte tu bola jej nevšedná krása, mladosť, magické vyžarovanie a inteligencia, čo odmeranému Joelovi nesmierne imponovalo. „O našom spoločnom živote z tých čias koluje toľko rôznych príbehov! Pravda je však taká, že sme žili v jednom veľkom byte niekoľkí, vrátane Joelovho brata Ethana, Holly Hunter a ďalších. No nie preto, že sme boli nezávislá partička umelcov, ale kvôli tomu, že sme boli chudobní a potrebovali sme spolubývajúcich, aby sme naše bývanie finančne utiahli,“ smeje sa Frances.

 

Múza dvoch mužov

V prvý deň na pľaci sa rozbehla jej herecká kariéra, ale taktiež silná vzťahová linka, doslova sa zrodila osudová láska. „Neodporúčam to všetkým režisérom a herečkám, prináša to do života mnoho konfliktov, ale po viac ako tridsiatich rokoch môžem povedať, že sa nám to podarilo.“ Joel sa vďaka Frances pozerá celkom inak na život hercov a ona dnes vidí jasnejšie, ako si v živote počínajú režiséri. Až kým sa ich mená opäť neobjavili v titulkoch filmu Fargo, nik netušil, že tvoria zaľúbený pár. Ba mnohí boli presvedčení, že Joel a Ethan po prvom filme ju už nikdy do žiadneho neobsadia, lenže stal sa presný opak. Nasledovala komediálna dráma Zmätky v Arizone, gangsterka Millerova križovatka, potom Barton Fink, v ktorom si Frances strihla sotva viditeľnú roličku a v roku 1996 uzrela svetlo sveta dnes už kultová krimi dráma Fargo a keď v roku 2001 Coenovci odpremiérovali čiernobiely film Muž, ktorý nebol, nik nepochyboval, že sa v ňom objaví aj najväčšia múza bratského filmárskeho dua, Frances McDormand. Vo filme Po prečítaní spáľte spojili na pľaci také hviezdy ako George Clooney, John Malkovich, Tilda Swinton, Brad Pitt, a, samozrejme, nemohla chýbať ani ona. Zatiaľ posledný umelecký počin, v ktorom sa Fran podriadila taktovke manžela a švagra, je snímka Ave, Caesar! (2016)

Samozrejme, Coenovci nemali na ňu výlučné práva, a tak bolo prirodzené, že po talentovanej herečke siahli aj iní režiséri a filmoví tvorcovia. Objavila sa v niekoľkých epizódach seriálu Hill Street Blues a v jednej epizóde The Twilight Zone, filmový režisér Alan Parker ju považoval za perfektnú kandidátku na úlohu manželky brutálneho šerifa vo filme Mississippi Burning a Robert Altman jej umožnil vžiť sa do roly rozvedenej Betty v komediálnej dráme Short Cuts. Fran, neúnavne prahnúca po zaujímavých projektoch, vstúpila i do odvážnejšieho projektu, ktorý sa spájal s jej obľúbeným románom Olive Kitteridge (spisovateľky Elizabeth Strout). Zakúpila práva na jeho sfilmovanie, stala sa producentkou i herečkou mini série zastrešenej HBO a pustila sa do nakrúcania skromného príbehu stredoškolskej učiteľky matematiky, obyčajnej ženy, ktorá bojuje s emóciami, frustráciou i výzvami každodenného života. Olive je na prvý pohľad tvrdá žena, ktorá nevie byť vrúcnou matkou či nežnou manželkou, ale má to hlboko ukryté vo svojom srdci, akurát, že svojimi citmi navonok nijako neplytvá… Za Olive Kitteridge získala Frances a jej tím množstvo ocenení, predovšetkým však prispela k tomu, že zrelým herečkám sa vo filmovej branži dostalo o čosi viac rešpektu. Jej kariéra trvá viac ako štyri desaťročia a je popretkávaná dramatickými i komediálnymi úlohami, ktorých sa zhostila zakaždým svojsky, no veľmi autenticky. Vždy našla spôsob, ako vniesť ľudskosť do postáv, ktoré hrá, alebo skôr – ktorými žije. Dnes sa jej meno spája s takými osobnosťami svetového filmu ako Al Pacino, Jeremy Irons či Ingrid Bergman – spolu s nimi totiž patrí do neveľkej množiny hercov, vlastniacich všetky tri najdôležitejšie trofeje amerického filmového priemyslu: Oscar, Tony a Emmy.

A čo sa zatiaľ dialo v jej súkromí? Svadba sa konala po krátkom zoznámení, ešte v roku 1984, pričom Joel nastokol svojej vyvolenej na prst celkom netradičnú obrúčku: patrila bývalej manželke, s ktorou sa rozviedol ešte v 70. rokoch. Iná nevesta by možno od zúrivosti svadbu zrušila, ale nie Fran. Tá iba s pochopením vyhlásila, že jej to neprekáža, veď je to praktické a šperky predsa nepatria do koša… Jedenásť rokov po svadbe do rodiny pribudol malý Pedro McDormand Coen, chlapec adoptovaný z paraguajskej rodiny: „Svojho syna som neporodila, stretla som ho, keď mal šesť mesiacov, ale od chvíle, čo som ho držala v náručí a cítila jeho vôňu, vedela som, že mojou úlohou je udržať ho nažive.“

 

 

Gabina Weissová

foto Sita, archívy filmových spoločností

 

Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2019)