Tlmočníčky posunkového jazyka

 

Ich tváre poznáme z televíznych obrazoviek, zjavom priťahujú naše zvedavé pohľady, no oveľa dôležitejšie je, čo odovzdávajú nepočujúcim a ako zručne a umne sa vyjadrujú jazykom posunkov. Tlmočníčky do slovenského posunkového jazyka nás prostredníctvom svojich skúseností nechali nazrieť do sveta nepočujúcich a poradili, ako sa my, počujúci, môžeme k nemu čo najviac priblížiť…

 

 

Eva Šoltysová

Predsedníčka Slovenskej komory tlmočníkov posunkového jazyka pracuje okrem iného už 10 rokov pre Trnavskú asociáciu sluchovo postihnutých.

 

Príbeh mojich posunkov: Ako dieťa nepočujúcich rodičov som vyrastala s posunkovým jazykom, rodičia so mnou komunikovali posunkami a moja babička, ktorá bývala s nami, so mnou rozprávala hovoreným jazykom. Doteraz na babičku spomínam a hovorievam, že som mala dve mamy. Mala som úžasné detstvo, nikdy som nevnímala, ani neriešila, prečo moji rodičia komunikujú inak. Niekedy to bývalo aj humorné, časom som musela tlmočiť dokonca aj babičke. Mohla som mať asi 8 – 9 rokov, kedy ma už rodičia zapájali viac, už to nebolo len bežné tlmočenie napríklad v obchode, ale čoraz viac som tlmočila konverzáciu so susedmi alebo ma otec brával na rôzne aktivity v spoločnosti nepočujúcich. Milovala som to a zároveň ma fascinovalo, keď si otcovi kamaráti medzi sebou hovorili vtipy, príbehy, jednoducho, chcela som všetkému rozumieť. Zrejme aj preto, že som si „zamilovala“ nepočujúcich, vybrala som si nepočujúceho manžela. Veľmi ho obdivujem aj preto, že napriek všetkým prekážkam a bariéram nevzdáva sa ani v ťažkých situáciách. Dnes, keď už som sama mamou, myslím si, že deti by nemali tlmočiť svojim rodičom. Ich duša je krehká, sami majú možno problémy, s ktorými sa pasujú a často musia tlmočiť pri problémoch, starostiach či chorobách svojim rodičom. Spomínam si, že sme doma nemali žiadne tajnosti, vedela som o rodičoch všetko, nemali na výber. Priala by som si, aby si nepočujúci dnes mohli kedykoľvek vybrať tlmočníka bez potreby zaťahovať do problémov svoje deti.

Jazyk zo sveta, kde prevláda ticho: Posunkový jazyk sa deje v trojrozmernom priestore (3D), má svoju gramatiku, čiže svoju morfológiu a syntax a svoje špecifiká. Nie sú v ňom dôležité len jednotlivé posunky, ale aj ich znázornenie v priestore. Ak v priestore zmeníte pohyb rúk, smer, môžete zmeniť i význam daného posunku či celej informácie. Zároveň je dôležitá mimika, reč hornej časti tela a tiež pohyb úst, ktorý v sebe zahŕňa rečovú a orálnu zložku. Je to veľmi živý jazyk, bohatý, dokonca má svoje špecifické posunky, na ktoré v slovenčine nepoznáme presné jedno slovo, no tlmočník ich musí poznať, ovládať, aby ich vedel správne preložiť podľa významu. Na jedno hovorové slovo je v posunkovom jazyku hneď niekoľko posunkov. Ako je to možné? Vysvetlím to na príklade slova „otvoriť“. V hovorenom jazyku poviete otvoriť a musíte pridať čo: dvojdverové alebo strešné okno, dvere, zásuvku, dvere na aute… My toto všetko ukážeme jedným posunkom, ale vždy inak pohybom rúk, iným smerom, na inom mieste a iným tvarom rúk. Je to úžasný a produktívny jazyk. Existujú aj staršie posunky, ktoré doteraz používajú najmä starší nepočujúci, a je dôležité, že sú zachytené vďaka lingvistovi slovenského posunkového jazyka Romanovi Vojtechovskému a organizácii Snepeda, ktorá vytvorila prvý internetový dvojjazyčný slovník slovenského posunkového jazyka.

Posunky nie sú všetko: V posunkovom jazyku je tiež veľmi dôležitá reč hornej časti tela, mimika a pohyb úst. Mimikou viete poukázať na to, či rečník hovorí nahnevane, prosíka, alebo je to myslené ironicky, pohyb rúk súčasne s hornou časťou tela zasa dokáže vyjadriť, či rečník hovorí rýchlo, expresívne, alebo naopak ticho, apaticky. Melódiu v hlase, intonáciu, to všetko ukážete práve mimikou a rečou tela. Preto by tlmočníci mali vedieť pracovať s výrazom tváre, dať najavo i pocity a emócie. To isté platí aj pri vyjadrení gramatických funkcií, napríklad pri opytovacích či rozkazovacích výpovediach. Tiež je veľmi dôležitý bezhlasný pohyb úst, lebo niektoré slová (napríklad „odborník“ a „študent“) označuje ten istý manuálny posunok a práve pohyb úst naznačuje, o ktorý význam presne ide. Z toho dôvodu tlmočníci nemôžu nosiť látkové rúška.

Hádky, nárečie i slová lásky: Nepočujúci majú vlastný humor, ktorý my, čo počujeme, ani nemusíme pochopiť, ak dostatočne nepoznáme ich komunitu a kultúru. Nie každý vtip vie každý tlmočník preložiť tak dobre, aby sa zasmial aj počujúci. A áno, aj v posunkovom jazyku jestvujú nárečia, aj slangové výrazy a výrazy z kartárskeho, športového prostredia, odborného a profesijného prostredia, alebo výrazy výsostne z prostredia komunity nepočujúcich, posunky nepriamych pomenovaní a špecifické posunky, tých máme momentálne už viac ako tristo! V médiách sa často spomínajú  politici herci, športovci, významné osobnosti, ktoré dostávajú svoje menné posunky. Nedá mi nespomenúť pani prezidentku, ktorá svoj menný posunok bez problémov prijala, osvojila si ho a mne osobne evokuje nielen “čľap-čľap”, akoby čľapkanie sa vo vode, ale zároveň mi sedí i k jej osobnosti, je taká pokojná, pohodová, a práve posunok „pohoda“ je podobný ako čľapkanie sa vo vode, len s inou intenzitou. Moje najmilšie posunky patria do série tých, ktoré začínajú slovami „ľúbim ťa“, boli to i prvé posunky pri znakoch „mama, tata“, ktoré sme učili naše deti. A potom „dobrú noc, nech sa ti sníva o anjeloch“ – to nám obom s manželom doteraz praje náš mladší, pätnásťročný syn – samozrejme, musí mať na to chuť (smiech). Starší má už osemnásť, ten sa obmedzí už len na dobrú noc a je vybavené…

 

 

Agáta Čermáková

Vyše 30 rokov pracovala v špeciálnom školstve ako vychovávateľka a neskôr ako učiteľka žiakov so sluchovým postihnutím. Od minulého roka sa venuje iba televíznemu tlmočeniu.

 

Príbeh mojich posunkov: Posunkový jazyk je môj materinský jazyk. Je mi veľmi blízky a prirodzený, lebo som sa narodila nepočujúcim rodičom. V útlom detstve som vraj nerozprávala. Iba doma, aj to iba posunkami. Dlho som mala pocit, že u nás je všetko normálne a čudní sú tí druhí, lebo sa rozprávajú bez rúk. „Načo máš ruky?“ hovorieval môj otec. „Nerozprávaj, ukazuj.“ Rodičia boli vyučení krajčíri. V detskej izbe sme mali krajčírsku dielňu. Tri veľké šijacie stroje, v strede izby obrovský krajčírsky stôl, všade nite, ihly, špendlíky, zvyšky tkanín… a denne skúšanie dámskych šiat alebo pánskych oblekov, pri ktorých som musela pomáhať s komunikáciou. Moji rodičia nemali výhody dnešných nepočujúcich, ako je napríklad preukaz ŤZP, signalizácia plaču dieťaťa, online tlmočenie alebo načúvacie aparáty. Mali iba nás, počujúce deti, ktoré im nahrádzali sluch. Tlmočili sme nielen im, ale „požičiavali“ nás aj svojim nepočujúcim priateľom. Sestra to mala ťažšie ako ja. Už ako dvanásťročná vybavovala nepočujúcim byty. Nešlo iba o tlmočenie, ale aj o písanie žiadostí, vysvetľovanie, hovorenie namiesto nich. V tom čase nepočujúci nerozumeli mnohým záležitostiam. V školách sa učili jednoduché veci, viedli skôr jednoduchý život. Súviselo to určite aj s faktom, že spoločnosť ľudí so zdravotným postihnutím považovala za menejcenných a zatvárala ich v ústavoch, takíto ľudia sa na verejnosti neukazovali. Moja mamička celý život s láskou spomínala na svojho najlepšieho pána učiteľa Pavla Sabadoša, podľa ktorého nesie názov terajšia základná škola v Prešove. Jeho manželka si našu mamku brávala k sebe domov a naučila ju mnohým domácim prácam a spoločenskému životu. S otcom sa do seba zahľadeli v učňovskej škole v Kremnici. Ich život nebol ľahký a majú môj obdiv za to, ako všetko spolu zvládli, celé moje detstvo však veľmi ovplyvnila strata ocka, keď som mala iba dvanásť rokov… S možnosťou, že sa nám s manželom narodí nepočujúce dieťa, sme rátali ešte pred jeho narodením. V rámci novorodeneckého skríningu nám hluchotu potvrdili, a tak sme začali s tvrdou drinou, ktorá v sebe zahŕňala prvotné posunkovanie, logopedický nácvik reči, „počúvanie“ s pomocou kvalitných načúvacích aparátov až po odzeranie a sústavné učenie sa.

Jazyk zo sveta, kde prevláda ticho: Laicky povedané: hovoríme rukami a počúvame očami. Dodržiavame pri tom určité gramatické pravidlá, používame jednoručnú alebo dvojručnú prstovú abecedu a máme pasívnu aj aktívnu posunkovú zásobu. Podľa potreby vznikajú nové posunky a staré zanikajú. My, televízni tlmočníci, ktorí pracujeme vo veľkej rýchlosti, nemáme čas na vysvetlenie slova a musíme ho okamžite „zaposunkovať“. Je pravdou, že nové posunky by mali vytvárať samotní nepočujúci. Ale pri televíznom tlmočení na to nie je čas. V televízii sme vytvorili veľa posunkov, ktoré si nepočujúci privlastnili a používajú ich napríklad aj nepočujúci moderátori Správ v posunkovom jazyku. Ako príklad použijem slovo „infraštruktúra“ – jeho posunok som si vytvorila prirodzeným logickým postupom. Aj na slovné spojenie „pľúcna ventilácia“ som si vymyslela vlastné posunky, ktoré sa ujali aj u nepočujúcich moderátorov. Môj kolega Róbert Benčo je výborný pri vytváraní nových menných posunkov. Vymyslel posunky pre mnohých politikov, ktorých používanie potom odsúhlasili aj nepočujúci.

Môj syn študuje na strednej škole pre nepočujúcich v Prahe a bez akýchkoľvek problémov sa veľmi rýchlo naučil český posunkový jazyk. V škole majú piatich profesionálnych tlmočníkov, ktorí fungujú na vyučovacích hodinách, kde tlmočia z českého posunkového jazyka do hovorenej češtiny a naopak. U nás toto neexistuje. Počas mojej pedagogickej praxe som bola dlho jednou z mála posunkujúcich pedagógov. Aj vďaka tomu som mala s deťmi a žiakmi veľmi pekný a blízky vzťah.

Posunky nie sú všetko: Pri posunkovaní je veľmi dôležitá mimika tváre a postoj celého tela. Keď som tlmočila záverečný večer na Festivale kultúry nepočujúcich Františka Saleského v Nitre, v sále bolo približne 800 ľudí. Musela som tlmočiť do hĺbky a využila som na to okolitý priestor, aby som bola čo najviac „čitateľná“ a viditeľná. Pri tlmočení v televízii to robiť nemusím. Potrebujem voľný posunkový priestor pred hruďou a pri nastavení kamery sa zameriavam na výšku, šírku a hĺbku posunkov. Dôležitý je očný kontakt. Pri živom publiku si vyhliadnem priestor niekde v strede a snažím sa tlmočiť tak, aby som sa naň dívala a neskákala pohľadom z človeka na človeka. Pri tlmočení jednému človeku mu pozerám priamo do očí. V televízii sa snažím čo najviac pozerať priamo do kamery. Niekedy ma však zaujme dianie na obrazovke a pozabudnem sa. Nie je to dobré. Nepočujúci má pocit, že som s ním pretrhla kontakt. Taktiež je dôležitá artikulácia. Tak, ako každý z nás má iný hovorený prejav, aj my, tlmočníci, máme odlišnú artikuláciu. Mňa profesionálne poznačila práca s deťmi. Niekedy artikulujem až priveľmi, to isté robím aj so svojou mimikou. Takto sa snažím pretaviť citový podtón hovoreného prejavu do mojej mimiky. Pramení to aj z mojej povahy. Všetko veľmi prežívam. Som typ človeka, ktorého ovplyvňujú emócie… Nie každý človek so sluchovým postihnutím ovláda posunkový jazyk. Niekto stráca sluch pomaly, postupne vplyvom choroby, liekov, veku. Niekto stratil sluch pri úraze, páde, havárii alebo pri práci. Hluchota sa môže objaviť v hociktorom štádiu nášho života. Takíto ľudia posunkovať nevedia. Pre nich je nesmierne dôležité získavať informácie písanou formou cez skryté alebo otvorené titulky. Vynikajúcu službu im prináša internet.

Hádky, nárečie i slová lásky: Niektorí nepočujúci majú úžasný zmysel pre humor, úplne odlišný od humoru a vtipov počujúcich. Posunkový jazyk má svoj slang aj nárečia, najväčšie rozdiely som vždy videla pri posunkovaní toho istého slova pri celoslovenských stretnutiach nepočujúcich. Napriek tomu sa bez problémov dohovoria. Počas randenia s mojím manželom sme často sedávali s priateľmi na pive v známej krčme Mamut. Bola som medzi nimi jediná počujúca. Tam som počas ich rozhovorov ja sama potrebovala preklad, lebo nepočujúci priatelia používali takzvanú „budvarskú posunkovú reč“ a do jej tajov ma nechceli zaučiť (smiech). To isté mali deti v škole. Keď nechceli, aby som im rozumela, začali posunkovať svojskými posunkami a tak rýchlo, že sa mi nepodarilo zistiť, o čom hovoria. Priatelia ma radi brávali so sebou do kina, lebo som im tlmočila celý film. Manželovi som takto, okrem iných, pretlmočila aj úplne celý seriál „Dallas“, ktorý mal asi 350 dielov. Manžel ešte pred korona krízou chodieval rád medzi nepočujúcich na poker alebo iné kartárske hry. Tam sa tiež používa špeciálny kartársky slang. Ten ja nepoznám. Tak isto je to aj pri golfe. Majú svoje posunky a používajú ich iba pri hre. Syn v skupine svojich kamarátov má zasa vlastné posunky a pri komunikácii s nami „prepína kódy“. Je to veľmi šikovné (smiech).

V posunkovom jazyku existujú pri niektorých slovách aj zdrobneniny, ale nepočujúci zdrobneninu radšej preukážu dotykom, napríklad pohladením. Oni sa veľmi radi dotýkajú. Aj sa tak navzájom volajú, buď na seba mávajú alebo sa dotýkajú a ako prejav úcty, poďakovania, šťastia a radosti vás pohladia. Rovnako reagujú aj pri niečom smutnom.

 

 

Milena Fabšičová

Jej povolaním bolo vždy tlmočenie do posunkového jazyka – v rôznych oblastiach spoločenského či politického života.

 

Príbeh mojich posunkov: Patrím do veľkej skupiny tlmočníkov, ktorá má rodičov nepočujúcich. Posunky v mojom detstve neboli silené, prišli úplne prirodzene, ešte skôr ako hovorená reč, posunkový jazyk vnímam ako svoj materinský jazyk. Moje detstvo bolo vďaka nemu bohatšie o skúsenosti, ktoré majú skôr dospelí. Už ako malá som chodila po úradoch, lekároch a sprostredkúvala som informácie rodičom posunkami. Pre nás, deti nepočujúcich rodičov, to bola bežná agenda. V tom čase mi ale nikdy nenapadlo, že sa týmto smerom budem uberať aj neskôr a prischne mi rola tlmočníčky posunkového jazyka. Dá sa povedať, že v časoch puberty som sa od posunkového jazyka skôr dištancovala. Prečo? Povedzme si pravdu, predstava, že by si ma náhodou niekto pomýlili s nepočujúcou dievčinou, sa mi vôbec nepáčila. Dokonca sa stalo, že, idúc s mamou v autobuse, som odmietla s ňou posunkovať. Vtedy to nebolo také „in“ ako teraz, dnes sa o nás tlmočníkov a o posunkový jazyk zaujíma i verejnosť. Od korona krízy sme v kurze (smiech).

Jazyk zo sveta, kde prevláda ticho: Slovenský posunkový jazyk má vlastnú posunkovú zásobu, gramatiku i vlastné jazykové prostriedky, teda spĺňa podmienky jazyka. Čo je ale pre laikov zaujímavé – slovenský posunkový jazyk nie je závislý od žiadneho hovoreného jazyka. Napríklad, kým v bežnej sa spýtame: „Jedla si?“, v slovenskom posunkovom jazyku by to znelo ako: „Ty už bolo jesť?“ Keďže som vyrastala spoločne so staršou generáciou, mnohé staršie posunky mi ostali blízke, ale, samozrejme, idem aj s dobou a nové posunky „chytám“ hlavne od syna. Moderné výrazy však závisia aj od ich používania, napríklad pri slove podcast mnohí z nás ešte donedávna ani netušili, čo vlastne znamená. Nedávno však vznikla spolupráca s Denníkom N, kde sa už do posunkového jazyka tlmočia aj podcasty. Taktiež slovo moratórium – keď sa v súvislosti s voľbami začalo skloňovať oveľa častejšie, vytvoril sa preň vhodný posunok.

Každá krajina má vlastný posunkový jazyk, no aj Slovák, ktorý neovláda napríklad britský posunkový jazyk, sa ako-tak dorozumie. Ja sa napríklad oveľa skôr dohovorím s nepočujúcim Japoncom, ako s počujúcim Japoncom, hoci by som neovládala ich posunkový jazyk. A vďaka účasti na deaflympiádach som sa vedela dohovoriť i v medzinárodných posunkoch.

Posunky nie sú všetko: Pri vnímaní posunkového jazyka sa neupriamuje zrak len na ruky, ale aj na oblasť tváre, a preto je v komunikácii okrem pohybov rúk dôležitá mimika s pohybmi hlavy a hornej časti trupu. Pri mimike zohráva úlohu obočie, oči, nos, ústa, jazyk, zuby, brada. Ďalej hlava, ramená a horná časť trupu. Nie každý nepočujúci však ovláda posunkový jazyk. Niektorí nemali možnosť vyrastať v komunite, kde by sa ho naučili, alebo si počujúci rodičia nepočujúcich detí mylne mysleli, že keď začne dieťa posunkovať, nebude hovoriť. Na druhej strane, sú rodičia, ktorým sa narodilo dieťa so sluchovým postihnutím a aj s minimom informácií spravili takmer nemožné, aby mu pomohli. Spomeniem napríklad manželov Majtánovcov, ktorí založili občianske združenie Nepočujúce dieťa a ktorí pomáhajú rodičom so sluchovo postihnutými deťmi. Dúfam, že aj táto osveta pomôže počujúcim rodičom nepočujúcich detí osvojiť si spoločne posunkový jazyk.

Hádky, nárečie i slová lásky: Nepočujúci vedia posunkami vyjadriť všetko, dokonca sa i pohádať. Niektorí kričia, používajú prudkú gestikuláciu alebo sa mračia. Posunky sa môžu líšiť, ak žijete na západe alebo východe krajiny, sama občas netuším, čo daný posunok vyjadruje, až kým mi ho dakto znalý „nárečia“ nevysvetlí. Posunkovanie mien je samostatná kategória, k prideleniu menného posunku sa dostaneme aj tak, ako pri pani prezidentke Čaputovej, alebo môže ísť o vyjadrenie črty, typickej osobnosti človeka. Pri menách, priezviskách, cudzích slovách a termínoch, na ktoré neexistuje posunok, sa zvykne používať  prstová abeceda a pomáhame si ňou aj vtedy, keď vedieme napríklad dialóg a nepočujúci nesprávne pochopí slovo, či nesprávne odozrie. Vtedy mu slovo „vypísmenkujeme“. Môj najobľúbenejší posunok je veľmi jednoduchý, ale výraz „fi fi“ (orálny komponent) by ste márne hľadali v slovenskom slovníku. V preklade znamená „nechce sa mi“. Ukazuje sa tak, akoby ste znázorňovali pištoľ oboma rukami, ale palce dáte z vnútornej strany na malíček a dvakrát tými vztýčenými ukazovákmi a prostredníkmi seknete. Mám aj obľúbený medzinárodný posunok „happy“, ten sa posunkuje asi 7 cm pod kľúčnou kosťou oboma rukami, akoby ste sa hladkali, ale smerom von.

 

 

Barbara Randušková

Tlmočníčka „na voľnej nohe“ okrem iného spolupracuje s OZ Myslím – centrum kultúry nepočujúcich a v rámci tejto spolupráce realizuje najmä umelecké tlmočenie piesní a divadelných predstavení.

 

Príbeh mojich posunkov: Nie som dieťa nepočujúcich rodičov a ani nemám nikoho takého v rodine. Posunkový jazyk si ma našiel. Túžba naučiť sa ho mi skrsla v hlave v čase, keď som študovala psychológiu. Mala som 20 rokov a táto myšlienka ma neopúšťala, až ma moja zvedavosť doviedla do občianskeho združenia Myslím – centrum kultúry nepočujúcich, kde som sa prihlásila na kurz slovenského posunkového jazyka vedený nepočujúcimi lektormi. Pre mňa to bolo zoznamovanie sa s jazykom priamo od ich používateľov a dalo mi to skvelú príležitosť spoznávať jazyk a kultúru nepočujúcich prirodzene. Pamätám si, že som sa na kurz vždy nesmierne tešila a poctivo som si z hodiny na hodinu všetko opakovala. Po pár mesiacoch začali do OZ-ka hľadať niekoho na pozíciu pracovnej asistentky, a tak som sa s malou dušičkou a s pár posunkami v mojej slovnej zásobe prihlásila na pohovor. Vzali ma. Doteraz to vnímam ako záhadu, ale tak, ako som sa z toho tešila vtedy, teším sa aj teraz, keď si na túto skúsenosť spomeniem. Moji vtedajší kolegovia sú mi už dobrými priateľmi a som im veľmi vďačná, že ma kedysi ako počujúcu medzi seba prijali a mali so mnou trpezlivosť. Posunkový jazyk dnes už používam denne – či už v práci, alebo v súkromí s priateľmi – a myslím, že ma nikdy neprestane fascinovať.

Jazyk zo sveta, kde prevláda ticho: Tlmočníkov, ktorí sa na Slovensku venujú umeleckému tlmočeniu, teda tlmočeniu piesní a divadelných predstavení, by ste spočítali na prstoch jednej ruky. A práve toto je mojou srdcovkou. Dostala som sa k tomu vďaka nepočujúcemu kolegovi Michalovi Heftymu, ktorý je odborníkom na umelecké tlmočenie. Pri umeleckom tlmočení sa musíte vcítiť do situácie, nálady, atmosféry, pesničky, aby ste ich vedeli vierohodne odovzdať prostredníctvom svojho prejavu. V divadelnom tlmočení sa musím zasa zžiť s danou postavou. Projekty umeleckého alebo divadelného tlmočenia sú vždy len na obmedzený čas či na určitý počet repríz, stabilné finančné prostriedky na ne nemáme, vždy sa to rieši cez nejaké granty alebo projekty. Na Slovensku bolo doteraz tlmočených šesť divadelných predstavení – v spolupráci s divadlom Ludus, so SĽUK-om i s Divadlom LAB. Momentálne pripravujeme predstavenie s divadlom Actor v Košiciach, ktoré bude mať premiéru v septembri a ešte jedno ďalšie predstavenie v jednom z popredných divadiel na Slovensku, ale detaily si ešte musím nechať pre seba (smiech). Vždy s pohnutím sledujem, aký neskutočne silný zážitok si nepočujúci z takýchto predstavení odnášajú – mnohí možno boli takto v divadle prvý raz v živote…

Posunky nie sú všetko: Posunkový jazyk je trojdimenzionálny, deje sa v priestore, dalo by sa povedať, že na viacerých úrovniach. Okrem posunkov a pohybov rúk je pri ňom veľmi dôležitá i mimika, hovorený alebo orálny komponent (to, či vyslovujeme slovo, ktoré vieme identifikovať aj v slovenskom jazyku, alebo nejaký iný pohyb pier, ktorý má svoj špecifický význam), pohyby hornej časti trupu, pohyby hlavy a veľmi dôležitý je priestor, v ktorom posunkujeme. Mňa osobne fascinuje, ako sa vyjadrujú časové údaje a súvisí to práve s tým priestorom. Posunok „včera“ vyjadrím určitým tvarom ruky a celý pohyb smeruje od tváre smerom dozadu. Posunok „zajtra“ zasa od tváre smerom dopredu. „Dnes“ sa deje v neutrálnom posunkovom priestore pred telom. Tiež je veľmi dôležitý očný kontakt. My počujúci sa rozprávame aj od chrbta alebo na seba kričíme z druhej miestnosti, no nepočujúci sa musia na seba pozerať. Napríklad hádku môžu predčasne ukončiť práve prerušením očného kontaktu.

Hádky, nárečie i slová lásky: Ľudia sa často pýtajú, či sa v posunkovom jazyku dajú vyjadriť aj nadávky. Áno, aj nepočujúci sú len ľudia a hnevajú sa a nadávajú takisto ako počujúci. Súčasťou ich kultúry sú aj menné posunky, čo je vlastne meno človeka v posunkovom jazyku, teda jeho špecifický posunok. Pamätám si, že keď som sa začínala učiť posunkový jazyk, fascinovalo ma, ako vznikajú – buď na základe nejakého slova, ktoré má daný človek v priezvisku, alebo na základe nejakej výraznej povahovej či výzorovej črty. Nepočujúci sú silno vizuálne typy, vôbec teda nie je urážkou, keď niekoho menný posunok je veľký nos alebo špecifický typ účesu. Tento posunok vám môže dať len nepočujúci. Sami si ho vymyslieť nemôžete, ale keď sa vám nepáči alebo s ním nesúhlasíte, môžete ho odmietnuť a vymyslia vám nový. Menný posunok dostáva každá osoba, ktorá sa pohybuje v komunite nepočujúcich. Známe osobnosti alebo politici rovnako dostávajú menné posunky, ktoré väčšinou navrhuje nepočujúci lingvista Roman Vojtechovský a nepočujúci ich vždy musí schváliť, predtým, ako sa ustália.

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2020)