Tom Jones – Tiger z Walesu

 

Tak sa na neho pozrime: nohavice tesné na prasknutie, so zipsom naboku, aby bol predok celkom hladký (bez slipov), biela košeľa s nariaseným žabó, dopoly rozhalená, pod ňou mužná zarastená hruď. Masívny kríž na zlatej reťazi okolo krku, na prstoch zlaté prstene veľké ako koláče. Opálená pleť a mohutné bokombrady. Keď ho prvý raz zbadala na pódiu manželka jeho manažéra, vraj fascinovane skríkla: „V živote som nevidela taký kus chlapa!“ Zoznámte sa: Tiger Tom vo svojej najlepšej forme.

 

Tom Woodward bol baník, od štrnástich rokov fáral v šachte, v štôlňach takých úzkych a tesných, že ako vo svojej autobiografii píše jeho slávny syn, „keď sa otupila jedna strana krompáča, musel vyliezť von, aby mal dosť miesta na jeho otočenie na ostrejšiu stranu“. Vedel čítať aj písať, na rozdiel od svojej ženy, Tomovej matky, ktorá si s písaním hlavu nelámala. V rodine sa nevyskytovali žiadne knižky, čítanie sa považovalo za podozrivú činnosť, ktorá robí z človeka asociála. Tomov otec, napokon ako všetci baníci z južného Walesu, bol tvrdý chlap, nikdy nedávala najavo svoje city, ani pred deťmi. Žiadne bozky, žiadne objatia, preboha, len nie žiadny sentiment! Baníci z južného Walesu sa nedotýkali, bolo to považované za znak zmäkčilosti, iba ak „sa chystali navzájom si rozbiť držky“.

Pontypridd bolo bezútešné, daždivé mesto, plné ťažkého priemyslu: ulicami sa valil dym z miestnej koksovne, všade sa kopili haldy uhlia, ba aj cesty boli posiate popadaným uhlím, voda v rieke Taff, do ktorej padal uhoľný prach, sa farbila na čierno. Okrem baní mesto znečisťovali železiarne, oceliarne a valcovňa plechu. Bitúnok stál hneď pri železničnej trati. „Drsný, drinou zocelený kraj, kde vo vzduchu neustále visí kovový zápach,“ spomína Tom. „Tam som strávil prvých dvadsaťštyri rokov svojho života.“

Woodwardovci bývajú v jednom z baníckych domčekov v radovej zástavbe na kopci. Babička, ktorá svojho vnuka miluje a rozmaznáva sladkými dobrotami (vie ich vykúzliť prakticky z ničoho, hoci je po vojne a v Británii platí prídelový systém), býva neďaleko, rovnako tak kopa ďalších príbuzných, strýkov, tiet, bratrancov… V nedeľu doobeda chodia chlapi z rodiny na panáka. Všetci slávnostne oháknutí, Tomov otec v pruhovanom obleku, aký odkukal v kine z amerických gangsteriek. Úžasne mu sekne a jeho syn sa už nevie dočkať, kedy bude dospelý a vyrazí s chlapmi do krčmy.

 

Dva roky v posteli

Učenie ide Tomovi ako v lete na saniach. Navyše je dyslektik – v čase jeho detstva neznáme slovo, a tak ho považujú v lepšom prípade za „pomalého“, v horšom za „zaostalého“. Šesť rán na zadok učiteľskou palicou je priemerný trest za skazenú písomku. Tom ich nesie hrdinsky, ale nepatrí medzi grázlov školy, je mu zle, ak má niekoho tresnúť päsťou do tváre. Na domáce úlohy kašle a večer sa potĺka s kamarátmi po vonku a pokukuje po dievčatách. V jeden deň však všetko náhle skončí: má dvanásť, ochorie na tuberkulózu a strávi takmer dva roky zavretý doma v posteli, izolovaný od vonkajšieho sveta. Na samotke. Počúva rádio, hitparádu Top 20 a Louisa Armstronga, jeho hudbu nasáva ako špongia, sústredene vstrebáva tón po tóne. Páni, to je niečo! Potom sa v ich rodine objaví televízia, Woodwardovci ju majú ako prví a jediní v celom bloku, a tak sa ku koncu tuberkulóza spolu s absenciou školy a mamou, ktorá synovi behá okolo zadku, premení na „nekonečný sled nevýslovných pôžitkov“. A ten najväčší, najsladší a najvzrušujúcejší sa volá Melinda Trenchard. Keď už môže vstať z postele, špehuje ju, ako prechádza okolo ich domu. Linda sa mu páčila už predtým, ako zľahol do postele, to mala dvanásť, on o necelý rok viac. Potom ho lekári konečne uznajú za zdravého, naberie odvahu a dá sa s ňou do reči. „Čoskoro sme mali oči len jeden pre druhého, na úkor všetkého ostatného…“

 

Syn a gramofón

Je viac než isté, že z Toma sa baník nikdy nestane. Vďaka ti, tubera! Školu opúšťa a v pätnástich začne štikať ranné prezenčné lístky v továrni na rukavice Polya Glove. Pracuje aj v sobotu, ale poobede už postáva pred miestnym obchodom s platňami. Počúva Elvisov Heartbreak Hotel, boogie-woogie piano Jerry Lee Lewisa a všetky tie bohovské pesničky v ňom „rozpaľujú niečo, čo horí stále jasnejšie“. V sobotu večer chodia s Lindou do klubu Ranč a Légie, tancujú ako blázni na rock’n’roll, tlačia sa panvami k sebe, keď začnú hrať slaďák a po slaďákoch je to už len krôčik k sexu. Sex a láska, keď sa tie dve veci spoja v jedno, hovorí Tom, je to ten najslastnejší pocit na svete. „Nech ma život v nasledujúcich rokoch zavial kamkoľvek, nikdy som tento pocit už s nikým nezažil.“ Jedného dňa však Linda Tomovi oznámi, že je tehotná. Budúca mamička má pätnásť, otec dieťaťa (bude to chlapec, ktorému dajú meno Mark) o rok viac. Mladí sa dohodnú, že si chcú dieťa nechať. Linda je v ôsmom mesiaci, keď dovŕši šestnásť, a tak sa môžu zobrať. Zatiaľ ale budú žiť oddelene, každý v dome svojich rodičov. Z Toma sa stáva živiteľ rodiny, preto končí v rukavičkárni a odchádza za lepšie platenou prácou do papierní. Po šichte beží za Lindou, kočíkujú spolu Marka (a jemu sa to nezdá vôbec trápne), nočné vstávanie a prebaľovanie však ostáva na ženskej časti rodiny. Niečo z toho okúsi až neskôr, keď Linde zomrie otec a on sa môže nasťahoval do domu Trenchardovcov. So ženou majú pre seba celú jednu izbu, v druhej býva Lindina mama a sestra. Do rodiny časom pribudne – gramofón. Tom ho kúpi, keď v práci dostane lepšie platené miesto. Linda neprotestuje (alebo len trochu), vidí, aký je zažratý do hudby. Veľké platne si kupuje v obchode, ale single… Nosí veľký zimný kabát, takže pár singlov si môže nebadane zasunúť do podšívky a zdúchnuť. Aspoň tak veľmi nezaťaží rodinný rozpočet.

 

Hlas ako tiger

Najprv dostane ponuku od predavača rýb, ktorý čoby amatérsky mím vedie zábavný podnik Misfits. Chlapík hľadá niekoho, kto by spieval rock’n’roll, aby pritiahol viac mladých ľudí. Tom ponuku prijíma, s Misfits po večeroch obchádza robotnícke kluby v okolí. Potom ho kvôli banálnej hádke vyhodia z papierní a on sa pridá ku kapele The Senators, ktorá hrá veci od Elvisa Presleyho a Cliffa Richarda… Hrajú v piatok večer, keď všetci chlapi z Južného Walesu chodia von chľastať. Tomov hromový hlas publikum občas vystraší, znie trochu, ako keď ručí divoké zviera, a tak ho kapelník Vernon žiada, či by nemohol spievať „o trochu menej hlasno“. Vernon si dá na vizitku napísať: The Senators with Twisting Tommy Scott. Také je spevákove umelecké meno. Senators hrajú na tanečných zábavách, v mládežníckych aj robotníckych kluboch. Kšeftov pribúda, Tom za večer inkasuje aj tri, štyri libry. Celkom slušné prachy. Keď nespieva, predáva po domoch vysávače Electrolux alebo si privyrába ako robotník na stavbách. A čaká na niekoho, kto by ho objavil…

Senators nahrajú zopár demo pesničiek a všelikde ich rozosielajú, spravidla však páska zapadne u niekoho málo kompetentného v zásuvke. Zdá sa, že nie sú v správnom čase na správnom mieste, ani so správnymi ľuďmi. Síce padne niekoľko povzbudivých sľubov, ale všetko to ide kamsi do stratena. Až zaúčinkuje náhoda, ich demo nahrávky sa dostanú do rúk moderátora Rádia Luxemburg Jimmyho Savilla, a ten, nech mu je večná sláva, Tomovi sprostredkuje stretnutie s ozajstným hudobným producentom v Londýne. Jedného dňa sa teda Senators nasúkajú do starej dodávky a vezú svoju kožu na trh k Petrovi Sullivanovi do vydavateľstva Decca. Sullivan usúdi, že v Tomovom speve rezonuje slušná porcia rhytm and blues, zároveň jeho šiesty zmysel zavetrí, že urastený Walesan má v sebe niečo, čo by mohlo zafungovať na publikum. Pravda, ak sa pre neho nájde dobrá pieseň. Taká, čo sa stane hitom.

 

Žiadne vyziabnuté tintítko

Ale je tu háčik. Každá správna kapela potrebuje manažéra, čo nad ňou rozprestrie ochranné krídla, bude ju buzerovať, dohadzovať  kšefty a podpisovať zmluvy s vydavateľstvami. Tak na scénu vstupuje Gordon Mills. Bývalý sprievodca v autobuse pochádza tiež z Walesu. Už pár rokov žije v Londýne, najskôr sa snažil uspieť ako spevák, potom sa mu podarilo zložiť niekoľko hitoviek a teraz si zaumienil, že zarobí majland ako hudobný producent. Tvrdí, že ak chcú Senators preraziť, musia vypadnúť z diery menom Wales a presťahovať sa do Londýna. A to je problém, lebo hlavný spevák má v Pontypridde ženu a dieťa, nemôže sa len tak postaviť pred Lindu a povedať jej, maj sa, odchádzam za slávou do Londýna a ty tu seď a staraj sa o syna. Možno nie takto tvrdo, ale čosi v tom zmysle medzi mladým párom odznelo. „Myslím, že človek si v istú chvíľu uvedomí, ako veľmi niečo chce a čo je tomu pripravený obetovať. A tá chvíľa práve nastala.“ Píše sa jún 1964, keď 24-ročný nádejný spevák Tommmy Scott opúšťa rodnú hrudu, smer Londýn…

Gordon rozhodne, že jeho zverenec potrebuje nový umelecký pseudonym, vraj meno Tommy Scott je nanič. Páči sa mu film s Albertom Finneym, ovenčený tromi Oscarmi, ktorý bol nakrútený podľa románu z 18. storočia spisovateľa Henryho Fieldinga. Akože sa volá jeho hlavný hrdina? Tom Jones. Bingo! Ale ani nové meno nespraví z Toma Jonesa rockera á la 60. roky. Stačí sa pozrieť na chalanov z Beatles či Rolling Stones, všetky tie vyziabnuté tintítka s jemnými vlasmi, tenučké v páse… A on? Robotník so zlomeným nosom, ktorý vyzerá, že ak na to príde, vedel by okolo seba rozdať pár dobre mierených rán. Po mesiacoch neistoty Sullivan Tomovi konečne ponúkne zmluvu na nahratie prvého singlu Chills and Fever. Ten sa však dočká vlažného prijatia. A to je zle, lebo Tomovi dochádzajú peniaze a život bez Lindy mu už tiež ide na mozog. „Jeden víkend som tak zúfalo túžil vidieť Lindu a Marka, že som predal Mickeymu Geemu svoju milovanú koženú bundu, aby som si mohol kúpiť lístok na vlak.“ Medzitým Linda doma v Pontypridde nastúpi na polovičný úväzok do továrne na teplomery. To je pre Toma najväčšie poníženie. Nedokáže uživiť svoju rodinu!

 

It’s not Unusual

„Its not unusual to be loved by anyone, It’s not unusual to have fun with anyone… Pesničku, ktorá mu obrátila život naruby, mala pôvodne spievať Sandy Shaw. Bosonohá speváčka, ktorú milovala celá Británia, nutne potrebovala ďalší veľký hit. Gordonova skladba sa jej však nepáčila, našťastie pre Toma! Ten po nej okamžite chňapne – toto môže byť hit, ktorý ho vystrelí ku hviezdam. A nemýli sa. It’s not Unusual začne rotovať v rádiách, najmä Radio Luxembourg ju hrá do zblbnutia, až príde prvý marec 1965 a pesnička neznámeho „baníka z Walesu“ prerazí na čelo hitparády. Toma zavalí sláva v podobe davu jačiacich dievčat, ktoré sa naň vrhnú, keď nič netušiac vychádza jeden večer z pubu. „Chceli zo mňa strhnúť nejaké suveníry – vlasy, kus oblečenia alebo čokoľvek, na čo dosiahli.“ Po viacerých televíznych vystúpeniach v Británii letí do New Yorku na pozvanie Eda Sullivana. Väčšej pocty sa mu nemôže dostať, v tých časoch je Sullivanova show najsledovanejším televíznym programom. V Štátoch ho najviac zaujme veľkosť hovädzích steakov, z jedného by sa u nich doma najedla celá rodina!

Doma vystupuje v programe ITV Thank You Lucky Star. Pred ním stoja na pódiu Beatles. Páni, to je niečo! Chápete to, Beatles a po nich Tom Jones! Lennon na neho zakričí v zákulisí: „Ako sa máš, ty waleský buzerant?!“ Ale to je len malý šrám na duši Toma Jonesa, „speváka s veľkým hitom v hlavnom meste pop music“. „Som toho plný – nemôžem sa nabažiť pozornosti a chvály, všetky tie limuzíny a sláva, i to, že stačí, aby som vošiel do miestnosti a hneď sa zmení atmosféra.“ Pokiaľ ide o fanúšikov, nie všetci sú z Toma namäkko, niektoré upäté matky bombardujú BBC sťažnosťami ohľadne tanca účinkujúceho speváka. Aby pán Jones nekrútil tak obscénne bokmi, aspoň nie v hlavnom vysielacom čase, keď sa na televíziu pozerajú aj deti. On však oponuje, že nikdy nechcel robiť nič „úmyselne podvratné“. Na pódiu sa cítil ako ryba vo vode, mal energie za troch a áno, možno nosil príliš úzke nohavice, ale nerobil v nich žiadne obscénne pohyby, neimitoval súlož, všetko to vychádzalo z jeho hudby… Ale publikum (hlavne ženská časť) to vidí a cíti inak, Tom na ženy pôsobí ako afrodiziakum. „Podľa všetkého som ľudí nejako vzrušoval,“ dochádzalo mu pomaly.

 

Čas hrdosti

Ďalší veľký hit sa zjaví celkom nečakane – ako ponuka naspievať pesničku pre film mladého amerického režiséra Woodyho Allena. What’s New Pussycat je názov Allenovho debutu a tiež meno piesne, síce trochu mimo Tomovho rangu – až do takého popíku nechcel skĺznuť, sám seba vidí skôr ako rockovo ladeného bluesového speváka. Dobre sa cítil napríklad nedávno v Harleme, kam ho pozvala černošská speváčka Dionne Warwick. Väčšine obecenstva spadla sánka, keď vyšiel na javisko – on nie je černoch?! „Byť biely spevák, ktorého čierni speváci považujú za černocha… Hovorím si, kurva, tak toto je pre mňa osobne tá najvyššia pocta!“ Doma ho však Gordon tlačí do trochu inej škatuľky, a tak keď dostane ponuku naspievať titulnú pieseň ku štvrtej bondovke Thunderball, neodmietne. Film má obrovský úspech, song až takú veľkú dieru do sveta neurobil. Napriek tomu meno Tom Jones má stále väčší cveng. Kupuje si ultramoderný dom a červený Jaguár. „Teraz mám ženu a syna v dome, ktorý vlastním. A auto. Veľký posun vpred. Čas hrdosti… Konečne sme sa usadili – ja, Linda a Mark.“

 

Spodné nohavičky, na scénu!

Koncom 60. rokov je Tom na roztrhanie. A to doslova, ženy sa mu vrhajú do náručia, kdekoľvek sa objaví. Gordon Mills však vidí jeho budúcnosť v nočných kluboch, v tých najviac nóbl: v New Yorku, na Miami, v Las Vegas. V roku 1968 Tom boduje s ďalším veľkým hitom: Delilah je balada o odmietnutom milencovi, silný príbeh so skutočnými emóciami. Keď ju spieva v najslávnejšom newyorskom podniku Copacabana, ženy lezú po stoloch na pódium, aby sa ho mohli dotknúť. A potom sa to v Copa stane. V jeden večer roku 1969. „Som premočený potom. Len občas mi niekto od stola pri pódiu podá biely plátenný obrúsok. Utriem si čelo a vrátim ho späť. Ale táto ženská má v pláne niečo iné. Postaví sa, vyhrnie si šaty, zvlečie si nohavičky a podá mi ich…“ Tom sa zarazí, kristepane, o takejto situácii sa v príručke javiskového umenia nič nepíše! Tak si tým inkriminovaným kúskom spodnej bielizne zľahka utrie čelo a vráti ho majiteľke so slovami: „Bacha, nech neprechladnete!“ Keby len tušil, akú lavínu práve spustil! Odvtedy sa žiaden koncert Toma Jonesa nezaobíde bez háld spodnej bielizne, ktorú mu fanúšičky hádžu na pódium. Čo sprvu pôsobí ako šteklivá zábava, po rokoch (najmä keď sa spevák chcel zbaviť nálepky Pán Vegas) vyprchá a zmení sa na trápnosť. Veď čo je to za srandu – byť do konca života spájaný so ženskými gaťkami!

Las Vegas znamená obrovský prelom. Odmyslite si však pozlátko a gýč dnešného Vegas, delfínov skákajúcich cez horiace obruče, blikajúce disko gule a vybuchujúce ohňostroje, upozorňuje Tom. V jeho časoch „hrať v Las Vegas bolo niečo, čo si človek musel zaslúžiť, k čomu sa musel kvalifikovať.“ Vo vegaských kluboch vystupovali najlepší z najlepších: Frank Sinatra, Dean Martin, Elvis Presley… Tom si to namieri rovno do Flaminga, jedného z najvychytenejších podnikov v meste. Vypredá každý večer a každý večer sa deje to isté: spodné nohavičky a kľúče od izieb svištia povetrím. „Rozpumpované publikum. Ochota odviazať sa a rozbaliť to. Všeobecná nadržanosť v hľadisku. Atmosféra nabitá možnosťou sexu… Hovorilo sa, že keď do mesta príde Tom Jones, zašuká si aj vrátnik.“

V tom čase vo Vegas hosťuje aj Elvis, s Tomom si padnú do oka, chodia si navzájom na vystúpenia a potom dlho do noci debatujú o hudbe. Najčastejšie o Beatles. Elvis im zúfalo nerozumie. Čo na nich ľudia vidia? Podľa neho nemajú žiadne gule! V slávnom Caesars Palace Tom strieda Franka Sinatru, ikonu lasvegaských podnikov. Sinatra ho predstavuje publiku ako „svetového speváka, ktorý je teraz číslo jeden“. Skvelé, že to počujú aj Tomovi rodičia, ktorí práve ten večer sedia v sále. Kvôli vysokým daniam v Británii presťahuje Tom rodinu do Kalifornie a v luxusnej štvrti Bel Air, kde býva každý, kto v showbize niečo znamená, kúpi dom. Rodičov, aj sestru berie so sebou a každému zadováži honosné bývanie. Tety, strýkovia, bratranci, sesternice prichádzajú na návštevu a padajú do kolien, akú dieru do sveta ich príbuzný v Amerike urobil! Ale uprostred všetkého toho luxusu sa Tomovi (o Linde ani nehovoriac) cnie za domovom. Odmieta stať sa Američanom, chce byť Walesanom až do konca života. Dáva si pozor, aby nepoužíval americké výrazy, stále trvá na tom, že výťah je „elevator“, žiaden posratý „lift“!

 

Simonetta Zalová

foto Universal, Sita

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2019)