Tomáš Hulík – Príroda ponúka tie najlepšie pikošky

 

Svoju kariéru dokumentaristu a fotografa divej prírody nenazve inak, ako „super jazda“. Od čias, kedy sa skamarátil s rodinkou bobrov na povodí Dunaja a nakrútil o nej úspešný dokumentárny film, mu pribudlo zopár šedín, ale získal oveľa viac: skúsenosti, nadšenie a neutíchajúci hlad po objavovaní. „Pobyt v prírode je ako závislosť,“ hovorí. „Niekto sedí pri telke, ale tam vonku, medzi stromami a zvieratami, beží oveľa lepšie programy. A netreba ich ani prepínať…“

 

Ako sa dnes darí vašej kamarátke, bobrici Ráchel?

Žiaľ, Ráchel je už v „bobrom nebi“, ako zvyknem hovorievať, a je to úplne prirodzené. Náš dokument, v ktorom hrala hlavnú úlohu, sme nakrúcali pred dvadsiatimi rokmi a bobry sa dožívajú približne pätnásť rokov života. Avšak na mieste, kde som zvykol fotiť, nakrúcať a zažívať dobrodružstvá zo života bobrov, stále stretávam jej potomkov.

 

Ako vznikol nápad zdokumentovať práve život bobrov v ich prirodzenom prostredí?

S kamarátmi sme sa najskôr snažili zachytiť jazveca, ale keď sme po niekoľkých nociach strávených v prírode nevideli ani jediný jazvečí chlp, bolo jasné, že sa nám to s týmto zvieraťom len tak ľahko nepodarí. Hneď nato som dostal tip od známej, Katky Zlochovej, že videla niekde v lese bobrie ohryzy. Zaujalo ma to, pretože bobor bol vtedy veľmi mystické zviera, ktoré každý poznal, ale málokto ho videl. Na našom území bol 150 rokov vyhynutý, až ho pani Johanna Sieber z Ekologického inštitútu Konrada Lorenza vo Viedni pomohla navrátiť do tamojšej prírody, skadiaľ sa bobry znova rozšíril nielen k nám, ale do celej strednej Európy.

 

Kde ste sa s kamerou zložili?

V roku 1997 sa u nás bobry zdržiavali len na pár miestach, vídali sme ich v povodí Dunaja, v okolí Bratislavy a na Záhorí, povedali sme si teda, že sa večer vydáme na prieskum do blízkosti ohryzov v Devínskej Novej Vsi. Mali sme šťastie, hneď na prvýkrát tam šplechol bobor chvostom do vody, čo je ich základný komunikačný nástroj v prípade nebezpečenstva. Vraveli sme tomu, že bobor chvostom „rachol“, no a keďže šlo o samicu, dostala meno Ráchel.

 

Film, ktorý ste nakrútili pre rakúsku televíziu vo francúzskej koprodukcii, dostal názov Hulik und der Biber, v slovenčine Hulík a jeho bobry. Ako dlho trvalo vybudovať si s divo žijúcimi bobrami priateľský vzťah?

Prvé tri mesiace sme sa „oťukávali“, približne po roku bolo jasné, že medzi nami funguje akási krehká dôvera. Samozrejme, vždy som dbal, aby som Ráchel a jej rodinu v žiadnom prípade neohrozil, aby som nenarušil ich prostredie a neprekážal v ich prirodzenom živote. Prvá fotografia vznikla asi po troch mesiacoch a dá sa povedať, že potom to už išlo ako na bežiacom páse (smiech).

 

Vedeli ste, čo môžete od bobrov očakávať? Ste síce prírodovedec, ale prvý, ktorý sa k nim tak veľmi priblížil…

V tom čase sme o živote tohto druhu mali pramálo vedeckej literatúry, spolu s kamarátmi sme teda boli na prírodovedeckej fakulte akýmisi priekopníkmi a pre mňa ako mladého prírodovedca to bol absolútne fantastický štart. Málokde sa písalo o európskych bobroch – žili vtedy na celom kontinente iba na štyroch miestach, na začiatku som teda o nich veľa vedomostí nemal. Avšak ich mapovaním, nakrúcaním a pozorovaním sa nám podarilo vyvrátiť či potvrdiť množstvo hypotéz ohľadne ich správania. Pani Sieber si ma vtedy vzala ako mladého študenta pod svoje ochranné krídla a kedykoľvek za ňou prišiel niekto s požiadavkou na fotografiu alebo video záber bobra, odkázala ho na jedného „šialeného slovenského študenta“, ktorý má najviac materiálu zo všetkých.

 

Chodili ste za Ráchel denne?

Okrem výnimiek, kedy nám plány skrížilo extrémne nevľúdne počasie, sme za ňou chodievali každý deň. Vlastne, každý večer. Bavilo ma to, v lese sa stále niečo dialo, cítil som sa ako v prírodnom kine a ako mladý prírodovedec som fascinovane sledoval celý lesný prírodný kolobeh a život zvierat. Nielen bobra, ale i ondatier, volaviek a ďalších. Noc v prírode je navyše ohromne dobrodružná a tajomná.

 

Kdesi som čítala, že práca ľudí, ktorí dokumentujú divú prírodu, je ako vojenský výcvik. Veľa kľačia, plazia sa, predliezajú…

Ale kdeže! Keď som nakrúcal dokumentárny film o orlovi skalnom, veľa času som pritom prespal. Nemal som čo robiť a orol má na všetko strašne veľa času (smiech). Počul som ho, keď priletel, sledoval som ho jedným okom a počúval jedných uchom, ale kým sa mi tak naozaj ukázal, vyčkával som pokojne aj niekoľko hodín. Jasné, aj lezieme, aj sa občas niekam predierame, ale pri tejto práci si možno aj celkom príjemne pospať.

 

Prekvapilo vás na správaní bobrov niečo výnimočné, čo odporovalo teórii?

Tvrdí sa, že bobry žijú monogamným životom a v trvalom zväzku s jedným partnerom, ale naša Ráchel taká nebola. Tá si žila sama, iba v období párenia kamsi na chvíľu zmizla (pravdepodobne za nejakým bobrom k rieke Morave) a potom sme ju zasa vídavali už len s potomkami. Na druhej strane, bolo tu čosi, čo sa v literatúre spomínalo a ja som tomu nechcel veriť: bobríci vraj majú zabehnutý akýsi „inštitút školy“, kedy starší súrodenci vychovávajú tých mladších a keďže sme naozaj strávili veľa času v ich tesnej blízkosti, dokázali sme vypozorovať, že to skutočne platí. Neskúsené, niekoľkotýždňové bobríčatá sú ako malé deti, pobavilo nás, ako sa snažili v tej svojej kožušinke plnej vzduchu ponoriť do vody tak, že do nej strčili iba hlavu a tvárili sa, že ich nikto nevidí…

 

Kedy ste cítili, že vám Ráchel dôveruje?

Napríklad, keď sa vydala aj s bobríčatami chodníčkom, v ktorého strede som sedel ja. Dvihla hlavu, pozrela na mňa prosebnými očkami a akoby mi vravela: „Ustúp…“ Skončilo to tak, že sme sa postupne naučili akési základy bobrej reči, ich komunikácie, vedeli sme sa pozdraviť a bobrica k nám priplávala a odzdravovala. Málokto vie, že bobry sú mimoriadne „ukecané“ stvorenia a keď vojdú do svojej nory, malé bobríča sa musí zvukmi pozdraviť, identifikovať, no keď to urobí nesprávne, mama ho vyrazí von. Mláďatá si medzi sebou neustále štebocú, rozprávajú, ich život je naozaj fascinujúci.

 

Mala Ráchel svoju typickú povahu?

Určite áno, každé zviera má svoju povahu, niektoré je hravejšie, iné vynaliezavejšie alebo skúmavé, celkom ako v ľudskom spoločenstve, ale nejako ich personifikovať či hovoriť o citových prejavoch bobrov – to je azda trošku nadnesené. Mnohí ľudia nechápali, ako sme bobry medzi sebou vlastne rozlišovali, ale rozpoznávali sme ich skôr vizuálne. Často sme sa s nimi vídali, a tak sme sa naučili rozlišovať, ktorý je ktorý. Bobry majú istotne aj svoje povahové črty, spôsoby, ako sa prejavujú, sú predsa živé bytosti, ale ak by som tvrdil, že Ráchel bola zodpovedná matka, musel by som to pripísať skôr inštinktu, ako jej povahe, rovnako ako fakt, že niektorí jedinci sú doslova umelcami v stavaní hrádze či rúbaní stromov a iní zasa prachobyčajní babráci.

 

Bobrí projekt trval takmer desať rokov a priniesol vám náležitú slávu. Bol váš prvý dokument vstupenkou do veľkého sveta dokumentárneho filmu?

Určite, veď v Rakúsku ma doteraz poznajú ako „Biebermana“ a mnohí ľudia si ma zaradia práve vďaka filmu o bobroch. Myslel som si, že zo všetkého najťažšie je dostať sa do veľkého sveta dokumentu, ale nie je to tak. Enormne ťažké je v ňom zostať. Latka sa tam posúva neustále vyššie a prinášať stále pekné, atraktívne veci je pre filmárov a fotografov veľmi náročné.

 

Niektoré filmy ste nakrúcali doslova v intímnej vzdialenosti od zvierat, iné mali širší záber a ponúkali pohľad na celé horstvo či dokonca krajinu. Čo je pre vás zaujímavejšie?

Najzaujímavejší projekt je ten, na ktorom práve robím a musím povedať, že som si doteraz všetky vymýšľal a plánoval tak, aby boli pre mňa skutočne zaujímavé. Prírodopisné filmy som párkrát „preťal“ cestopismi alebo filmami o Slovensku, posledný napríklad predstavuje jeho odvrátené stránky, nie krásu a dokonalosť prírody. Malý rozdiel však medzi filmami o zvieratách a tými, ktoré zaberajú nejaký väčší celok, určite je: keď nakrúcam celok, vždy sa tam odohrá niečo, čo neočakávam a nazbieram množstvo záberov, ktoré mi dávajú oveľa viac na výber. Nakrúcať život jedného zvieraťa býva oveľa náročnejšie. Za všetky príklady spomeniem jeden: keď sme dostali nápad nakrútiť dokument o rysoch, pôvodný plán bol, že začneme v momente, keď v zajatí narodené a nami vychované rysy pustíme do voľnej prírody, kde ich budeme monitorovať a sledovať, ako sa adaptovali z ľudskej starostlivosti na divočinu. Rysy však odrazu zmizli a my sme ich nikdy viac nevideli, okrem dvoch záberov na fotopasci, ktoré potvrdzujú, že sa bez nás majú dobre…

 

Film o rysoch ale napokon vznikol…

Šťastie spočívalo v tom, že ma baví všetko zaznamenávať, a tak som mal kameru pustenú aj celý čas do momentu, kým rysy odišli. Výchova rysov nemala byť hlavnou myšlienkou filmu, ale nakoniec sa z neho stal asi najúspešnejší dokument, aký sme nakrútili a rakúska ORF ho zaradila medzi svoje špičkové dokumenty odvysielané v mnohých televíziách sveta. Prečo mal taký úspech? Je v ňom krásny príbeh, a ten väčšinou predáva…

 

Príbeh s rysmi je azda dôkazom, že dokumentárny film nevznikne len na základe fixného scenára, ale svoju významnú úlohu v ňom zohráva improvizácia…

Nikdy si nedokážeme vopred naplánovať, čo vo voľnej prírode zviera urobí a ako zareaguje. Môžeme si naplánovať záber či scénku, no zrazu sa pred vami všetko odohrá inak, stretnutia so zvieratami v prírode bývajú nepredvídateľné. Dobrou správou je, že to, čo sa tam udeje, vypáli častokrát oveľa lepšie, ako sme si vysnívali. Najlepšie „pikošky“ a najnádhernejšie  čerešničky na torte prináša samotná príroda…

 

Príbeh s rysmi a myšlienka vrátiť ich do divej prírody pripomína snahu známej biologičky Jane Goodall, ktorá takto pomáha šimpanzom. Boli ste si istí, že to s rysmi vyjde?

Vedeli sme, že je to možné, môj kolega Miloš Majda, s ktorým sme sa do projektu pustili, totiž už predtým jedného rysíka vychoval. Najskôr sme si chceli vziať dve rysíčatá, ktoré sa našli pri vypaľovaní haluziny a niekto pravdepodobne vypálil aj ich príbytok, pričom ich matka sa dlho nevracala. Okamžite som začal zháňať peniaze a vybavovať všetko potrebné, boli sme pripravení skôr, ako sa k nám rysíčatá mali dostať. Medzitým však, žiaľ, jedno z nich uhynulo a druhé nebolo v takej kondícii, aby sa mohlo vrátiť do prírody. Nakoniec nám dvoch malých rysov, Lízu a Mura, ponúkli v ostravskej ZOO.

 

Ako možno vychovať dvoch rysov?

Rys je šelma, má vrodených veľmi veľa inštinktov, ale množstvo úkonov jej treba najskôr ukázať. Ak si niekto myslí, že také zvieratko postavíme doprostred lesa a ono „vie“, čo má robiť, mýli sa. Vedeli sme, že to bude náročné, starostlivosť o šelmy nám zabrala 24 hodín denne, 7 dní v týždni počas celého roka a ďalší rok sme sa ich snažili nájsť. Na druhej strane to boli fascinujúce dva roky, veď si len predstavte, že chodíte každý deň na prechádzku s rysom…

 

Najprv ste s nimi bývali v Dolnom Kubíne v Milošovom byte. Tam ste ich aj „venčili“?

V Kubíne sme mali postavenú voliéru na balkóne na siedmom poschodí v paneláku. Boli tam len dočasne, kým sme im pripravili chatu, požičanú od Národného parku Veľká Fatra, vzdialenú asi 13 km od akejkoľvek civilizácie a bez mobilného signálu. Tam sme mali dokonalé možnosti ukázať rysom, kadiaľ sa pohybuje zver, vzali sme ich na miesta, kde sú vtáčiky, kde sa schovávajú jašterice a kde môžu byť ukryté myši. Výchova rysa nie je o tom, že s nimi leziete po konároch alebo trháte v ústach mäso, to vedia inštinktívne. Musíte ich učiť spoznávať terén, les a miesta, kde nájdu potravu, kde sa vedia ukryť. Keď to raz zažijú, už to vedia na celý život.

 

Najskôr malé šelmičky, potom dospelé šelmy s človekom v jednej chate. Nebola ich výchova nebezpečná?

Dávali sme si veľký pozor aj kvôli tomu, že sme boli mimo signálu a na miesto bolo potrebné prísť autom, ak by sa teda stalo niečo vážne, mali by sme problém. Rys má pazúry ostré ako žiletky, stačilo by, aby sa zahnal a pokojne by nimi rozrezal človeku tepnu. Taktiež sme stále mali na mysli, že rysy pripravujeme na život v prírode, nadväzovať s nimi akékoľvek puto alebo vyhľadávať kontakt nad rámec, by bolo nezodpovedné. Z toho všetkého je jasné, že „mojkať“ sa s rysom nemôžete.

 

Necítili ste smútok, keď sa rysy rozbehli do lesa a už sa nevrátili?

Netušili sme, že odídu. Robili to bežne, že sa šli zahrať do lesa, hovorieval som, že „zmizli v prítmí stromov“. Dokonca som v ten deň s nimi chodil dlho po lese, ale už som sa chcel vrátiť, a tak som šiel sám, mysliac si, že sa ako vždy ukážu, keď pocítia hlad. Lenže už neprišli. Nesmútil som, práve naopak, cítil som zadosťučinenie a mal som pocit, že sme spravili niečo dobré. Ešte radšej som bol, keď Mura po mesiaci zachytila foto pasca, prechádzajúc cez mostík, po ktorom chodil denne. O Líze toho nevieme veľa, s Murom sa rozdelili, presne ako sme predpokladali. Spolu by nemohli fungovať, ona bola decentná, elegantná dáma, špičková v chytaní potravy, on bol klasický divoch, ktorý jej každú ulovenú korisť vždy ukradol.

 

Ktorý film vás najviac potrápil?

Dokument o orlovi skalnom. K orlom ma priviedol opäť Miloš Majda, odborník na orly. Šlo o enormne ťažké nakrúcanie: orlov je málo, v tom čase u nás žilo cez 100 párov, nie každý pár úspešne vyhniezdil a hlavne – človek nesmie pri nakrúcaní spraviť ani najmenšiu chybu, lebo orol môže kvôli tomu opustiť znášku či čerstvo vyliahnuté mláďatá. K tomu sa druží i množstvo „vonkajších“ problémov, neprajníkov a miestnych frflošov, nespokojných s tým, že má nejaký Bratislavčan nakrútiť dokument o orloch. Orol skalný však bol pre mňa logickým krokom, je to mystické zviera, ktoré nemá každý šancu vidieť a máloktorý bežný človek ho rozozná.

 

V Afrike je kráľom zvierat majestátny lev. Kto kraľuje slovenským lesom?

Stopercentne vlk, rys, mačka divá, jednoducho predátori alebo „vrcholové zvieratá“, dravce, ktorých je málo a stoja na vrchole potravinovej pyramídy. To všetko z nich zároveň robí zvieratá, ktoré nemá každý rád, ľudia sa ich boja, lebo sa boja nepoznaného. Preto sa boja vlkov – funguje tu syndróm Červenej čiapočky, boja sa aj medveďa, lebo si myslia, že ich túži iba zjesť…

 

S Pavlom Barabášom ste sa podpísali pod dokument Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase. Film vznikal dva roky, ako si na to spomínate?

Pre mňa šlo o druhý film v poradí a naivne som si vybral Vysoké Tatry, lebo sú pekné, každý tam už bol a žijú tam úžasné zvieratká. Keď som však premýšľal nad konceptom, prišiel som na to, že to sám nedám a potrebujem niekoho, kto je v Tatrách ako doma – Paľa Barabáša. Stretli sme sa, porozprávali a dali film spoločnými silami dokopy. Pre mňa ako mladého dokumentaristu to bola vysoká škola filmárska, len s úžasom som sledoval, ako Paľo rozumie Tatrám, ako ich má napozerané, pobehané a ako vedel, že 26. decembra musíme byť na Lomničáku, lebo vtedy je tam najkrajšie svetlo. A aj bolo. Ja som zasa trávil hodiny a hodiny so zvieratkami, s kamzíkmi či svišťami, aby som dokázal zachytiť tie najlepšie momenty. Za mňa to bola jedna špičková spolupráca.

 

 

Gabina Weissová

foto Tomáš Hulík, Juraj Starovecký

 

Celý rozhovor si prečítajte vo februárovom čísle MIAU (2021)