Tomáš Tiefenbach – Slovensko je skvelá krajina na experimenty

 

Prvý biznis spravil hneď po škole, keď jeho otec dostal bláznivý nápad zveriť mu rodinnú IT firmu, a tú po vyše roku so ziskom predal. Ďalší biznis rozbehol na Ukrajine, kde ho však v sľubnom rozlete pribrzdili tragické udalosti na Majdane. Vrátil sa teda na Slovensko a založil niekoľko start-upov. Ten najnovší má názov LURITY, využíva možnosti umelej inteligencie a je absolútne nadčasový.

 

 

V mladosti ste snívali o červenom Porsche, o modelke po svojom boku a o nekonečnom bohatstve. Nesnívali ste priodvážny sen?

Samozrejme, naše priority sa postupom času menia, ale vtedy som to myslel vskutku vážne. Mal som dobré zázemie, chcel som jednoducho viac, ako som momentálne mal. Sníval som tento sen ešte predtým, ako som sa vybral na študijný pobyt do Austrálie, ku ktorému ma dohnal pocit, že ak odídem poriadne ďaleko, problémy, ktoré doma riešim, sa niekam stratia. V tom čase som totiž nebol spokojný ani sám so sebou, ani so svojím životom, ktorý sa neuberal smerom, po akom som túžil.

 

 

 

Z čoho pramenila vaša nespokojnosť? 

Nevedel som celkom presne, čo by som rád robil a ani som nemal jasnú predstavu, kam to chcem dotiahnuť. Avšak vedel som, čo chcem mať. Obdivoval som úspešných podnikateľov, svetových lídrov, ktorí si žili spokojný život. Čítal som veľa o podnikateľských celebritách ako Steve Jobs či Elon Musk a chcel som mať ich bohatstvo. Samozrejme, netušil som vôbec nič o tom, čo za ich majetkom stojí a čo všetko musí človek spraviť, aby sa k takejto finančnej samostatnosti dopracoval; dokonca som pre to, aby som sa im aspoň priblížil, vôbec nič neurobil.

 

Pomohol vám útek od problémov k Protinožcom?

Myslel som si – celkom naivne – že odchodom do neznáma možno začať odznova, že sa tým problémy stratia a človek môže rozbehnúť od nuly celkom iný život. Nič sa však nezmenilo, svoje starosti som len preniesol na iné miesto a bolo to o to ťažšie, že som prišiel aj o všetky kontakty a blízkych. Nikoho som tam nemal, musel som si hľadať ubytovanie, prácu, naučiť sa žiť samostatne. Austrália však pre mňa bola jasná voľba, chcel som sa zlepšovať v angličtine a mám rád teplejšie podnebie (smiech).

 

Ako vyzerali prvé dni a týždne?

Chodil som do školy, študoval manažment a angličtinu, pričom som zažíval malý kultúrny šok, pretože prevažná väčšina mojich spolužiakov boli Kórejci, Japonci, Vietnamci a Thajčania… prakticky žiadni Európania. Dostal som príšerné ubytovanie u starej Číňanky, ktorá mi prenajala polovicu jednej miestnosti, oddelenej iba plachtou, za ktorou prevádzkovala svoj malý masážny salón. Samozrejme, na fotkách to všetko vyzeralo inak, odmietol som jej teda zaplatiť a keďže sa zľakla, že príde o svoj ročný príjem, našla mi iné ubytovanie v druhej časti svojho domu. Až v Austrálii som zistil, že vlastne vôbec neviem dobre po anglicky a že nájsť si popri škole nejakú prácu bude asi poriadne tvrdý oriešok…

 

Práve kvôli jazyku?

Áno, mohla za to moja angličtina… Chcel som popri škole robiť najskôr čašníka, ale z každej práce ma po týždni vyhodili, pretože som si nevedel zapamätať objednávku. Keďže som nerozumel, zapisoval som si všetko foneticky, ale to mi veľmi nepomáhalo… a všetko mi neustále padalo z rúk. Bol som asi najhorší čašník v celkom okolí. Čudoval som sa, ako je možné, že sa toľko mladých ľudí uchytilo v Austrálii na pozíciách čašníkov. Mne to jednoducho vôbec nešlo.

 

Nechceli ste sa vrátiť domov?

Mal som také nutkanie asi po troch – štyroch mesiacoch, keď sa mi minuli takmer všetky peniaze. Ale nerád sa vzdávam, takže som opäť obiehal všetky reštaurácie a posielal životopisy, kam sa len dalo. Žil som v turistickom meste Gold Coast, kde sa kariéra v IT alebo vo finančníctve robiť nedala a kde som stretával len samých barmanov, kuchárov a čašníkov… Škola ma celkom bavila, navyše, bola rovno na pláži. Táto skúsenosť sa však ukázala ako neoceniteľná, keďže ma naučila viacero vecí:  vždy môže byť ešte horšie, na každý problém existuje riešenie a ak sa mám na niekoho spoliehať, musím to byť len ja sám. V Austrálii som napokon vydržal deväť mesiacov.

 

Kam sa ubrali vaše ďalšie kroky?

Domov som sa vrátil trochu „okľukou“, pretože som si to s priateľmi, ktorých som spoznal v Austrálii, strihol cez Thajsko, aby som si tam spravil vyše trojmesačnú cestovateľskú zastávku. V Bangkoku sme si zohnali motorky a prejazdili sme Kambodžu, Vietnam, Laos a kúsok Barmy. Až vtedy som si uvedomil, ako oklieštene som žil na Slovensku a že je smiešne, keď sa naša malá krajina delí na nejaký východ a západ… To si však každý uvedomí, až keď spozná iné krajiny a zažije na vlastnej koži, ako veci fungujú „vonku“. Samozrejme, niekedy lepšie, niekedy horšie, ako u nás, ale aspoň to dokážem s malým nadhľadom porovnať. Keď som sa nakoniec vrátil na Slovensko, otec mi odovzdal svoj biznis, malú IT firmu, ktorú viedol dlhých osemnásť rokov. Chcel ešte v živote skúsiť niečo iné…

 

To bol celkom odvážny krok, nemali ste predsa nijaké skúsenosti…

Sám som sa čudoval, že to urobil a ja sám som si to predstavoval veľmi jednoducho. Otec mi povedal, aby som s firmou v čase krízy niečo spravil a ja som ho poslúchol – o rok a pol som ju predal (smiech). Dovtedy sa nám však podarilo ju stabilizovať a získať nových zákazníkov, takže sme ju predali celkom výhodne a dnes tento krok považujem za svoju prvú podnikateľskú skúsenosť. Neskôr som sa zamestnal v klasickej korporátnej spoločnosti, kde ma vychovali, vyškolili a ja som sa z produktového manažéra dostal až na pozíciu IT experta v oblasti dizajnu služieb. Bavilo ma to, ale nie úplne napĺňalo. Opäť som chcel niečo viac. Niečo vlastné. Podnikateľské riziko. A potom ma zlákala Ukrajina.

 

O tej som čítala na vašom blogu. Zdá sa, že to bola veľmi zaujímavá životná epizóda…

Pôvodne som vlastne šiel do Indie, každý rok som na dovolenky minul všetky peniaze, ktoré som si našetril, ale nikdy som nesedel na zadku na pláži. Vždy som si kúpil iba letenku a na mieste som si plánoval, čo budem robiť a čo chcem vidieť. Cestoval som v Indii po klasických turistických lokalitách, no a cestou späť sme kvôli poveternostným podmienkam mali medzipristátie a jednodňové zdržanie v Kyjeve. Vybral som sa do centra mesta, všetko som fotil… keď tu mi zrazu v tej strašidelnej zime vypadol z rúk telefón a rozbil sa na ňom displej. Trochu som znervóznel, mal som v ňom všetky kontakty, ktoré som potreboval už na druhý deň, a tak som sa vybral hľadať opravovňu, ktorá by mi pomohla. Nik nevedel po anglicky, nik netušil, koľko bude trvať oprava, ale všetci sa zhodli, že za menej ako tri týždne to nie je reálne. Telefón som však potreboval okamžite. A potom mi ktosi povedal, že v akomsi stánku na trhovisku Radiorynok sedí nejaký človek, ktorý by mi vedel pomôcť…

 

Nič iné, ako nájsť ho, vám zrejme ani neostávalo…

Nebol to klasický trh, ale akýsi blšák s káblami a elektronikou. Za stolíkom sedel chlap v rukaviciach, ktorý mi chcel mobil vziať z rúk, že sa s ním o chvíľu vráti. Až tak som mu ale neveril, mobil som mu nedal, ale hneď mi napadla myšlienka: ako je možné, že v krajine, kde má snáď každý človek iPhone, neexistuje služba, ktorá dokáže opraviť takýto mobil na počkanie? Ležalo mi to v hlave aj doma na Slovensku a hoci u nás už medzitým vznikali podobné služby, vrátil som sa do Kyjeva a otvoril rýchloopravovňu iPhonov. Prvú pobočku sme mali v nákupnom centre Dream Town a zákazníkom sme garantovali, že do štyroch hodín ich mobily opravíme. Dosť rýchlo sme vyrástli na tri pobočky v troch nákupných centrách a darilo sa nám, všetko sa zosypalo až po nešťastných udalostiach na Majdane (viac ako sto civilistov prišlo o život počas stretov s políciou), kedy som si povedal, že to balím a vraciam sa domov.

 

 

Gabina Weissová

foto Jozef Barinka

 

Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2018)