Veronika Janečková – Dôležité je mať otvorenú myseľ

 

Kedy je veľa už priveľa? Odpoveď je často taká osobná, že na ňu musí prísť každý sám. Veronika Janečková našťastie spoznala správny okamih, kedy zatiahnuť ručnú brzdu. Z metropolitného Londýna, ktorý ju natoľko strhol do víru práce a súperenia o vyšší status a ambicióznejšie plány, až z toho vyhorela, odišla za zvukmi džungle a šumiacich morských vĺn na filipínsky ostrov Siargao. Oddala sa jednoduchému životu, srdečnosti a úprimnosti ostrovanov, zbavila sa nepotrebných vecí a postupne našla nielen samu seba, ale aj vysnívanú prácu, ktorú si ušila na mieru tak dokonale, že ju dnes vyhľadávajú firmy z celého sveta.

 

Keby vám niekto pred rokmi povedal, že sa usadíte vo filipínskych a austrálskych surferských destináciách a budete odtiaľ riadiť vlastný biznis, ako by ste reagovali?

Asi by som sa veľmi nadchla a chcela sa dozvedieť viac. Veľakrát poviem niečo s nadsázkou a ono sa to často aj stane. Ešte na základnej škole som len tak povedala, že pôjdem pracovať a študovať do Anglicka a o pár rokov som sa tam aj ocitla. Myšlienkami si často dokážeme priťahovať veci, snažím sa s tým pracovať. A dávam si pozor na to, čo si želám (smiech).

 

Využili ste to aj pri budovaní vzťahov?

Partnera som stretla počas prvej návštevy na Filipínach, v období, keď som prežívala ťažké stavy depresie. Bola som na tom psychicky zle, stratila som zmysel života, bola som zhnusená zo systému, ľudí aj vzťahov. Hoci som v Londýne mala skvelých priateľov, často sa mi pri nových známostiach stávalo, že ma človek chcel ohromiť tým, čo vlastní a aký má titul. Všetci sme to hrali na statusy a komplikované názvy profesií. Hodnotila som ľudí cez to, čo robia a rovnako aj oni mňa. Uvedomila som si, že za tým často nie je veľa hodnoty a začala som voči tomu cítiť odpor. Filipíny boli opakom Londýna, nik tam neriešil veľkomestské kvality, univerzity, prácu, postavenie. V hlave som si upratala, čo nechcem v živote, a tým sa mi lepšie formovalo to, na čo som sa začala upriamovať. A tak som stretla aj Mickeyho, ktorý sem prišiel surfovať a s ktorým aktuálne žijem na východnom pobreží Austrálie.

 

Čím ste sa túžili stať ako dieťa?

Na základnej škole mi imponovalo umenie, chodila som na výtvarnú a hrala na bicie. Venovala som sa modelingu, no neskôr som zistila, že ma viac baví byť v pozadí. Zvažovala som preto módne návrhárstvo, mamina ma naučila aj šiť. Neskôr prišli dva protipóly: psychológia a medzinárodné vzťahy a politika. Chcela som zachrániť svet a robiť veľké zmeny. Táto ambícia bola asi najviac hmatateľná, vo voľnom čase som študovala filozofiu, politiku, veľa teórie od Machiavelliho až po fungovania mafie a jej stratégie. Nakoniec som skončila pri politike.

 

Do Londýna ste sa presťahovali hneď po maturite. Prečo ste hľadali šťastie tam?

Chcela som si tam nájsť letnú brigádu a potom sa vrátiť na Slovensko alebo do Česka a pokračovať v štúdiu. V Anglicku ma to však veľmi uchvátilo. V tom čase sa mi rozvádzali rodičia, čo bolo pre mňa kritické obdobie. Slovensko pre mňa vtedy predstavovalo stresujúce miesto, ktorého som nechcela byť súčasťou. Začala som sa obzerať po anglických univerzitách a zvažovala, že by som sa prihlásila narýchlo tu. Našla som školu, zobrali ma a hneď po lete som začala študovať. Takéto rýchle rozhodnutie som vôbec neplánovala. Do Londýna som išla s vtedajším partnerom. Boli sme v novej situácii, museli sme si na seba zarábať, nie pod krídlami rodičov ani malého mesta, z ktorého sme pochádzali, a tak náš vzťah prechádzal výzvami a nakoniec nevydržal. Kompletne sa mi zbúral jeden svet a otvoril druhý.

 

Londýn má dravé prostredie, navyše ste boli novo „odstrihnutá“. Ako spomínate na toto obdobie?

Bolo to hrozné. Nikoho som nepoznala, prechádzala som emočným kolotočom. V roku 2006 tam v lete vládli extrémne horúčavy. Keď som raz behala po meste a hľadala si prácu, od vyčerpania som odpadla v autobuse. Začala som študovať kombinovaný titul medzinárodné právo a politika. Učila som sa latinčinu, angličtinu aj francúzštinu, k tomu anglický spôsob výučby, na ktorý som si musela zvykať. Ľudia tu rozoberajú jednu esej aj tri týždne, učia sa na tom argumentovať, analyzovať, formovať si vlastný názor. Štúdium bolo náročné, snažila som si pri ňom privyrábať a zostávala v radikálnom šetriacom móde. Robila som s potravinami, takže som jedla v práci, a to najmä pečivo. Pribrala som asi osem kíl. Nebolo to idylické.

 

Po univerzite viedla vaša cesta do Bruselu…

Hneď po škole som si podala žiadosť na prestížnu stáž v Európskej komisii. To bolo prvýkrát, kedy som mala Londýna plné zuby, náročná kombinácia práce a štúdia, neustále cestovanie… V Bruseli som bola takmer rok, tam som si však uvedomila, že to nie je miesto pre mňa. Pomohlo mi to pozrieť na Londýn z inej perspektívy. Rozhodla som sa, že sa vrátim a odstránim muchy, ktoré mi prekážali. Utriaslo sa mi tiež, čo chcem robiť po profesionálnej stránke a Londýn som vnímala ako miesto s potenciálom zrealizovať moje ambície.

 

Podarilo sa vám zmeniť, čo ste si predsavzali?

Presťahovala som sa bližšie k práci, aby som sa mohla presúvať pešo. Odtiahla som sa od spoločenského života, viac som sa sústredila na seba a užší okruh ľudí. Viac som športovala a začala chodiť na surfové výlety – najprv v Portugalsku, potom na Bali a aj do studenej vody v Anglicku, kam sa dalo dostať autom po práci. Odišla som zo sveta vysokej politiky a byrokraticie do kreatívneho a robila hmatateľnejšie veci ako len papierovačky. Nastúpila som do inovačného štúdia, kde vyrábali digitálne produkty na mieru pre rôzne firmy. Prvým bol Skype in the Classroom a následne som prešla k ďalším projektom, ktorých cieľom bolo uľahčiť či zlepšiť ľuďom život, prípadne pomôcť produktom dostať sa na trh. Bolo to veľmi stimulujúce prostredie.

 

Popritom ste stihli založiť úspešný portál „Odviati“ o úspešných Slovákoch v zahraničí.

Veľa som sa pohybovala medzi Slovákmi a Čechmi, stretávala som zaujímavých ľudí a vypočula si úžasné príbehy. Každý si prechádzal svojou cestou, bolo to inšpiratívne. Na jednej párty som spoznala Dávida Stolárika, spoluzakladateľa projektu. Povedal mi o predstave magazínu, až sme sa dopracovali k projektu Odviati. Mali sme veľa zaujímavých nevypovedaných príbehov, tradičné médiá ich nepokrývali a mňa bavilo nachádzať hodnotu často aj na miestach, kde ju samotní oslovení ani nevnímali. Túžila som pomôcť Slovákom k väčšej otvorenosti, v rozhovoroch sme veľa rozoberali diverzitu či rasovú nerovnosť. Dávida inšpiroval projekt Humans of New York, venoval sa umeleckej stránke a ja zasa stratégii. Chceli sme nasledovať filozofiu pomalých médií a long-form článkov. Bol to pre nás postranný projekt a keďže sme nechceli, aby zo stránky na ľudí vyskakovali reklamy, nemali sme žiadnu finančnú podporu. Neskôr sme sa viac venovali iným záujmom a hoci magazín stále existuje, už mu nevenujeme energiu. Verím, že bol súčasťou novej vlny v médiách a chceme, aby pretrval v online svete.

 

Na ktorý z rozhovorov spomínate dodnes?

Živo si spomínam na rozhovor s Ivetou Radičovou. Skutočnosť, že sa nám ho podarilo získať, ako sme si kvôli tomu kúpili lístky do Berlína na vlastné náklady a potom zrazu sedeli v jej kancelárii vo výskumnom inštitúte, kde vtedy pôsobila. Strávili sme tam niekoľko hodín, veľa zostalo povedané len mimo záznamu. A hoci sme boli nervózni, malo to silnú energiu. Všetky rozhovory sme robili naživo a za mnohými sme aj cestovali. Aj preto si pamätám všetky miesta, emócie, slová, energiu ľudí. Bolo to veľmi intenzívne a veľmi to ovplyvnilo naše životy.

 

Kto sú podľa vás najväčší zahraniční Slováci?

Na Štefana Krasňanského, ktorý v Londýne organizuje veľké koncerty a podujatia. Symbolizoval tam pre mňa slovenského otca kultúry. Vytvoril priestor, aby sa všetci mohli stretávať, prinášal interpretov. Sám to veľakrát nemal ľahké, robil to však z lásky a z presvedčenia a zostal pritom veľmi pokorným človekom. Aj Barborka Kočnerová Paziam, majiteľka brazílskej reštaurácie v Londýne. Nebála sa otvoriť iným vplyvom a prijať, kým všetkým môže byť. Títo ľudia sú výnimoční nie tým, že sú Slováci, ale tým, že majú veľmi otvorené vnímanie. Je super, že človek odniekiaľ pochádza, pôvod nás predsa spája, ale oveľa dôležitejšie je mať otvorenú myseľ, schopnosť spolunažívať s inými národnosťami a profitovať z týchto zážitkov. Slovenská mentalita má veľa bolestí a múch, ktoré sa dajú vychytať. Nemusí byť vôbec zlé odbehnúť zo Slovenska nielen fyzicky, ale aj v myšlienkach a prehodnotiť, čo sme boli naučení.

 

Ako vnímate našu mentalitu?

Mám pocit, že mnohí Slováci sú zacyklení v systéme, ktorý má veľa pozostatkov z bývalých režimov, okupácií, ale aj korupcie a politiky. Napríklad aj Filipínci boli často kolonizovaní a majú veľmi striktný režim, ale vedia sa radovať. Slováci sú v oblasti užívania si života na škále od 1 do 10 (10 je najviac) niekde na čísle dva alebo tri. Nám vždy vštepovali, že si všetko musíme oddrieť a užívať si – to je vystavené ohováraniu, závideniu, odsudzovaniu. Ak niekto prejaví radosť, spomenie svoje šťastie alebo blahobyt – teda presne to, čo by malo napĺňať naše životy na maximum – sa často vníma negatívne. Na ľudí to pôsobí skľučujúco, často si navzájom neveria, a tak vzniká nevraživosť. Ľudia potrebujú pocit bezpečia, aby sa mohli prejaviť, a ten na Slovensku podľa mňa chýba. Pretrváva tu hodnotenie, zosmiešňovanie, ponižovanie či dokonca trestanie za to, že sa niekto prejaví. Vnímam to však ako človek, ktorý na Slovensku nežil od svojich devätnástich, čo je už 13 rokov. Myslím, že keď vám Slováci začnú veriť, sú veľmi srdeční. Vzniká tu aj veľa zaujímavých iniciatív, mení sa politický vplyv a mnohí robia skvelé veci.

 

Vášmu odchodu na Filipíny predchádzalo vyhorenie. Kedy pretiekol pohár a veľkomesto ste začali vnímať ako nepriateľa?

Bolo to postupné. Mala som v Londýne jeden vzťah, ktorý pripomínal taký „transakčný“ a dosť ma to demotivovalo. V práci som mala pocit, že moja sloboda začína byť obmedzovaná – pracovala som cez víkendy, veľa som musela cestovať, nemala som ani minútu na seba. Vtedy som to nenazývala vyhorenie, len som vnímala, aká som z práce vyčerpaná, začalo mi vadiť, že jej venujem toľko času, že robím na veciach, ktoré pre mňa už veľa neznamenali. Začala som spochybňovať zmysel svojej práce a zároveň vyhľadávať úniky – chodila som na jogu, vyhýbala sa spoločenským podujatiam, prechádzala som existenčnou krízou. Z práce sme namiesto vianočného večierka chodievali s tímom na pláž. Mimo kancelárie som vždy ožila. Začala som chodiť na surfové výlety a zistila som, že som iný človek. Uvedomila som si, že tá divoká, kreatívna a nespútaná časť mňa, ktorá sa chce prejaviť, je v Londýne utláčaná. Nestotožňovala som sa viac so svojou prácou ani so životným štýlom. Bola som zaseknutá v starom systéme a cítila sklamanie a odpor.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Veroniky Janečkovej

 

Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2019)