Victoria Vargová – Hlavu mám plnú nápadov

 

Nepochybne to bol najväčší hit minulého leta. V rádiách rotoval aj niekoľkokrát za deň a tí menej znalí ani netušili, že za singlom Where Did You Go sa skrýva košická kapela Peter Bič Project. Znalí hudobných noviniek však mali uši na stopkách, lebo mega úspešná pesnička odštartovala kariéru novej speváčky v kapele. Victoria Vargová sa k Peter Bič Project pripojila na sklonku leta 2016 a po dvoch úspešných singloch Skúšame sa nájsť a Where Did You Go nahrala s kapelou ďalšiu letnú novinku Nedívaj sa tak. A keďže Bičovci plánujú v lete vystúpiť na viacerých hudobných festivaloch a mestských slávnostiach, pesničku a jej speváčku si budete môcť vychutnať naživo vo viacerých slovenských mestách.  

 

1O Východniaroch a východniarskej náture kolujú legendy. Ako vidí Východniarka Viktória samú seba?

Na Východnom Slovensku som sa narodila a žijem tu celý život. Cítim sa tu dobre, som tu doma a rodné Košice mám veľmi rada. Na Východniaroch mi imponuje ich pohostinnosť, zmysel pre humor a že sa vedia dobre baviť. Ale ja ľudí nerozdeľujem podľa toho, kto kde žije. Dobrých a zaujímavých ľudí môžete stretnúť všade a to isté platí o tých menej dobrých a menej zaujímavých…

 

2. Z Košíc to máte najbližšie do Maďarska, ale nám najbližší národ, kultúrne aj historicky sú Česi. Dnes ľudia cestujú po celom svete, často však najmenej vedia o svojich susedoch… 

Narodila som sa, keď už Česi a Slováci netvorili jednu krajinu, ale moji rodičia ešte žili v Československu a aj mi o tých časoch veľa rozprávali. Babka z maminej strany pochádza z najzápadnejšieho českého mesta Aš, takže tak trochu z Čiech je aj vo mne, celkovo mám k tejto krajine blízko. Môj otec hrá na gitaru a spolu s ním som odmalička spievala české trampské, country či folkové piesne, napríklad Nedvědovcov, Michala Tučného, Waldemara Matušku… Istým spôsobom ma aj on od detstva viedol k hudbe. Máme jednu zvlášť obľúbenú pieseň, ktorá nesmie chýbať nikdy pri žiadnej príležitosti, volá sa Bláznova ukolebávka.  Tiež si vždy rada zájdem na výlet do krásnej Prahy, najradšej sa prechádzam po Karlovom moste, sledujem pouličných umelcov, dívam sa na lode na Vltave. Má to pre mňa také zvláštne čaro.

 

3. Ako ste sa cítili medzi svojimi rovesníkmi, na škole, v čase dospievania? Snažili ste sa zaradiť, alebo ste radšej plávali proti prúdu?

Väčšinou som uprednostňovala menšie partie ľudí, ktorí mi boli niečím podobní, či už rovnakým hudobným vkusom, alebo tým, že sa im nechcelo učiť, tak ako mne (smiech). Zásadne som nikdy nič nerobila len preto, že to robia ostatní.

 

4. Dokázali byť učitelia pre vás vzorom hodným nasledovania, inšpiráciou alebo vás skôr nudili, nemotivovali, poprípade na vás úplne kašľali?

Nebolo by fér pripisovať chybu len jednej strane. Z vlastnej skúsenosti viem, že študenti vedia byť občas pekne nepríjemní, ani ja som nebola výnimkou. Ale stalo sa mi aj, že ma učiteľka nemala v láske už v momente, keď ma prvýkrát uvidela a dávala mi to patrične najavo. Napriek tomu, zrejme o tom ani sama nevie, ma veľa naučila. Bola to angličtinárka, čiže aj vďaka nej sa teraz viem dorozumieť v zahraničí, či napísať anglický text. Nikdy som sa nestretla zo strany učiteľa s vyslovene nadradeným prístupom, mala som šťastie na dobrých učiteľov. Najradšej spomínam na triednu učiteľku, s ktorou som v kontakte dodnes. Má zmysel pre humor a mala pre nás pochopenie aj v najnepochopiteľnejších situáciách.

 

5. Keby ste mali formulovať nejakú životnú múdrosť, ktorá vzišla z vašej práce čašníčky (v kaviarni, kde vás „objavil“ Peter Bič), čo by to bolo?

Vždy sa riadim heslom, že čokoľvek robíte, robte to s láskou a buďte otvorení voči ľuďom. Nebojte sa posunúť svoje hranice ďalej, aj keď sa tým dostávate mimo svoju komfortnú zónu. Samozrejme, musíte si byť istí tým, čo chcete v živote robiť. A myslím, že vtedy stretnete aj tých správnych ľudí – tak ako som aj ja stretla Petra Biča. Práve jemu vďačím za to, že môžem robiť to, čo mám naozaj rada, čo bolo odmalička mojím snom.

 

6. Pripisujete vašim tetovaniam hlbší význam alebo sú to len pekné ornamenty na vašom tele?

Každé tetovanie má pre mňa určitý význam. Dala som si ich urobiť preto, aby mi navždy pripomínali to, čo milujem. Hudbu som mala vždy najradšej, preto mám noty vytetované čo najbližšie k srdcu…

 

7. Vraj rada počúvate alternatívnu hudbu. Prejavuje sa tento odklon od mainstreamu aj v iných oblastiach vášho života?

Celkovo mám rada, ak sú veci „iné“. V móde sa nesnažím sledovať najnovšie trendy. Obliekam sa podľa toho, na čo mám práve náladu. Niekedy sú to čipkové šatôčky, inokedy si kľudne obujem k sukni vojenské čižmy… Čo sa týka filmov, radšej si pozriem nejaký skutočný príbeh z európskej produkcie alebo dokument, ako americký akčný thriller. Vyberám si filmy, ktoré majú dušu a vyvolajú vo mne nejakú emóciu. Tak isto je to aj s hudbou. Na dovolenkách ma nebaví ležať celé dni na pláži – keď som sa na dovolenku vybrala naposledy (bolo to do Barcelony), zbalila som si batoh a hotel zarezervovala vždy len na jednu noc dopredu. Bolo to dobrodružné, keďže nikdy nebolo isté, či nasledujúcu noc budem mať kde spať , ale videla som oveľa viac krásnych miest, pláží, viac pamiatok…

 

8. Máte niekoho, svoju bútľavú vŕbu, ktorej môžete všetko povedať?

Mám. A hneď dve! Mojimi bútľavými vŕbami sú moji rodičia. Máme veľmi dobrý vzťah, vždy ma vo všetkom podporia, vždy sú prví, na koho sa s čímkoľvek obrátim. Ale, samozrejme, sú aj veci, o ktorých sa nechcem rozprávať s nikým a ak mám pocit, že ich zo seba potrebujem dostať, tak si ich jednoducho zapíšem do zápisníčka. Občas potom niektorú z mojich myšlienok použijem pri písaní textov.

 

9. Veríte na lásku na celý život?  

Verím.

 

10. Aký typ zvukov vás najviac upokojuje a aký rozčuľuje?

Mojim ušiam najviac lahodí zvuk lesa, keď prší, keď kvapky dopadajú na listy stromov, tento zvuk by som vedela počúvať donekonečna. Všeobecne mám veľmi rada prírodu, takže ma vie nadchnúť aj praskanie vetvičiek pod nohami či tečúci potok… Zvukov, ktoré ma rozčuľujú, je viac, najhorší je asi komár v noci bzučiaci pri uchu alebo vŕtanie v paneláku. Kdesi som čítala, že v nedeľu medzi 6 až 8 hodinou ráno sú steny najmäkšie.

 

 

Simonetta Zalová

foto Jano Štofka

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2018)