Viktor Suchý – Knihovník v Kabinete pomalosti

 

Keď niekto vyrastá obklopený vzácnymi a voňavými knihami, bude to pravdepodobne láska na celý život. V prípade lentológa, editora, básnika a recenzenta Viktora Suchého tomu nie je inak, stačí nakuknúť do priestorov Kabinetu pomalosti, kde máte možnosť na chvíľu prestrihnúť nekonečnú niť každodenného zhonu, prehodiť s ním zopár zaujímavých slov, usadiť sa do starého kresla a potom sa už len začítať do hociktorej z kníh…

 

 

Začnem celkom z opačného konca, ako som mala v pláne, núti ma k tomu nádherné prostredie Kabinetu pomalosti, v ktorom sa nachádzame. Kde sa tu vzalo toľko kníh?

Starký, mamin otec, bol veľký čitateľ a milovník kníh, najmä poézie a filozofie. Myslím si, že sa presadili jeho gény, pretože i ja rád čítam, premýšľam a diskutujem. Keď som ako chlapec prejavil o starkého knihy záujem, rád mi ich požičiaval, ale rád mi dával i rozličné úlohy, ktoré som azda ako jediný z rodiny ochotne plnil (smiech). Napríklad si kompletizoval zoznam držiteľov Nobelovej ceny za literatúru, čo bolo v predinternetovej ére celkom prácne. A tak som zašiel do Univerzitnej knižnice, listoval v publikáciách a mená, ktoré mu chýbali, som doplnil. Rád ma inšpiroval aj k tomu, čo by som si mohol prečítať. Ľutujem, že som sa s ním nestihol porozprávať a hlbšie predebatovať najdôležitejšie zväzky jeho zbierky. Nebol som na to ešte vekom pripravený. Keď nás starký opustil, rodinná rada rozhodla, že by bolo najlepšie, keby som jadro knižnice zdedil ja. A nik voči tomu nenamietal. Na tomto základe som teda v polovici 90. rokov začal budovať vlastnú knižnicu.

 

Vraj rovnako rád ako starký hľadáte poklady v antikvariátoch…

Spomínam si, ako sme raz spolu navštívili antikvariát na Mickiewiczovej ulici. Prvýkrát v živote som bol v obchode, kde nepredávajú nové veci, prvýkrát som zažil, ako zákazník priam orientálnym spôsobom dokáže vyjednávať o cene. Staré knihy majú pridanú hodnotu. Nesú v sebe príbehy čitateľov, ktorí ich kedysi, v inej dobe, držali v rukách. Občas sa tie príbehy pripomenú formou zabudnutej záložky, vpísaného komentára či malej poznámky na okraji. Zaujímavým čitateľským žánrom je i podčiarkovanie, vďaka ktorému sa dá o človeku veľa dozvedieť.

 

Používate aj vy nejaké „čitateľské žánre“?

Rád svoje knihy požičiavam, pritom si uvedomujem, že v nich po mne ostáva mnoho stôp. Systém značiek, ktoré si zapisujem na margo ceruzkou, som časom zjednotil a zdokonalil. Vďaka nim sa potom dokážem v texte rýchlo vrátiť na miesto, ktoré bolo pre mňa významné alebo zaujímavé. Ak ide o dôležitý geografický údaj, poznačím si na okraj „geo“, ak ide napríklad o časové súradnice (mimoriadne ma priťahujú, keďže čítať znamená znásobovať čas a cestovať v čase), nakreslím na okraj jednoduchý piktogram hodiniek. Potom je zaujímavé takto „označkovanú“ knihu čítať s odstupom, po niekoľkých rokoch. Sám bývam prekvapený, čo všetko som si zaznamenal, čo bolo pre mňa dôležité alebo interesantné. Každý čitateľ sa vyvíja; myslím si teda, že jednu knihu treba za jeden život prečítať viackrát. Minimálne preto, aby sme si všimli, ako sme sa zmenili.

 

Našli ste niekedy v antikvariáte mimoriadne vzácny knižný poklad?

Pri hľadaní kníh sa moji priatelia i ja často stretávame so zaujímavým fenoménom. Dostaneme odporúčanie na dobrú knihu, začneme ju všade hľadať, no nenarazíme na ňu, povedzme, tri, päť, ba ani desať rokov. Keď ju napokon niekde s radosťou objavíme a kúpime si ju, odrazu sa začne vynárať na viacerých miestach, vo viacerých exemplároch. V dnešných časoch je už hľadanie kníh jednoduchšie, existujú totiž internetové antikvariáty. A je to presne taká istá radosť, ako by som vytúženú knihu našiel v kamennom obchode, hoci poštovné neraz prevýši cenu knihy i dvojnásobne. No a pokiaľ ide o „poklady“, narazil som napríklad na kompletné prvé vydanie zobraných spisov Timravy a Jozefa Cígera Hronského. Krásna a kvalitná väzba, typografia, papier. Poctivá, z väčšej časti ručná práca. A to nehovorím o tých úžasných textoch!

 

Teraz je knižnica, ktorú ste dvadsať rokov budovali, verejná. Starkého i vaše knihy berú do rúk neznámi ľudia. Nemáte strach, že o niektoré prídete?

Uvažoval som nad tým, ale povedal som si, že toto riziko podstúpim. Som totiž veľkým fanúšikom fungovania vecí vo verejnom priestore, ako sa to deje napríklad vo Veľkej Británii. Dokonca som jedno obdobie uvažoval, že by som tam ostal žiť, ale napokon som sa rozhodol, že sa z pravidelných návštev na ostrovoch radšej pokúsim niečo preniesť domov, na Slovensko. Za posledné mesiace vnímam v myslení ľudí drobný posun správnym smerom a slovo slušnosť sa u nás udomácňuje čoraz väčšmi. Minimálne v takých komunitách, aká vznikla aj tu, v Novej Cvernovke. Priveľa občanov našej republiky však žije len vo svojich súkromných, rodinných ulitách a nechce nič zdieľať. Neveria na spoločný priestor a záujem, na verejných priestranstvách sa správajú ako na území nikoho a neraz majú sklony dobyť ho pre seba. Radi by sme to zmenili, chceme žiť v komunite a otvorene.

 

Našli ste v Británii podobný projekt ako Kabinet pomalosti?

Inšpiráciou nám bolo skôr Fínsko. Priateľka Evka má kamarátku, ktorá tam odišla s manželom a deťmi, žijú v malom mestečku, kde objavili neveľkú knižnicu. Opisovali nám, ako to tam funguje, spomínali, že každý čitateľ má kartičku, vďaka ktorej môže do knižnice kedykoľvek prísť, dokonca si otvoriť, požičať knihu, vypiť čaj, umyť po sebe šálku a zasa odísť. Všetko je založené na dôvere a my by sme radi k podobnému modelu dospeli aj u nás. Uvedomujeme si, že ešte na to ani po takmer tridsaťročnej skúsenosti so slobodou nie sme zrelí. Možno je teda úlohou Kabinetu pomalosti k tomu ľudí nenápadne a pomaly viesť, alebo ich aspoň nasmerovať k väčšej otvorenosti a vľúdnosti.

 

Z čoho pramení vaša láska k Británii a ku všetkému britskému?

Ľudia, ktorí tam žijú, sú idealisti. Väčšina populácie. Veria, že má zmysel spolupracovať a intenzívne komunikovať. Radi sa zhovárajú o tom, čo ich baví, o pekných veciach, sú disciplinovaní, čo vidno napríklad na tom, ako stoja v rade. Je mi blízky ich suchý humor, rešpekt k súkromiu, sú mi sympatické aj ich punkové výstrelky, zároveň zdvorilosť a prívetivý úsmev. Kto tvrdí, že napríklad úsmevy predavačiek v obchode sú falošné a mali by dať najavo, keď sú nahnevané a mrzuté, ako zvyknú u nás, veľmi sa mýli. Ono je to možno presne naopak. Keď sa začnete usmievať a nakazíte dobrou náladou aj ďalších, budete sa cítiť lepšie a deň bude krajší. Netreba sa báť vyskúšať to v praxi.

 

Kde ste mali doteraz všetky knihy uložené? V nafukovacom dome?

Za posledný rok sme sa s Evkou dvakrát sťahovali a priznávam, že to už bolo pomerne náročné. Našťastie som vždy nejakú časť knižnice mohol niekde nechať. U babičky v kamrlíku na medziposchodí, u brata Daniela, v Evkinej kancelárii… Ona ma nahovorila, aby som z vlastných kníh vybudoval verejnú knižnicu. Všetko potom do seba veľmi pekne zapadlo, keď sme prišli na debatu do bratislavskej Novej Cvernovky na Račianskej ulici. Boli sme príjemne prekvapení, akým smerom sa toto spoločenstvo uberá, a tak sme sa s Evkou rozhodli ponúknuť im náš projekt a uchádzať sa o priestor vhodný na vznik knižnice. Na vyššom poschodí sa dokonca zachoval nábytok bývalej školskej knižnice, ten sme len vyčistili, navoskovali a opäť použili, pričom jediný nový kus nábytku v tejto miestnosti je gauč. Založili sme spolu s mojím učiteľom a priateľom Jurajom Briškárom občianske združenie Upupa epops podľa latinského pomenovania dudka chochlatého. Okrem iných významov je v názve zašifrované meno môjho starkého – Jozefa Dutku z Ludrovej, ale i odkaz, že nie sme vážna inštitúcia a vieme brať život i prácu s humorom.

 

Má Nová Cvernovka pre vás podobného ducha ako tá stará?

V starej som bol iba návštevníkom, vonkajším pozorovateľom, nerád by som teda akokoľvek porovnával, avšak teší ma, ako rozmanito spolupracujeme. Naše logo navrhol výtvarník a ilustrátor detských kníh Tomáš Klepoch, ktorý má v Novej Cvernovke ateliér. Nábytok je pôvodný, lampy sme zachránili zo základnej školy, kde boli určené na vyhodenie… Členovia tunajšej komunity si pomáhajú, navzájom sa vychovávajú a učia sa spolu vychádzať. V budove bývalého internátu budú byty pre tých, čo nemajú kde bývať, už teraz tam pôsobia umelci na rezidenčných pobytoch, mnohí zo zahraničia, plánuje sa zriadenie škôlky, štartovacích bytov pre mladých učiteľov a rodiny a iné potrebné aktivity. Za budovou máme záhradu, chováme hydinu, pestujeme bylinky… Tento projekt sa stáva nielen tvorivým, umeleckým, ale i sociálnym a ekologickým.

 

Kabinet pomalosti sa zrejme odlišuje od klasickej knižnice…

Chceli sme vytvoriť živú knižnicu, teda viac ako o samotné knihy nám ide o ľudí, ktorí sem vďaka nim chodia. Pôvodne nám architekti navrhli v miestnosti ešte viac nábytku, aby na poličkách stálo čo najviac kníh, ale potom nás vypočuli a nábytok stojí len po obvode knižnice. Uprostred sú skrinky na kolieskach, ktoré sa v prípade potreby dajú odsunúť nabok. Knižnica je zatiaľ iba prezenčná, čo znamená, že si návštevník môže v knihách listovať a čítať ich v pohodlných kreslách. Do roka by sme však veľmi radi požičiavali aj absenčne, najmä obyvateľom okolitých štvrtí.

 

Ako súvisia čítanie a pomalosť?

Neorientujeme sa len na literatúru a knihy, ale aj na iné oblasti, v ktorých skúmame princíp a fenomén pomalosti. Mali sme tu už debatu o slow fashion, pomalej móde a o tom, ako šiť zo zvyškov a recyklovať. Prednášali dievčatá z Cvernovky, ktoré tu rozvíjajú svoje malé nezávislé salóny a značky. Zaujíma nás aj slow food, cittá slow a ďalšie zdravé alternatívy. Myšlienkou spomalenia som sa začal zaoberať na rozhraní milénií, mal som asi dvadsaťštyri. Najskôr som v duchu rodinnej tradície študoval medicínu. No nad odbornou spisbou a vysedávaním pri skriptách zvíťazili prechádzky a čítanie kníh zo starkého knižnice. Medicínu som zanechal a nasledoval som ďalšiu rodinnú tradíciu – pedagogické pôsobenie. Život ma zavial do Prešova, na ktorý som mal pekné spomienky z detstva, bola to pre mňa veľmi dobrá skúsenosť: našiel som tam veľa inšpirácie v rodine, u priateľov, spolužiakov i učiteľov. Všimol som si, že na východe je v porovnaní s Bratislavou životné tempo pomalšie a začal som tento postreh rozvíjať teoreticky i prakticky.

 

Mnohí by to považovali za negatívum, na vás vidno, že ste spomalenie uvítali…

Pomalosť sa u nás stále vníma ako čosi negatívne, zamieňa sa za lenivosť alebo zaostávanie. Radi by sme to zmenili a ukázali, že pomalosť môže byť aj pozitívna. Dnes už ľudia zrýchľovanie a stres začínajú pociťovať čoraz intenzívnejšie. Stačí, že k nám prídu, na chvíľu sa posadia a zistia, aké je príjemné odrazu sa stíšiť, pohrúžiť do seba a nehnať sa stále za ďalšími zážitkami a statkami. Niekomu ž môže spomalenie spôsobiť aj závrat. Sám som zažíval podobné pocity ešte ako študent, vravieval som, že žijem vo vlaku, veľa som cestoval medzi Bratislavou a Prešovom, čakával na prípoj na stanici v Kysaku, ale zvykol som si, ba dokonca som v tom čakaní a pozorovaní ľudí a oblakov našiel krásu. Keď nám na seminári z filozofie dali za úlohu napísať esej, vybral som si ako tému pomalosť – je to pre mňa aj istá forma autoterapie, keďže v podstate som rýchly človek. Rýchlo chodím i rozprávam, ako študent som pretekal v šprinte. Rýchlosť však nezaznávam, aj tá je v rozumnej miere dobrá, veď predsa proti rýchlemu internetu alebo vlaku nikto nič namietať nemôže. Práve vo vnútri rýchlo idúceho vlaku sa dá najlepšie spomaliť.

 

Dá sa prehodiť rýchlosť aj v čítaní?

Pomalšie čítanie vôbec nie je na škodu. Mnohí knihomoli hltajú jednu knihu za druhou, ale je to presne ako s jedením – ani tam rýchlosť a hltanie nie sú zdraviu prospešné. Pomalé čítanie možno nahradiť prívlastkami „sústredené, hlboké, kritické“. Také, pri ktorom čitateľ text nepreletí, ale ho premyslí, zažije, vážne sa ním zaoberá a aj po čase si pamätá, čo si prečítal. V našom Kabinete organizujeme Klub pomalých čitateľov, ktorý nadväzuje na tradíciu anglických a holandských čitateľských klubov. Book cluby vznikali najskôr na podnet knihovníčok vo verejných knižniciach, nabádali osamelých dôchodcov, aby sa raz do mesiaca zišli a zhovárali o knihe s ďalšími rovesníkmi. Neskôr začali vznikať domáce book cluby. Nadviazali na kultúru literárnych salónov šľachtičien 18. storočia. Do jedného takého čitateľského klubu som patril a teraz v tejto 12-ročnej tradícii hrdo pokračujeme ďalej. Čaká nás už 70. stretnutie.

 

Berú ľudia vážne fakt, že by mali spomaliť?

Na prvý pohľad len málokto. Keď sa však s nimi rozprávame a ideme do hĺbky, zisťujeme, že mnohí trpia stresom, pretože naše životné tempo je šialené a nezvládame ho. Návrat klasických kníh a knižníc je zákonitý, ľuďom začali chýbať iné podnety, ako len tie vizuálne. Chytiť knihu do rúk, listovať si v nej, cítiť jemnú drsnosť a vôňu papiera – to rozvíja aj čuch, sluch i hmat. Obraciame sa opäť ku starým veciam, vraciame do sveta poctivej remeselnosti, niečoho konkrétneho a fyzického. A Kabinet pomalosti má za úlohu v priestore plnom príjemných podnetov pomôcť ľuďom otvárať sa, vytvárať komunitu. Je dokázané, že komunity – v prírode i v mestách – vznikajú na miestach spomalenia.

 

 

Gabina Weissová

foto Jozef Barinka

 

Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2018)