Všetko sa zmenilo

Veronika Šikulová

 

Na jeseň hneď poobede príde karamelový súmrak.

Mama zomrela, sedím v práci a zívam. Pre toto plačlivé zívnutie neexistuje žiadne citoslovce.

Popadané lístie, zvláštny neporiadok, suchý povlak. Chýba tu neha. Pomaly sa nadychujem a idem po vlastných aj cudzích stopách, sama zanechávajúc aktuálne stopy.

Mama zomrela a smútok vstúpil do mňa ako do nejakého mesta, do detskej izby, až pod perinu a pero, keď chcem niečo napísať, falošne škrípe ako zvuk cudzích saní, keď nenapadne sneh…

Môj život zrazu uplynul, detstvo sa minulo. To nie je len pocit. To je. Mám svalovicu srdečného svalu, po hlave tehlou prásk, hovoriť o tých, čo nás mali radi a nedali nikomu, kto nás nemal rád, svet zrazu nie je, aký bol, pesnička, strach z tmy, lampička na stole a dobrý blok, knižky a vtipy, na ktorých sa ľahko smeje, mama, čo prišla zhasnúť svetlo, pavúčou dlaňou nahmatáva vypínač.

Všetko sa zmenilo. Plno antén a panelov trčí do ulíc, namiesto stromov, čo tam stáli, keď som bola maličká, v kaviarňach sedia iní ľudia, čo nás nepoznajú a nikde nemáme svoj stôl, ľudia chodia po uliciach v akýchsi zovretých útvaroch, zavše sa postavia do radu, trebárs u mäsiara alebo čakajú v obchode na košík.

Kto týra, nie je dnes tyranom, všetko je zrazu prirodzené. Auto už nie je prepych a autobus jazdí takmer všade, z Bratislavy aj do Paríža, je už aj vysávač, čo povysáva ulice a žiadny zametač ako kedysi Gusto Sečkár z Modry vás už nerozosmeje – aby sem vás nepodmétel, nevydáte sa. Ani invalidi už nechodia o dvoch paliciach, sedia doma a čakajú na vozíky alebo niekoho, kto ich vezme von, slepci neklopú paličkami, ten ťuk som dlho nepočula.

Deti si myslia, že robot prebije vojenský pluk. Nevedia, ako vonia tlačiarenská farba, kníhviazačský lep, možno už ani nevedia, že by mali všetky tie popadané listy v parku ovoňať alebo priniesť domov.

Móda a čo je in je v rapsódia v čiernom, dokonca spodná bielizeň, pančušky aj kabáty, krajčírky nemajú čo šiť, len večer v nočných košeliach, že ach, veď vyzeráme všetky ako anjeli.

Mama si skrátka zomrela, zomrela, zatelefonovali mi ráno, nezabudli sa opýtať, či ju dáme pitvať a ja, že nedáme, lebo už ju pitvali dosť zaživa, ležala v nemocnici dva mesiace a čakala na operáciu, vraj mala zosilnieť, tak som ju takmer každý deň vozila do parku ku jazierkam s rybami a hadmi, tam zostúpila, prechádzali sme sa, chcela byť v kondícii a keď prešla po schodoch, chválila som ju, ako sa chvália deti, ja, jej nepodarená dcéra, čo sa vždy opierala o rodičov, o tata a mamu, o mamu a tata, no oni zomreli, po jednom, s odstupom rokov, pravdaže, pozerali sme sa na tie oranžové lesklé rybičky, počúvali svrčkov a vtáky v korunách stromov, občas sme zazreli užovku, mama sa tešila všetkému, akoby sa musela tešiť, aby bola v kondícii, bolo leto a všetci boli na dovolenkách, striedali sa okolo nej sestričky aj doktori, iba ja som vždy prišla tá istá, posadila som ju na vozík a tlačila po areáli nemocnice, zdravila známy personál, vrátnikov, spojovateľku, bufetárky, často som tárala a hovorila jej drobnosti, koho som stretla, kto je kde na dovolenke, čo kvitne v záhrade alebo som jej porozprávala o tom, čo som videla v televízii, raz som jej prečítala básničku, a tá sa jej veľmi páčila, každé jej slovo, písmenko, aj to mohlo prispieť k jej dobrej kondícii…

No potom sa čosi stalo a ona začala zabúdať, zabudla na to, že je moja mama a myslela si, že ja som jej, volala ma maminka, a už sme nechodili za užovkami, ani rybami, sedávali sme v izbe, teda ona ležala a ja som sedela na peľasti postele, masírovala som jej chrbát a počúvala hlasy na chodbe, kde sa rozprávali návštevy, čo prišli za chorými, niektorí si vzali vozík a vybrali sa so svojím príbuzným dolu k jazierku, veľmi pekne tam vždy voňalo, akoby sa rozvoňala tá naša spoločná chvíľka, prispievalo to k mojej kondícii, ale potom som v nemocnici zostala spať, ležala som na zemi a pozerala na ňu, ako sa pozerajú psy na svojich dobrých pánov, a ona mi hovorila maminka, potajomky som fajčila na balkóne, sestrička mi priniesla popolník, dala som jej paprikové mydlo a čudovala som sa, že neplačem, naopak, všetko začalo byť slávnostné a voňavé, a slová vzácne, lebo ich odrazu bolo málo, odrazu som v noci narástla, nakysla ako bublanina, nezmestila som sa do izby, vyšla som teda na balkón a bola až po Slavín, rozťahovala som sa nad Bratislavou ako obrovský oblak, šla som domov spať, v noci som bdela, masírovala jej chrbát a prihovárala sa mame ako mačiatku a keď som sa na druhý deň vrátila, podala som jej šušku z borovice, ktorú mala pod oknom, ešte zelenú, voňavú ako les, ako Vianoce, a ona ju stískala v dlani a ovoniavala, povytŕhala si cievku aj kaval, rozbila fľašu infúzie, utierala som črepy a hovorila jej, vyser sa na to, modlila som sa otčenáš aj zdravas, anjelpána, odpočinutie večné, anjeličku strážničku, modlila som sa aj k jej patrónke svätej Alžbete, k svätému Júdovi Tadeášovi, patrónovi tých, čo sa topia, aj beznádejných prípadov, ku svojej patrónke svätej Veronike, prosila som aj tata a maminu mamu, aby to prežila a vrátila sa aj taká domotaná domov do Modry, ku mne do domu, že ju budem opatrovať a voziť po záhrade, trhať jej kvety po jednom a dávať ovoniavať, kŕmila som ju striekačkou ako toho malého drozda, ktorého sme na jar priniesli na terasu a potom zaspala a spala a spala a spí až doteraz, žiada sa prestať byť dcérou, odpovedať na nastolené otázky, sedím si doma a občas niekomu zavolám a chmatnem ho za rukáv, aby ma vypočul, no odkedy mama zomrela, nič, čo by stálo za reč, som nepovedala ani nepočula, hocikedy si pomyslím na tie oranžové rybičky, ako si tam plávajú v jazierku…

Idú studené dni, zababušte sa, alebo sa zohrejte pri mame. Vaša Veve