Wolfgang Beltracchi – Veľmajster falšovania

 

 

Za každým veľkým majetkom sa skrýva zločin. Balzacov dvestoročný výrok je aktuálny stále a ľudia sú viac a viac vynachádzavejší. Ak sa vám nedarí byť slávnym maliarom, nie je nič jednoduchšie, ako slávnych maliarov imitovať. A verte-neverte, dokážete si tým zarobiť milióny, oveľa rýchlejšie a viac, ako spomínaní slávni umelci. Wolfgang Beltracchi o tom vie svoje.

 

 

Jablko nepadá ďaleko od stromu, a platí to aj v prípade chlapíka, ktorého nazývajú najväčším falšovateľom v dejinách. Jeho otec maľoval aj falšoval… hoci vo všetkej počestnosti. Pán maliar Wilhelm Fischer bol priemerný, slušný príslušník strednej triedy, ktorého hlavnou náplňou práce bolo reštaurovanie cirkevných obrazov. Keďže sa jeho syn Wolfgang narodil v ťažkých povojnových časoch (4. februára 1951), navyše ako posledný z piatich detí, starý pán Fischer si po večeroch privyrábal tým, že imitoval slávne obrazy. Páčia sa vám Van Goghove Slnečnice? Namaľujem vám rovnaké do obývačky, na cene sa dohodneme… Tak nejako to fungovalo a Wolfgang od prvých chvíľ života fascinovane sledoval otcove ťahy štetcom. V kostolných chrámoch či doma pri ňom mlčky presedel či prestál celé hodiny, ale potom už aj on chytil do rúk paletu alebo ceruzky. A to každý deň, neskôr sa vyjadril, že maľovanie sa pre neho stalo takou neoddeliteľnou súčasťou dňa ako umývanie zubov. A falšovanie? Ako štrnásťročnému mu otec ukázal pohľadnicu s Picassovou kresbou a spýtal sa, či by ju dokázal nakresliť. Dokázal.

Otec teda živil rodinu ako cirkevný maliar, mama bola učiteľka, ale Wolfganga Fischera / Beltracchiho (druhé priezvisko získal ženbou ako 42-ročný) to už v puberte ťahalo na šikmé chodníčky. Jednoducho, taký sa narodil a jednoducho, dospieval v búrlivých 60. rokoch. So sloganom „sex, drogy, rock’n’roll“ sa stotožnil veľmi rýchlo. Nechal si narásť dlhé vlasy, otec sa vedľa neho odmietal ukazovať a v sedemnástich ho vylúčili z gymnázia. Prečo? Lebo v škole predával porno časopisy – jeho podnikateľský duch zavetril dobrý biznis. Okrem toho pracoval ako čašník v nočnom klube. Mama však usúdila, že chlapec je príliš šikovný na to, aby sa celé dni len tak poflakoval a prinútila ho, aby si podal prihlášku na umeleckú školu. Prijali ho. Na škole sa prvýkrát stretol s tým, že skúšajúca komisia zapochybovala o pôvode jeho malieb. Neverili mu, že porfólio, ktoré k prijímacím skúškam predložil, patrí jemu.

 

Bezstarostný psychedelický králik

Študentské časy, to boli hektolitre vína, kecy a maľovanie. K dlhým vlasom pribudla kožená vesta a frajerka mu darovala Harley-Davidsona, presne ten istý model, na akom jazdil Peter Fonda v Bezstarostnej jazde. Wolfgang vskutku žil bezstarostne, platil za talentovaného študenta, ktorý akosi zabúdal, že škola sú aj záväzky či zápočty, a tak mu po šiestich semestroch prišiel list s oznamom o vylúčení zo školy. Sprvoti bol trochu zaskočený, ale v podstate ho to vôbec netrápilo, podľa vlastných slov dobre maľovať vedel už dávno predtým, chcel iba nadobudnúť vedomosti z anatomického kreslenia, sochárčiny a sieťotlače, a to sa podarilo.

Bezstarostná jazda pokračovala a Wolfgang sám seba označil za psychedelického králika, ktorý desať rokov hopsal po Európe. Opustil rodné mestečko Geilenkirchen (nachádza sa pri holandských hraniciach), cestoval, býval kde-tade, ale predovšetkým užíval drogy, nepohrdol ničím, vyskúšal všetko a peniaze si zháňal, ako inak, maľovaním. Na blších trhoch ponúkal vlastné výtvory alebo vydarené kópie slávnych a známych obrazov. Ešte ich nepodpisoval, takže všetkým bolo jasné, že nejde o originály, napriek tomu bol o ne väčší záujem, ako o jeho vlastné plátna a maliar rátal za ne zárobky v stovkách.

V roku 1978 Dom umenia (Haus der Kunst) v Mníchove vystavil tri obrazy Wolfganga Fischera a jeden z nich sa dokonca predal za 15.000 mariek. Pre mladého neznámeho umelca to bol veľký úspech, ktorý znásobila aj ponuka práce od galérie. Väčšina umelcov by po takejto šanci hneď skočila, ale jeho to nezaujímalo. Dodržiavať termíny, naťahovať sa s kurátormi, poslúchať… Nič pre neho, on chce rýchly, divoký život, rýchle prachy a tie najrýchlejšie získa tým, že niečo šikovne sfalšuje. V 80. rokoch minulého storočia sa pohyboval predovšetkým po západe rodného Nemecka a pomaly vypracúval teóriu a postup, ako najbezpečnejšie predať falošný obraz. Skutočne falošný obraz aj s podpisom. Pálilo mu to, vedel, že nemôže len tak zaklopať na dvere galérie či aukčného domu a povedať, kuk, len tak náhodou tu mám so sebou jedného Picassa. Nie, veľké mená rozhodne nie. Treba ponúkať niekoho zo strednej triedy, už trochu známeho a práve je tak trochu in. Taktiež nemôže ponúkať tie najslávnejšie či najznámejšie obrazy, ktoré už väčšinou visia v galériách. Snoril preto v umeleckých katalógoch, až našiel, čo hľadal – obrazy z raného obdobia maliarov, o ktorých existuje krátka zmienka, že v tom alebo onom roku umelec pravdepodobne namaľoval plátno s takým a takým motívom, ale obraz je už roky stratený. Prípadne sa odvážil obraz úplne vymyslieť, jednoducho ho poskladal z umelcových známych diel. Taktiež si dával pozor, aby už nemohol žiť niekto, kto sa so zvoleným maliarom stretával a prípadne by sa mohol ozvať, že obrazy neexistujú alebo vyzerali úplne inak. Okrem toho, Fischer sa intenzívne vzdelával v rôznych vedeckých metódach, ktorými sa skúma originalita umeleckých diel. Na blších trhoch si zháňal staré obrazy, zotrel maľbu a na staré plátno namaľoval, čo potreboval. K tomu mal, prirodzene, k dispozícii aj starý rám. Sám odhaduje, že mu trvalo asi desať rokov, kým svoje umenie falšovanie vycibril do najmenších detailov.

 

Kamaráti z mokrej štvrte                                        

Sudičky osudu mu boli naklonené, keď mu do cesty prihrali stretnutie s Ottom Schulte-Kellinghausom. Bol z rovnakého cesta, a keď sa mu Wolfgang priznal, čím sa živí, chlapi si hneď tľapli. Ja maľujem – ty predávaš, tak znel ich dohovor. Schulte-Kellinghaus si na živobytie zarábal kadečím (od chemického laboranta až po dídžeja na Ibize), ale podstatné bolo, že mal dostatočné množstvo stykov v umeleckom svete a bol to pán, ktorý pôsobil absolútne seriózne, ale aj suverénne, s expertmi dokázal viesť dlhé diskusie. Najviac peňazí spoločne zarobili falšovaním obrazov Johannesa Molzahna. Šlo o maliara, ktorý v roku 1938 ušiel z nacistického Nemecka a časť jeho tvorby sa nenávratne stratila. Pardón, nie nenávratne, Otto Schulte-Kellinghaus sa zázračne vynoril s viacerými kúskami a šušťanie tisícok mariek bolo také neodolateľné, že sa nedalo nič iné robiť, len vo falšovaní pokračovať. A pokračovať vo veľkom štýle.

Druhé osudové stretnutie – s Helene Beltracchi – sa udialo v roku 1992. Bola od neho mladšia o šesť rokov, blondína, modrooká, pekná, mala rada umenie a údajne od prvého dňa zoznámenia trávili spolu 24 hodín denne. A lásku po roku spečatili sobášom, pričom Wolfgang si prisvojil Helenino priezvisko. Predsa len Beltracchi znie oveľa lepšie, ako priemerné nemecké Fischer. Dvojicu onedlho doplnila dcéra Franziska (Beltracchi sa prvýkrát stal otcom v roku 1988, s matkou syna Manuela však nenadviazal hlbší vzťah). Helene neodradil Wolfgangov spôsob obživy, skôr naopak a onedlho spoločne vypracovali najprefíkanejší podvod v histórii falšovania.

 

Fenomenálny plán

Medzi najväčších znalcov a milovníkov, predovšetkým moderného umenia, patril v časoch Weimarskej republiky (Nemecko v rokoch 1918 – 1933) Alfred Flechtheim. Okrem toho, že miloval umenie, ktorému nacisti dali prívlastok degenerované, bol Flechtheim aj Žid. Keď vytušil, aká hrozba bujnie v jeho domovine, ušiel z Nemecka v roku 1933. Jeho umeleckú zbierku nacisti pravdepodobne skonfiškovali a viac ju nik nevidel. Jedným zo susedov pána Flechtheima v pokojných časoch bol aj Werner Jägers, starý otec Helene Beltracchi. Skladačka do seba zapadla: vnučka zistila, čo za poklady obsahovala domácnosť jej (v tých časoch už mŕtvych) starých rodičov a svetu predstavila neuveriteľný poklad. A prečo viac ako 60 rokov o tom nikto nevedel, a prečo sa pán Jägers o tom nikomu nikdy nezmienil? Jednoducho preto, že sa bál, alebo umeniu nerozumel, alebo nemal záujem to rozchyrovať do celého sveta, od Flechtheima získal obrazy za symbolickú cenu a len tak doma viseli na stene. Nezabudlo sa ani na verného kamaráta Otta, jeho starý otec Johann Wilhelm Knops bol kamarátom Heleninho starého otca a taktiež vlastnil nejaké stratené slávne obrazy, hoci ich bolo pomenej. V roku 1995 dal jeden z kolínskych aukčných domov do dražby obraz Dievča s labuťou od Heinricha Campendonka, ktorý pochádzal z objavenej zbierky Wernera Jägersa. Od predávajúcej Helene Beltracchi požadovali dôkaz o hodnovernosti a manželská dvojica vymyslela ďalší originálny dôkaz. Helene sa prezliekla za svoju babičku, zapózovala akože vo svojej domácnosti pred obrazmi, fotilo sa fotoaparátom zo zodpovedajúcej doby, film tiež vytlačili na starom papieri a hodnoverne vyzerajúcu fotografiu predložili aukčnému domu. Uverili im a obraz sa predal za rekordných 100.000 dolárov. Podarilo sa to raz, podarí sa to ešte mnohokrát a treba uviesť, že Beltracchiovci (s pomocou verného Otta, ale už aj Heleninej sestry Jeanette Spurzem) boli precízni a dbali na každý detail. Zberatelia umenia zvyknú označovať svoje obrazy vlastnou ochrannou známkou (nálepkou), a tak to bolo aj v prípade Flechtheima. Podvodníci mali výhodu v tom, že Flechtheimova známka bola tiež stratená a nik nevedel, ako vlastne vyzerala, a tak si ju Beltracchi vymyslel – bol na nej vyobrazený profil samotného zberateľa. (Bez)cenný kúsok papiera lepil na zadnú stranu rámov.

 

V tele a duši génia                                                                                                    

Ako je možné, že Beltracchi vedel kresliť raz ako Campendonk a raz ako Ernst? Sám hovorí, že sa vraj dokázal prevteliť do tela a mysle falšovaného umelca. Bol to proces, ktorý trval desiatky týždňov či mesiacov, študoval všetko o jeho živote, zaujímal sa nielen o jeho tvorbu, ale aj o jeho súkromie, čítal odborné publikácie, privátnu korešpondenciu, chcel a potreboval vedieť, či maliar tvoril v pokojnom rodinnom prostredí alebo počas búrlivého a záhaľčivého života, taktiež ho zaujímalo, čo sa dialo za múrmi jeho domu. V akom štátnom a politickom zriadení žil, či v jeho krajine zúrila chudoba, choroby či nebodaj vojnové konflikty… Beltracchi taktiež veľa cestoval a obzeral si príbytky veľkých majstrov (akú majú atmosféru, aký mali výhľad z okna) alebo ako sa dotyčný maliar stravoval, čo mu chutilo? A majster falšovateľ si zadovážil rovnaké menu. Bol niektorý z kopírovaných maliarov ľavák? Žiaden problém, Beltracchi maľoval obojručne. Summa summarum: Beltracchi sa stal Heinrichom Campendonkom, Maxom Ernstom, Maxom Pechsteinom, Fernandom Légerom, André Derainom (najznámejší umelci, ktorých falšoval)… V jednom z neskorších rozhovorov spomenul historku, na ktorej sa aj po rokoch dobre bavil. Jedného Campendonka namaľoval už v roku 1985 a následne ho v New Yorku predal za 25.000 dolárov. V roku 2009 objavil ten istý obraz na výstave v Bazileji a jeho cena ho dostala do kolien: 2 milióny eur! A výroky naslovovzatých expertov? Campendonkova erotická aura sa údajne nedá sfalšovať!

 

Život na úteku v karavane

Ako to, že experti a znalci po celé tie roky na nič neprišli? Robili svoju prácu povrchne a neodborne, alebo mal Beltracchi len obrovské šťastie? Po rokoch si každý kládol tieto otázky a najpravdepodobnejším vysvetlením bola túžba po senzácii. Historka o objavenej Flechtheimovej zbierke bola taká dych berúca, že každý chcel mať na nej podiel, každý chcel byť jej súčasťou. Povedať, bol som pri tom, keď rozdeľovali tento bájny poklad. Helene, ako tá, čo poklad našla, jediná komunikovala s aukčnými domami, manžel bol verejnosti neznámy. Beltracchiovci si na svoje podvody vyberali predovšetkým aukčné domy, a to z viacerých dôvodov. Aukčné domy predávajú rýchlo, musia totiž obstáť pred konkurenciou. Na dôkladné expertízy niet času, dlhodobé skúmanie môže znamenať stratu zákazníka. Ponúkate nám ďalší originál, pani Beltracchi? Sem s ním, už sa nevieme dočkať, čím nás opäť prekvapíte. Ako neskôr podotkol samotný veľmajster falšovania, aukčné domy na tom zarobili viac, než on sám. Áno, pochybovači sa našli, už v roku 1998 prišiel jeden zberateľ s podozrením, že ide o podvod a obrátil sa na políciu. Beltracchiovci si zbalili kufre a ušli do južného Francúzska. Na karavane brázdili sem a tam, a keď sa ich nemeckej polícii nepodarilo dolapiť, vrátili sa k okázalému spôsobu života. Na pobreží Stredozemného mora si v mestečku Mèze kúpili honosnú vilu a pokračovali v rozhadzovaní peňazí. Mali z čoho, lebo Beltracchi falšoval ďalej. Keď sa na podozrenie celkom zabudlo, manželia sa vrátili do Nemecka a vo Freiburgu si v roku 2005 zaobstarali ďalšiu vilu a život na vysokej nohe plynul ďalej.

 

 

Martina Solčanská

foto archiv

 

Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2017)