Zberatelia kníh

 

Pôvodne mal tento titulok znieť Zberateľky kníh, ale ukázalo sa, že zberateľská vášeň, čo sa kníh týka, akoby viac opantávala mužov. Veľa z nás knihy zbiera v zmysle, že ich hromadí, z prostej lásky k nim či k jednotlivým autorom. My sme však chceli nahliadnuť do duší i zbierok tých, pre ktorých je získavanie vytúžených kníh príbehom možno niekedy takým vzrušujúcim, napínavým, objavným  či dobrodružným, že by sám vydal za – knihu.     

 

 

Aňa Ostrihoňová

majiteľka vydavateľstva Inaque

Čo zbiera: Knihy o umení, životopisy s obrazovými prílohami, katalógy z výstav, memoáre, denníky či korešpondenciu umelcov.

 

Ako to všetko začalo: Veľmi nesystematicky, náhodne a, samozrejme, s klasikou. Knihami, ktoré som čítala v škole a do istej doby som ich vždy mala požičané z knižnice. Keď jednu rozpredávali, kúpila som si takmer celú edíciu Světová četba. Vzhľadom na fakt, že som sa neustále sťahovala a cestovala, mi z nej dnes zostala len Gertruda Steinová a jej Tri životy. Zbierať beletriu, pokiaľ sa človek naozaj nezameria na nejaké konkrétne edície, môže byť ale dosť nebezpečné, pretože zo zberateľstva sa veľmi rýchlo môže stať „hromadenie“. Prirodzene som tak prešla ku knihám o umení, katalógom z výstav, životopisom s množstvom reprodukcií a fotografií. Krásne obrazové publikácie už nie sú len knihami objednanými cez internet, za každou z nich sa skrýva príbeh, cesta, životný pocit daného obdobia.

Prvá láska je len jedna: Bolo to v parížskom Centre Georges Pompidou, kde som našla francúzske vydanie Gombrichovho Príbehu umenia, knihy, ktorú som čítala ešte na strednej škole a veľmi dlho považovala za najfascinujúcejší text o dejinách umenia. Pamätám si, ako dlho som zvažovala, či si knihu kúpim. Nakoniec som neodolala a na veľmi dlhú dobu sa stala najdrahšou, najvzácnejšou a najťažšou knihou v mojej knižnici. 

Tej pravej knihe na stope: Získavanie kníh je ľahučké a náhodné, neplánované a nepripravené. Najlepšími zdrojmi sú zapadnuté galérie, ktorých adresy sa nedostali do turistických sprievodcov, kaviarne, ktoré používajú knihy ako dekorácie, medzi ktorými sa dá objaviť perla s vlastným príbehom, vpísaným na okrajoch. K takýmto patria beznádejne vypredané denníky Salvatora Dalího, ktoré som našla zaprášené v bare v barcelonskom Goticu, či životopis Mariny Abramović, ktorý som si kupovala trikrát, pretože som si myslela, že knihu som stratila pri jednom sťahovaní a nakoniec sa mi veľkou okľukou cez pol sveta vrátila.

 

 

Alexandra Kochová

novinárka

Čo zbiera: Pop-up books.

 

Ako to všetko začalo: Cesta k mojej zbierke bola pomerne kľukatá a dnes si už ťažko spomínam, čo presne stálo na jej začiatku. Snáď súvisela s tým, že sme kúpili malebnú chalupu na myjavských kopaniciach a bola som trošku posadnutá krásnymi vintage vecami, ktoré do nej jednoducho patria. Drevené hračky, plechové škatuľky a staré knihy – aj toto, myslím si, zabezpečí popri prírode mojim deťom to najčarovnejšie detstvo. Niekedy v tej dobe som sa vďaka internetovému výpredaju náhodou dostala aj ku svojej úplne prvej pop-up knižke, a tu sa mi odrazu vynorila v pamäti spomienka na jednu takú z môjho detstva. Na jej námet si už nespomínam, ale dodnes viem, s akým nadšením som obdivovala trojrozmerné obrázky a poťahovala papierové prúžky, vďaka ktorým sa postavy a veci pohybovali. Tú radosť som chcela dopriať aj deťom a začala som pátrať po pop-up verziách ďalších obľúbených kníh. A postupne som došla na to, že pri rozprávkach to zďaleka nekončí a šikovní výtvarníci vedia nechať zo stránok kníh „vyskočiť“ prakticky čokoľvek.

Prvá láska je len jedna: Prvá pop-up kniha, ktorá sa mi dostala do rúk, bola miniatúrna verzia jednej z najobľúbenejších britských rozprávok Hádaj, ako ťa mám rád od Sama McBratneyho. Bohužiaľ, hovorím o nej v minulom čase, lebo bola taká drobná, že sa nám jednoducho niekde zapatrošila. Našťastie sa mi ju podarilo získať v klasickej verzii, a tak sa ňou môžem kochať stále znova aj dnes. Príbeh dvoch zajkov (otca a syna), ktorí si chcú vyjadriť svoju vzájomnú lásku, patrí určite k tomu najčarovnejšiemu, čo som kedy deťom čítala a aj moja malá dcérka vďaka tejto knižke vravieva, že ma ľúbi „až na mesiac a späť“. Príbeh navyše dopĺňajú nádherné kresby, ktoré aj dospelých na chvíľu zmenia na deti. A teraz si predstavte, že držíte v rukách pop-up verziu tohto pokladu. Zajkovia skáču, rozťahujú ruky, stavajú sa dolu hlavou… A pred vašimi očami ožíva príbeh spôsobom, aký ste doteraz nevideli.

 

 

Katarína Slaninková

výtvarníčka

Čo zbiera: Knihy o umení, prvé alebo staré zaujímavé vydania rôznych autorov

 

Ako to všetko začalo: Základ prišiel, samozrejme, v detstve. Doma sme mali veľkú knižnicu, otec nakupoval knihy o umení, kvalitnú beletriu aj takzvané krásne knihy. Rodičia vo mne vybudovali prvotný vzťah ku knihám, k pekným estetickým veciam a určite i vzťah ku zberateľstvu. Už ako dieťa som zbierala známky, vymieňala si ich so spolužiakmi. Okrem toho, že som rada čítala, priťahovali ma aj ilustrácie a obálky kníh, čo určite malo a dodnes má vplyv na moju výtvarnú a ilustrátorskú tvorbu. Neskôr, keď som študovala na Škole úžitkového výtvarníctva, mi doslova otvárali obzory pedagógovia a veľký vplyv na mňa mal knihovník zo školskej knižnice. Požičiaval mi literatúru, ktorá sa počas komunizmu nedala nájsť v kníhkupectvách. Pamätám si, ako som hodiny presedela pri čítaní prvého vydania Traktátov a diktátov od Ladislava Klímu. Predtým, ako som knihu položila na stôl v kuchyni, vždy som ho umyla, aby sa jej nič nestalo. Čítala som ju po večeroch, trápila som sa s filozofiou, ktorá bola síce extrémna, ale sadla mi. Po prečítaní som knihu vrátila s ťažkým srdcom. Chcela som mať od tohto autora všetko! V tej dobe som tiež spoznala reprodukcie diel rôznych výtvarníkov, o ktorých som ako stredoškoláčka ani netušila. Napríklad Vladimíra Boudníka, známeho aj z knihy Nežný barbar od Bohumila Hrabala alebo sochára a grafika Františka Bílka z prelomu 19. a 20. storočia.

Po nežnej revolúcii (mala som 15 rokov) som si začala z vreckového kupovať prvé knihy, ktoré dodnes tvoria základ mojej zbierky. Krásne bolo, že sa práve začali predávať knihy, ktoré ma zaujímali obrazovo aj textovo – od Ladislava Klímu, Otokara Březinu, Jozefa Váchala, Jakuba Demla alebo Jiřího Koláře. O týchto autorov sa zaujímam dodnes, neskutočne ovplyvnili moje zmýšľanie, životnú filozofiu a hlavne tvorbu. Vážim si ich natoľko, že neustále dopĺňam knižnicu o ďalšie vydania ich diel. Samozrejme, dnes prahnem po starších a prvých vydaniach nielen od nich. Zväčšuje sa mi aj zbierka rôznych iných majstrov (napríklad bratov Čapkovcov) alebo kníh so zameraním na umenie. Rada by som si teraz doplnila zbierku o katalógy a monografie českého maliara Aléna Diviša.

Prvá láska je len jedna: Každá kniha, ktorú si zadovážim, je akoby prvá a neskôr mi prináša opätovne radosť. Pamätám si, kde a za akých podmienok som ju kúpila alebo dostala, aká bola atmosféra toho dňa, ako padlo moje rozhodnutie mať ju, ale pamätám si aj ten pocit spokojnosti, keď sa stala mojou. Mám rada spomienku na antikvariát v Brne, kde sme si s partnerom chceli pozrieť grafické listy od Františka Koblihu. Antikvariát mal svojskú atmosféru v podkroví, knihy boli vystavené po kusoch, nie chrbtom, ale obálkou – ako umelecké diela na stojančekoch. Ak sme si chceli pozrieť niečo konkrétne, pán antikvariátnik nám knihu alebo grafiku priniesol ku stolu určenému pre kupujúceho. Stav kníh bol výborný. Nakoniec som odchádzala bez grafík, ale vybrala som si niekoľko ďalších titulov do knižnice. Niektoré mám ešte stále pre istotu zabalené.

 

 

Peter Krištúfek

spisovateľ, scenárista, režisér

Čo zbiera: Starožitné knihy.

 

Ako to všetko začalo: Najprv som zbieral len rozličné knižné zvláštnosti a bibliofílie. Raz som však dostal od mamy Tranovského Kancionál zo 17. storočia, ktorý našla niekde u známych v sene. To bol prvý kus mojej zbierky starých tlačí, čiže kníh spred roku 1800. Potom som v rámci záujmu o bizarnosti kúpil spis Leben Antichristi a už sa to rozbehlo. Vždy som mal rád históriu. Staré tlače sú jedinečné, lebo ich vychádzalo málo, knihy sa netlačili sériovo, ani to vtedajšie znalosti neumožňovali, často sa do dnešných čias zachovalo len pár kusov. A papier bol oveľa kvalitnejší než ten dnešný. Vyrábali ho z handier – v rozprávkach a starých príbehoch sa občas vyskytujú „handrári“ a ja som netušil, že vlastne zásobovali výrobcov kníh. Ak predošlí majitelia takúto knihu dobre skladovali, vyzerá ako nová – to je napríklad prípad Frobeniovho vydania Tomáša Akvinského z roku 1540. Keď sa mi prvý raz dostal do rúk, myslel som, že ide o podvrh. Mám viacero oblastí, ktoré ma zaujímajú. Napríklad geografia, vtedajšia veda, ktorá sa často mieša s mágiou a čarodejníctvom, alchýmia, dobová beletria, medicína, diabol a Peklo, mám skrátka rád tajomstvá. Alebo ma „chytí“ jednoducho len typografia alebo väzba konkrétnej knihy. Spolieham sa takmer vždy na náhodu, podľa teórie, že keď sa na niečo zameriam, samé mi to skočí do náručia. Presne tak to funguje.

Prvá láska je len jedna: Nebola to prvá kniha, ale dodnes je moja najstaršia. Parížske vydanie spisov svätého Augustína z roku 1502. Kúpil som ju lacno, pretože predávajúci, ktorý sa zbavoval pozostalosti, nevedel nájsť rok vydania. Ten býva, v prípade kníh z tej doby, zvyčajne vzadu, navyše napísaný slovne v latinčine. Keď som ju vybaľoval, triasli sa mi ruky. Celkovo je dobré, keď o knihách viete viac než predávajúci. Pri tomto hobby sa najkrajšie ukazuje, že vedomosti vám dávajú prevahu. Dôležité však je, aby ste boli obaja spokojní. V tomto prípade to tak bolo.

Tej pravej knihe na stope: Staré knihy ma dostali do pivníc a na povaly i k ľuďom, ktorých by som normálne ani netúžil stretnúť. Ale treba preskúmať všetko. Jasné, niektoré kúsky sú aj krok vedľa. Je to pre mňa detektívka a thriller zároveň, bez toho by ma to vôbec nebavilo. Pri aukciách treba poznať hranice – zhruba v tom bode, aby ste si potom doma nemuseli vymýšľať, koľko ste minuli. Sú knihy, po ktorých túžim, napríklad niektorý z krásne ilustrovaných spisov Athanasia Kirchera. Práve ilustrované knihy môžu byť niekedy zradné, pretože barbarskí majitelia obrázky občas vytrhávajú a ponúkajú samostatne.

V mojej zbierke nečakane zasvietila kniha od abbého de Vallemonta: La Physique Occulte z roku 1696 o hľadaní pokladov pomocou virgule. Predajca ju prezentoval ako „okultnú“ literatúru, ale je to niečo oveľa lepšie. Kupoval som ju ako amatér, ktorý ešte nič nevedel a objavil som v nej množstvo skvelých rytín. Mágia totiž nie je vždy mágia, aj v minulosti sa tento termín používal na zvýšenie záujmu kupujúcich. Mám „magickú knihu“ Magia naturalis, ktorá obsahuje vlastne rozličné dobové rady do domácnosti.

 

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2017)