Zelda Fitzgerald – Prvá americká flapperka

 

Milovala krátke vlasy, kvety a vôňu záhrad, keď sa deň zvečerieva. Odmietala byť poslušnou, starostlivou a hlavne unudenou manželkou slávneho spisovateľa. Bola obdarená viacerými talentami, ale pre ich realizáciu nenachádzala u manžela porozumenie. Zato však on cieľavedome používal ju, jej denníky a jej život ako materiál pre svoje fikcie.

 

 

Zelda a Scott Fitzgeraldovci. Hviezdny pár, symbol džezového veku búrlivých 20. rokov minulého storočia a stratenej generácie. Už prvý Scottov román znamenal úspech a vzlet do vysokej spoločnosti. Jeho i Zeldin život však poháňal alkohol a ich manželstvo poznačili nielen divoké parties, ale aj žiarlivosť, psychické násilie a vzájomné obviňovanie. Scott začal Zeldu obviňovať za jeho alkoholizmus i pokles literárneho výkonu, a pod ťarchou tejto predstavy sa z aktívneho, veselého dievčaťa postupne stala bojazlivá, popletená žena, ktorá samú seba identifikovala ako „nič“, ako „vákuum“.

 

Z dobrej rodiny

Anthony a Minnie Sayreovci, potomkovia prvých osadníkov ostrova Long Island, sa pred občianskou vojnou presťahovali do Alabamy. Patrili do prominentnej rodiny, prastrýko pôsobil šesť funkčných období v americkom senáte, jeden starý otec bol editorom novín a druhý senátorom štátu Kentucky. Ich adresa Pleasant Avenue č. 6 sa v Montgomery radila k tým najlepším. Do tejto štvrte sa nezvykol pozývať nik, kto by prevádzkoval obchod, bol by katolík, pochádzal z Talianska alebo bol potomkom chudobných Írov. Veľkej sayreovskej rodine napriek jej početnosti finančné problémy nehrozili. Otec Anthony bol uznávaným sudcom a súčasne členom senátu štátu Alabama. 24. júla 1900, keď mala Minnie už 40 rokov, sa im narodilo šieste dieťa – dcéra a matka jej dala meno podľa postáv z dvoch menej známych románov. Všetci vraveli, že malá Zelda vyzerala ako Indiánka alebo barbarská princezná, ona sama neskôr prehlasovala, že pochádzala z rodu čarodejníc. Ako jediná zo šiestich detí sa podobala viac do rodiny matky, možno aj preto si ju veľmi obľúbila, kojila ju do štyroch rokov a aj v ťažkých situáciách stála vždy na jej strane.

 

Hyperaktívne dieťa

Ak by sa Zelda narodila ako chlapec, určite by šla v otcových šľapajach. Keď jej staršia sestra Rosalind dostala miesto v Prvej národnej banke Montgomery, vonku sa tvorili dlhé rady mladíkov, zvedavých na tú odvážnu ženu. Mladá dáma z dobrej rodiny sa totiž na začiatku 20. storočia mohla stať nanajvýš učiteľkou, no väčšinou trávila svoj čas v rodičovskom dome – čakaním na vhodného ženícha. Zelda sa už ako dieťa vymykala prísnym spoločenským konvenciám. Bola extrémne aktívna, chcela sa stále zabávať, aj preto uprednostňovala chlapcov a ich hry na zbojníkov či Indiánov, ktorí sa podľa nej ničoho nebáli a vedeli výborne plávať a jazdiť na koni. Zeldine oči blčali aj bez ohňa, stále sa v nich zračilo vzrušenie a netrpezlivosť. Keďže často lietala po vonku, a to aj bez kabáta a čiapky, jej tvár bola zdravo ružová alebo opálená do hneda. Bola výstredná, rada liezla po strechách, skákala z vysokých stromov alebo z dosky do bazéna. Ničoho sa nebála, ani vecí, ani ľudí, ani bláznivých nápadov. Sebavedomia mala na rozdávanie, hanblivosť a neistotu nepoznala. Ako dieťa si mohla všetko dovoliť. Otec, hoci bol prísny, príliš zamestnaný a bez zmyslu pre humor, bol pre ňu „živou pevnosťou“, ako sama neskôr nazvala postavu sudcu Beggsa vo svojom románe Zachráň mi valčík. Hlavnú oporu mala v matke, určite aj preto, že matka po vstupe do manželstva nemohla rozvíjať svoje umelecké ambície, preto všetky svoje nenaplnené túžby presúvala na dcéru.

 

Pobozkala som tisíc chlapcov

Zeldu ako deväťročnú zapísali na hodiny baletu. Bola veľmi talentovaná, dokonca sa o nej hovorilo, že by z nej mohla byť druhá Pavlova, len keby jej nohy nemuseli stále držať krok s jej početnými ctiteľmi. V roku 1914 nastúpila na strednú školu Sidney Lanier, bola šikovná, ale škola ju nudila. Už v šestnástich sa vykašľala na balet a ako sama tvrdila, zaujímali ju už len dve veci: plávanie a mladí muži. V čase, keď prvý bozk bol pre mladé dievča v podstate prísľubom manželstva, Zelda sa s obľubou vášnivo bozkávala a objímala so svojimi obdivovateľmi a vždy sa pritom na chvíľu do niektorého zamilovala. Ako sama hovorila: „Bozkala som už tisíc mužov a ďalších tisíc ešte budem!“ Rada rozprávala pohoršujúce historky, v miestnom Country Clube dokázala pretancovať celé noci, bez prestania fajčila a popíjala gin alebo aquavit. Čoskoro sa stala líderkou lokálnej spoločenskej scény mladých a spolu s kamarátkou z detstva, budúcou hollywoodskou hviezdičkou Tallulah Bankhead, plnila bulvárnu rubriku miestnych novín. Písalo sa v nich napríklad o tom, ako sa Zelda natriasa pri charlestone alebo že chodí plávať v tesnom úbore telovej farby, ktorý vyvolával dojem, že sa kúpe nahá. Jej charakter najlepšie vystihuje výrok pod maturitnou fotkou: „Načo celý život pracovať, keď si všetko môžeme požičať? Myslime na dnešok a nebojme sa zajtrajška.“

 

Osudné stretnutie

Početné Zeldine aféry a škandály mali vždy len jeden cieľ: utiecť od smrteľnej nudy spoločenského zaradenia vtedajšej ženy. Svoju zlú povesť si vychutnávala a inštinktívne sa štylizovala do obrazu femme fatale. Keď v roku 1917 vstúpila Amerika do vojny, v Alabame sa to hemžilo mladými mužmi vo vojenských a leteckých uniformách, ktorí sa schádzali v Country Clube. Čoskoro sa mladí oficieri začali prikrádať aj k domu na známej adrese, Zeldu obdarúvali pestrými výložkami a nad strechou jej domu piloti so svojimi lietajúcimi strojmi strúhali také figúry, že to velitelia museli zakázať, keď sa dve lietadlá zrútili. Nik dnes už nevie, či sa to stalo skutočne, alebo to len patrilo k legende menom Zelda. Toto začínalo byť príliš už aj pre mamu. Tabak a whisky ešte zhltla, no teraz dcére vyčítala, že sa správa ako prostitútka…

Francisa Scotta Fitzgeralda, vrchného poručíka 67. pešieho regimentu, pridelili do Camp Sheridan, neďaleko Montgomery. V júli 1918 sa Zelda a Scott stretli po prvýkrát počas tancovačky v Country Clube, čo Fitzgerald neskôr zbeletrizoval v románe Veľký Gatsby. Pre Scotta to bola láska na prvý pohľad, akoby ho zasiahol blesk. Každý deň Zelde telefonoval a voľné dni trávil v Montgomery. Rozprával jej o svojich plánoch, ako sa stane slávnym a poslal jej i jednu kapitolu z rozpísanej knihy. Jej rodičia však Fitzgeralda – syna neúspešného obchodníka, katolíka, navyše írskeho pôvodu – nepovažovali za vhodného zaťa…

 

Ťažko spútať víchricu

Keď Scotta vo februári 1919 prepustili z armády, odišiel do New Yorku, aby sa tam pokúsil predať svoje poviedky. Každý deň písal Zelde listy (takmer žiadny sa však nezachoval – buď ich neskôr zničila ona sama, alebo zhoreli pri osudnom požiari) a zasypával ju darčekmi. Obdaroval ju napríklad pyžamom (na ktorom svit mesiaca, oblak a sen jej mali dodať pocit modelky z titulky Vogue) alebo vejárom z pier plameniakov (o ktorom Zelda vyhlásila, že sa cíti prepychovo, keď ním rozháňa vzduch, lebo je jemný ako kuriatko a ružový ako svetlo na domácom sporáku). Napokon jej daroval i platinové hodinky a zásnubný prsteň, ktorý patril jeho matke. Predpokladá sa, že sa v tomto roku tajne zasnúbili i po prvýkrát milovali. Neskôr Scott skonštatoval, že sa zamiloval do víchrice, obdivoval jej sexuálnu neviazanosť, no potom jej ju vyčítal, pretože ešte stále bol praktizujúcim katolíkom. Zelda chcela, aby ju nosil ako kvet zastrčený do gombíkovej dierky, túžila byť jeho žiarivou, rozváňajúcou dekoráciou a snívala, že ju bude rozmaznávať celý život. Ale ani to jej nebránilo flirtovať s inými mužmi, najmä oficiermi. On, samozrejme, žiarlil, najradšej by ju zatvoril do veže ako princeznú. Zakaždým, keď z New Yorku vlakom pricestoval do Montgomery, musel ju znovu dobýjať. A rivalita v ňom podnecovala ešte väčšiu túžbu.

Keď v júni odišla Zelda do Atlanty na golfový turnaj, prežila tam niekoľkodňovú aféru s mladým golfovým šampiónom Perrym Adairom. Potom sa vrátila domov a uvidela všetky tie darčeky od Scotta… Prišlo jej to ľúto, a tak napísala Perrymu rozlúčkový sentimentálny list. A Scottovi zamilovaný list. Ibaže ich pomiešala. Keď potom Perry nesprávny list poslal Scottovi, ten zúril a poslal Zelde telegram, že mu už nikdy viac nemá písať. Ale ona odpovedala a opatrne sa mu pokúsila vysvetliť, čo sa stalo. No a tiež sa ponúkla, že mu pošle tri fotky v novom klobúku. Fitzgerald nedokázal odolať, nastúpil na prvý vlak do Montgomery, obaja potom plakali, vypili fľašu ginu a vášnivo sa bozkávali v obývačke Zeldiných rodičov.

 

Svadba a život v New Yorku

V septembri dokončil Fitzgerald svoj prvý román Táto strana raja a súril vydavateľa, aby ho vydal čo najskôr, lebo v tom videl cestu k Zeldinmu srdcu. Veď ako neskôr povie Daisy z jeho najznámejšieho románu Veľký Gatsby: „ Bohaté dievčatá sa nevydávajú za chudobných chlapcov.“ Kniha vyšla 26. marca 1920. O štyri dni na to pricestovala Zelda do New Yorku a 3. apríla sa konala svadba v katedrále sv. Patricka. Malá, bez rodičov. Mladomanželia šli z kostola priamo do hotela Biltmore, kde v izbe č. 219 trávili medové týždne. Vďaka svojmu románu sa 24-ročný Fitzgerald stal slávnym takmer zo dňa na deň. Za prvé tri dni sa predalo 3.000 kníh, za jeden rok takmer 49.000, čo bolo na tú dobu neuveriteľné číslo. Mladý pár začal žiť extravagantným životom celebrít: Zelda skočila oblečená do fontány na Union Square, Scott sa vyzliekol v jednom nočnom klube, vozili sa na strechách taxíkov, tancovali na stoloch v luxusnom hoteli Waldorf Astoria, počas jednej večere uvaril Scott kabelky prítomných dám v paradajkovej omáčke… Nikdy neboli sami – doma, v hoteli, stále obklopení množstvom ľudí. Ak prišli niekam na návštevu, zvyčajne sa najprv uložili do postele hostiteľa, lebo boli ešte vyčerpaní z predchádzajúcej nočnej párty. Aj v čase prohibície sa nalievali alkoholom. Všade, kde sa objavili, všetkých prevalcovala mladosť a nespútanosť tohto magického páru. Stelesnili americký sen o kráse, úspechu a peniazoch. Vyzerali, ako by práve zostúpili zo slnka. Herečka Lillian Gish: „Oni neurobili 20. roky, oni BOLI 20. roky.“ Na stránkach newyorských novín sa Zelda a Scott stali ikonami mládeže – enfants terribles džezového veku.

 

Nekonvenčná múza

Zelda natoľko uchvátila Scotta, že už v prvom románe prepísal hlavnú ženskú postavu tak, aby ju pripomínala a neskôr sa v jednom interview vyznal: „Áno, oženil som sa s hrdinkou mojich kníh.“ Za fasádou nablýskanej harmónie sa však čoskoro objavili vážne trhliny. Keď Fitzgeraldovi vyšiel nový román Krásni a prekliati, literárny editor z New York Tribune požiadal Zeldu, aby sa k nemu vyjadrila. A ona priznala, že na jednej strane spoznala pasáž zo svojho starého denníka, ktorý jej krátko po svadbe záhadne zmizol. A tiež úryvky zo svojich listov, hoci pozmenené. Na záver napísala, že s plagiátorstvom sa zrejme najlepšie začína doma. Veľa priateľov sa domnievalo, že Zelda je talentovanejšia a omnoho vtipnejšia než Scott, jej sarkastické poznámky boli brilantné, štýl sa vyznačoval nielen dôvtipom a fantáziou, ale aj experimentálnou gramatikou a spontánnym prekrúcaním fráz. A hoci jej spočiatku lichotilo byť manželovou nekonvenčnou múzou, po čase sa už nechcela len prizerať, ako Scott pretvára ju a ich spoločný život na úspešné romány. Po článku v New York Tribune ju oslovili ďalšie noviny a časopisy. Ale Fitzgerald sa pokúšal kontrolovať jej literárne projekty, vzniklo niekoľko krátkych príbehov, sčasti pod jeho menom a sčasti pod menami oboch. Do metropolitného Magazínu napísala Zelda svoj slávny príspevok o flapperkách, čo bola vlastne obrana kódexu jej vlastného života: „Flapperky majú krátke vlasy, nasadia si svoje najlepšie náušnice, odvahu a rúž a vyrazia do boja. Flirtujú, lebo ich to baví, nosia jednodielne plavky, lebo majú dobrú postavu, maľujú sa a pudrujú si tvár. Odmietajú sa nudiť, lebo samy nie sú nudné. Sú si vedomé, že to, čo robia, je presne to, čo vždy robiť chceli. Matky vystríhajú svojich synov, aby nevodili flapperky na tanec, čaj alebo plávanie, ale hlavne aby si ich nepripustili k srdcu.“

 

Matka a domáca pani

26.októbra 1921 sa manželom narodila dcéra Frances „Scottie“. Keď sa Zelda prebrala z narkózy, vyriekla: „Dúfam, že je krásna a hlúpa – krásny malý hlupáčik.“ Aj Daisy Buchanan v slávnom Fitzgeraldovom románe Veľký Gatsby vyslovila podobnú nádej pre svoju dcéru… O malú Scottie sa hneď po narodení starala vychovávateľka. Zelda sa nevidela v úlohe šťastnej matky, skôr sa zaujímala o svoju figúru, ešte stále chcela byť flapperka, „nová žena“ 20. rokov 20. storočia, túžiaca po zábave. Okrem vychovávateľky pracoval v dome aj manželský pár, ktorý sa staral o celú domácnosť – Zelda o ňu nikdy nejavila záujem. Keď vydavateľstvo Harper & Brothers pripravovalo vydanie obľúbených receptov slávnych žien, oslovilo aj Zeldu. Jej krátky príspevok sa niesol v duchu: „Pozri, či máš doma slaninu. Ak máš, opýtaj sa kuchára, ktorá panvica je najvhodnejšia. Potom sa ho opýtaj, či máte vajíčka a snaž sa ho presvedčiť, aby uvaril dve z nich…“ V nasledujúcom roku opäť otehotnela, no rozhodla sa pre potrat.

 

Odchod na Riviéru

Fitzgerald zarábal čoraz lepšie, ale zvyšovali sa aj jeho výdavky. Pil čoraz viac, často nechával neprimerane štedré tringelty, napríklad vrátnikovi za zavolanie taxíka alebo orchestru za to, že mu zahrali obľúbenú skladbu… V máji 1924 odcestovali mnželia zaoceánskym parníkom Minnewaska do Francúzska – so 17 kuframi, krabicami, taškami, početnými zväzkami Encyklopédie Britannica a ani nie trojročnou Scottie. Na Azúrovom pobreží si prenajali vilu s terasami a záhradami s palmami a citrónovníkmi, s komorníkom, kuchárkou a anglickou vychovávateľkou. Scott pracoval na novom románe, Zelda chodila plávať. Spoločnosť jej robil urastený, atletický francúzsky oficier Edouard Jozan. Poobede sa spolu chodili kúpať a večer tancovať do miestneho kasína. Jozan často krúžil ponad ich vilu so svojím lietadlom alebo sa na ňu strmhlavo rútil. Nevie sa presne, čo medzi nimi v skutočnosti bolo. Jozan o veľa rokov neskôr prehlásil, že šlo len o flirt a Zelda nebola svojmu mužovi neverná a že vlastne vždy obdivoval Fitzgeralda, inteligentnú, brilantnú konverzáciu s ním, ktorá ho posúvala ďalej. Scott však priznal, že sa Zelda chcela vtedy rozviesť, preto ju zamkol do izby, kým si to nerozmyslí. A zdalo sa, že sa všetko urovnalo. Jozan zmizol zo scény, Zelda sa opäť objavila na pláži medzi slnečníkmi a priateľmi, akoby sa nič nestalo. Avšak v septembri sa predávkovala tabletkami na spanie.

 

Kríza sa prehlbuje

V nasledujúcom roku sa Scott zoznámil v Paríži s Ernestom Hemingwayom, Zelda ho nemohla cítiť od prvého stretnutia, žiarlila naň a Scottovi raz vyhodila na oči, že ich sexuálne spolužitie upadá kvôli jeho homosexuálnej afére s Hemingwayom. A Fitzgerald si kúpil kondómy, že sa pôjde vyspať s prostitútkou, aby dokázal svoju heterosexualitu… Inokedy sa raz na jednej párty Zelda hodila zo schodov, lebo ju Scott ignoroval a bavil sa len s Isadorou Duncan. A kríza sa prehlbovala ďalej. Keď sa Fitzgerald zaľúbil do 17-ročnej hollywoodskej herečky Lois Moran, Zelda od zlosti spálila vo vani hotelovej izby všetky svoje šaty, ktoré sama navrhla a po ceste vlakom vyhodila z okna platinové hodinky s briliantmi, Scottov zásnubný dar. Nasledovali hádka za hádkou, žiarlivá scéna za žiarlivou scénou, pohárik za pohárikom… Vždy keď sa pohádali, na ulici bolo vidno Zeldu s kufrom. Nik nevedel, na čo čakala. Potom sa vrátila domov. Obaja si ničili zdravie i svoju lásku. Nemohli žiť spolu ani bez seba. Boli ako jedna a tá istá osoba s dvomi srdcami a dvomi hlavami, vedeli sa vášnivo objať i búrlivo pohádať. Obaja pili a Zelda začala mať zdravotné problémy – kolitídu, astmatické záchvaty, zápal vaječníkov. Fitzgerald dokončil román a nevedel sa rozhodnúť pre názov. Bola to Zelda, ktorá vybrala titul – Veľký Gatsby.

 

 

Ingrid Žalneva

foto Sita, Amazon Studios

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2018)