Zo zmrzliny a z fašiangových šišiek brucho nebolí

 

Meniny máme so sestrou jedna po druhej vo februári. Veronika, Agáta… Neskôr sa k nám pripojila sestrina dcéra Dora. Meniny sa však u nás veľmi neoslavovali. Mama nám so sestrou kúpila dva obložené chlebíčky, dva gaštanové jazýčky a každej fľašku pepsikoly. Obyčajne sme dostali nejakú drobnosť a takmer vždy frézie! Frézie voňajú ako naše meniny. Mala som rada, keď niektorá spolužiačka nazrela do kalendára a čudovala sa: „Prečo máte meniny jedna po druhej? To vám rodičia naschvál vybrali také mená?“ – nevedeli si to v triede vysvetliť.
– Keď si bola malá, mala si knižku Barborka a zvieratká, – vravela mi mama. Tak veľmi sa ti páčila, že si časom všetkému začala hovoriť Barborka. Vtáčik bol Barborka, aj zajačik, aj pohár na čaj. Keď som čakala Agátku, chcela som jej dať meno Barborka. Bábätká však boli dve. Na druhom mene sme sa s tatom nevedeli dohodnúť. Ja som chcela Žofku, jemu sa však meno Žofka nepáčilo. Nik sa vtedy nevolal Žofka. Napokon sme sa dohodli, že pozrieme prvé dievčenské meno po Veronke.
Hneď za mnou sa krčila v kalendári Agátka. Krčila sa aj v brušku za Barborkou, narodila sa druhá. Obe boli malilinkaté a Barborka po dvoch dňoch zomrela. Často som ako malá vyzývala mamu, aby nám o Barborke rozprávala, aby nám rozprávala o tom, ako prišla za ňou teta z matriky do pôrodnice, či nechce predsa len tú Barborku, lebo ani Agátka sa takmer žiadne dievčatko nevolalo. Rodičia nesúhlasili, a tak som mala ďalšiu Barborku – Agátku.
Okamžite z nás boli kamarátky, nerozlučná dvojka. Vonku na ihrisku sme sa vždy povadili, stáli sme na opačných stranách sídliskových barikád, škriepili sme sa a bili na život a na smrť, doma sa z nás stali spojenci. Zradili sme kamarátky, rodičov, prezradili si navzájom všetky tajomstvá, poohovárali všetkých spolužiakov.
Tuším odjakživa sme spávali spolu na manželskej posteli. Niekedy sme sa hrali, že naša posteľ je loď, okolo krúžia krokodíly, hady a žraloky, pod ňou ležia a naťahujú ruky umrlci a čerti, a my dve sa musíme zachrániť a priplávať do cieľa „bez straty desiatky“. Večer si naša loď plávala kdesi v tichých vodách medzi Hajanmi a Spíchovom pod červenou „guličkovanou“ plachtou našich posteľných obliečok, plná babičkiných, maminých a tatových rozprávok, našich nevšedných školských zážitkov a neskôr aj prvých lások, frajerov či drobných vojen, ktoré sme viedli proti učiteľom a rodičom. Pod posteľ sme skrývali pred mamou hračky, s ktorými sme sa nechceli rozlúčiť, žiacke knižky s poznámkami, s ktorými by sme sa najradšej rozlúčili nadobro, neporiadok, ktorý sme nestihli upratať, maškrty, ktoré sme si kúpili potajomky a nestihli zjesť.
Agátka mašírovala mojím životom za mnou v tesnom závese ako vojak. Často velila našim výpravám, spomínam si, že to bola skôr ona, čo sa nikdy nezľakla, aj ako som sa nikdy vďaka nej nebála, keď bola nablízku. Keď sme sa ocitli vonku samé dve bez kamarátok, nevadili sme sa. Najčastejšie sme sa hrávali na schodoch modranského kultúrneho domu na slávne speváčky. Všetky speváčky v televízii museli vtedy schádzať po nejakých schodoch a pritom spievať. Schádzali sme raz jedna, raz druhá dolu schodmi a vyspevovali o život, potom sme sa nasťahovali do kríkov pri neďalekom jazierku a varili ostošesť svojim neviditeľným manželom z vody z jazierka, lístia, blata a kvetov čavajdy, polievkové večere, vláčili sme naše bábiky k neviditeľným doktorom, do škôl na lavičkách, boli sme doktorkami, učiteľkami, princeznami, prali sme si v jazierku, zavše aj naozaj šaty, písali si na lavičkách, zavše aj naozaj úlohy, vyliezali sme na stromy, oberali mirabelky, jedli nezrelé jablká, neskôr sme podnikali výlety do okolitých záhrad na čerešne, orechy, gaštany. Boli sme v Modre známa a zohratá dvojka. Pod rôznymi zámienkami sme navštevovali kamarátov a známych našich rodičov, blýskali sme očami, či nemajú nejakú maškrtu, uvarený puding alebo aspoň nejakú maličkosť, ktorú by nám prípadne mohli darovať. Vonku sme sa o tie darčeky vadili. Mama nás šla doma doraziť, keď jej rôzne tety a ujovia hlásili, ako ich navštívili Veronka s Agátkou, čo všetko im natárali a hlavne, čo všetko si povypytovali.
Agátka mala rada psíkov. Rodičia dlho nechceli o psíkovi ani počuť, a tak Agátka ustavične „nachádzala“ túlavých psíkov, ktorých pod rôznymi zámienkami vláčila domov. Zvyčajne boli špinaví a smrdeli, takmer všetci mali „prašinu“, ako hovorievala babička, a zvyčajne sme ich spolu museli s veľkým revom odviesť tam, kde ich sestra našla.
To sa ľahko povie, ale skúste vrátiť psa tam, kde ste ho našli! Najmä ak ste ho predtým nakŕmili alebo pohladkali. Taký pes si myslí, že je váš a stále potom za vami ide a pozerá na vás tými smutnými psími očami a vy sa máte ponáhľať domov. Hocikedy sme blúdili po Modre, zaháňali psa, nariekali. Vtedy sme zašli k tete Janke. Teta Janka pracovala v Múzeu Ľudovíta Štúra a bývala v dome hneď veľa múzea. V tom dome bývali aj zmrzlinári, to len tak mimochodom. Teta Janka mala svoje dve mačky Vasilu a Kominára, starala sa však aj o ďalšie mačky zo širokého aj blízkeho okolia, jej vnuk mal vo dvore holubník, jej synovec na dvore klietky s exotickými vtákmi a v izbe akvárium. Teta Janka mala rada zvieratká.
Tubi, tubi, tubi, tubi, vedela privolať holubov, vedela zavolať úplne na hladinu rybičky, keď vyšla na dvor, zbiehali sa odvšadiaľ zo striech mačky. S takým psom, ktorý kráčal za nami, sme obyčajne zašli k tete Janke. A ona nás nikdy nevyhnala, naopak, každému psíčkovi sa potešila.
K tete Janke sme však rady chodievali aj na návštevu. Najradšej bez rodičov. Kvôli tým zmrzlinárom.
– Teta Janka, vy môžete mať zmrzliny koľko chcete? – pýtala som sa ja.
– A nebolí vás potom brucho? – pýtala sa sestra.
– Zo zmrzliny bolí iba hrdlo! – mudrovala som ja.
– Mňa zo zmrzliny nikdy hrdlo nebolí, – nedala sa sestra.
– Teta Janka, a vy by ste teraz mohli ísť k tomu zmrzlinárovi akože na návštevu a len tak si vypýtať zmrzlinu? – snažili sme sa tete Janke poradiť, čo by mala urobiť.
Pamätám si, ako nám raz priniesla do kuchyne plný lavórik zmrzliny. V živote som toľko zmrzliny nezjedla a vôbec ma nebolelo brucho!
Keď sa narodila sestre dcéra, dala jej meno Dorotka. Potešila som sa, že bude oslavovať s nami. Deti majú oslavy rady, a tak sme „na staré kolená“ začali so sestrou oslavovať meniny aj my dve. Spolu s Dorotkou. Vo februári je fašiang v plnom prúde, a tak sme gaštanové jazýčky vymenili za šišky. Keď bola Dorotka malá, vždy šišky a fánky napiekla jej prababička. Aj naša babička nám cez fašiangy pekávala šišky. Aj fánky, ktorým sa niekde vraví „boží milosci“. Zo zvyšného cesta nám deťom upiekla kohútie hrebienky. Tie sa mi páčili najviac.
Teraz si takú šišku môžete dať hocikedy, fašiang-nefašiang. Nie však takú naozajstnú, s citrónovou kôrou a rumom, takú, ktorá vonia, len čo si na ňu spomeniete, hoci ju ešte nik neupiekol.
Mimochodom, šiška alebo pampúšik sa volal aj môj prvý obrázok, ktorý som nakreslila v škôlke. Pamätám si, ako nám pani učiteľka čítala rozprávku a ako som deťom hovorila, že pečieme aj kohútie hrebienky! Ten obrázok som mala dlho odložený v skrini. Na jednej strane pampúšik, na opačnej strane číhala líška. Tak som sa jej bála, že som ju nakreslila na opačnú stranu výkresu.
Odkedy sa narodila Dorotka, naše meniny voňajú šiškami a fréziami. Inak, ani zo šišiek brucho nebolí!
A ozaj, dočkala som sa aj Barborky. Pomenovala som tak dcéru. Tej na meniny vložíme do vázy nerozkvitnuté barborky, halúzky a na Vianoce máme kvety!
Všetkým Veronkám, Agátkam, Dorotkám aj Barborkám a všetkým ostatným všetko dobré, veselý a voňavý fašiang želá

vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová