Zora Jaurová – Svet potrebuje hrdinov

 

Filmová producentka, dramaturgička, odborníčka na kultúru a kreatívny priemysel. Politička, Európanka a Bratislavčanka telom a dušou. Matka a manželka. Vzhľadom na jej účes a to, ako sa oblieka, trendsetterka. Neprehliadnuteľná Zora Jaurová.  

 

Stretávame sa v najvychytenejšej hipsterskej kaviarni v Starom meste, takže pýtať sa, čo má radšej – kávu, alebo čaj, je asi zbytočné. Napriek tomu jej túto otázku položím s odvolaním sa na jednu čínsku múdrosť. Podľa Číňanov človek pije čaj, aby zabudol na hluk okolitého sveta. Kávu naopak pijú workoholici, aby ich vypla k čo najväčším pracovným výkonom. „Ja som čistá káva,“ odpovedá Zora Jaurová, „taký ten taliansky typ, ráno pijem veľkú kávu s mliekom a potom už len espresso, až do večera. Poslednú šálku si kľudne dám aj o polnoci a o pätnásť minút môžem ísť spať.“ Potom si odchlipne z pomarančového džúsu (!) a zrak jej padne na titulku septembrového Miau, ktorý som jej na stretnutie priniesla.

 

 

Viete, kto to je?

To je Billie Eilish.

 

Vy ju poznáte?!

Samozrejme, americká speváčka, dnešný idol, tú počúva aj môj dvanásťročný syn.

 

A čo taká Greta Thunberg, šestnásťročná švédska školáčka, ktorá zachraňuje svet pred klimatickou pohromou? Objavuje sa na titulkách časopisov a o jej protestných akciách nediskutujú len dospelí, ale aj mladí ľudia, či dokonca deti…

Mňa teší a vidím v tom radikálny a pozitívny posun, že sa dnes mladí ľudia radšej bavia o dievčati, ktoré robí ekologický aktivizmus, ako napríklad o Justinovi Bieberovi (smiech).

 

Greta môže byť pre deti a tínedžerov veľkým vzorom, aj keď rôzni konšpirátori o nej šíria reči, že je umelo vytvoreným plodom globálneho marketingu a že za ňou stoja ľudia, ktorí hľadia na vlastné záujmy a ktorým reálne o boj proti klimatickým zmenám ani nejde.    

V dnešnej dobe už len veľmi ťažko dokážeme uveriť, že niekto môže niečo robiť len tak, z presvedčenia, a preto konšpirujeme a hľadáme iné dôvody. Ale bez ohľadu na to, či a kto vytvoril Gretu a prečo to robí, problémy, na ktoré upozorňuje, sú hrozivo reálne. Len ideologická zaslepenosť, ziskuchtivosť alebo jednoducho hlúposť môže zastierať fakt, že ekologická apokalypsa je za dverami.

 

Potrebujú aj dnešné deti, odchované na instagrame mať svoje vzory, idoly?

Myslím si, že otázka vzorov, hrdinov či lídrov je kľúčová nielen pre mladú generáciu, ale aj celkovo, pre budúcnosť tohto sveta. A v súčasnosti ju pociťujeme naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. Keď sa pozrieme, kto dnes robí politiku, kto je prezidentom USA, čo sa deje vo Veľkej Británii a napokon aj v slovenskej politike, je viac než isté, že nás prestali viesť ľudia, ktorých si vážime. A tento fakt sa výrazne podpisuje na tom, ako spoločnosť vyzerá, na jej kultúre a kultivovanosti. Ľudia vidia politikov, ako sa chovajú, ako rozprávajú, ako reagujú. A čo si z toho vyvodia? Keď si to môžu dovoliť oni, najvyšší predstavitelia štátu, klamať, zavádzať či chovať sa vulgárne, tak sa to určite prepečie aj nám. Politici prestávajú byť lídrami, nevedú krajinu, nevytvárajú pozitívne vzory, práve naopak, slovo politik sa dnes stalo už takmer nadávkou. Tí najlepší v spoločnosti (a dnes už možno aj tí druhí či tretí najlepší) práve preto odmietajú ísť do politiky.

 

Vy osobne ste sa však slobodne a vedome rozhodli, že do toho idete. Prečo?

Keď som vstúpila do politiky, bolo to, akoby sa zo mňa z noci na ráno stal iný človek. V spoločenskom rebríčku som klesla asi až na úplné dno a z rešpektovanej odborníčky som sa stala političkou. Novinári sa ma prestali pýtať na názor, ľudia z tzv. občianskej spoločnosti či firemného sektora mali zrazu problém spolupracovať. To bolo dosť desivé. Ľudia na Slovensku dnes a priori predpokladajú, že do politiky idete preto, lebo máte nejaký bočný úmysel, že chcete získať osobný prospech. A toto je v konečnom dôsledku asi tá najdôležitejšia vec, ktorú treba v politike meniť. Preto som sa na to dala. Keď sa nám podarí ľudí presvedčiť, že tí, ktorí ich reprezentujú, naozaj zastupujú ich záujmy, spoločnosť to posunie dopredu. Ale nie je to ľahké, lebo radikálny prepad dôvery je globálny.

 

Narodili ste sa v Bratislave a s malými prestávkami v nej žijete po celý svoj život. V ktorej časti mesta ste vyrastali?

Jedna z mojich babičiek bola echtovná stará Bratislavčanka, bývala na Drevenej ulici neďaleko Prezidentského paláca a ja som u nej strávila veľkú časť svojho detstva. Bratislavu mám rada, a to je i jeden z dôvodov, prečo som zostala v tomto meste – na rozdiel od mojich dvoch mladších sestier, ktoré obe žijú v zahraničí.

 

Ako vyzerala Bratislava v čase vášho detstva?

Bola oveľa pokojnejším mestom ako dnes, ale na druhej strane, zažila som boom jej radikálneho rozvoja, výstavby Petržalky a ďalších sídlisk. Mne sa ako trochu rozmaznanému dieťaťu z rodinného domu v centre Bratislavy zdala v detstve Petržalka ako najväčšie peklo na svete, keď sme sa tam s kamarátmi brodili blatom k panelákom, a pritom dnes je to jedna z najpríjemnejších štvrtí, aké v meste máme. Nie je taká zahustená ako sídliská, čo sa stavali po nej, má dostatok zelene, rozvinutú infraštruktúru, dokonca tam už dnes jazdí aj električka.

 

Za krajšiu, lepšiu Bratislavu ste sa zasadzovali ešte predtým, ako ste vstúpili do politiky. Pôsobili ste v Aliancii Stará Tržnica i v tíme dnešného bratislavského primátora Matúša Valla. Aký bol hlavný problém Bratislavy?

Počas celých svojich dejín bola Bratislava malým provinčným mestom pri Viedni a Budapešti. Viete, že na začiatku 20. storočia mala iba niečo vyše 50.000 obyvateľov? Až v druhej polovici 20. storočia sa do Bratislavy začali masovo sťahovať ľudia z iných miest Slovenska, a tak nečudo, že majorita obyvateľov nemala k mestu žiaden vzťah, ani spoločnú históriu, na ktorú by sa viazali ich spomienky, rodinné príbehy… Nebola tu kritická masa ľudí, ktorí by mesto brali ako svoj domov, navyše, v období komunizmu sa ozajstný lokálpatriotizmus ani nepestoval.

 

Kedy sa to začalo meniť? 

Isté iniciatívy existovali, samozrejme, aj pred rokom 1989. Ale v mojej osobnej histórii mi utkvel v pamäti najmä jeden moment – keď pred niekoľkými rokmi partia nadšencov zorganizovala prvý Dobrý trh na Panenskej ulici v Starom meste. Na jednej ulici som v ten deň stretla všetkých svojich priateľov, akoby celú jednu generáciu Bratislavčanov. Ľudí, ktorí sa v tomto meste rozhodli dobrovoľne žiť, ale už nie preto, že by sme nemali inú možnosť, bolo to naše vedomé rozhodnutie, založili sme si tu rodiny, našli prácu… a s tým všetkým prišiel pocit, že do tohto mesta patríme, je naše, máme ho radi a chceme pre neho niečo urobiť. Tam som asi po prvý raz pocítila, že som súčasťou novej generácie Bratislavčanov, ktorí si toto mesto berú za svoje. A nielen mesto, ale aj Slovensko ako také. Že stav tejto krajiny im nie je ľahostajný a že chcú s tým niečo robiť. Čas ukázal, že vydať sa cestou komunitných projektov bola dobrá voľba. Vznikli ďalšie iniciatívy, napríklad Zachráňme Starú tržnicu, v ktorej som tiež pôsobila. Keď nám tento projekt, napriek všetkým komplikáciám, ktorým sme museli čeliť, napriek tomu, že o tržnicu bojovali rôzne záujmové skupiny, mesto schválilo, blahoželali nám ľudia z celého Slovenska, a aj predtým nám vyjadrovali úžasnú podporu. A pritom im to mohlo byť jedno, veď koľkokrát za život sa taký Svidníčan dostane do bratislavskej Starej Tržnice? Ale náš boj sa stal symbolom toho, že občania môžu byť silnejší ako skorumpovaný establishment. Ľudia z celého Slovenska nám blahoželali, lebo im to dodalo nádej, že svet je možné zmeniť.

 

V čase vašej kandidatúry do Európskeho parlamentu ma pobavil výrok jednej vašej „fanúšičky“ na sociálnej sieti. Vraj „Čo nám tu tá rozpráva o Slovensku, keď je zo Stredného východu!?“ Neviem, ktorú krajinu tým myslela…

… možno Libanon? (smiech)

 

… v každom prípade, keby vám chcel niekto uškodiť, môže začať šíriť o vás rôzne fake news, možno i podporené nejakými fotomontážami. Sama sa téme falošnej reality profesionálne venujete, v istom rozhovore ste dokonca vyhlásili, že v digitálnom prostredí sa koncept pravdy celkom rozpadá. To znie dosť desivo. Kde hľadať nejaké pomyselné barličky, ktoré by pravdu opäť postavili na nohy? 

To keby som vedela, tak môžem kandidovať na šéfku OSN. (smiech) Téma falošnej reality bude jednou z úplne najzásadnejších v najbližších rokoch, a to v celosvetovom ponímaní. Veď už aj my na Slovensku dnes vidíme, aké mocné sú rôzne konšpiračné médiá, ako sa dá vyfabrikovať akákoľvek antikampaň a čo je najsmutnejšie, že sa na tomto dianí zúčastňujú aj rôzni lídri a „opinion makers“, teda ľudia, ktorí dokážu svojimi názormi ovplyvňovať iných. A bude to ešte oveľa horšie. Prečo? Dnes už existuje technológia na báze umelej inteligencie, jej názov v angličtine znie „deepfake“, ktorá, zjednodušene povedané, dokáže z vašej fotky, eventuálne jednoduchej nahrávky vášho hlasu vytvoriť vierohodné video. A to v takej kvalite, že bežný človek nerozozná, že ide o podvrh. Jediný dôvod, prečo táto technológia ešte nie je všeobecne dostupná, je jej relatívna zložitosť a, samozrejme, cena. Ale možno postačia tri, štyri roky a bude ju môcť používať hocikto. Už dnes existuje množstvo štúdií a píšu sa o tom aj knihy, že „deepfake“ definitívne povalí koncept pravdy v informáciách, ako sme ho dosiaľ poznali. Uvidíte napríklad premiéra, ktorý povie, ukradol som milióny, alebo prezidentku, ktorá si telefonicky dohaduje so Sorosom ovládnutie sveta, a to, či je video reálne, či je to pravda, alebo lož, nebudete vedieť rozlíšiť. Je to veľmi desivá predstava. Ale osobne v tom vidím aj jedno pozitívum – že nás to môže vrátiť z virtuálneho do fyzického sveta. Že si radšej pôjdeme daného človeka vypočuť niekam naživo, akoby sme ho mali sledovať len na internete, že fyzický kontakt a ľudská interakcia v 3D svete bude stále ešte akou-takou zárukou vierohodnosti.

 

Kde treba hľadať nové kanály pravdy?

Už dnes sa to deje – že nie je ani tak dôležité, akú informáciu som dostal, ale odkiaľ som ju získal. Paradoxne si myslím, že sociálne siete do istej miery reprezentujú akýsi návrat k ústnej tradícií. Kedysi, keď neexistovali reprodukčné technológie (alebo aspoň nie v takej miere ako dnes), a teda ani masové šírenie informácií, ľudia sa dostávali k informáciám tak, že si ich odovzdávali navzájom. V tom čase bolo zásadné, kto vám „to“ povedal,  messenger bol rovnako dôležitý ako message. Po nástupe masovokomunikačných médií sa tieto dva prvky od seba oddelili a vznikol koncept objektívnych informácií. Ten sa dnes, žiaľ, vo veľkej miere rozpadá. Väčšina ľudí, ktorí používajú sociálne siete, obzvlášť mladá generácia, nečítajú on-line médiá tak, že si napríklad otvoria stránku nejakého denníka a scrollujú odhora dole. Čítajú to, čo im odporučil niekto, komu dôverujú, napríklad na Facebooku. Takže kliknú na link, ktorý im poslal kamarát alebo známy. Čítajú selektívne a triedia dôveryhodnosť informácií podľa toho, kto im ich odporučil.

 

Znamená to, že v budúcnosti bude potrebné, aby existovali určité mechanizmy, ktoré oddelia zrno od pliev, pravdu od nepravdy?

Áno, informačné prostredie, žiaľ, bude musieť byť regulované oveľa viac, ako si vieme dnes predstaviť. Je to komplikovaná debata, v ktorej hrajú rolu otázky slobody prejavu, slobody internetu a konfliktu slobody tlače a nutnosti chrániť demokraciu reguláciou digitálneho prostredia. Prvé lastovičky určitej hierarchizácie a neformálnej certifikácie mediálnych zdrojov sa objavili už aj na Slovensku. Vznikol zoznam konšpiračných stránok, ktoré sa neberú vážne v serióznom prostredí, aj keď ich ľudia čítajú. Myslím, že takýto typ certifikácie sa bude rozširovať a posilňovať.

 

 

Simonetta Zalová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2019)