Zuzana Martináková – Rozhlas je pre mňa večné médium

 

Zuzana Martináková začínala svoju kariéru ako redaktorka v Slovenskom rozhlase a neskôr pracovala pre britskú rozhlasovú stanicu BBC na Slovensku. Sedem rokov v tomto zamestnaní dodnes nazýva „vysokou školou žurnalistiky“. Potom sa pár rokov venovala slovenskej politike, tento rok sa však vrátila k novinárčine v rádiu, ktoré jej ako médium najlepšie sedí. Jej poludňajšia talk show v Rádiu Aktual beží každý pracovný deň a ako sama hovorí, ide v nej o „kultivovanú diskusiu na rôzne politické a spoločenské témy“. Slovo spoločenské treba zvlášť zdôrazniť, lebo Zuzanu zaujíma nielen politika, ale všetko, čo sa práve deje, najmä keď určité udalosti, javy či osobnosť strhnú na seba toľko pozornosti, že sa z nich stane fenomén. Fenomén seriálu Hra o tróny, zákulisia výroby reality show, fenomén popularity prepusteného českého väzňa Kajínka či fenomén James Bond… Pri každej z týchto tém, nech sú akokoľvek rôzne, chce ísť „pod povrch, zasadiť ich do súvislostí a rozobrať z viacerých pohľadov…“

 

 

1.Kým ste boli ako dieťa? Ribannou alebo Nšo-či z príbehov o Winnetouovi?

Winnetou, aj kniha, aj film, mal absolútne rozhodujúci vplyv na sformovanie môjho svetonázoru (smiech). Jednoznačne mi vďaka nemu zostala silná emócia pri akejkoľvek nespravodlivosti, ak som sa s ňou stretla, ďalej pocit, že hrdosť a česť si musím zachovať vždy a všade a možno aj akúsi vznešenosť, ktorá z Winnetoua vyžarovala. Samozrejme, že som sa hrávala na Indiánov a ja som bola najčastejšie náčelník. Snažila som sa nedávať mu konkrétne meno, ale zamlčala som ostatným deťom, že náčelníkom u Indiánov nemohla byť žena (teda aspoň si myslím, že nie). Odvolávala som sa na knihy, ktoré som o Indiánoch čítala. Keďže bolo o mne známe, že to mám všetko prečítané, nezostávalo im nič iné, len tomu veriť. Zaujímavé, že úloha indiánskej ženy ma nikdy nelákala….

 

2.Mark Twain raz povedal: „Nikdy som nedopustil, aby škola stála v ceste môjmu vzdelaniu.“ Máte syna v maturitnom ročníku, čo si myslíte, čo ho škola nenaučila?

Tomáša škola málo naučila v tých predmetoch, ktoré sa učiť nechcel (smiech). Myslím si, že školy u nás žiakov málo učia rozprávať sa, diskutovať, mať názor a postoj. Stále prevláda ten mentorský tón a odstup, mladí ľudia potom vnímajú vzdelávanie v rovnici my a oni a tak sa aj pozerajú na svet – náš svet, iný svet. Pritom náš svet je len jeden a mali by ho vidieť trochu komplexnejšie. No zároveň súhlasím s tým, že život ich „dovzdelá“ a napokon si v ňom svoje miesto nájdu.

 

3.V rozhovore pre Miau youtuber Gogo charakterizoval svoju generáciu takto: „Chaotická, multitaskingová, s mobilom v ruke, roztekaná. Máme problém sústrediť sa dlhodobo na jednu činnosť, snažíme sa naraz urobiť kopec vecí, ale nemáme pocit, že by sme sa mali pretrhnúť. Sme viac flegmatickí, hovoria naši rodičia, ale my to vnímame tak, že sme viac v pohode. Sme možno menej materiálni, chceme si užívať život a mať zážitky.“

Ešte by som dodala, že sú generácia, ktorá nechce dospieť. Môj syn to aj otvorene priznáva. Kým my sme chceli čo najskôr stáť na vlastných nohách, odísť z domu, oni sa v tom svojom „tínedžerskom priestore“ cítia dobre oveľa dlhšie. Niekde som to aj čítala, že mladí okolo 25 rokov sú dnes ako kedysi 18-roční. Nevnímam to však negatívne, mám pocit, že možno viac vidia hodnoty, ktoré my potláčame. Áno, ako povedal Gogo, asi sú menej materiálni, no to môže byť aj tým, že ich zabezpečujú rodičia (úsmev). Ak to však prispieva k hľadaniu ich životných hodnôt, tak je to dobre.

 

4.Objednať si taxík cez mobil je podľa dnešných mladých ľudí predpotopná záležitosť, keď existuje Uber. V čom ste podľa vašich synov „sto rokov za opicami?“

Fíha, moji synovia sú asi veľmi taktní (smiech). V zásade ma skôr ocenia, ak vidia, že sa snažím držať krok… No staromódna určite som, už sa mi ani nechce držať krok so všetkými novinkami. Niet nad staromódnu knihu v ruke bez technologických noviniek. Na druhej strane, nové technológie ma zaujímajú, i keď skôr tak teoreticky. Často o nich so svojimi hosťami vediem diskusie v rádiu. Na tému štvrtá priemyselná revolúcia som už robila niekoľko relácií.

 

5.O akých horúcich témach sa u vás doma momentálne rozpráva? Poprípade, ste z niektorých „mužských“ tém ako žena vylúčená?

My diskutujeme stále a vášnivo, o politike, o živote okolo nás, o systéme, v ktorom žijeme, o filmoch. Moji chlapi práveže najviac chcú poznať môj názor. Je ale pravda, že pri športe mi dajú jasne najavo, že to je ich územie a blahosklonne ma poučia o pravidlách, tabuľkách, postupe či nepostupe ich obľúbených športovcov a mužstiev.

 

6.Späť ku Gogovi… V krátkom slovníku, ktorý sám zostavil, pri pojme televízia uvádza: „také slovo už nepoznáme, archaizmus.“ Podozrievate Goga, že by aj rozhlas poslal do prepadliska dejín?

Rozhlas je pre mňa večné médium. Myslím si, že tak, ako sa vraciame k divadlu, ku knihám, objavíme znovu aj čaro rozhlasu, teda hovoreného slova. Lebo hovoriť v rozhlase je iné ako v televízii a iné ako čítať. Je to naozaj o rozprávaní, o význame a podstate slova, o vyjadrovaní názoru, postoja, o emócii, ktorú slovo a rozprávanie obsahuje. Toto nijaké iné médium nemá. Mňa okamžite nadchla idea rádia, ktoré sa rozpráva, rozširuje obzory. Je to úplne nepokrytý priestor, v čase súkromných rádií, ktoré súťažia medzi sebou hudobnými štýlmi a slovo je v nich len doplnkom, často bez zmyslu a obsahu. Pritom dobré talk rádiá fungujú vo všetkých krajinách a majú veľkú sledovanosť.

 

7.Akým médiám dôverujete? O aké informačné zdroje sa opierate, kde si cibríte svoje názory na všetko, čo sa vo svete deje?

Ľudia vždy čítali a sledovali to, čo mali k dispozícii a popritom podliehali rôznym klebetám a fámam. Dnes sa to presunulo na sociálne siete a prenos akýchkoľvek informácií sa šialene zrýchlil. Ak niekto uverejní nepravdu, nezmysel, je šanca to okamžite vyvrátiť, ale stále zostáva na ľuďoch, čo si z toho napokon vyberú. Skôr je dôležité, na akú emóciu sa hrá, to môže byť až nebezpečné. Veľa som toho prečítala o fašizme a o druhej svetovej vojne a stále som nemohla pochopiť, ako je možné, že taký vyspelý, vzdelaný národ podľahol (podľa mňa) psychicky narušenému človeku, ktorý ho zavliekol do obrovskej tragédie. Toto sa často pýtam aj v mojej talk show: či dokážeme  nebezpečenstvo identifikovať skôr, ako je už neskoro. Myslím si, že toto je najdôležitejšie, všetko ostatné sa dá prežiť.

 

8.Keď sme boli malé, v pamätníčkoch sme mali napísané: „Buď skromná ako kvet, bude ťa milovať celý svet.“

K tejto otázke sa mi žiada (možno neskromne) povedať, že som skromný človek. V zmysle, že nie som posadnutá materiálnymi vecami, nezaujímam sa príliš o to, čo kto má a chcem to mať aj ja a podobne. No určite nie som „skromná žena“. Žena má byť hrdá, má žiariť, vynikať, má byť oceňovaná. Žena je nositeľkou rodu a tomu má zodpovedať jej postavenie. Každej žene by som dopriala, aby sa cítila naplnená a docenená. Dúfam, že dnešné dievčatá si už takéto veci do pamätníčkov nepíšu. Keď však vidím dievčatá na sociálnych sieťach, vyzerá to, že im sebavedomie nechýba (smiech).

 

9.Ste matkou troch synov. Vštepovali ste im, ako by sa mali správať ku dievčatám, ženám?

Svojim synom som často hovorila, že ich ženy už nebudú gazdinky, ktoré všetko urobia a budú ich obskakovať, aby sa na to pripravili. Dvaja starší sú už ženatí a otcovia. Mám perfektné nevesty, veľmi ich uznávam a rešpektujem a sú najlepšie matky mojich vnúčat. Obe však vedia, že svojich synov absolútne bezpodmienečne a nekriticky milujem, takže si radšej nezasahujeme do kompetencií a funguje to výborne (smiech). Dúfam, že moji synovia sú dobrí manželia a viem, že sú úžasní otcovia.

 

10.Máte už vnúčatá, ktorým ako láskavá babička čítate rozprávky na dobrú noc, na rozbité kolená prikladáte liečivé bylinky, varíte čaj s medom a pečiete lekvárové buchty?

Som trojnásobná babka, mám dvoch vnukov a (konečne ) aj vnučku, malú Sofinku. Som s tým úplne vyrovnaná, hoci ma nevolajú babka. Sú to veľmi živé deti a vyhovuje im, že sa s nimi babky naháňajú a ešte vládzu. Majú ešte prastaré babky, takže im to asi pripadá takto v poriadku. Rozprávky by som im čítala veľmi rada, aj si ich najradšej vymýšľam, len vôbec nevydržia počúvať, vždy len chvíľu a už niekam utekajú… A Sofinka je ešte veľmi malá.

 

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v nvembrovom čísle MIAU (2017)